Matej prižmúrenými očami hľadel na Jakuba, akoby práve spadol z višne. „Prečo by si nemohol?" opýtal sa po chvíli, ktorá Jakubovi pripadala ako večnosť.„Hádam si si nemyslel, že ťa teraz pošlem domov?"

„Počítal som aj s možnosťou, že pôjdem domov oveľa skôr," šeptom priznal Jakub svoje obavy spred asi dvoch hodín. „Mohol si ma poslať preč hneď, ako som prišiel."

„Prečo by som to robil?" Matej sa nechápavo zamračil a bolo očividné, že sa snaží prísť na to, čo tým mladík naznačoval. Odrazu sa jeho tvárou mihol záblesk pochopenia. „Ach, ty blázonko," povzdychol si. „Veď som sa na teba nehneval. Práve naopak, bolo mi ľúto, že si odišiel taký smutný. A preto... Keď si sa mi tak nečakane objavil na prahu dverí, vedel som, že ťa tak ľahko domov nepustím. Musím predsa využiť, že ťa mám konečne len pre seba. A keď si sa tu už na mne takto pohodlne uvelebil... Nemám to srdce ťa pripraviť o ten úžasný vankúš, čo si si zo mňa urobil."

Jakub sa prudko posadil. Náhle ho zasiahlo vedomie v akej polohe celý čas ležal. „Prepáč, ak ti je to nepríjemné," zamumlal s červeňou v tvári. Cítil sa tak trápne. Vôbec si neuvedomil, že tým, ako ležal s hlavou na Matejových stehnách, bol príliš blízko jeho rozkroku.

Matej s úsmevom pokrútil hlavou. „Keby mi to bolo nepríjemné, tak ti tu asi hodinu dobrovoľne nerobím vankúš. Takže pokiaľ chceš moje služby využívať aj naďalej, som ti k dispozícii."

Matejovi to možno nevadilo, ale Jakubovi tá predstava naháňala zimomriavky. Preglgol a prinútil sa nezírať na mužov rozkrok, ktorý ho odrazu nepochopiteľne hypnotizoval.

„Ďakujem za vašu ponuku, pán učiteľ," nervózne sa zasmial, hľadiac do hlbokých smaragdov. „Obávam sa však, že vaše preslávené služby nebudem môcť využiť."

„Nie?" Na Matejovej tvári sa objavil mierne sklamaný výraz. „Deje sa niečo?"

„Nie, len..." Zase ma znervózňuješ. A som hladný. „Som hladný," vyslovil nahlas poslednú myšlienku, vďačný svojmu žalúdku, že ho zachránil.

Matej veselo vyskočil a vykročil smerom do kuchyne. „Tak v tom prípade vás, mladý pán, pozývam na večeru. Dnes sa podáva špecialita šéfkuchára." Jakub ho nasledoval v oveľa lepšej nálade. Tá hra sa mu začínala páčiť. Matej otvoril chladničku a vybral z nej hrniec, ktorý vzápätí postavil na zapnutú platňu na sporáku. „Dúfam, že máš rád guláš."

„Ty vieš variť?" Jakub prekvapene vyvalil oči, preskakujúc pohľadom od hrnca k Matejovi. Ten muž ho neustále prekvapoval niečím novým.

„Samozrejme," zasmial sa Matej a pobavene sledoval vyjaveného Jakuba. „Inak by som umrel od hladu. Nemysli si, že z učiteľského platu sa dá pravidelne stravovať v reštaurácii a dlhodobo žiť na polotovaroch nie je zdravé."

„A nechodíš na obedy v škole?"

„Chodím," prikývol. „Ale čo myslíš, ako tam asi varia?"

Jakub mal sto chutí dať si za tú inteligentnú otázku poriadne silnú facku. Veď Matej predsa učí na jeho bývalej škole. „Ja debil, to som si neuvedomil. Miško dnes vôbec neobedoval, pretože neznáša mliečne polievky a pečienku."

„Tak preto bol taký hladný..."

„Hej. Ale tiež mi mohol povedať, že je hladný, vzal by som ho ešte pred hodinou niekam najesť."

„Vieš dobre, že ja sa o vás rád postarám."

