Pár minút pred desiatou sa Jakub s vyplazeným jazykom vyštveral na piate poschodie fakulty. Na chodbe už vládol ruch a zmätok spôsobený študentmi čakajúcimi na skúšku z anglickej literatúry. Na poslednú chvíľu sa snažili dohnať to, čo dovtedy nestihli a horúčkovito si opakovali fakty, o ktorých sa predpokladalo, že ich budú mať v malíčku.

Pohľadom zavadil o papier visiaci na nástenke a zaúpel. Už z diaľky videl, že tam bolo zapísaných minimálne pätnásť mien. Zase pôjde medzi poslednými.

Ešte pred jeho nástupom na školu si študenti zaviedli nepísané pravidlo, podľa ktorého sa na skúšku zapisovali podľa poradia, v akom prišli, pokiaľ sa teda medzi sebou nedohodli inak. Uchytilo sa aj u nich. Odpadli tak mnohé hádky o to, kto pôjde prvý a kto, naopak, posledný. Kto prv príde, ten prv melie. Prečo sa len v tom meste tak zdržal? Keby prišiel čo len o desať minút skôr, mohol sa dostať na rad medzi prvými.

„Čau, Jakub,“ pozdravil ho spolužiak Martin, keď okolo neho prechádzal. „Zase medzi poslednými?“

„Vyzerá to tak,“ povzdychol si a zamieril k nástenke, aby sa zapísal. Sedemnásty. Kým príde na rad, zblázni sa. Zase tam vysedí dieru a od nervozity si obhryzie všetky nechty. A bude musieť počúvať tie demotivujúce reči jeho spolužiakov. V snahe pred nimi uniknúť sa zvalil na lavičku na opačnom konci chodby než ostatní študenti.

Neznášal to. Ten chaos pred skúškou, keď sa všetci snažili zaujať tým, ako nič nevedia. Reči o tom, ako sa nestihli naučiť, no i tak to idú skúsiť. Ak mal byť úprimný, on väčšinou nemal šajnu o polovici vecí, čo spolu preberali, a napriek tomu takmer vždy skúšku urobil na prvýkrát. Asi mal zakaždým viac šťastia ako rozumu.

Ako plynul čas, bol čoraz nepokojnejší. Nervy mal vybičované a bojoval s túžbou zdvihnúť sa a ísť domov. Na čom tam vlastne išiel, keď sa nestihol naučiť všetko? Bolo to nemožné, hoci sa snažil pre to urobiť maximum. Dokonca sa mu s odretými ušami podarilo na poslednú chvíľu dokončiť aj čitateľský denník, bez ktorého by tam chodil zbytočne. A ako zistil od študentov, ktorí skúšku absolvovali v skoršom termíne, skúšajúca docentka ho hodnotila dosť prísne.

Keď sa opäť otvorili dvere a von vyšla vysoká chudá blondínka – matne si uvedomoval, že je to študentka chémie, ale jej meno si za ten rok a pol nedokázal zapamätať – zvyšní študenti sa okolo nej zhŕkli ako otravný hmyz.

„Tak čo, urobila si?“

Slabé pokývanie hlavou a slzy v očiach boli nielen pre Jakuba dostatočnou odpoveďou.

„Bolo to ťažké? Čo si si vytiahla?"

Nedokázal to počúvať. Dookola tie isté otázky. Už takmer nevnímal, čo sa okolo neho deje. Celým telom sa mu šírila panika a zúfalstvo. Čím bližšie bol ku skúške, tým si bol istejší, že to neurobí. Nemal šancu. Aj keď sa snažil myslieť pozitívne, fakt, že z desiatich ľudí prešli zatiaľ traja, mu na pokoji nepridával. Hlbšie sa zavŕtal do lavičky a túžil sa vypariť. Jednoducho len tak zmiznúť.

Odrazu pocítil na pleci niečí dotyk. Trhol sebou a vyplašene sa pozrel na spolužiaka, čo sa pri ňom objavil nevedno kedy. „Deje sa niečo?“ vyhŕkol.

„Si na rade,“ informoval ho. „A držím palce, je dosť drsná.“

„Uhm, díky,“ zamumlal a postavil sa na rôsolovité nohy. Samé ho niesli až k miestnosti, kde sa malo o chvíľu rozhodnúť o jeho osude.

