„Potrebujem pauzu," vyhlásil Jakub po trištvrte hodine Matejovho mučenia. Nedokázal prinútiť svoje prsty, aby kĺzali po klaviatúre bez chýb. „Nejde mi to. Je to ťažké. Nikdy sa to nenaučím."

„Zlato, ide ti to výborne," povzbudil ho Matej s úsmevom a otočil sa k nemu. „Nikto učený z neba nespadol. Nemôžeš od seba očakávať zázraky na prvej hodine. Aby si sa naučil hrať, chce to tréning. Veľa tréningu a odhodlania."

„A talent," zašomral Jakub frustrovane, s pohľadom upretým na klávesy. „A ten ja nemám. Už na základnej mala zo mňa učiteľka hudobnej nočné mory. Vraj som stratený prípad. Nechápem, čo ma to vôbec napadlo, chcieť sa naučiť hrať."

Matejov úsmev náhle pohasol. „Kubo... Pozri sa na mňa," nežne ho oslovil a keď Jakub nereagoval, jemne si ho za bradu obrátil k sebe a prinútil ho hľadieť mu do očí. „Nie je to pravda. Nie si stratený prípad. A nehovorím to preto, že si môj priateľ, ale preto, že ako učiteľ hudobnej s tým mám isté skúsenosti. Tak si to zapíš za uši, dobre?"

Jakub takmer nebadane prikývol. „Ale - "

„Žiadne ale. A mimochodom, s tým talentom to vôbec nie je tak, ako sa ťa o tom všetci snažia presvedčiť. Poctivým a dlhodobým tréningom dosiahneš také isté výsledky ako človek, ktorý síce talent má, ale nemusí toľko drieť. Možno dokonca ešte lepšie. Akurát ti to bude trvať o niečo dlhšie, ako keby si sa s tým takzvaným talentom narodil. Jedna moja známa hovorí, že talent je len to, že máš štartovaciu čiaru o pár metrov dopredu. A ja s ňou súhlasím. To máš ako s kreslením. Podľa môjho názoru sa každý človek naučí kresliť, len musí chcieť a byť ochotný tomu venovať čas. Musíš to mať v hlave. A ty hrať chceš, alebo nie?"

„Chcem, len -"

„Tak potom stavaj na tom, že chceš. A venuj tomu čas. Vykašli sa na to, čo hovorí okolie, spoločnosť, nedaj sa zlomiť rečami o tom, že nemáš talent a venuj sa tomu, ak ťa to baví. Keby som sa ja pred rokmi vzdal pri prvom neúspechu, nikdy by som nebol tým, kým som a tam, kde som teraz."

„Dobre," zamumlal, no bolo vidno, že sa mu uľavilo. Napokon sa slabo usmial a vďačne Mateja objal. „Ďakujem. Si jeden z mála ľudí, ktorý má vo mňa dôveru a aj napriek tomu, že som drevo, si ma neodpísal."

„Nemám na to dôvod. Ide ti to dobre, chce to len čas a viac dôvery v seba, že to zvládneš. Ja ti verím, ver si aj ty, dobre?"

„Pokúsim sa," šepol Jakub zahanbene a viac sa k Matejovi pritúlil. Odrazu pocítil, ako sa mužove ruky vkradli pod jeho tričko a nežne ho začali hladiť po chrbte. Pri tom nečakanom dotyku mu naskočila husia koža, no ani sa nepohol. Cítil sa tak príjemne. Cítil jeho teplo, vnímal, ako mu bije srdce a to všetko spôsobovalo, že jeho myšlienky a predstavy ulietavali úplne iným smerom.

„Ale teraz," prerušil Matej Jakubovu chvíľku slasti, čím ho vrátil do reality, „si dáme tú pauzu. Myslím, že na dnes máš toho dosť a naozaj si ju zaslúžiš. Urobím kávu a dojeme tie zvyšné zákusky zo včera, čo povieš?"

„To znie ako dobrý plán," pochválil Jakub jeho nápad. „Ale ja mám lepší," veselo zvolal, vymanil sa z objatia a vyskočil zo stoličky. „Kto bude prvý na balkóne?"

Keď sa o desať minút vrátili z balkóna do vyhriatej obývačky, Matej veselo zavelil: „Ide sa variť. A ty mi pomôžeš."

Jakub zamrzol uprostred pohybu. „Musím?" zakňučal. Desila ho predstava, že by mal s Matejom variť a urobiť zo seba neschopného idiota, ktorý je v kuchyni úplne stratený.

„Nemusíš, ale bol by som rád." Matejovou tvárou sa mihlo sklamanie. „Myslel som si, že by si sa chcel naučiť variť. Keď si minule zvládol tie palacinky... Mal som pocit, že ťa to potešilo."

„Tak teda dobre," súhlasil po chvíľke premýšľania. Napokon, s Matejom v kuchyni by mohla byť aj zábava. A ktovie, možno neostane len pri varení... „A aké menu podávate dnes, pán šéfkuchár?"

„Čo si vyberiete. Bryndzové halušky, pirohy, alebo tvarohové ovocné gule. Poprípade máme v ponuke aj nejaké špagety, špenát, alebo mrazenú pizzu."

