V malej panelákovej kuchyni sedeli za stolom dvaja muži a spokojne sa venovali svojmu neskorému obedu. Jakubovi, čiastočne stratenému v nedávnych spomienkach, neschádzal z tváre spokojný výraz.

„Chutí ti?“ vytrhol ho Matej z premýšľania o tom, čo sa pred necelou hodinou udialo v spálni.

„Uhm,“ zamumlal s plnými ústami a keď požul aj posledný kúsok jedla, pokračoval. „To sú tie najlepšie pirohy aké som kedy jedol. Dal si tam niečo špeciálne alebo -“

„Nie, zlato,“ prerušil ho Matej s úsmevom. „Je to úplne normálny recept. Tak veľmi ti chutia preto, lebo si ich robil ty.“

„Myslíš?“ pochybovačne sa opýtal.

„Viem to.“

„Tak dobre,“ zaculil sa a vstal, aby mohol prázdny tanier odložiť do umývadla. „V tom prípade to risknem aj nabudúce."

„Čo ako?"

„Niečo dobré nám urobiť a nevyhodiť ti pritom kuchyňu do vzduchu,“ prehlásil s vážnou tvárou, na čo sa vzápätí rozosmial.

„Je všetko v poriadku?“ Matej pobavene nadvihol obočie. Tušil, čo sa ukrýva za Jakubovou dobrou náladou, ale aj tak sa musel uistiť. Vedel, že pre jeho priateľa to bol prelomový okamih, a kvôli tomu sa ho nemohol pýtať priamo, Jakub potreboval čas na to, aby to spracoval sám.

„V tom najlepšom.“

Vstal od stola a podišiel k nemu. „To som rád. A teraz by sme si mohli ísť zapáliť, a potom budeme pokračovať v hre na piáno, čo ty na to?“

„Myslel som, že na dnes už stačilo, ale keď inak nedáš…“

„Žartoval som,“ usmial sa Matej a pohladil Jakuba po líci. „Dnes si bol mimoriadne šikovný, zaslúžiš si oddych.“

Jakub mierne zružovel, hoci sa snažil nedať najavo, ako si Matejove slová vyložil. Namiesto toho sa prinútil myslieť hlavou, ktorá mu v tom momente predhodila jednu zo starších spomienok. „A pokiaľ si dobre pamätám, spomínal si, že dnes máme ešte umývať schody, nie?“

Matej sa buchol po čele. „Do šľaka. Vidíš, na to som úplne zabudol. Tak hybaj na jednu a potom sa pustíme do tých schodov, nech s tým máme pokoj a môžeme sa venovať jeden druhému.“

Na Jakubovej tvári sa objavil šťastný úsmev. „Súhlasím. Hor sa do práce.“

***

Jakub sa s hlasným povzdychom zvalil na gauč a pritiahol si kolená k hrudi. „Mám dosť. Na toto ma viac nedonútiš.“

Matej sa v duchu zasmial, no navonok sa tváril vážne. Prisadol si k Jakubovi a pohladil ho po chrbte. „Ale zlato, veď to nebolo také zlé. Keď sme na to boli dvaja, ani nám to dlho netrvalo.“

„O to nejde,“ oponoval. „Ide o to, že… Že som sa cítil ako opica v zoo, keď si ma všetci susedia, čo okolo nás prešli, obzerali ako nejakú atrakciu. To tu máš stále takto rušno?“

„Vieš, bývam na druhom poschodí a v bytovke nie je výťah. Je logické, že všetci zo zvyšných dvoch poschodí chodia po schodoch.“

„Veľmi vtipné…“ zašomral Jakub, vedomý si toho, že Matej si z neho uťahuje. Vzápätí sa na jeho tvári objavil slabý úsmev. „Ale všimol si si tú poslednú dôchodkyňu? Jej pohľad fakt stál za to. Skoro zinfarktovala, keď ťa zbadala s rukou na mojom zadku.“

„To teda. Myslím, že tá sa mi už nikdy nepozdraví. Alebo ma pri najbližšej príležitosti pošle do pekla, alebo ma obleje svätenou vodou,“ vtipkoval Matej. „To vieš, stará škola, nie sú veľmi otvorení liberálnemu životu.“

„Dúfam, že nebudeš mať kvôli mne nejaké problémy.“

„O to sa netráp. S tou pani aj tak skoro nikto v dome nevychádza najlepšie. Vždy si nájde nejaký dôvod na sťažovanie sa. Čo sa týka mňa, raz je to príliš hlasné piáno alebo hra na iný nástroj, inokedy zase dym z balkóna… Ale už sa o nej nebavme. Urobme si radšej pekný večer. Otvoríme si vínko, nejaké čipsy… Čo ty na to?“

„Že to znie ako skvelý plán,“ zazubil sa Jakub. „A na večeru by som si potom k tomu vínu dal pizzu, tak by sme si mohli nejakú objednať. Ak sa neurazíš, nemám chuť na mrazený polotovar.“

„Dohodnuté.“

***

Sedeli na pohovke v obývačke, na konferenčnom stolíku načatá fľaša vína a prázdne škatule od pizze. V televízii dávali nejaký akčný film, ktorý však bol pre oboch mužov len akousi kulisou, ani jeden z nich ho naozaj nesledoval.

