Zdena naštvane vypochodovala z kúpeľne a zabuchla za sebou dvere. Prešla do spálne, zvalila sa na posteľ a schúlila sa do klbka. „Do riti s takýmto životom,“ zanadávala so slzami v očiach.

Opäť sa to zopakovalo. Ako každý mesiac za posledný rok. Zakaždým ju to zobralo čoraz viac. Už ani nepočítala, koľko ráz ju prepadla nádej a napokon z toho nič nebolo. Keby aspoň ten idiot spolupracoval a nechal sa zlomiť, mohla by mať akú-takú šancu. Musí sa posnažiť, obrniť sa trpezlivosťou, premôcť sa a byť naňho milá. Inak to bude celé v háji.

Stratená v myšlienkach nevnímala, že buchli vchodové dvere. Precitla, až keď sa z chodby ozvalo typické „Som doma,“ patriace jej manželovi.

„No super, ideš ako na zavolanie. Práve teba som tu teraz potrebovala,“ zašomrala si popod nos. 

„Ty ležíš?“ skonštatoval muž po príchode do spálne a s nadvihnutým obočím si ju obzeral. „Si chorá?“

„Nie,“ odsekla a otočila sa mu chrbtom.

„Tak čo sa potom deje?“

„Dostala som to,“ zavrčala.

„Je tam toho,“ mávol rukou. „Nie si prvá ani posledná. Daj si Ibalgin a odpočívaj. Zajtra ti bude lepšie.“

Už mala toho dosť. To naozaj nerozumie, čo mu tým chcela povedať? „Nebude!“ zrevala nahnevane. „Dobre vieš, čo tým myslím. Nebude dobre pokiaľ -“

Nenechal ju ani dohovoriť. „Myslel som si, že sme si to vysvetlili,“ prerušil ju a oči mu pri tom blýskali hnevom. „Ja za to nemôžem. Vo mne chyba nie je.“

„Ako to môžeš vedieť?“ odsekla. „Nikdy si nebol na testoch a pokiaľ viem, nikde po svete nebehá žiaden tvoj malý pankhart.“

„Zdena, neser ma. Proste to viem. Ja som zdravý a basta. Ak je u niekoho problém, jedine u teba. Tak už nerev. Budúci mesiac sa to už možno podarí.“

„To hovoríš už minimálne pol roka,“ zamumlala nešťastne Zdena a zaborila hlavu do vankúša. Nemalo zmysel sa s ním dohadovať. Igor mal svoju pravdu a ona nemala šancu ho presvedčiť o opaku. Keď si niečo vzal do hlavy, nepohlo s ním ani stádo volov, neustále tvrdil svoje.

„A pokojne ti to zopakujem ešte dvestokrát,“ snažil sa byť vtipný, čo malo za následok akurát väčší hnev jeho manželky. „A teraz mi radšej urob niečo na večeru, umieram od hladu.“

„Urob si sám,“ zahundrala. Tak ako ja. Čo si neurobím sama, nemám.

„Kurva,“ zahrešil. „Fakt neviem, na čo som si ťa bral. Úplne na mňa serieš.“ Hodil po nej nahnevaný pohľad a tresol dverami. 

„Tak to by zaujímalo aj mňa.“

***

Streda prebiehala na Matejov vkus až príliš pokojne. Zdena sa na jeho prekvapenie správala, akoby sa deň predtým medzi nimi nebolo nič stalo. Naivne si pomyslel, že konečne pochopila, že snažiť sa oňho nemá zmysel a tak poľavil zo svojej obvyklej ostražitosti. Že to bola chyba pochopil cez veľkú prestávku.

Práve sa vracal z bufetu s bagetou v ruke keď ju uvidel stáť pri svojom stole. Skláňala sa nad štvrtáckymi zošitmi z hudobnej výchovy a zamyslene krčila pehavý nos.

„Čo tam robíš?“ zahrmel a niekoľkými krokmi bol pri nej. „Súkromie ti nehovorí nič?“

„Vari tu máš niečo tajné, keď sa bojíš, aby som to nevidela?“ provokačne sa zasmiala. „Ale nemaj strach, aj keby som niečo našla, budem diskrétna a nebudem to pred kolegami vyťahovať,“ uistila ho s úsmevom, ktorý by jej mohla závidieť nejedna herečka. „Len pozerám, čo to vlastne opravuješ.“

No to isto. „Kontrolujem štvrtácke zošity,“ zahundral, sadol si za stôl, do otvoreného zošita niečo napísal a odložil ho stranou. Zahryzol si do bagety a snažil sa neželanú votrelkyňu ignorovať. Snáď to pochopí aj sama, že tam nie je vítaná, a odíde.

No Zdena sa ani nepohla. Matej si zmučene pomyslel, že predsa mu šťastena naklonená nebola. „Ešte niečo?“

„Michal Chalupka,“ prečítala odrazu nahlas podpis na zošite na vrchu kôpky. „Chalupka… To meno mi je nejaké povedomé. Nemá náhodou staršieho brata?”

