Cítil sa tak zvláštne príjemne. Jeho myseľ, balansujúca na hrane vedomia, ešte stále zastretá spánkom, vysielala do jeho mozgu dosiaľ nepoznané pocity. Nechal sa nimi unášať a jednoducho si ich užíval. Spokojný a šťastný sa pomaly prebúdzal a na perách mu hral úsmev.

V diaľke zaznelo zapískanie vlaku. Zmätene si uvedomil, že niečo bolo iné. Nikdy predsa nebýval v okolí železničnej trate. Zamračil sa. V tom momente pocítil na tvári teplý dych a cítil, ako ho niekto nežne objímal okolo pása a upokojujúco hladil po chrbte.

Po chvíli mu to došlo. Bol u Mateja. Strávil uňho noc. Ich prvú spoločnú noc. Už rozumel tomu, prečo sa celý čas cítil tak úžasne.

Lenivo otvoril oči a stretol sa s usmiatou tvárou svojho priateľa.

„Dobré ránko,“ poprial mu muž.

„Aj tebe,“ zívol a zavŕtal sa viac do jeho náručia.

„Ako si sa vyspal?“ zaujímal sa, vtisnúc mu bozk do vlasov.

„Výborne,“ spokojne zavrnel. „Ako už dávno nie.“

Matej ho bruškami prstov pohladil po líci. „To som rád,“ zašepkal. „Aj sa ti niečo snívalo?“

„Neviem. Nepamätám si.“

„To je škoda. Vieš, ako sa hovorí, čo sa ti sníva prvú noc na novom mieste, to sa ti vraj splní.“

„Mne sa väčšinou snívajú samé šialenosti, takže je to možno dobré, že si to nepamätám,“ zamumlal. „Mimochodom, koľko je hodín?“

Matej sa natiahol po mobil položený na nočnom stolíku. „Takmer deväť.“

„Čože?“ Jakub sa vyplašene posadil, čím Matejovi takmer spôsobil malý infarkt. „To už je naozaj toľko?“

„Ponáhľaš sa niekam?“ Matej zmätene nadvihol obočie, ešte stále ležiac. „Myslel som si, že pôjdeš domov až okolo obeda.“

„Veď hej, ale nemôžem prespať celé doobedie.“

Na učiteľovej tvári sa mihlo prekvapenie. „A prečo nie? Veď je nedeľa, môžeme leňošiť koľko chceme. V nedele nepracujem, takže si zvyknem pospať o niečo dlhšie.“

„Mne len bolo blbé, že som taký spachtoš...“

„Tak s tým sa netráp, zlato, tiež nie som práve ranné vtáča,“ zasmial sa Matej a posadil sa, aby mohol Jakuba objať. „Ale vieš čo? Urobíme si raňajky a potom spolu niečo vymyslíme, čo ty na to?“

„Že to znie ako dobrý plán.“

***

„Vďaka za raňajky,“ Jakub sa s hlbokým povzdychom oprel o operadlo stoličky. „Bolo to výborné, ale fakt som plný.“

„Som rád, že ti chutilo,“ usmial sa Matej a zobral spred neho prázdny tanier. „Ale nebolo to nič extra.“

„Náhodou, vajíčka so slaninou som nemal ani nepamätám.“

„Tak ti ich môžem robiť vždy, keď tu budeš spať.“

„Radšej nie, lebo po mesiaci bude zo mňa guľka,“ uchechtol sa Jakub.

„Ale prosím ťa,“ namietal Matej, „z teba guľka nikdy nebude. A keby aj –“

Matejova veta zostala nedokončená, pretože práve v tej chvíli sa kuchyňou rozoznelo zvonenie Jakubovho telefónu.

„To je mama,“ hlesol, keď sa pozrel na displej.

