Prvé slnečné lúče sa predierali cez zastreté žalúzie a zvedavo nakúkali do Jakubovej izby. Mladík niečo nezrozumiteľne zamumlal, ešte stále omámený spánkom, no napokon lenivo otvoril oči. Chvíľu mu trvalo kým precitol úplne. O malý moment neskôr, keď si uvedomil, že je sobota ráno a on nemusí vstávať do školy, sa so spokojným povzdychom pretočil na druhý bok, nastaviac otravným lúčom chrbát.

Za normálnych okolností by preňho víkend znamenal určité vyslobodenie zo zvyčajného stereotypu a možnosť stráviť viac chvíľ s Matejom. No tentokrát bolo všetko akosi inak. Hoci sa na svojho priateľa tešil, práve v to ráno sa mu vôbec nič nechcelo. Nemal chuť čo i len vyliezť z postele a čokoľvek robiť. A už vonkoncom nie čeliť otravnej realite. Otázkam o zbabranej skúške, Matejovým pokusom o zlepšenie nálady. Na to, že sa bude muž snažiť ho rozveseliť, by vsadil aj svoju najobľúbenejšiu paletu.

Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že Matejovi napíše, že sa necíti dobre a jednoducho ostane doma. Mal by konečne začať pracovať na tej zákazke. Vzápätí si uvedomil, že v jeho momentálnom rozpoložení toho aj tak veľa nenamaľuje a skôr či neskôr by do toho auta prosto sadol a zamieril by k Matejovi. Tak načo to zbytočne predlžovať a ukrajovať si zo vzácnych chvíľ v mužovej spoločnosti? Čím skôr k nemu príde, tým viac času na seba budú mať.

Napokon s tichým zakňučaním vstal a unavene sa odšuchtal do kúpeľne. Sľúbil mu, že príde, tak príde. Nesklame ho. A hoci ho v tej chvíli na nohách držala len myšlienka na Matejove bozky, veril, že sa rýchlo spamätá a nebude celý víkend fungovať len zo zotrvačnosti.

Jediné pozitívum toho dňa bolo, že doma nebol nikto, kto by ho spovedal kam ide tak skoro ráno a kedy sa vráti. Miško mal byť až do nedele v Bratislave u otca a mama po dlhšom čase pracovala aj cez víkend. Aspoň sa vyhne nepríjemným otázkam.

Osviežujúca sprcha ho napokon priviedla na iné myšlienky. Už ten deň nevidel v takých pochmúrnych farbách ako spočiatku, už prevažovali farby svetlejšie a veselšie. Po ľahkých raňajkách a šálke silnej kávy načmáral mame odkaz, aby ho do nedele nečakala a vybral sa za Matejom.

***

„Tak čo na to povieš?" zvedavo sa opýtal Matej a s úsmevom sledoval Jakubovu reakciu na svoj včerajší nákup vo veľkomeste. Keď videl, že mladík k nemu prišiel skleslý z neúspešnej skúšky, rozhodol sa mu skúsiť zlepšiť náladu. Na chvíľu odbehol do spálne a vrátil sa s niečím, čo mu deň predtým padlo do oka takmer náhodou a veril, že to Jakuba aspoň na čas odpúta od pochmúrnych myšlienok na školu. A ako sa zdalo, jeho plán vychádzal.

Jakub zamyslene hľadel na neveľkú škatuľku ležiacu na stole a rozkošne sa mračil. „Farby na sklo a porcelán? Na čo mi to ako bude?" nechápavo sa opýtal.

„Nie len tebe. Nám," opravil ho Matej. „Keď si sa minule sťažoval, že mám samé nudné hrnčeky, tak som rozmýšľal, ako ti urobiť radosť a dať ti možnosť tie hrnčeky vylepšiť. A keď som toto objavil včera pri potulkách Bratislavou, nedokázal som odolať a musel som ich kúpiť. Myslím, že som nám práve vymyslel náplň víkendu. Čo ty na to?"

„No páni, ja nemám slov," krútil Jakub hlavou. „Veď ty si úplne dokonalý. Myslíš úplne na všetko."

„Hej, tak to zase brzdi... Dokonalý nie som ani zďaleka, len mám občas aj dobré nápady," zasmial sa Matej. Jeden z nápadov, ktoré považoval za dobré, ba trúfal si tvrdiť až geniálne, nosil v hlave už od minulého týždňa, a hoci ho zožierala zvedavosť, ako naň bude Jakub reagovať, zatiaľ si musel nechať zájsť chuť zistiť to. Malo to byť pre Jakuba prekvapenie. Koniec koncov, tých pár dní navyše to predsa vydrží.

„Tak si fakt úžasný. Lepšie?" uculil sa Jakub a vďačne muža pobozkal. „Takže, kedy sa pustíme do realizácie tých hrnčekov?"

***

„Tak, a je to. Hneď vyzerajú lepšie, nemyslíš?" skonštatoval Jakub keď dokončil posledný obrázok a odložil štetec.

Pôvodne biele hrnčeky a niekoľko tanierov zrazu pôsobilo úplne inak. Doslova žiarili, pomaľované rôznymi výjavmi od výmyslu sveta. Počnúc motívmi z Harryho Pottera, až po Matejove obľúbené marvelovky.

„Asi áno," zamyslene prikývol Matej. „Nie že by sa mi nepáčili už predtým, inak by som si ich nekúpil, ale toto je fakt iná liga."

„Vidíš? Hovoril som ti, že sú nudné."

„Nenazval by som ich nudnými, akurát by mi nikdy predtým nenapadlo namaľovať ich. Zvlášť, keď som nikdy nevedel poriadne kresliť. Ešteže mám teba," usmial sa a vtisol Jakubovi bozk do vlasov.

„Náhodou, tie taniere si ozdobil úplne luxusne," pochválil Matejovu prácu Jakub. „Vieš, ako sa z nich bude teraz parádne jesť?"

„Fakt? Tak to som rád. Ďakujem." Bolo očividné, že Mateja Jakubove uznanie potešilo. Nestávalo sa každý deň, že by ho niekto pochválil v niečom, o čom si myslel, že je na to úplne ľavý. Nanajvýš si z neho kvôli tomu uťahovali. No na Jakubovi bolo vidno, že to myslel úprimne.

„Za málo," poslal mu Jakub vzdušný bozk. „A teraz mi, prosím ťa, prečítaj v tom návode, čo s tým treba ďalej robiť."

Matej vzal do ruky papier ležiaci na kuchynskej linke a čítal. „Po štyroch hodinách sušenia vytvrdzujte pri teplote 160 stupňov v neprehriatej kuchynskej rúre po dobu deväťdesiat minút. Tak to máme dosť času vybehnúť niekam na jedlo, čo povieš?"

„Ako to myslíš?"

„Než to pôjde do rúry, štyri hodiny to musí schnúť. Tak som myslel, že za ten čas by sme sa mohli ísť niekde najesť. Neviem ako ty, ale ja som už hladný. Veď sú dve hodiny popoludní."

„To už je fakt toľko?" Jakubove obočie od prekvapenia vystrelilo nahor. „Ale keď tak o tom hovoríš, aj ja som už hladný," priznal a vzápätí mu to hlasne potvrdil aj jeho žalúdok. Nie div, od raňajok zjedol len kúsok koláča u Mateja. Prekvapene musel priznať, že si pri práci vôbec neuvedomil, ako rýchlo plynie čas a že je už dávno po jeho obvyklom čase obeda. A čo bolo hlavné, úplne zabudol na stres zo skúšok. „Tak kam teda vyrazíme?"

„Navrhujem Relax alebo Radničnú piváreň, ale ak máš lepší nápad, rád si nechám poradiť."

„Relax znie fajn."

***

„Nechápem, ako to môžeš jesť," šomral Jakub, znechutene hľadiac na Matejov tanier, prplúc sa vo svojich bryndzových haluškách. „Až ma prešla chuť. Je to... nechutné."

„Ale no tak, zlato, neohŕňaj nad tým nosom. Nevieš čo je dobré. Ale neboj, niekedy ti urobím takého králika, že sa budeš oblizovať až za ušami. A už nikdy nebudeš chcieť nič iné."

„Králika na smotane? Nikdy. Na to rovno zabudni," znechutene sa otriasol pri predstave, že by niečo také mal vziať do úst. „Nedonútiš ma zjesť niečo, k čomu som mal ako dieťa citový vzťah. Veď to je horšie ako vražda."

„Prepáč, to som nevedel," zamumlal Matej. „Keby som vedel, čo to s tebou spraví, objednal by som si radšej niečo iné."

„To nevadí, nemohol si to vedieť," slabo sa usmial Jakub. „Ja ti v tom brániť nebudem, aby si to jedol, akurát nebudem zdieľať to tvoje nadšenie."

„Chápem," prikývol Matej. „A chceš mi o tom porozprávať?"

„Nie je veľmi čo, ale prečo nie? Keď som bol ešte malý chlapec, chodil som na prázdniny k babke do Jura. S dedom chovali králikov, sliepky, kuriatka... ako sa na dedine zvyklo. Často som sa s nimi hral a kŕmil ich. Až raz..." Jakub sa na chvíľu odmlčal, lebo spomienka na tú dávnu udalosť stále poriadne nevybledla a zakaždým sa cítil, akoby mal znovu osem. „Raz som sa náhodou priplietol na dvor v čase, keď dedo zabíjal králika. Eda, môjho najobľúbenejšieho," hlesol. „Preplakal som vtedy pol dňa. Babka ma nevedela utíšiť. A úplný koniec bol, keď mi povedala, že ten skvelý obed, čo na druhý deň navarila, bol z toho králika. V ten deň som bol prvýkrát radšej hladný. A odvtedy som si dával dobrý pozor na to, čo mám na tanieri."

