Kráčal s Matejom ruka v ruke po zasneženej ulici a zimomrivo sa k nemu túlil. Vracali sa z popoludňajšej prechádzky mestom. „Je mi kosa," drkotal zubami, „a som už unavený. Nejdeme si oddýchnuť a zohriať sa do nejakej kaviarne?"

„To je skvelý nápad," odobril Matej jeho návrh. „Niečo si dáme, zohrejeme sa a pôjdeme domov. Poď, tu neďaleko je jedna moja obľúbená."

„Myslíš tá, kde sme boli spolu prvýkrát?"

„Presne tá," usmial sa muž a zmenil smer, aby mohli prejsť na druhú stranu ulice. „Tak poď, ty môj snehuliak, aby si mi náhodou nezamrzol."

Ani nestihli vojsť dnu, keď sa z kaviarne ako veľká voda vyrútila Jakubova nočná mora v spoločnosti jemu neznámej ženy. Na tvári obrovský úsmev, ktorý jej však zamrzol vo chvíli, ako zbadala dvojicu mužov s prepletenými prstami. Pochopil, že odtrhnúť sa od Mateja už nemá zmysel. Odhalila ich.

„Matej, ty si gay?" opýtala sa s vytreštenými očami a vystrúhala znechutenú grimasu. „To je... Nechutné. Fuj, chce sa mi z teba zvracať," precedila a odvrátila od Mateja pohľad. „A ty," obrátila sa k nemu, „ty si obyčajný úbožiak. Určite si ho zviedol ty, nie je možné, aby muž ako Matej mohol mať záujem o teba. Veď počkaj, toto nenechám len tak. Matej musí byť môj." Poslednýkrát po nich fľochla opovrhujúcim pohľadom a zavesená do svojej kamarátky odišla.

V panike hľadel na jej odchádzajúci chrbát. „Čo to malo znamenať?" hlesol potichu. Ich najhoršie obavy sa stali realitou. Zdena sa o nich dozvedela. To je zlé.

„Neboj sa, zlato, ja to s ňou zajtra v škole vybavím," upokojil ho Matej a vtisol mu nežný bozk do kútika úst. „Ale teraz poďme na tú kávu," usmial sa a postrčil ho dnu do kaviarne.

Ani nestihol protestovať, že už ho prešla chuť, odrazu sa ocitol na mieste, kde sedeli aj prvýkrát, zatlačený v rohovej sedačke, s Matejovou rukou vo vlasoch. Silno si ho pritiahol k sebe a zajal jeho ústa v dravom bozku. Vrhol sa na jeho pery s takou vervou, akoby to popoludnie malo byť posledné, ktoré strávia spolu.

„Matej," chcel sa brániť, ale jeho snaha bola márna. Muž sediaci vedľa neho si ho stiahol na kolená a hľadel mu uprene do očí.

„Chcem ťa, Kubo, tu a teraz."

„Tu? Ale to je -"

„Žiadne ale. Buď mi dáš ty alebo Zdena. Už nedokážem dlhšie čakať. Rozhodni sa."

Od prekvapenia sa nezmohol na slovo. Šokovane hľadel do túžbou stmavnutých očí a v hlave mu šrotovalo. Myslel to Matej vážne? Naozaj by sa naňho vykašľal kvôli Zdene? Veď to je šialené...

„Ja... Tak teda dobre..."

„Vstávaj, spachtoš," vkradol sa do Jakubovho sna Matejov starostlivý hlas, tak odlišný od toho predchádzajúceho. V polospánku cítil, ako sa vedľa neho prehol matrac. O malú chvíľu nasledoval dotyk na chrbte a nežný bozk. Spokojne zamručal. Bolo to tak príjemné. Pobavený smiech, ktorý nasledoval, ho však napokon prebral.

Otvoril oči a zmätene zažmurkal. „K-koľko je hodín?" Všetko to bol len sen, s úľavou si uvedomil. Sú doma a Matej naňho nikdy netlačil. Ani Zdena o nich nevie.

Matej ho znovu pobozkal a usmial sa. „Pol dvanástej. Pomaly bude obed. Ak nechceš celý čas, čo ešte na seba máme, prespať, mal by si vstať."

„Č-čože?" Jakub vyplašene vystrelil do sedu, na perách pripravená výčitka, no vzápätí bolestne zaskučal. „Moja hlava..."

Matej sa zamračil a nežne pohladil mladíka po líci. „Bolí? Som ti včera hovoril, aby si toľko nepil... Dám ti nejakú tabletku, alebo to zvládneš bez nej?"

„Radšej tabletku," zamumlal Jakub. „Inak mi asi vážne vybuchne," zastonal.

Matej sa opatrne postavil. „Vydrž chvíľu, donesiem ti."

O necelú minútu sa vrátil s pohárom vody a krabičkou liekov. „Páči sa."

„Dík," prijal Jakub ponúkaný pohár a nechal si do dlane vytlačiť tabletku. No prv, než ju užil, obrátil sa na Mateja s otázkou. „Prečo si ma nezobudil skôr?" Keby ma zobudil skôr, možno by sa mi nesnívala tá šialenosť. Určite za ňu môže ten včerajší alkohol.

