Jakub zaparkoval pred bytovkou a vyskočil z auta práve vo chvíli, keď Miška nakladali do sanitky. Cez malé parkovisko prebehol v rekordne krátkom čase, sám prekvapený tým, že si na tom klzisku nedolámal nohy. 

„Čo mu je?" vydesene sa opýtal jedného zo záchranárov, vidiac Miška takmer nehybného na nosidlách so zavedenou kanylou, do ktorej mu stekal nejaký roztok. Pri tom pohľade ho úplne striaslo. Nikdy by si nepomyslel, že svojho malého bračeka uvidí takto...

„A vy ste kto, pane?" obrátil sa naňho muž v oranžovej uniforme s logom záchrannej zdravotnej služby. „Informácie o pacientoch poskytujeme len -"

„Som jeho brat," ostro ho prerušil. „Mama mi asi pred polhodinou volala, čo sa stalo, aby som okamžite prišiel domov. Čo je Miškovi?" zopakoval svoju otázku o niečo naliehavejšie. 

Vtedy si ju všimol. Stála bokom od sanitky, akoby sa jej okolité dianie vôbec netýkalo. Uvedomil si, že zrejme ešte stále musela byť v šoku. Ani sa jej nedivil. Aj jeho tá správa zasiahla, a nebyť Mateja, ktorý stál pri ňom a upokojil ho, asi by to tak ľahko nespracoval. A čo mala povedať ona, ktorá pri tom všetkom bola a celú situáciu zažívala z prvej ruky?

„Zatiaľ nevieme nič bližšie. Môže to byť slabý otras mozgu, ale aj niečo vážnejšie. Viac vám povieme neskôr. V prvom rade ho musíme vziať do nemocnice, kde mu urobia ďalšie vyšetrenia, aby sme vylúčili vážnejšie poranenia, či krvácanie do mozgu."

„Ale bude v poriadku, však?" hlesol. Nádej v jeho hlase sa nedala prehliadnuť.

„Pane, pozrite sa, vždy robíme, čo je v našich silách, ale nič vám vopred zaručiť nevieme. Pokiaľ pôjde len o slabý otras mozgu a nenastanú nejaké komplikácie, bude váš brat v poriadku. Na tie horšie scenáre radšej nemyslime, dobre?" odpovedal záchranár a obrátil sa na ženu stojacu opodiaľ. „Pani, nasadnite si, je čas ísť. Vezmeme vášho syna do nemocnice," prihovoril sa jej, jemne ju chytiac za rameno. 

„Č-čo?" precitla a zmätene sa obzerala, akoby si až teraz uvedomila, čo sa okolo nej deje.

„Ideme do nemocnice," zopakoval jej milo. „A prišiel už aj váš starší syn."

„Jakub?" prekvapene sa opýtala a pozrela smerom, ktorý jej muž naznačil. Keď ho uvidela, okamžite k nemu pribehla a silno ho objala. „Kubko, tak si to stihol," takmer sa rozplakala.

„No áno," usmial sa a vtisol jej nežný bozk do vlasov. „Išiel som trošku rýchlejšie," pošepkal jej do ucha. „Ale už som tu. Pri tebe a Miškovi."

„Martin sa nehneval? Určite ste si nestihli všetko - "

„To teraz nie je podstatné, mami. Miško je pre mňa prednejší. A na skúšku som pripravený dobre. Tak poď, nastúp si do sanitky, ja pôjdem za vami autom."

Ani veľmi neklamal. Na skúšku bol vďaka Matejovi pripravený dostatočne. A že mu Miško zdanlivo pokazil rande? Pokiaľ išlo o rodinu, všetko išlo bokom. Jeho malý braček bol preňho dôležitejší ako rande. S Matejom si to vynahradí neskôr.

***

„No konečne," uľahčene si vydýchol, keď sa konečne po hodine čakania otvorili dvere neurologickej ambulancie a vyšla z nich mama s Miškom. „Myslel som si, že sa tu za ten čas zbláznim. Tak čo zistili? Je Miško v poriadku?"

„Mám len slabý otras mozgu," unavene referoval Miško. „Inak mi nič nie je. Ale kázali mi dnes len  oddychovať a nijako sa nenamáhať."

