„Ten farebný kontrast je úžasný," pochvalne zhodnotil počas čakania na skúšku jednu z Jakubových malieb spolužiak Martin. Ako to už bývalo, študenti si krátili čas tým, že si medzi sebou porovnávali svoje práce a vzájomne si ich hodnotili a ticho jeden druhému závideli. Jakub sa do podobných aktivít obyčajne nezapájal, len nenápadne, ponorený do svojich myšlienok, sledoval okolité dianie, ale v ten deň mal celkom dobrú náladu a na veľké naliehanie ukázal Martinovi zopár malieb. „Si fakt talent, Kubo."

Prekvapene zažmurkal. „Vážne sa ti páči? Práve touto maľbou si totiž vôbec nie som istý," povzdychol si.

„Jasné. Je to úžasné. Vôbec sa nemusíš báť. Určite budeš excelovať ako na hodinách," povzbudil ho Martin. „Len sa mi zdá iná ako tie, čo som mal doteraz na seminároch možnosť vidieť. Zmenil si štýl. Čo sa stalo, že si upustil od temných obrazov a namaľoval niečo takéto?"

„Malo by sa niečo stať?" opáčil Jakub neisto a v duchu zaúpel. Naozaj to bolo také očividné?

„Nemyslím, že umelec zmení štýl práce len tak odrazu," zamyslel sa Martin. „Musí to mať nejakú príčinu. Napadá mi len jedna... Nie si ty náhodou zaľúbený?" doberal si ho.

Jakubovi skoro zabehlo. „Č-čo? Na to si ako prišiel?" Cítil, ako sa červená. Pri spomienke na Matejove bozky sa mu opäť rozhostili motýliky v bruchu a naplnil ho pocit eufórie a šťastia. Aj keď si to nechcel priznať, bolo mu jasné, že za všetkým je práve Miškov učiteľ. Vďaka Matejovi sa opäť cítil šťastný a spokojný.

„Vidno to na tebe," zasmial sa Martin. „Celý žiariš a aj táto maľba je toho dôkazom. Stavím sa, že si ju maľoval ako poslednú a tieto tu," ukázal na zvyšné práce, „ešte počas semestra."

Jakubove srdce sa prudko rozbúšilo. Ten obraz maľoval cez Vianoce, keď už tajne randil s Matejom. Vedomie, že je tak čitateľný, ho napĺňalo obavou. Hoci by najradšej vykričal svetu, že je gay a chodí s bratovým učiteľom, nemohol. Ešte na to nebol vhodný čas. „Áno," priznal potichu. „Maľoval som ju poslednú. A k tej tvojej otázke... Možno."

„Takže si. Veď to je super. Ktorá je tá šťastná? Poznám ju?" nadšený Martin ho začal bombardovať jednou otázkou za druhou. Jakub ho za ten rok a pol poznal dosť na to, aby vedel, že keď sa začne vypytovať, nemá to konca kraja. Musel to zaraziť hneď v začiatkoch. Boli síce kamaráti – z celého krúžku si rozumel najviac práve s ním – ale naozaj o ňom nemusel vedieť všetko. Takí blízki si zase neboli.

„Nepoznáš. A viac ti teraz aj tak nepoviem."

„Ale no tak," Martin sa nechcel vzdať bez boja. „Kto je to?"

„Nevyzvedaj, lebo -"

„Jakub Chalupka!" ozval sa na chodbe zvučný hlas skúšajúcej docentky. Konečne prišiel na rad.

Bol zachránený. Vyskočil, chvatne pozbieral svoje práce a trielil do učebne, kde ho už čakala obľúbená docentka. Mal ju rád. Prísna, no spravodlivá, nikomu nič nedala zadarmo, no na druhej strane, dokázala oceniť každú snahu. Nikdy sa zo skúšky netešil viac, ako vtedy. Dúfal, že Martinova zvedavosť medzitým vyprchá a otázka jeho vzťahu ostane aspoň na čas zabudnutá.

***

Učebňu opúšťal ako vo sne. V hlave mu zneli docentkine slová a spôsobovali príjemné zimomriavky, no i šok. Absolútne netušil, čo má robiť. Prijať to, či odmietnuť? Nohy ho samé niesli k lavičke. Celý vyklepaný sa posadil a neprítomne hľadel kamsi do prázdna.

„Tak ako si dopadol?" okamžite sa okolo neho zhŕkli zvedaví spolužiaci.

Precitol. „Dostal som áčko," vydýchol, stále sa spamätávajúci z diania v skúšobnej miestnosti. „Povedala, že mám vážne talent, ktorý by bola škoda nevyužiť. Mám to skúsiť na nejakej súťaži."

„Veď to je super," potľapkal ho Martin po pleci. „Tak prečo sa potom tváriš, ako keby si videl ducha?"

„Pretože... To nie je všetko," hlesol a premýšľal, či vôbec môže ďalej pokračovať. Nemal by celú tú vec udržať v tajnosti? Aj keď ho docentka, známa akademická maliarka, nezaviazala mlčaním, nebolo voči nej fér všetko prezradiť. Na druhej strane, nedokázal mlčať. Musel to dostať zo seba, nedokázal to v sebe dlhšie dusiť. „Dala mi ponuku na spoluprácu," zašepkal.

Na chodbe zavládlo hrobové ticho. „Kecáš."

Pokrútil hlavou. „Nekecám. Mám namaľovať obraz na zákazku."

„Wow. To je teda sila," uznanlivo zapískal jeden zo spolužiakov. „Dúfam, že si to prijal."

„Dala mi čas na rozmyslenie, ale -"

„Úprimne, Jakub? Bol by si debil, keby si to odmietol. Takú ponuku už tak ľahko nedostaneš."

Nervózne sa zaťahal za vlasy. „Ja viem, ale je to strašný záväzok."

„A obrovská skúsenosť."

„Čo ak to poseriem?"

„Neposerieš. Zvládneš to."

***

Zvonček oznámil koniec piatej vyučovacej hodiny a chodby školy sa razom zaplnili nedočkavými žiakmi nižších ročníkov, ktorí mali to šťastie a na ten deň už skončili.

Krátko po zvonení opustil jednu z tried aj Matej a unavene mieril do svojho kabinetu. V jednej ruke držal ôsmacke polročné písomné práce, v druhej CD prehrávač, keď sa mu vo vrecku džínsov rozvibroval mobil. Bez toho, aby zastavil, si písomky prehodil pod pazuchu druhej ruky a tou voľnou prijal hovor.

„No ahoj, zlato, tak ako? Čo skúška?" Keďže sa nachádzal na chodbe plnej žiakov a zo skúsenosti vedel, že na škole majú aj steny uši, dával si dobrý pozor na to, aby Jakuba neoslovil v mužskom rode. Zvlášť, keď z triedy, okolo ktorej práve prechádzal, vychádzala kolegyňa Kropáčková a zvedavo natŕčala uši. Bolo mu jasné, že horela nedočkavosťou vedieť, s kým telefonoval a dal by krk na to, že keby ju v tej chvíli neotravovalo zopár šiestakov, určite by sa za ním rozbehla. Pridal do kroku, aby bol čo najskôr u seba v súkromí. V takýchto chvíľach bol rád, že bol jedným z mála, čo dostal možnosť kabinetu a ako jediný učiteľ hudobnej výchovy tam sedel sám.

„Výborne," ozval sa na druhej strane Jakubov radostný hlas. „Dostal som áčko."

„To je super, vedel som, že to dáš."

„To som dúfal aj ja. Bola to jedna z tých ľahších skúšok. Ale," na chvíľu sa odmlčal, „dostal som zaujímavú ponuku."

„Ponuku?" zopakoval Jakubove slová, netušiac, čo si pod tým predstaviť. „Akú?"

„Od docentky. Je to na dlhšie, tak by som ti to radšej povedal osobne, ale -"

„Mám čas," prerušil ho. „A už som pri kabinete, tak aj súkromie." Položil prehrávač na zem, vybral z vrecka kľúče a odomkol. „Len mi daj sekundu, nech sa zbavím toho, čo nesiem."

„Vari si tým chudákom dal zase písať?" zasmial sa Jakub.