„Keď ja si potom pripadám tak trápne, že ťa neustále využívame. Nemám rád pocit, že som niekomu zaviazaný..."

„Kubo," vzdychol si Matej. „Ako ti mám ešte vysvetliť, že to robím, pretože chcem? Keby som nechcel, tak si tú pizzu nechám pre seba. Tak sa -"

„Fakt si mi práve povedal Kubo?" skočil mu Jakub do reči a oči mu pri tom žiarili zvláštnym leskom.

„Nejako mi to vykĺzlo... Ale ak to nemáš rád -"

„Nie, nie, práveže sa mi to páči. A... od teba to znie tak...." Upokojil splašené myšlienky, ktoré sa mu okamžite začali pri tom podmanivom hlase honiť hlavou, pristúpil k Matejovi a obmotal mu ruky okolo pása. „Tak sexi," zamumlal mu do hrude.

***

„Pozrieme si niečo?" navrhol Matej, keď sa po večeri znovu presunuli do obývačky. Obom ešte nalial po poháriku vína a usadili sa na gauč. „Zatiaľ nie je tak neskoro. V týždni zvyknem chodiť spať okolo jedenástej."

Jakub si akoby len teraz uvedomil, že nasledujúci deň nie je víkend a Matej musí ráno vstávať do práce. „Nepotrebuješ si na zajtra pripraviť niečo do školy?" opatrne sa opýtal. „Ja by som sa mohol zatiaľ učiť."

„Ani nie. Čo som potreboval, urobil som si cez voľnú hodinu."

„To je fajn. Tak potom... Ak sa nenahneváš, uprednostnil by som radšej niečo iné."

„Áno? A čo také?" Zdalo sa, že Mateja Jakubov nezáujem o film mierne zaskočil.

Jakub sa túžobne zahľadel na piáno pod oknom. Zaujalo ho od chvíle, čo ho prvýkrát uvidel. Doteraz mu zneli v ušiach Matejove slová spred vianočných prázdnin. Mám doma aj piáno... Hoci odvtedy prešlo len niekoľko týždňov, chvíľami mal pocit, že musela uplynúť celá večnosť. Možno práve tie slová spôsobili, že od prvého dňa na to piáno hľadel ako na niečo výnimočné. Pre niekoho kus nábytku, preňho niečo úchvatné. „Nezahráš mi niečo?"

Naozaj práve uprednostnil hudbu pred sledovaním filmu vo dvojici? pýtal sa Matej sám seba. Raz darmo, umelecká duša sa v ňom nezaprie, spokojne si pomyslel. „Veľmi rád," prikývol a sadol si za piáno.

Dlhé štíhle prsty ladne kĺzali po čierno-bielej klaviatúre a miestnosť zapĺňala tichá príjemná melódia. Pohybovali sa skúsene, no zároveň ľahko, akoby sa Matej s piánom už narodil. Jakub ho sledoval rovnako fascinovane, ako keď ho počul hrať po prvý raz. Nemohol si pomôcť, aj tentokrát to bol preňho priam umelecký zážitok, výnimočný ako sám Matej. Balzam na jeho nervy a ťaživé myšlienky.

Vyzeral ako anjel. Sklonený nad piánom, pramienky vlasov mu padali do tváre, s privretými očami, naplno sústredený na hru, bol oveľa príťažlivejší než obvykle. Pohľad pre bohov, prebleslo Jakubovi mysľou. Určite to robilo to piáno. Zamilovane sa usmial a predstavoval si, ako pri ňom sedí, jednu Matejovu ruku má obmotanú okolo pása a tou druhou ho učí, aký kláves má zahrať, aby sa mu podarilo vylúdiť čistý tón. Ponorený do myšlienok, ani nepostrehol, že zvuk piána stíchol. Až nežný dotyk na ramene ho prebral z tranzu do reality.

„Nad čím premýšľaš?"

„Aj ja by som chcel vedieť tak hrať," smutne povzdychol, vedomý si toho, že v dvadsiatich rokoch sa to naučí už len veľmi ťažko. Ak vôbec.

„Môžem ťa učiť, ak chceš." pohotovo reagoval Matej.

„Naozaj by si to pre mňa urobil?" Na Jakubovej tvári sa zjavil široký úsmev, no vzápätí pohasol. