Vrhol sa na Mateja už v predsieni. Už to nedokázal dlhšie vydržať. Potreboval ho. Jeho bozky, pohladenie, objatie. Prekvapený muž sa nezmohol na odpor. Nie že by sa brániť chcel, no prekvapila ho Jakubova naliehavosť a živočíšnosť.

„Zlato, deje sa niečo?" zaujímal sa, keď sa ich ústa konečne od seba odtrhli. Jakub prerývane dýchal, oči zatvorené, na perách mu pohrával jemný úsmev .

„Nie. Nič vážne. Len... mám neskutočný stres z tej zajtrajšej skúšky."

„To ti verím. Ale verím, že to zvládneš. Veď si sa poctivo učil, či nie?"

„Uhm," zamumlal Jakub a otvoril oči. „Ale aj tak mám strach."

Matej ho pevne objal. „Teraz na to nemysli, dobre? Vypiješ si čaj, prídeš na iné myšlienky. A prípadne, ak chceš, nalejem ti aj niečo tvrdšie," navrhol. „Ešte mi zostali nejaké zásoby. A pokojne tu môžeš prespať, vieš, že ťa nikdy nevyhodím. Zvlášť uprostred noci."

Jakub si smutne vzdychol. „Rád by som, ale musím sa vrátiť domov. Mama je v nočnej a Miško je doma sám. Nemôžem ho tak nechať celú noc. Síce som mu nechal odkaz, keby sa náhodou zobudil, čo je nepravdepodobné, ale aj tak... Mama by ma zavraždila, keby zistila, že som nespal doma."

„Ach tak." Na Matejovej tvári sa zračilo sklamanie. „Tak ale v tom prípade nemáme na seba veľa času. Nemôžeš Miška nechať dlho samého."

„Veď práve..."

O malú chvíľu Matej usadil Jakuba na pohovku v obývačke a položil pred neho hrnček s voňavým, pariacim sa nápojom. Z vlastnej skúsenosti vedel, že harmančekový čaj je dobrý na nervy a mal by ho upokojiť. Prisadol si k Jakubovi a nežne ho pohladil po stehne. „Si v pohode, zlato?"

„Som, nemusíš sa o mňa báť," unavene sa usmial Jakub. „Len mi z toho učenia už totálne hrabe. Už aby som mal všetky skúšky za sebou. Mám pocit, že už nevládzem a to je za mnou ešte len polovica skúškového," zamumlal s pohľadom upretým na konferenčný stolík. Chvíľu naň hľadel ako duchom neprítomný, potom oboma rukami chytil horúci hrnček a opatrne si odpil. O pár minút cítil, ako ho čaj postupne zohrieva a spolu s Matejovou prítomnosťou aj upokojuje. „A najhoršie je, že čím viac sa učím, tým mám väčší pocit, že nič neviem."

„Zlato to je úplne normálny pocit." Matej opatrne vzal Jakubovi hrnček z rúk a položil ho naspäť na stôl. Pohladil ho po líci a prinútil ho pozrieť sa naňho. „Teraz ma dobre počúvaj," zahľadel sa mu priamo do očí. „Urobil si všetko, čo sa dalo. Zvládneš to. A ak nie, svet sa preto nezrúti. Nebudeš prvý ani posledný. Nejde o život."

„Ale -"

„Žiadne ale, Kubo. Už sa na to vykašli. Chápem, že ti na tej skúške záleží a teší ma, že to berieš vážne, ale škola nie je všetko. Prvoradé je zdravie. Bol by som fakt nerád, keby si sa psychicky zrútil kvôli jednej skúške. Aby si ju urobil, musíš byť psychicky v pohode. Sľúb mi, že do rána na ňu už nebudeš myslieť."

„Tak dobre... Pokúsim sa," vzdychol Jakub a vyčaroval slabý úsmev.

„Tak sa mi to páči," ocenil Matej jeho snahu a pritiahol si mladíka do pevného objatia.

Jakub sa zrazu cítil oveľa lepšie. Matejova prítomnosť naňho mala upokojujúci účinok. Obdivoval na ňom, že vždy vedel, ako naňho, aby ho dostal do pohody. Vážil si to a bol mu za to neskutočne vďačný. Mysľou mu preblikla myšlienka, že by mu to mal nejako oplatiť. Ale ako? Náhle pocítil na chrbte Matejove ruky, pomaly kĺzajúce čoraz nižšie. Slastne zavrel oči a užíval si každý dotyk. Motýliky v bruchu a rastúce vzrušenie ho privádzali do šialenstva. Pozrel mužovi hlboko do očí, akoby si pýtal povolenie, a roztrasenými rukami vkĺzol pod Matejove tričko. Najprv opatrne láskal jeho pokožku, no odrazu mu ho prevliekol cez hlavu.