„Tak to zdvihni.“

„Čo môže teraz chcieť?“ zamračil sa. „Porazí ma, ak chce urobiť zase nejaký nákup.“

„Zlato, pokiaľ to nezdvihneš, tak to nezistíš,“ upozornil ho Matej jemne. „A možno je to niečo dôležité.“

„Tak dobre,“ vzdychol si a hovor prijal. „Áno, mami?“

„Kubko,“ ozval sa naliehavý hlas na druhej strane linky. „Musíš okamžite prísť domov. Za koľko zvládneš prísť?“

„Počkaj, mami, nerozumiem. Čo sa stalo? Prečo mám okamžite prísť?“

„Miško sa cestou z kostola naháňal s Marekom a spadol na zľadovatelom chodníku. Spočiatku sa zdal byť v poriadku, ale teraz... Správa sa divne. Zvracal a je strašne spavý... Neviem či nemá otras mozgu,“ plačlivo mu referovala mama. „Bojím sa oňho.“

„No do riti,“ zahrešil a vyplašene sa začal prechádzať po kuchyni. „Zavolaj na stopäťdesiatpäťku. Oni ti povedia, čo ďalej a pošlú sanitku. Ja sa pokúsim čo najskôr prísť. Ale skôr ako za štyridsať minút to nedám,“ nervózne si hrýzol peru. Mal sto chutí povedať jej, že do dvadsiatich minút bude doma, ale nemohol. Znamenalo by to, že by musel s pravdou von, a to ešte nemohol dopustiť. Keď sa jeho pohľad stretol s Matejovým, bolo mu jasné, že mužovi jeho malé klamstvo neušlo.

„Niečo sa stalo Miškovi?“ s obavou o svojho žiaka sa opýtal Matej, keď Jakub po chvíli hovor zrušil a zrútil sa na stoličku. Zdalo sa však, že sa odpovede tak skoro nedočká. Jakub sa totiž odrazu zdal duchom neprítomný - hľadel niekam pred seba a vôbec nereagoval. Keď sa spamätal z prvotného šoku, vyskočil a chvatne si začal zbierať veci a hádzať ich do batoha. „Jakub, upokoj sa a povedz mi, čo sa stalo,“ pevne ho obomi rukami chytil za ramená a donútil s ním nadviazať očný kontakt. „Tým, že tu budeš pobehovať a stresovať, ničomu nepomôžeš.“

„Musím domov, Miško mal asi úraz hlavy. Vraj sa šmykol, spadol a asi si udrel hlavu. Čo ak sa mu niečo stane?“

„To mi je ľúto, zlato,“ povzbudivo Jakuba objal. „Ale verím, že bude v poriadku. No v prvom rade sa musíš upokojiť ty, inak ťa budem musieť odviezť ja, aby som potom nemal strach ja o teba, že niekde havaruješ.“

„Jasné, prepáč...“ zahanbene sklopil pohľad. „Vyvádzam ako hysterka."

„To je pochopiteľné, keď máš strach. Ale teraz musíš byť ty ten silný a oporou pre mamu.“

„Uhm.“

„Nemám ťa predsa len odviezť domov?“ navrhol mu. „Budem spokojnejší, keď budem vedieť, že si v poriadku.“

„Neviem, či je to dobrý nápad,“ namietol. „Ak by ťa mama videla, bude vyzvedať. Myslí si, že som u spolužiaka v Piešťanoch. Neuverí, že máš dvadsať,“ smutne sa usmial. Pravdou bolo, že najradšej by s Matejom ostal, bál sa, že ak ostane sám, že sa zrúti.

„Rozumiem,“ chápavo prikývol Matej. „Ešte o mne nevie, však?“

„Vie... Videla ťa pred Vianocami... Keď si ma pobozkal pred domom a... Vtedy zistila, že som gay. Bola z toho dosť prekvapená a asi aj smutná a... vyzvedala, kto si, odkiaľ sa poznáme... No nič som jej nepovedal. To, že si Miškov učiteľ nesmie vedieť, nepáčilo by sa jej to,“ zmätene bľabotal. „Ale nehanbím sa za teba, to si nemysli,“ ubezpečoval Mateja, vidiac jeho prekvapený pohľad. „Len nechcem ublížiť tebe a Miškovi. A -“

Matej zastavil Jakubov chaotický monológ prvým, čo ho napadlo - bozkom. Jakub najprv prekvapene vyvalil oči, no o malý moment začal ochotne spolupracovať. Napätie z neho opadlo ako šibnutím čarovného prútika a odrazu sa cítil úplne pokojne. Keď sa učiteľ po chvíli odtiahol, usmial sa. „Ďakujem. Už to zvládnem. Neskôr sa ti ozvem.“