32.
„Konečne víkend,“ vydýchol si Jakub, keď v piatok popoludní v dobrej nálade nasadol do auta a naštartoval. Neskutočne sa mu uľavilo, že ten šialený týždeň je konečne za ním. Ďalšie tri skúšky mal úspešne za sebou. Vedomie, že ho už čaká len posledná, bolo oslobodzujúce. Ešte zvládnuť pondelok a bude dobre. Tých pár voľných dní, čo mu ostane do začiatku semestra, plánoval využiť na maľovanie. Musí sa konečne zahryznúť do tej zákazky, sama od seba sa nenamaľuje. Nechcel sklamať docentku, ktorá doňho vkladala veľké nádeje, ale ani sám seba. V utorok sa do toho už rozhodne pustí.
Ešte nad ním stále visel strašiak v podobe nešťastného opravného termínu, ale naň momentálne myslieť nechcel. Načo si kaziť nastávajúci víkend? Už mal plnú hlavu Mateja. Nevedel sa dočkať jeho náruče a spoločne strávených chvíľ. Už aby bol uňho.
***
„Zase ideš k nemu?“ vyčítavo hľadela mama, stojaca na prahu dverí, na Jakuba, keď si zbalil do batohu posledné veci a zapol ho. „Ani si nepamätám, kedy si bol cez víkend doma.“
„Mami,“ vzdychol si. „Som už dospelý, nemôžem stále len sedieť doma. Mám svoj život a -“
„Mal by si študovať a učiť sa na skúšky.“
Jakub sa naježil. „To robím celý týždeň, nemám nárok na oddych? Neurobil som len jedinú skúšku, tak z toho nerob vedu. Väčšina spolužiakov je na tom o dosť horšie. Ale to ťa zrejme vôbec nezaujíma, čo?“ zaškľabil sa. Už ako dieťa mu liezli na nervy mamine slová „mňa nezaujímajú tvoji spolužiaci, mňa zaujímaš ty,“ a že sa ich napočúval viac než dosť. Preto ho mamina nasledujúca reakcia prekvapila.
„Miškovi chýbaš.“ Povedala to tak nenútene, akoby nad tým nepremýšľala ani sekundu, no v jej výraze postrehol niečo zvláštne. Bol to smútok, alebo obvinenie? Naozaj ju trápilo len to, že na víkendy odchádza, zatiaľ čo celý týždeň, keď chodí mama do práce, Miškovi supluje nielen otca, ale často aj ju?
Snažil sa zahryznúť si do jazyka, nevyvolať zbytočné obvinenia, ktoré by ich oboch mohli neskôr mrzieť, no vystrelilo to z neho takmer samo. „Minulý víkend bol predsa u otca a ten predtým ste boli u tety Kláry. A zabudla si, ako si ma donedávna sama vyháňala von?“ Mama prekvapene zalapala po dychu a Jakub si uvedomil, že to asi trochu prehnal. „Prepáč, mami,“ pokračoval, pristúpil k nej a objal ju, „ale naozaj by som rád mal aj svoj vlastný život. Celý týždeň som doma, Miškovi sa venujem, ako sa dá, tak si chcem oddýchnuť aspoň cez víkend. Mám ho rád, ale občas potrebujem vypnúť.“
„Ja viem, zlatko, aj ty mi prepáč,“ smutne sa usmiala mama. „Budúcu sobotu bude mať Miško narodeniny, nezabudol si?“
„Ako by som naňho mohol zabudnúť? Na ten víkend mám špeciálny plán, takže sa báť nemusíš, dobre?“
„Dobre. A teraz už choď, nech na teba ten tvoj dlho nečaká.“
***
„Tak čo tento víkend podnikneme?“ opýtal sa Matej krátko po tom, ako k nemu Jakub dorazil. Sedeli v kuchyni, Matej pripravoval večeru a Jakub usŕkaval z horúceho čaju. „Máš nejaký plán?“
Jakub pokrútil hlavou. „Ani nie. Ale celkom rád by som sa išiel aj niekde prejsť,“ zamyslene skonštatoval Jakub. „Alebo niekde vybehol. Už mi to neustále sedenie doma nad skriptami totiž lezie na mozog. Ale…“
„Ale?“ pobádal ho Matej láskavo, keď sa zdalo, že mladík nebude pokračovať. „Máš strach?“
„Hej,“ vzdychol si Jakub. „Neber to ale tak, že by som sa za teba hanbil. To rozhodne nie. Len sa bojím, že by nás tam mohol niekto uvidieť a mal by si z toho problémy ty, alebo Miško.“
„Chápem, zlato. Viem, že som pred pár dňami sám povedal, že by sme si mali dávať pozor, ale zase nemôžeme stále sedieť zavretí doma na zadku.“
„Tak čo teda navrhuješ?“
„S tým, že nás uvidí niekto známy, musíme počítať. Ale ak chceme eliminovať Zdenu, pretože je jasné, že obaja hovoríme práve o nej,“ zaškeril sa na Jakuba, „tak tú možnosť eliminujeme tak, že sa vyberieme niekam, kde nie je šanca ju stretnúť.“
„Ale kam? Narazili sme na ňu aj v Blave. Tá ženská je snáď všade.“
Matej sa na chvíľu zamyslel. Netrvalo ale dlho a na tvári sa mu rozlial úsmev. „Viem o jednom mieste, kde by Zdena nikdy v živote dobrovoľne nevkročila.“ Na chvíľu sa odmlčal, hľadiac na Jakuba, či mu to náhodou nedôjde aj samému. Keď sa mladík nijako nechytal, pokračoval. „Čo by si povedal na gay bar alebo diskotéku?“
Jakub vypleštil oči a prepaľoval Mateja neveriackym pohľadom. „Myslíš to vážne?“ opatrne sa opýtal. „Naozaj by si ma tam vzal?“
„A prečo nie? Treba sa nám občas aj zabaviť, nie? Už dlho som nikde nebol. Na normálnu diskotéku ísť nemôžem, na tú som už príliš starý a pripadal by som si tam ako pedagogický dozor,“ odfrkol si pri predstave stretnutia s niektorými žiakmi zo školy, „a sám do gay barov chodím nerád. Ale spolu si to užijeme, neboj."