„Samozrejme. Blíži sa polrok, máme ešte týždeň na uzavretie známok. Každý deň píše nejaká trieda. No, ale už som voľný, môžeš pokojne pokračovať," vyzval ho, keď si urobil pohodlie na pohovke, na ktorej pred niekoľkými týždňami sedeli obaja spolu.

„Takže... Keď som na skúške vybalil svoje práce, docentka na ne najprv dlho bez slova hľadela, zvlášť pri tom poslednom sa zdržala dosť dlho a ja som mal nervy. Bál som sa, že sa jej nepáčia, že ma vyhodí, alebo čo. Potom sa odrazu pozrela na mňa, povedala, že mám naozaj talent a je škoda ho nevyužiť. Hneď mi vymenovala aj niekoľko výtvarných súťaží, kde by som to podľa nej rozhodne mal skúsiť." Jakub to vyhŕkol takmer bez dychu, bolo očividné, že sa už nevedel dočkať, kým to zo seba dostane.

„Wow. Tak to je super, keď máš takú podporu u vyučujúcich."

„No ale to nie je všetko. To najneuveriteľnejšie ešte len prišlo potom."

„Čo? Nenapínaj ma."

„Hodnú chvíľu mlčala a akoby o niečom rozmýšľala a potom povedala, že jeden jej známy by rád dal šancu nejakému začínajúcemu umelcovi, aby si mohol privyrobiť. Ponúka celkom slušné peniaze za namaľovanie série obrazov. Také blbiny ako výhod slnka, západ slnka a tak."

„Predpokladám, že to teda ponúkla tebe."

„Jop. Najprv som čumel ako debil. Myslel som si, že si robí prdel. Ale potom som pochopil, že to myslí vážne. Vraj ju presvedčil práve ten posledný obraz, iný ako tie doterajšie. A že verí, že neoľutuje, že to ponúkla mne a že ju nesklamem a prijmem to."

„A prijal si?"

„Spočiatku som sa tomu bránil. Povedal som, že je to obrovská zodpovednosť a priznal som, že momentálne je pre mňa prvoradá škola. Ona sa usmiala a povedala, že je rada, že to beriem tak zodpovedne, ale že by som na to mal dosť času. Chlapík to chce do nového domu, ktorý stále rekonštruuje a sťahovať sa bude asi na jeseň. Nakoniec som ju poprosil o čas na rozmyslenie."

„A?"

„Dala mi čas do pondelka. Keď pôjdem na skúšku z morfológie, mám sa za ňou zastaviť. Fakt neviem, čo s tým mám robiť."

„Ja si myslím, že by si do toho mal ísť. Ak by o tebe pochybovala, neponúkne ti to. A ak budeš úspešný, čo určite budeš, ten pán sa o tebe zmieni ďalej a otvoria sa ti iné príležitosti."

„Ja viem, ale -"

„Už sa tým teraz netráp, zlato. Upokoj sa, zajtra doobeda príď ku mne, tak ako sme sa dohodli a preberieme to. Dobre?"

„Dobre. A... Matej?"

„Áno?"

„Myslíš, že by som mohol u teba aj prespať?"

„S tým počítam. Priprav sa na to, že ťa nepustím domov skôr, ako si nebudem istý, že si na skúšku dostatočne pripravený."

„Tak to sa mám na čo tešiť, že?" nervózne sa zasmial Jakub.

„Nemáš sa čoho báť. Keď budeš šikovný, bude aj odmena."

„Aká?"

„To je prekvapenie. Ale rozhodne nebudeš ľutovať. Ale teraz ma ospravedlň, musím ísť, mám dozor v jedálni."

„Jasné, utekaj, ja sa pôjdem tiež najesť. A potom poriadne vyspať. Tak sa vidíme zajtra."

„Teším sa. Pá," rozlúčil sa Matej a zložil. Cestou do jedálne si v hlave urobil imaginárnu poznámku, aby nezabudol po ceste domov zbehnúť do obchodu. Musí predsa pripraviť to prekvapenie.

A doma zatiaľ Jakub sedel na svojej posteli a prihlúplo sa usmieval. „Dúfam, že ten víkend bude stáť za to."