Len čo Jakub v nedeľu ráno otvoril oči, zaplavil ho pocit úľavy. Ležiac vedľa svojho polonahého priateľa, hľadiac do spánkom uvoľnenej tváre sa spokojne usmieval a cítil sa šťastne ako už dávno nie. Pohľadom zavadil o Matejove hudobné tetovanie na boku a nežne ho pohladil bruškom prsta. Matej sa už kvôli nemu viac nemusel obmedzovať. Keď mu napokon večer Jakub navrhol, aby obaja spali len v boxerkách, uľavilo sa obom. Matej síce nedal najavo, že mu Jakubovým návrhom padol kameň zo srdca, no Jakub to vycítil. Vôbec mu to však nezazlieval. Chápal, že pre Mateja muselo byť ťažké a obmedzujúce sa odrazu doma prispôsobovať a práve preto mu bol neskutočne vďačný, že to preňho robil. A ako napokon sám zistil, spať v Matejovej spoločnosti bez zbytočnej vrstvy oblečenia bolo úžasne oslobodzujúce.

„Dobré ránko," pozdravil ho Matej veselo, keď otvoril oči. „Dlho si ma obzeráš?" zasmial sa.

„Uhm, ani nie. Asi tak... päť minút," skonštatoval odhadom s pohľadom upreným na draka na jeho paži, akoby ho hypnotizoval. „Ale pokojne si ťa môžem obzerať aj celý deň, ak nemáme nič v pláne. Veď lenivé nedele máš rád, nie?"

„To by sa ti páčilo, čo?" Matej náhle vystrelil z ľahu do sedu, aby sa v momente ocitol nad Jakubom a prišpendlil ho o matrac. Ten to nečakal a od prekvapenia vypískol. „Vylihovať celý deň v posteli a nič nerobiť," pokračoval a sklonil sa k Jakubovi, aby mu vtisol bozk na pery. „Ale ja mám lepší plán. Čo by si povedal na malý výlet?"

Jakub, ktorý sa práve naťahoval za Matejom, aby mu opätoval bozk, zbystril. „Aký výlet?"

„Keď som bol v piatok v tej Blave, zaujalo ma jedno zvláštne miesto a povedal som si, že by sme tam mohli zájsť a urobiť si pekné popoludnie. Najprv malá prechádzka, obed niekde v reštaurácii a potom -"

„Hm, to znie skoro ako nedeľná romantika," prerušil ho Jakub s tichým smiechom.

„To je nedeľná romantika," pretočil Matej očami. „Ale ak nechceš..."

„Chcem," vyhŕkol Jakub nedočkavo. „A o aké miesto teda ide?"

„To ti zatiaľ neprezradím. Ale som si istý, že sa ti to bude páčiť. Čo ti však môžem povedať už teraz je, že začneme malou prechádzkou na rozhľadňu pod Kamzíkom."

„Túra? To nemyslíš vážne," zaskučal Jakub. „Tak na tú ma nedostaneš. Zobuď ma o niekoľko hodín na obed a to potom," zašomral a zavŕtal sa pod perinu.

Matej si pobavene vzdychol a s pohľadom dravej šelmy perinu z Jakuba strhol, zobral nič netušiaceho mladíka do náručia a za doprovodu výdatného skučania a hromženia na jeho adredu sa pobral s Jakubom na rukách do kuchyne.

„Tak toto bolo pekne nefér," šomral si Jakub popod nos keď ho Matej usadil za stôl a dal variť vodu na kávu. „Takto podrazácky ma vytiahnuť z postele. Si sadista."

Matej sa veselo zasmial. „Keby som bol sadista, ver mi, že by to vyzeralo inak. Tvoj rozkošný zadoček by o tom už rozhodne niečo vedel."

Jakub naprázdno otvoril ústa, zalapal po dychu a vzápätí ich opäť zavrel. Očervenel a zahanbene sklopil pohľad na stôl. „Vďaka za upozornenie. Dobré vedieť, že si mám dávať na svoj zadok pozor."