„Veď ja sa nebojím," usmial sa Jakub. „Náhodou to znie celkom vzrušujúco.“
„Tak v čom je problém?“
„V ničom. Len ma to prekvapilo.“
„Takže, ako si sa teda rozhodol?“
Jakub vyskočil zo stoličky a pristúpil k Matejovi. Chytil ho okolo pása a zahľadel sa mu do očí. „Rozhodne idem,“ žmurkol. „Nenechám si ujsť možnosť zábavy a príležitosť môcť sa ťa bez obáv dotýkať aj medzi ľuďmi.“
Matej uznanlivo prikývol. „Tak sa mi to páči.“
„A keď mi kúpiš nejaký drink, možno si s tebou aj zatancujem slaďák,“ vyplazil Jakub so smiechom jazyk a vykrútil sa z Matejovho objatia. Dvoma krokmi sa vrátil k stolu k svojmu čaju.
Matej pobavene zakrútil hlavou a ohnal sa po Jakubovi utierkou. „Ty malá potvora. Ale neboj. Kúpim ti ich toľko, koľko len budeš chcieť. Kľudne ťa aj opijem, ak bude treba.“
Jakub prekvapene zalapal po dychu. Vážne by bol Matej toho schopný? Opiť ho a potom mu ublížiť?
Matej, vidiac Jakubov vydesený pohľad, nechal prípravu večere a svojho priateľa objal. „Srandujem, zlato. Musel som ti nejako vrátiť to podpichnutie.“
„Toto mi viac nerob,“ zamumlal mu Jakub do hrude.
„Ak budeš poslúchať, nebudem,” zaškeril sa Matej a odtiahol sa. „Mimochodom, večera je hotová,” oznámil a otočil sa, aby vybral zo skrinky dva taniere a obom naložil. „Tak sa najedzme a potom môžeme vyraziť do sveta. Čo ty na to?”
„Môže byť,” súhlasil Jakub a prijal od Mateja svoju porciu. „Len mám otázku. Je vôbec v Trnave nejaký gay podnik?”
„Nie. Pôjdeme do Bratislavy.”
„Čože? Do Blavy?”
„Máš s Bratislavou nejaký problém?” zamračil sa Matej.
„Nie. Len… Ako pôjdeme? Ak pôjdeme autom, nebudeme môcť piť.”
„Je niekoľko možností, zlato. Buď pôjdeme autom a niekde tam prespíme, alebo pôjdeme autobusom a naspäť si môžeme vziať taxík.”
„A nebude to príliš drahé?”
„Kubo,” vzdychol si Matej. „Pokiaľ ide o teba, nič nie je drahé. Keby som si to nemohol dovoliť, tak ti to nenavrhujem, nie?”
„Asi hej,” zamumlal Jakub. „Prepáč. Ale nie som zvyknutý, že -”
„Pššt,” umlčal ho Matej palcom na perách. „Je to v poriadku, okej? Ak sa kvôli tomu cítiš nepríjemne, môžeme sa zložiť na polovicu. Hlavne buď v pohode, inak si to potom neužiješ. Ale teraz jedzme, aby nám to nevychladlo.”
„Dobrú chuť,” usmial sa Jakub a spokojný, že téma peňazí je na čas zažehnaná, sa s chuťou pustil do jedla.
Už sa nevedel dočkať. Na diskotéke nebol pekne dávno, naposledy niekedy na strednej, keď bol jeho život ešte relatívne v poriadku. Už na stužkovej to bolo hrozné. Po tom, čím si predchádzajúce mesiace prešiel - od rozvodu rodičov až po priznanie si vlastnej orientácie - vôbec nemal chuť zabávať sa. Tak tam väčšinu času sedel za stolom, odháňal všetky dotieravé spolužiačky, ktoré s ním chceli tancovať, a potajme pil. Odvtedy nikde nebol. No tentokrát si to s Matejom užije. Rozhodne to bude nezabudnuteľný večer.
Krásnu nedeľu prajem 😊😘😘
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top