„Pirohy!" zvolal Jakub nadšene, tváriac sa ako dieťa, keď si pod vianočným stromčekom nájde vytúžený darček. „Tie som už pekne dávno nejedol."

„Výborne. Takže budú pirohy. Tak šup do kuchyne, opásať zásteru, ide sa variť."

***

„A teraz to už len krátko povaríme a máme hotovo," oznámil Matej, keď hodil do vriacej vody aj posledný piroh, ktorý Jakub vytvaroval a naplnil zo zostávajúceho štvorčeka cesta. „Išlo ti to výborne."

„Neuveríš, ale celkom ma to bavilo," priznal mladík a uprel svoj pohľad na učiteľa.

„To rád počujem," usmial sa Matej. „A som presvedčený, že nabudúce to už zvládneš sám."

„Čože?"

„Veď som ti hovoril, že som na sladké, nie?"

„Jop, spomínam si. Vtedy v tej kaviarni."

„Tak vidíš. Takéto jedlá si robím dosť často. Mám rád sladké."

„Naozaj? Že som si to doteraz nevšimol," podpichol ho Jakub veselo. Po spoločnom varení s Matejom sa cítil skvelo a plný energie. Prekypoval hravou náladou, až ho to samého prekvapilo. Musel sa krotiť, aby sa naňho nevrhol.

Matej akoby vycítil jeho rozpoloženie. „Samozrejme a hneď ti to dokážem," ubezpečil ho, zatiaľ čo pomocou sitka vyberal z vody uvarené pirohy.

„To som zvedavý ako," uškrnul sa Jakub a poškrabal sa po nose. Ani sa nestihol poriadne spamätať a ocitol sa v mužovom náručí.

„Takto," zašepkal Matej a nežne ho pobozkal. „Pretože aj ty si sladký."

Jakub mierne zružovel, no inak sa tváril nanajvýš spokojne. „Naozaj?"

„Ani nevieš ako... Zvlášť teraz, keď máš múku až za ušami a na nose lekvár."

„Fakt?" uškŕňal sa a náročky si ovocnú hmotu ešte viac rozotrel po tvári.

„Nerob to," varoval ho Matej a prudko si ho za pás pritiahol bližšie, až sa dotýkali rozkrokmi. Rukami skĺzol na mladíkov zadok a silno ho stisol.

„Lebo čo?" opýtal sa, hľadiac Matejovi priamo do očí. Netušil, čo sa to s ním deje, kde sa v ňom odrazu berie taká odvaha a iniciatíva, ale už to nemohol vydržať. Od rána sa cítil v akomsi zvláštnom rozpoložení. Matej ho neskutočne vzrušoval a jeho dokonalý výzor ho provokoval a umocňoval v ňom túžbu po ňom. Hoci sa na to snažil nemyslieť, nemohol sa zbaviť myšlienky, že ten víkend niečo zmení, že sa ich vzťah posunie ďalej. A hoci by sa za iných okolností asi držal na uzde, v tej chvíli mal pocit, že trošku provokácie nezaškodí. Uvedomoval si, že sa pohybuje na tenkom ľade, videl vzrušenie v Matejových očiach. No sám na tom nebol oveľa lepšie. Cítil, že asi nastal ten správny čas posunúť ich vzťah ďalej. Hoci aj v kuchyni.

„Inak to budem musieť z teba zlízať."

„Urob to," vydýchol omámene a oči sa mu leskli vzrušením.

Matejovi nebolo treba hovoriť dvakrát. S pohľadom dravej šelmy oprel Jakuba o kuchynskú linku a hrubo zaútočil na jeho tvár.

Pripadal si ako v siedmom nebi. Mužov jazyk skúsene drancoval jeho ústa, zatiaľ čo rukami mapoval nahú pokožku pod tričkom. V hlave mal náhle úplne prázdno. Oddával sa Matejovým dotykom, pod ktorými úplne vláčnel a vrnel blahom. Bolo to také dokonalé. Netušil, koľko času uplynulo, no vedel, že to nechce nikdy skončiť.

„Matej..." vzdychol, keď sa mužov rozkrok opäť až nebezpečne natlačil na ten jeho.

„Uhm?"

„Vzrušuješ ma..."

Matej sa mierne odtiahol, tak, aby hľadel Jakubovi do očí. „To je dobre," zavrnel a znovu ho oboma rukami pevne chytil za zadok. „Lebo aj ty mňa. A veľmi."

„Cítim," vydýchol.

„Tak by sme s tým mali niečo urobiť, čo povieš?"

Jakub omámene prikývol. V tej chvíli, keď mal myseľ zastrenú vzrušením, mu bolo úplne jedno, čo s ním Matej urobí. Jeho telo zúfalo volalo po ňom. Po jeho pozornosti. Potreboval ho. Potreboval uvoľnenie.

Vypískol, keď ho silné ruky náhle zdvihli a ocitol sa vo vzduchu.

„Odnesiem si ťa do spálne," šepkal mu Matej nadržane do ucha. „A tam sa o teba postarám."