„Ach, zlato, to ma mrzí." Matej ho súcitne pohladil po chrbte ruky. „Nabudúce mi radšej dopredu povedz, čoho sa mám vyvarovať, aby som ti nepripomínal tvoje traumy z detstva."

„Okrem kralika a vnútorností zjem takmer všetko," usmial sa Jakub a premeral pohľadom priestory reštaurácie. Keď nevidel nikoho podozrivého, nahol sa ponad stôl a s láskou svojho priateľa pobozkal.

***

„Nad čím premýšľaš?" ozval sa Matej do ticha izby. Bol už večer, hrnčeky sa ohrievali v rúre a oni dvaja sledovali správy. Lepšie povedané, sledoval ich len Matej, Jakub bol duchom neprítomný. Túlil sa v Matejovom náručí, opretý chrbtom o jeho hruď a myšlienkami bol úplne inde. Matej tomu spočiatku nevenoval pozornosť, veď aj on sa občas zamyslel, ale Jakub bol od začiatku správ mĺkvy. Pochopil, že ho zrejme niečo trápi a sám od seba sa nerozhovorí.

„Nad tebou," odpovedal Jakub po popravde, bez väčšieho premýšľania. Nemal dôvod zapierať. Všetky jeho myšlienky v poslednom čase patrili takmer výlučne Matejovi. Akoby ho ten muž niečím počaroval.

Zdalo sa, že Mateja mladíkova odpoveď uspokojila a zaujala zároveň. Na jeho tvári sa objavil spokojný a sebavedomý úškrn. „Áno? Aj sa so mnou o to podelíš?" zavrnel Jakubovi do ucha a pocítil, ako sa mladík pod ním jemne zachvel. Klamal by, keby tvrdil, že ho netešilo, aký vplyv na Jakuba mal.

„Ja... Premýšľal som nad tým, že som ťa doteraz ešte nevidel bez trička," zamumlal Jakub trochu zahanbene. Nenávidel sa za svoje myšlienky, ktoré sa mu posledné týždne čoraz častejšie preháňali hlavou a predstavy, ktoré mu podsúvala jeho bujná fantázia. Jediné šťastie, že Matej nevedel čítať myšlienky, inak by sa už asi dávno radšej prepadol pod zem, ako by mal niektoré z nich vysloviť nahlas. Neznášal sa za svoju neskúsenosť, no zároveň si uvedomoval, že pri Matejovi sa mení nadzvukovou rýchlosťou. A to ho na tom všetkom desilo najviac. Mohol mať naňho nejaký človek taký vplyv?

„Ale to hlavné si videl, nie?" prehodil Matej pobavene, čím prerušil jeho splašené myšlienky.

„Áno, ale..." Jakub sa začervenal, keď mu mysľou opäť prebehla známa spomienka. Čím ďalej, tým viac ho pripravovala o rozum a prebúdzala v ňom niekoho úplne iného. „Ide o to, že... Viem, že máš nejaké tetovania, koniec koncov, kúsok jedného ti vykúka spod trička, keď máš krátky rukáv a... Predpokladám, že to nie je jediné, čo máš, všakže?" Natočil sa k Matejovi a zahľadel sa mu do očí.

„A ty by si ich chcel preskúmať, mám pravdu?"

„Uhm."

„Tak s tým ti veľmi rád pomôžem, zlato," usmial sa Matej spokojne. Dúfal, že tá chvíľa nastane čo najskôr, a preto ho táto požiadavka potešila. Už ho nebavilo prezliekať sa zakaždým v Jakubovej neprítomnosti. Nie že by s tým mal problém, to nie, len nedokázal pochopiť, ako mohol byť Jakub vo svojom veku tak extrémne hanblivý. No i on si všimol, že Jakub urobil v posledných týždňoch v tomto smere obrovský pokrok a veľmi sa tomu tešil. „Ak chceš, môžeme začať aj hneď."

Jakub otvoril ústa, no na poslednú chvíľu sa zarazil, tak len nesmelo prikývol na súhlas. Matej však zaregistroval jeho zaváhanie.

„Deje sa niečo, Kubo? Trápi ťa ešte niečo?"

Jakub si nervózne hrýzol spodnú peru. Naskytla sa mu skvelá príležitosť priznať sa s niečím, na čo mal chuť odkedy dnes ráno Mateja uvidel. No tak, Kubo, povzbudzoval sa v duchu. Teraz alebo nikdy. „Ja len... Chcel by som vyskúšať spoločnú sprchu."

A/N:

Užite si trochu romantiky a kľudu. Problémy pomaly prichádzajú...

Mimochodom, neviem čím to je, ale každá ďalšia kapitola je akosi dlhšia než tá predchádzajúca 😉 Desím sa toho, čo zo mňa vypadne o niekoľko týždňov 😂

Krásny pondelok a úspešný štart nového týždňa 😘😘