„Cez jarné prázdniny ťa pozývam na chatu."

Jakubovi chvilu trvalo, kým spracoval význam Matejových slov. Vzápätí sa jeho tvár rozžiarila záujmom a prisadol si k mužovi bližšie. „Naozaj? A kam?"

„Na Donovaly. Kamarát tam má malú chatu v úžasnom prostredí. V tichej časti lesa, no zároveň blízko lyžiarskeho vleku. Milujem to tam. Je tam ticho, súkromie, skvelá atmosféra, no napriek tomu tam zažiješ super lyžovačku."

Jakub sa zamyslel, no napokon sklamane skonštatoval prostý fakt. „Znie to dobre, ale nemám lyže."

„To nie je problém," ubezpečoval ho Matej, „lyže sa tam dajú požičať. Je tam malá požičovňa, prípadne potom väčšia v Bystrici. Len..." na chvíľu zaváhal a mierne sa zamračil, pretože si práve niečo uvedomil. „Úplne som sa ťa zabudol opýtať, či vôbec lyžuješ."

„Ani moc nie," zašomral Jakub. „Ako, lyžovať viem, ako dieťa som bol s otcom párkrát lyžovať v Tatrách, aj na lyžiarskych zo školy mi to celkom išlo, ale že by som sa tomu nejako venoval... To sa povedať nedá," smutne dokončil. Škoda, mohol s Matejom zažiť niekoľko pekných dní na horách.

„Chceš počuť tajomstvo?" usmial sa Matej. Keď sa Jakub naňho zahľadel s nemou otázkou, vpísanou v modrých očiach, pokračoval. „Ani ja nelyžujem. Takže sa pre to trápiť nemusíš."

„Prečo? Nevieš lyžovať?" zaujímal sa Jakub, prekvapený informáciou, ktorú sa práve dozvedel. Myslel si, že keď ho Matej volá na hory práve cez jarné prázdniny, že pôjde práve o to si zalyžovať.

„To je zložitejšie," vzdychol Matej a v spomienkach sa preniesol pätnásť rokov dozadu. „Lyžiarsky na strednej ma takmer stál nohu. Odvtedy som na lyžiach nestál."

Jakuba premkla hrôza. Tá predstava bola tak desivá. „Čo sa stalo?" zašepkal.

„Mal som šestnásť, odvahy a sebavedomia na rozdávanie. Veľký frajer, chcel som machrovať, tak som sa spustil z toho najstrmšieho kopca, aký na okolí bol. Samozrejme, podcenil som zľadovatený terén, neudržal som rovnováhu a spadol som. Pri tom páde som videl snáď všetkých svätých. Našťastie som mal viac šťastia ako rozumu a vyviazol len s pekne odrenou nohou. Síce mi na nohy musel pomôcť spolužiak a spolu s učiteľom ma dostali do chaty, ale ako zázrakom som nemal žiadnu zlomeninu. Dva dni som nemohol poriadne chodiť. Po troch dňoch som sa opatrne postavil na lyže, no všetka dovtedajšia odvaha bola odrazu fuč. Myslím, že nemusím zdôrazňovať, že ten lyžiarsky som si veľmi neužil. Odvtedy som akosi nenašiel odvahu skúsiť to znovu."

Jakubovi prišlo Mateja ľúto. Síce podobný zážitok nezažil, ale vedel si predstaviť, ako sa musel vtedy cítiť a že ho to zrejme stále trápi. „To ma mrzí," hlesol a inštinktívne pohladil Matejovi chrbát ruky. Chvíľku mlčal, no potom mu niečo napadlo. Vyliezol mužovi na kolená a objal ho, hľadiac mu do očí. Niečo mu napadlo. „Ale mám nápad. Čo keby som ti pomohol ten strach prekonať?"

„Ako, prosím ťa?" Matej prekvapene zažmurkal.

„Postavíme sa na tie lyže obaja. Spolu. Ak sa zabijeme, zabijeme sa spolu," zasmial sa, aby odľahčil situáciu. „Ale verím tomu, že až také vážne to nebude."

„Myslíš to vážne?"

„Smrteľne. Rád by som konečne urobil aj ja niečo pre teba."

***

Nedeľa ubehla na Jakubov vkus prirýchlo. Spoločná príprava raňajok, polhodinové trápenie hry na piáno, varenie obeda... Všetko sa to zbehlo tak, že sa ani nenazdal a nastal čas ísť domov. Vôbec sa mu od Mateja odísť nechcelo, najradšej by s ním zostal až do večera. No ak sa chcel vyhnúť neželanému výsluchu, musel prísť domov skôr než mama s Miškom a tak mu nezostávalo nič iné, než sa krátko po tretej popoludní s Matejom rozlúčiť. Koniec-koncov, aj tak ho doma čakalo dosť práce, ktorú kvôli Matejovi cez víkend zanedbal. Odhliadnuc od povinností do školy (stále ho čakalo niekoľko skúšok, ktoré sa sami neurobia a bez poriadnej prípravy nemal šancu ich urobiť), plánoval začať pracovať na zákazke, ktorú dostal prostredníctvom docentky, a k tomu všetkému ešte potreboval dokončiť darček pre Mateja. Ten mal síce ešte čas, ale chcel, aby bol dokonalý.

Na vlastné počudovanie mu práca išla od ruky. Hoci sa bál, že po sobotňajšom zážitku sa nebude môcť sústrediť a bude si dookola prehrávať spomienku na to, ako prekonal sám seba, skutočnosť bola nakoniec úplne iná. Tak sa zahĺbil do práce, že ani nepostrehol, kedy buchli vchodové dvere. Precitol až v momente, keď sa do jeho izby s hlasným „Ahoj, Kubo, sme doma!" ako veľká voda dovalil Miško.