„Bol si unavený, potreboval si sa vyspať, tak som ťa nechcel budiť. Bolo toho na teba v noci asi dosť. A neboj, sám som vstal len pred nejakou polhodinou."

„Ale aj tak... Mohol si ma zobudiť skôr."

„Ponáhľaš sa niekam?"

Jakub takmer nebadane pokrútil hlavou. „Nie, len... Cítim sa blbo, keď... Keď takto dlho vyspávam a navyše sa o mňa musíš starať ako o malé dieťa," zahanbene zamumlal. V tom momente si spomenul, že zaspal v taxíku, ledva vyšli z Bratislavy. Pred domom ho Matej síce ako-tak prebral, no to, ako sa dostal do postele, si už vôbec nevybavoval. Súdiac podľa toho, v čom sa zobudil, ho Matej v noci vyzliekol do trička a boxeriek. Keby chcel, príležitosť by mal, pomyslel si s ohľadom na nedávny sen, ktorý ho vyviedol z miery, ale neurobil to. Matej taký nie je. To len moje podvedomie mi neustále dáva najavo, že som neschopný a neskúsený. „Ešte si ma musel uložiť do postele a povyzliekať. To je... trápne." Cítil sa kvôli tomu nepríjemne. Ani nie preto, že by sa hanbil, ako skôr preto, že si na to vôbec nepamätal a netušil teda, ako sa pri tom správal. Čo ak urobil niečo, za čo sa bude neskôr hanbiť?

„Urobil som to rád. A náhodou si bol milý, ako si si z polospánku o mne voľačo nezrozumiteľne mumlal a na tvári ti žiaril spokojný úsmev."

No super. Tak toto mi fakt pomohlo, zmučene si pomyslel Jakub a zapil tabletku. Prázdny pohár položil na nočný stolík a slabo sa na muža, sediaceho vedľa, usmial. „Mama mi vždy hovorila, že za lieky sa neďakuje, ale aj tak... díky."

„Za málo. Hlavne nech ti to zaberie. A pokojne ešte oddychuj, obed objednám z neďalekej reštaurácie. Zvládneš čínu, alebo si dáš radšej niečo iné?"

„Čína je fajn, rád si ju dám. Ale oddychovať nechcem. Potrebujem sprchu. Ak sa tam teda nechystáš aj ty. Alebo sa môžeme zase osprchovať spolu."

„Nie, ja som tam už bol, takže pokojne choď. Ja za ten čas objednám obed."

Až vtedy si Jakub uvedomil, že Matej mal na sebe oblečené tepláky a čisté tričko. Malo mu to hneď napadnúť, že sa už osprchoval. Škoda, že naňho nepočkal. Minule tá spoločná sprcha bola veľmi príjemná záležitosť.

„Okej. Tak zase sám," povzdychol si Jakub, vybral si z batoha čisté oblečenie a odšuchtal sa do kúpeľne, odprevádzaný zvonivým smiechom svojho priateľa.

Vliezol do sprchovacieho kútu a v momente, ako na jeho pokožku dopadli prvé kvapky vody, pustil z hlavy všetky dotieravé myšlienky, ktoré ho dovtedy zamestnávali. Rozmaznával svoje telo príjemne teplou vodou a osviežujúcim sprchovacím gélom s vôňou citrusov.

Keď vyšiel z kúpeľne, cítil sa takmer ako znovuzrodený. Sprcha mu pomohla a príjemne ho uvoľnila a zdalo sa, že aj liek od bolesti začínal zaberať.

„Objednal som nám aj dezert," privítal ho Matej v obývačke. „Aby sme si trošku osladili život a doplnili energiu."

„A ja budem o chvíľku ako guľka," zašomral Jakub. „Nemôžem jesť toľko sladkého."

„Aspoň netrep, zlato. Aj keby si bol ako guľka, nikdy by som ťa nevymenil."

„Určite?"

„Pochybuješ?" Na Matejovej tvári sa objavil zamračený výraz. „Deje sa niečo?"

„Nie, len... Mal som blbý sen, to je všetko. Ale nechcem o tom hovoriť, je to blbosť," zamumlal. Sadol si k Matejovi na pohovku a položil si hlavu na jeho stehná.

„Už sa cítiš lepšie?" Matejov starostlivý hlas bol preňho ako balzam na dušu. Nikdy by ho nenútil do niečoho, čo nechce. Ale, je pravda, že to nechce? Boh vie, že to chcel už dávno, len mal strach. Možno bol najvyšší čas tú nezmyselnú obavu prekonať.

„Ale hej. Len by som si dal kávu." A teba.

„Urobím?"

„Uhm. A Matej?" Otočil sa tak, aby hľadel mužovi do očí.

„Áno?"

Jakub si zahryzol si do pery. Teraz alebo nikdy. „Pamätáš si, ako si mi hovoril o tej tvojej overenenej metóde na bolesť hlavy? Ja... Chcel by som ju vyskúšať."

A/N

O deň neskôr, ale predsa. Dnes zase tak trochu oddychovo. Ale už by to asi chcelo aj nejaké vzrúšo, čo poviete? 🤔😎