Jakubovi, omámenému vypitým vínom a Matejovou prítomnosťou, sa už od únavy zatvárali oči, no i tak by nahlas nepriznal, že je unavený. Bolo mu príjemne. Stúlený v Matejovom náručí, s hlavou na mužových kolenách, hľadiac mu do iskriacich očí. Každý pohyb by pre neho znamenal stratu tepla a istoty, čo mu Matejove telo poskytovalo.

„Ani nevieš, aký som rád, že idem domov až zajtra,“ usmial sa a natiahol sa po pohár s vínom. „Nie, už mám dosť,“ zastavil Mateja, keď mu chcel ešte doliať. Nechcel sa opiť, chcel si Mateja užiť pri zmysloch.

„Vidíš… Bol by som zabudol… Ako vlastne reagovala mama na to, že budeš celý víkend u mňa? Nevyzvedala veľmi?“ zaujímal sa Matej, keď fľašu opäť odložil stranou. „Dúfam, že si jej veľmi neklamal.“

„Nemal som prečo klamať. Nevie, že som u teba,“ zaškeril sa Jakub, no vidiac Matejov zamračený pohľad, pokračoval. „Teda, vôbec nevie, že som tu. Ešte včera poobede išli s Miškom na víkend ku sestre. Má narodeniny a bratranec Dalibor meniny. Ako každý rok nás na oslavu pozvala všetkých, ale mne sa tam tentokrát fakt nechcelo. Nie len kvôli tebe a škole, ale… Jej deti sú ešte na základnej, zhruba v Miškovom veku. O čom sa s nimi budem baviť? Aj tak budú celé dni visieť na compe a hrať hry. Keby aspoň prišiel bratranec Ondrej, ten je v mojom veku, ale tiež ostal doma kvôli škole. Študuje v Bratislave právo.“

„Aha. A kedy by sa mali vrátiť?“

„Niekedy zajtra poobede, neviem, mama mi vždy zvykne vopred zavolať, aby som bol doma, keď prídu. Ale nepredpokladám, že prídu skôr ako o štvrtej, takže dovtedy máme ešte dosť času.“

„Dosť času na čo?“

Nevinná otázka, no v Jakubovi opäť predhodila spomienku na udalosti spred niekoľkých hodín a prebudila v ňom jeho odvážnejšie ja. „Na čo len chceš,“ odvetil s červeňou v tvári. „Ja som učenlivý chlapec.“

„Dobre vedieť,“ zašepkal Matej a vášnivo svojho priateľa pobozkal.

Bohužiaľ, idylka nevydržala dlho. Keď sa Jakub Matejovým bozkom úplne poddal, izbou sa rozoznelo hlasné zvonenie Matejovho mobilného telefónu. Jakub sa prudko posadil, hľadajúc zdroj toho infarktového stavu. „Preboha, to čo máš za blbé zvonenie? Skoro ma porazilol.“

„Prepáč, zlato, to mám na jedného dobrého kamaráta, on je taký metalový exot,“ vysvetľoval Matej, zatiaľ čo spod prázdnych krabíc od pizze vytiahol zvoniaci mobil. „Bude ti vadiť, keď to zdvihnem?“

„Jasné, že nie,“ usmial sa Jakub. „Pokojne si to vybav. Ja si zatiaľ skočím na záchod.“

„A potom normálne príď. Nemám pred tebou žiadne tajnosti,“ žmurkol Matej, než prijal hovor a definitívne tak uľavil Jakubovým ušiam. „Ahoj, Marek. Čo máš nové, kamoš?“

Cítil sa ako špión, keď po návrate z toalety zvedavo natŕčal uši a nenápadne odpočúval Matejov telefonát s Marekom. Ten sa totiž začínal uberať zaujímavým smerom.

„Jasné, pamätám si. Kto by na ňu mohol zabudnúť?... Nie, na jarné prázdniny zatiaľ nemám žiadny program… Fakt? To by bolo super… Ale neprídem sám, ak to nie je problém,“ žmurkol na Jakuba, ktorý sa už viac nedokázal tváriť, že ho Matejov rozhovor nezaujíma. „No áno, šťastne zadaný,“ usmieval sa od ucha k uchu. Jakub ho nespoznával. Vyjavene ho ešte chvíľu sledoval a premýšľal nad obsahom vypočutého. Vo chvíli, keď sa jeho predstavivosť začala uberať veľmi nebezpečným smerom, Matej hovor ukončil a obrátil sa k nemu. „Cez jarné prázdniny ťa pozývam na chatu.“

Krásnu nedeľu všetkým 😘