Rozklepane chytil kľučku a vošiel dnu. Ticho sa pozdravil, pristúpil ku stolu skúšajúcej a trasúcou rukou si vytiahol otázku. Zhlboka sa nadýchol, kým sa odhodlal pozrieť na zadanie.

„Romantický román v diele Emily Brontëovej,“ vydesene prečítal text na malom lístočku. No do riti.

„Výborne, pán Chalupka, sestry Brönteové sme tu ešte dnes nemali,“ usmiala sa naňho docentka. „Môžete sa ísť pripraviť. Ďalší, prosím,“ zvolala a viac Jakubovi nevenovala pozornosť.

Chcelo sa mu kričať, revať a nadávať. Najlepšie všetko naraz. Čo komu urobil, že si vytiahol tú najdebilnejšiu otázku, na ktorú sa takmer vôbec nepripravil? Keby ho na to Matej aspoň neupozornil, aby si prešiel naozaj všetky otázky... Čo mám robiť? kričalo celé jeho vnútro. Telom sa mu rozlievala panika, v hlave mu hučalo a srdce, splašene bijúce šialenou rýchlosťou, sa snažilo dostať von z hrudného koša.

Keď po trištvrte hodine vychádzal von, nohy ho ledva niesli. Absolútne nerozumel tomu, čo sa tam dnu -- odohralo. Naozaj mu docentka práve povedala, že prešiel? Ako to bolo možné? Veď to z neho ťahala ako z chlpatej deky. Uvedomoval si, že to bolo s odretými ušami a zrejme aj nezaslúžene. A možno len zavážil jeho precízne spracovaný čitateľský denník. V každom prípade... On to urobil! Najťažšiu skúšku semestra mal z krku. Ako strela vybehol z budovy a konečne si zapálil.

***

„Vedel som, že to zvládneš. Som na teba hrdý,“ pošepkal Matej Jakubovi do ucha, keď s Miškom prišli na dohodnutú hodinu.

„Ďakujem,“ zapýril sa a po tom, čo si Miško vyzliekol bundu a zmizol v obývačke, si od Mateja ukradol letmý bozk. „Ale mal som na mále. Zachránilo ma len to, že som cez Vianoce vďaka Miškovmu cvičeniu na flautu musel písať seminárku v obývačke. Keby som vtedy jedným uchom nevnímal tú romantickú blbosť, tak tú skúšku neurobím.“

„Akú romantickú blbosť?“ zaujímal sa Matej, vedúc ho do izby. „Len mi nevrav, že si si predsa vytiahol Brönteové.“

„To si píš. Priamo Búrlivé výšiny. Tá skúška bola vďaka nim pekne búrlivá.“

Matej sa zastavil na polceste do kuchyne. „No zbohom. Som dúfal, že ťa to obíde.“

„Aj ja, ale stalo sa,“ vzdychol si, posadil sa na gauč a pozoroval Miška, ako si pripravuje veci na hodinu.

„Čo si dáte? Miško, kúpil som horúcu čokoládu aj Granko,“ ozval sa od kuchynských dverí Matejov hlas.

„Ja si prosím tú čokoládu,“ zažiarili Miškovi očká. „A som pripravený.“

„Ja potrebujem kávu. Lebo inak ti tu asi zaspím,“ zívol Jakub so zavretými očami. Už v aute naňho začínala doliehať únava, no teraz naňho dosadla v plnej sile.

„Veď si kľudne zdriemni, ja ťa potom zobudím,“ preniesol Matej s úsmevom a keď Jakub otvoril oči, stretol sa s iskriacim pohľadom dvoch smaragdov. Radšej si nechcel predstavovať, na čo Matej myslí.

„Nejako to vydržím,“ ubezpečil ho. Nenechá si predsa ujsť príležitosť, aby si ho poriadne nepoobzeral. Keď sa ho už nemohol dotýkať, užije si aspoň pohľad na to dokonalé telo. A bude si predstavovať, ako Matejove ruky blúdia po jeho tele a -

„Hej, Jakub, vnímaš ma?“ vytrhol ho Matej z predstáv, ktoré začínali naberať nebezpečný rozmer. „Pýtal som sa, či chceš do tej kávy aj mlieko.“

„Uhm, áno,“ hlesol, zahanbený tým, akým smerom sa uberali jeho myšlienky.

To bude ešte dlhá hodina.