„Ale no tak, zlato..." Matej k nemu zboku pristúpil a obmotal okolo neho paže. „Robím si srandu. Ale keby si sa videl, ako rozkošne sa teraz červenáš a mračíš. Nemusíš sa báť, tvojmu zadočku dám zatiaľ pokoj."

„Zatiaľ?" Jakub zdvihol pohľad a s očakávaním hľadel Matejovi do očí.

„Áno. Pokiaľ mi to sám nedovolíš."

„To je dobre," usmial sa Jakub. „Ale teraz by som už vážne niečo zjedol, lebo inak ti tu umriem od hladu, alebo sa zo mňa stane kanibal."

„Nechutil by som ti, už som starý," prehlásil Matej s vážnou tvárou, no cukalo mu kútikmi. „Takže ti radšej urobím nejaké raňajky. Čo by si povedal na vaječnú omeletu so syrom?"

„Že máš skvelé nápady. Pomôžem ti, nech je to rýchlejšie."

***

„Kam to vlastne ideme?" zaujímal sa Jakub o pár hodín neskôr, keď ruka v ruke opúšťali jednu z reštaurácii bratislavského Ružinova. Auto nechali zaparkované na neďalekom parkovisku a vybrali sa Jakubovi neznámym smerom.

„Uvidíš," tajomne mu zašepkal Matej do ucha. „Ale verím, že sa ti to bude páčiť."

„Teda, ty napínaš," zahundral. „Snáď tam čoskoro budeme, lebo ma z tej tvojej rozhľadne pekne bolia nohy. To bol teda nápad, štverať sa na ten kopec pred obedom..."

„Ale o to viac ti chutilo, nie? Sám si povedal, že takú dobrú sviečkovú si dávno nejedol."

„No, hej... Ale aj tak... Kedy tam už budeme?"

Matej nechápavo pokrútil hlavou. „Si ako malé decko, Kubo. Miško by určite vydržal viac. Neboj, ešte chvíľočku a budeš si môcť užiť prekvapenie."

Jakub prekvapene zastal pred modernou výškovou budovou oproti trhovisku na Miletičovej. „To má byť prdel?" zmätene nadvihol obočie. „Berieš ma do záložne? Alebo nechtového štúdia či na pedikúru?" zmätene preskakoval pohľadom z jedného výkladu do druhého.

Matej sa zvonivo rozosmial. „Nie, zlato, poď ešte pár metrov rovno a zaboč vľavo. Náš vchod je zboku."

„Virtuálna realita?" vydýchol Jakub užasnuto. „To je... Wow."

„Vedel som, že budeš rád. Ale že ťa úplne pripravím o reč, to som teda nečakal. Tak poď, o chvíľu máme rezervovaný vstup."

***

„To bolo úžasné," rozplýval sa Jakub, keď po hodine opustili brány budovy. „Na to, že nemám rád strašidelné veci, neskutočne som si tú hru užil, vďaka."

„Možno si to len doteraz nevyhľadával. Ale som rád, že sa ti to páčilo. Aj keď som napokon prehral. A to som podobné hry kedysi hrával pomerne často."

„Mal som šťastie nováčika," usmial sa Jakub a preplietol si s Matejom prsty. Nech si myslí kto chce, čo chce, nehanbil sa zaňho. ,„Som si istý, že nabudúce ma poľahky porazíš. Teda, ak tam ešte niekedy pôjdeme."

„Tomu ver," ubezpečil ho Matej. „A mohli by sme sem niekedy vziať aj Miška, čo povieš?"

„To je skvelý nápad. O dva týždne bude mať narodeniny, bol by to preňho skvelý darček."

„Takže sme dohodnutí," žmurkol Matej. „Ale pred Miškom dovtedy ani muk. Musí to byť prekvapenie."

„Jasné, šéfe. Len snáď nám dovtedy neprekazí plány otec. Tento víkend si po dlhom čase spomenul, že má syna. Som zvedavý, čo má zase za lubom..."