„Vyľakal si ma, krpec," postrapatil bratovi vlasy. „Toto mi viac nerob, lebo ti budem musieť kúpiť prilbu."

Miško sa už nadychoval k nesúhlasnej odpovedi, keď vtom vybehla z ordinácie sestrička s fialovými vlasmi, ktoré ostro kontrastovali s jej nízkou bacuľatou postavou. Akonáhle ich zbadala, Jakub na jej tvári zbadal úľavu. „Pani Chalupková," zamávala na nich a gestom ich volala naspäť do ordinácie. „Chvalabohu, že ste ešte tu... Zabudli ste si u nás kartičku poistenca." 

Tých pár krokov do ordinácie na ňu Jakub nechápavo hľadel a premýšľal, čo tú ženu viedlo k tomu, pracovať v zdravotníctve. Stojac pri nej zblízka, všimol si jej výrazný červený rúž. Svojím zjavom pôsobila skôr ako odpudivý príklad niekoho, komu by sa človek chcel zveriť do opatery, ale ktovie, zdanie mohlo klamať.

„Och, prepáčte," mama zahanbene prevzala od sestričky Miškov preukaz. „Dnes som úplne mimo."

„To nič, stane sa," chápavo sa usmiala sestrička. „Našťastie som vás ešte zastihla. Tak sa držte a Miško, ty si už dávaj na seba väčší pozor, dobre?" žmurkla na chlapca. „Dnes už žiadne vylomeniny, povinne odpočívať."

„Dobre," zamumlal zahanbený Miško. Akoby mohol za to, že sa pošmykol na tom kúsku neposypaného chodníka. Pritom si celý čas dával pozor, kadiaľ s Marekom uteká.

„A vy, pani Chalupková, tak ako povedal pán doktor, dávajte dnes na Miška dobrý pozor a pravidelne kontrolujte vedomie. Ak by sa vám čokoľvek nezdalo, volajte. Akonáhle by nastala zmätenosť, porucha vedomia alebo kŕče, okamžite volajte sanitku. Dobre?"

„Dobre. A ďakujeme za všetko."

„Je to naša práca," sestrička hravo postrapatila Miškovi vlasy. „Ale teraz už choďte, potrebujete oddych všetci traja. Myslím, že dnešný zážitok bol pre vás dosť stresujúci. Dovidenia a držte sa. Maj sa, Miško."

„Dovidenia."

„Tak poď, myšiak, ideme domov a cestou mi porozprávaš, čo si to ráno vyvádzal a čo všetko tu s tebou robili," vyzvedal Jakub cestou k výťahu. „A pekne dopodrobna."

***

„A potom mi ešte robili röntgen, ale to bolo dosť nepríjemné, ale zvládol som to," pyšne referoval Miško Jakubovi, keď sa doma usadili v pohodlí obývačky so šálkou teplého kakaa. „Tá sestrička bola super, v tej ordinácii mali aj nejaké hračky a ona mi povedala, že ak chcem, môžem sa s nimi zahrať, kým som tam čakal. Ale čo som malý chlapec?" dôležito pretočil očami. „Tak som jej povedal, že už budem mať desať, že som na autíčka už veľký."

Jakub sa pri pohľade na svojho malého brata musel usmiať. Vždy bol taký bezprostredný, ľahko si vedel získať druhých ľudí. Kam prišiel, tam sa do polhodiny stal miláčikom. Ani sa mu nedivil. Šarm a bezprostrednosť zdedil po svojom otcovi. „Hlavne, že všetko dobre dopadlo, myšiak," postrapatil ho po vlasoch. „A teraz hajde do izby, musíš oddychovať, ako povedala sestrička."

„Tak fajn," nespokojne zašomral Miško, no o dve minúty už bol vo svojej izbe.

„Kubko? Kedyže to máš tú skúšku?" nakukla do obývačky mama. „Zajtra?"

„Áno, zajtra, o ôsmej, prečo?"