Len tak-tak stihol schovať dokončený obrázok spolu so skicárom do šuplíka v písacom stole a privítať mamu s Miškom, ktorý už horel nedoćkavosťou vyrozprávať mu všetky zážitky z víkendu u tety.

Do postele si líhal unavený, no s úsmevom na tvári. Uplynulý víkend stál za to. Rozhodne neľutoval ani sekundu z toho, čo sa stalo. Zopakoval by to znovu, hoci aj hneď. Tesne pred tým, než sa definitívne ponoril do ríše snov, zaumienil si, že pri najbližšej príležitosti sa odhodlá aj na ďalší krok. Ten, ktorý definitívne a nezvratne zmení ich vzťah. A ktovie, možno sa naskytne vhodná chvíľa práve na Donovaloch.

***

Matej s tichým zívnutím vstúpil do zborovne. Už dávno sa mu nevstávalo tak ťažko ako v ten deň. Pondelňajšie rána obvykle preňho bývali dosť náročné. Po víkende, keď si mohol pospať dlhšie, sa mu vždy vstávalo o niečo ťažšie. No tentokrát sa nevyspal skoro vôbec. Po dvoch nociach, keď zaspával po Jakubovom boku, držiac mladíka v objatí, cítil jeho dych a vnímal jeho vôňu, mal zrazu problém zaspať sám. Celú noc sa prehadzoval, v myšlienkach neustále pri Jakubovi, a keď sa mu konečne nad ránom podarilo zadriemať, prebudil ho nepríjemný zvuk budíka. V tej chvíli by ten mobil najradšej šmaril o stenu. Bol zmätený. Spoločné chvíle s Jakubom si užíval, o tom nebolo pochýb, no zároveň ho desilo, aký mal naňho vplyv, že sa mu tak rýchlo dostal pod kožu.

Ledva sa zapísal do knihy dochádzky, už okolo seba cítil ťažkú sladkú vôňu ženského parfumu. Ťažko si povzdychol, vediac, koľká bije. Taký parfum používala iba jediná kolegyňa. Najradšej by ju úplne odignoroval, ako ona jeho pred pár dňami na exkurzii, nebolo mu to však umožnené.

„Ahoj, Matej, aký si mal víkend?" sladko sa naňho usmievala Zdena Kropáčková. Akoby sa ani nechumelilo a v piatok sa rozlúčili ako dvaja kamaráti.

„Ja?" prekvapene nadvihol obočie. Nespoznával ju. Ešte v piatok po ňom metala hromy, blesky, a teraz sa mu dobre že nenatrie na chlieb. Nikdy nepochopil takú, do neba volajúcu, faloš. „Ja v pohode, prečo sa pýtaš?"

„Len tak. Nemôžem sa opýtať?"

„Samozrejme, že môžeš," odvrkol a prešiel ku svojmu stolu, aby si odtiaľ zobral nejaké veci, čo potreboval na prvú hodinu. Len mi to príde divné, že sa odrazu tak zaujímaš, keď si mi v piatok nevedela prísť ani na meno.

„Preboha!" náhle teatrálne vykríkla, čím na seba náročky pritiahla pozornosť celej zborovne, a vzápätí sa zatvárila zamyslene, no výraz na jej tvári svedčil o tom, že má niečo za lubom. „Čo si ty robil v noci?"

„Ako prosím?" zavrčal a s hnevom v očiach vzhliadol od zošitov, v ktorých práve listoval. Tak tu už vážne končí všetka sranda. Toto už fakt prehnala. „Akurát tebe sa už len budem spovedať... Uhádla si," zasyčal na Zdeninu adresu a viac sa jej nemienil venovať. Vezme si čo potrebuje a vypadne odtiaľ k sebe do kabibetu.

„Čo sa čertíš?" ohradila sa Zdena dotknuto. „Nemyslím to zle. Ja len, že vyzeráš, ako by si celý víkend nespal," vševediacky sa uškrnula.

Už mal toho dosť. Už nevydrží s tou ženskou v jednej miestnosti ani sekundu. Schmatol zošity zo stola, pripravený na útek do bezpečia. No cestou k poličke s triednymi knihami si neodpustil poslednú poznámku na Zdeninu adresu. „Keby aj, ty si tá posledná, ktorej sa budem spovedať," precedil a predtým, než si z poličky vybral triednu knihu ôsmej A, hodil po Zdene posledný znechutený pohľad. „Takže si, láskavo, hľaď do svojej spálne a mňa nechaj konečne na pokoji."

Sladký, neúprimný úsmev zo Zdeninej tváre zmizol a nahradil ho nahnevaný pohľad. Pohľad, ktorý keby vraždil, už by bol Matej dávno po smrti. No Matej si ju nevšímal. Prešiel popri nej, vyšiel zo zborovne a kráčajúc o poschodie nižšie, do svojho kabinetu, vydýchol si. Tá osoba ho neskutočne psychicky vyčerpávala. Jeho podozrenie, že si Zdena vzala do hlavy, že ho dostane, sa ukazovalo v čoraz jasnejšom svetle. Netušil, ako dlho ešte dokáže zvládať tento tlak a krotiť sa, aby nevybuchol. Už teraz mal na mále, aby na ňu nezačal kričať v zborovni plnej učiteľov. Snáď bude mať po zvyšok dňa aspoň kúsok šťastia a na Zdenu už v zborovni nenarazí.

Nahnevaná a urazená Kropáčková sa chvíľu od zlosti a šoku nezmohla na nič, napokon sa otočila na podpätku a ako by sa nič pred chvíľou nebolo stalo, odišla zo zborovne. Zamierila si to priamo do riaditeľne. Veď ona tomu nevďačnému hajzlovi ukáže.