„Počkať, prečo hovoríš, že syna? Hádam synov, nie?" premýšľal Matej nahlas. „Chápem, že ho nemáš rád, ale -"

„Nie je to môj otec," prerušil ho Jakub. „Nechcel som to vyťahovať pri takejto príležitosti, ale keď už je o ňom reč... Síce si ma po svadbe s mamou osvojil a mám jeho priezvisko, ale nie je môj biologický otec a nikdy sme spolu nemali nejaký extra vrúcny vzťah. Môj biologický otec je akýsi Ukrajinec, viem len, že sa volá Maxim, ale mama o ňom nikdy nechcela nejako rozprávať. Z toho, čo som vyrozumel a pochopil, viem len to, že to bol nejaký študent, čo sa tu v tej dobe ocitol na výmennom pobyte. Mama sa s ním zoznámila tesne po maturite na diskotéke v Bratislave a... O pár týždňov zistila, že je tehotná. Nikdy viac o ňom nepočula."

„To ma mrzí, zlato," vzdychol Matej, pritiahol si Jakuba viac na seba a voľnou rukou ho objal. „Ale vďaka tomu si oveľa silnejší než ktokoľvek iný."

Boli takmer pri aute, keď sa pred nimi sčista-jasna objavil niekto, koho by tam ani jeden z nich nečakal ani v tom najhoršom sne.

„Ahoj, Matej," pozdravila sa im vysoká ryšavá žena v Matejovom veku a žiarivo sa na Mateja usmievala. Jakub nemusel byť detektív Poirot, aby vycítil, že ten úsmev vôbec nebol úprimný. Okamžite vedel, kto to je. Na tú nepríjemnú ženskú sa zabudnúť jednoducho nedalo. Inštinktívne pustil Matejovu ruku a v duchu zaujal bojový postoj.

„Zdena?" šokovane vytreštil oči Matej. Premkla ho nepríjemná predtucha, že toto stretnutie preňho nedopadne úplne najlepšie. „Čo ty tu?"

„Ále, vytiahla som manžela na prechádzku a také malé nákupy," uškrnula sa pri pohľade na dve plné plátené tašky v rukách. „To vieš, chlapov treba občas vyvenčiť a skultúrniť, aby úplne nezdiveli," mlela jedno cez druhé, Jakuba zrejme zámerne ignorujúc. „Ale čo ty tu? Myslela som, že si odcestoval domov k vašim, keďže zajtra nejdeš do práce."

Nepríjemný medový hlas spôsoboval v Matejovom vnútri znechutenie a odpor. Tá ženská je horšia ako nočná mora. Naozaj mu nikdy nedá pokoj? A odkiaľ sa vlastne dozvedela, že plánoval odcestovať za rodičmi?

„Domov cestujem až zajtra," precedil pomedzi zuby. „Ale, myslím, že s tým sa ti spovedať naozaj nemusím. Ty sa len snaž zajtra urobiť to, o čo som ťa prosil. A teraz prepáč, ale už sa dosť ponáhľame. Maj sa." S tými slovami schytil Jakuba za ruku a odtiahol ho k autu. Prekvapenú Zdenu nechal stáť na chodníku.

„Čo to, preboha, malo znamenať?" hlesol Jakub, keď vyrazili z parkoviska. „Prečo si ma odtiaľ doslova odvliekol ako handrovú bábiku?"

Hlavou mu vírilo množstvo otázok. Prečo odtiaľ Matej tak náhle zdrhol? A čo tam vlastne robila Kropáčková? Bola to len náhoda, alebo ho, nedajbože, sleduje? Matej má cestovať domov? A kde je jeho domov? Myslel si, že jeho domovom je Trnava. Ako to všetko vlastne je?

„Tá ženská je nočná mora," zahundral Matej, pevne zvierajúc volant. „Už som na ňu doslova alergický. Nedokážem ju vystáť."

„A preto si odtiaľ musel tak zbabelo zdrhnúť?"

Matej si vzdychol. „Všetko ti vysvetlím. Ale až doma, dobre? Asi to bude chcieť panáka."