Matej vypleštil oči a pri tom šoku mu zabehlo. Rozkašľal sa a začal sa dusiť. Prv, než sa stihol načiahnuť po fľašu s vodou, Zdena ho iniciatívne pobúchala po chrbte.

„Zadrhnúť sa nemusíš, normálne sa pýtam.“

„Hej, spomínal nejakého staršieho brata,” vydoloval zo seba, keď mohol dýchať a rozprávať. Snažil sa znieť neutrálne, nedať najavo, ako ho tá otázka zasiahla. K vzbudeniu podozrenia úplne stačilo to jeho dusenie sa.

„Nechodil náhodou na túto školu?” rozmýšľala Zdena nahlas. „Tak šesť, sedem rokov dozadu.”

„Ale áno,” zapojila sa do debaty jedna z kolegýň, staršia pani, čím pochovala Matejove nádeje nejako to zahrať do autu. Nechcel sa na tú tému baviť a už vôbec nie so Zdenou. „Nepamätáš si? Veď si z neho vtedy mala pekné nervy.”

„No jasné!” zvolala v náhlom uvedomení. „To bol ten kvietok, čo mi neustále robil naschvály aj s tým jeho podareným spolužiakom. Problémoví chalani, obaja.“ 

Matej mal chuť prepadnúť sa pod zem. Netušil, ako na to celé reagovať. Úplne mu stačilo, že ho Zdena prepaľovala podozrievavým pohľadom, ako keby bol masový vrah a chystal sa vyvraždiť polovicu zborovne. Hoci minimálne ju by v tej chvíli najradšej zniesol zo sveta. Keby sa vedel modliť, určite by už prosil nebesá, aby Zdena pochopila, že táto debata nemá zmysel a nikam nevedie. No to by nebola Zdena, aby tomu celému ešte nenasadila korunku.

„Ktovie, čo z toho chalana vyrástlo. Nedivila by som sa, keby bol z neho kriminálnik alebo niečo podobné. Možno lieta v drogách.“

Nie je žiadny kriminálnik! Je to úžasný chalan, milujúci brat, kričalo celé Matejove vnútro, no musel mlčať. Nemohol sa prezradiť a vystaviť tak Miška príapdným problémom. Už pochopil, že Zdena bola schopná všetkého a pri dosiahnutí svojho cieľa sa neštítila ničoho. „Nemyslím, že by bol na tom tak zle. Miško o ňom hovoril pekne. Vidno, že ho má rád.” 

„Ale to sa vzájomne nevylučuje.“

Ty krava, drž už konečne hubu! Matej mal čo robiť, aby svoje myšlienky nepreniesol nahlas. Zahryzol radšej do bagety a počítal do desať. Prosby, aby si Zdena Jakuba nepamätala, ostali nevyslyšané. Prečo mu tá ženská musí neustále komplikovať život?

Napokon ho zachránil zvonček, oznamujúci koniec prestávky. 

„Čo? To už je toľko?“ vydesila sa Zdena. „Musím utekať, zastupujem u tretiakov telesnú a kým prejdem celou školou…“

Matej si vydýchol. Nikdy sa netešil na voľnú hodinu viac ako teraz. Potreboval si vyčistiť hlavu, prísť na iné myšlienky a odreagovať sa. V práci fajčil málokedy, no teraz sa to zdalo priam nevyhnutnosťou.

***

„Ten zamyslený výraz sa mi nepáči,“ zamumlal Jakub, keď podvečer toho istého dňa sedel v Matejovej obývačke. Potreboval sa odreagovať od školy a čo iné mu mohlo pomôcť viac, než pár hodín v Matejovej prítomnosti? Koniec koncov, na zajtrajšie skúšky bol pripravený viac než dostatočne. „Stalo sa niečo v práci?“

„Hej,“ vzdychol si Matej. „Zdena si na teba pamätá. A rozhodne na teba nemá dobré spomienky.“

„Do prdele, toho som sa bál,“ zahrešil Jakub. „Ale ako to vlastne vieš?“

Matej mu v stručnosti prerozprával obsah rozhovoru v zborovni a nezabudol dodať, že mal v tej chvíli neodolateľnú chuť poslať tú ženskú do určitých, nepatričných miest.

Jakub zaťal päste. „Toho som sa obával.“

„Tak si budeme musieť dávať väčší pozor. Obávam sa, že keby zistila, že chodím s tebou, mohla by byť z toho celkom slušná aféra. A ktovie, či by nenarobila problémy ešte aj Miškovi.“

„Veď práve,“ zavrčal Jakub a na chvíľu sa zamyslel. „Ak by na to náhodou predsa prišla, Miško ten polrok snáď nejako zvládne. Aj tak ho mama chce dať od septembra na Kopánku. V najhoršom prípade by prestúpil už počas roka,“ uvažoval nahlas Jakub. „Ale nemaľujme zbytočne čerta na stenu, možno to nebude také zlé.“

„Kiežby si mal pravdu.“

A/N:
Ospravedlňujem sa, že mi to tak neskutočne trvalo. Snáď mi tu ešte ostal nejaký priaznivec... A predtým, než zaleziem hanbiť sa do kúta...

Prajem vám šťastný a úspešný nový rok! 🥂😘😘