„Rozmýšľam, že by som ešte zajtra nechala Miška pre istotu doma. Ja mám poobednú, môžem s ním byť do jednej a ty snáď dovtedy prídeš. Alebo je to problém?" dodala, keď si všimla Jakubov zamyslený výraz.

„Normálne by nebol, len... Zajtra mám aj písomnú aj ústnu časť, to bude na dlho," povzdychol, spomenúc si na to, ako v prvom ročníku tvrdol na skúške z morfológie asi do pol tretej. Aj vtedy veril, že bude do obeda doma. „Asi to nestihnem, tak popros Simanovú, nech k nemu na chvíľu zaskočí, kým ja neprídem. Naposledy ma ubezpečila, že ju môžeme zavolať, kedykoľvek budeme potrebovať. V každom prípade, pokúsim sa prísť čo najskôr."

„Tak dobre, v najhoršom ju zavolám, aj keď ju nerada zbytočne otravujem. Vieš predsa, aký vie byť Miško občas otravný."

„Ja to viem," zasmial sa. „Ale ona ho zbožňuje, mami. Zase mu upečie nejaký koláč a nedostanem ho odtiaľ domov ani za svet."

„Keď myslíš..." Zdalo sa, že mama o synových slovách trochu pochybovala. No keďže nemala inú možnosť, musela sa spoliehať na Jakubov úsudok. Vstala a odobrala sa do Miškovej izby. „Miško, zajtra ešte nepôjdeš do školy," oznámila mu o chvíľu. „Zavolám pani učiteľke a ospravedlním ťa."

„Ale zajtra máme hudobnú," zakňučal nešťastný chlapec. „A písomku z matiky. Musím tam byť, inak sa pani učiteľka bude hnevať."

„Nebude. Myslím, že pani učiteľka pochopí, že zdravie je prednejšie ako nejaká písomka. Veď tú si môžeš napísať aj v utorok. A čo sa týka hudobnej, jedna vymeškaná hodina ťa nezabije."

„Ale ja mám hudobnú rád." 

„Ja viem, zlatíčko. Pán učiteľ ti to určite rád vynahradí potom v utorok."

„Ale učiteľ nám minule sľúbil, že na najbližšiu hodinu donesie rôzne hudobné nástroje a môžeme si na nich skúsiť hrať. A to v utorok už nebude ono."

„Prepáč, zlatíčko, ale nechceš znovu skončiť v nemocnici, alebo áno?"

„Nie, ale -"

„Tak budeš zajtra doma a budeš sekať dobrotu. Kubo s tebou bude poobede, keď sa vráti zo skúšky."

Miško kapituloval. „No tak dobre..."

***

„Ale musíš sa tváriť, že o ničom nevieš," varoval Jakub Mateja, keď spolu ešte v ten večer telefonovali. Najprv ho informoval o Miškovom zdravotnom stave a potom o chaose, čo aktuálne u nich prebiehal.  „Určite sa bude chcieť so svojím zážitkom pochváliť aj tebe. Už takto bol nešťastný, že nemôže ísť zajtra do školy."

„Neboj sa," ubezpečil ho. „Zvládnem to. Mimochodom, nepáči sa mi, že mame klameš."

„Čo? Nerozumiem," nechápavo nakrčil obočie.

„Klamal si jej, že si bol u spolužiaka."

„Ach tak. Ani mne sa to nepáči," vzdychol. „Ale musel som. Nemohol som jej povedať pravdu."

„Mohol si jej aspoň povedať polovičnú pravdu. Že ideš na víkend ku priateľovi. Veď si hovoril, že ťa vtedy videla... Pochopila by to, či nie? A bola by určitej menej v strese, keby vedela, že si v meste."

„Asi hej, neviem. Napadlo mi to. Ale... bála by sa o mňa a vyzvedala by. A tomu som sa chcel práve vyhnúť. Už len to, že som jej klamal, že idem k Martinovi, bol pre mňa problém, neviem, ako by som ustál toto, keď by som si musel vymýšľať viac..."

„Je ti ale jasné, že sa nedá sa zahmlievať donekonečna? Raz jej aj tak budeš musieť o nás povedať."

„Je mi to jasné. Ale dovtedy na to budem hádam pripravený."

Snáď.