„Čo robíš?" prekvapene zašepkal Matej.

„Skús hádať," odpovedal s červeňou v tvári. Keď odchádzal z domu, absolútne netušil, čo sa u Mateja odohrá, potreboval len jeho objatie a prítomnosť, všetko ostatné mu bolo jedno. Ale v tej chvíli, sediac v jeho obývačke, tak blízko a zároveň tak ďaleko, myseľ mu predhodila spomienku na to, čo sa nedávno odohralo v jeho spálni a v tej chvíli chcel oveľa viac. Rozhodol sa. Pripravený alebo nie, raz to prísť musí.

„Kubo, nie," zastavil ho náhle Matej vo chvíli, keď mu došlo, na čo sa mladík chystá.

Akoby v tom momente dostal studenú sprchu. Odmietol ho. Mal chuť prefackať sa za to, aký je blbý. „Ty ma nechceš?" vyhŕkol trasúcim hlasom, zadržiavajúc slzy sklamania a zahanbenia.

Matej naňho pozrel so smútkom v očiach. „Ver, že momentálne po ničom netúžim viac."

„Tak v čom je problém?" zahundral a zažmurkal, premáhajúc slzy. Ako len mohol byť tak naivný?

„Teraz na to nie je ten správny čas. Nie som hajzel, Kubo. Mám ťa pretiahnuť a potom ťa nechať len tak odísť? To nie je môj štýl."

„Ale veď -"

„Shhh," Matej ho umlčal palcom na perách. „Teraz na to nie je vhodná chvíľa. Miško je doma sám. Teba zajtra čaká dôležitá skúška. Musíš sa poriadne vyspať."

„Ale ja som chcel -"

„Ja viem. Aj ja. Ale na to máme dosť času. Neboj sa, mňa sa len tak ľahko nezbavíš," usmial sa Matej a pobozkal Jakuba na nos. „A hoci by som ťa tu najradšej držal celú noc, obávam sa, že ťa budem musieť vyhodiť. Ale víkend si rezervujem len pre teba. Platí?"

„Platí."

Keď Jakub o pol hodinu zaparkoval pred ich bytovkou a kráčal po schodoch k bytu, ešte stále sa trochu červenal a hanbil za to, že po Matejovi vyštartoval ako nadržaný pubertiak. Na druhej strane, svojím spôsobom bol na seba hrdý. Zvládol urobiť prvý krok. Doteraz to bolo preňho nemysliteľné. Znamenalo to, že sa konečne pohol vpred a je prípravený? Asi áno. Hrial ho aj Matejov nepriamy prísľub na to, že keď nastane ten správny čas, už ho nezastaví.

Potichu odomkol, vyzul sa, vyzliekol bundu a zavesil ju na vešiak. Nakukol do Miškovej izby a usmial sa pri pohľade na tvrdo spiaceho chlapca. Zobral z nočného stolíka načmáraný odkaz, skrkval ho a zahodil do koša vo svojej izbe. Nikto sa nikdy nedozvie o jeho nočnom dobrodružstve.

Keď o niečo neskôr ležal v posteli, nedokázal sa zbaviť myšlienky, že Matej mal pravdu. Naozaj nebol správny čas. Dokázal by po tom všetkom od neho len tak odísť? Asi nie. No predstava, ako potom spolu ležia v objatí, telá ešte stále prepletené, prežívajúc ten jedinečný okamih splynutia, ho úplne paralyzovala a rozpaľovala. Snáď tá správna chvíľa nastane čím skôr a bude Matejov úplne.

Než sa ponoril do ríše snov, uvedomil si jednu vec. Miluje ho. Ešte viac než doteraz. A pokojne to vykričí pred celým svetom.

A/N:

Áno, žijem, aj keď sa to možno nezdá. 

Dva mesiace, až sa normálne hanbím... Fakt mi je ľúto, že Piáno takto flákam, no nechuť do písania a následný nástup do práce je vražedná kombinácia, čo vám poviem... Ale našťastie mám Kuba s Matejom, ktorí tu už pekných pár týždňov ticho ako myšky trpezlivo čakali, sem-tam nadhodili nenápadnú poznámku, až ma nakoniec prinútili zaťať zuby a tú kapitolku napísať. Sú to moje zlatíčka... ❤️ A vraj nemáte za čo 😂🥰

Krásnu nedeľu všetkým 😘😘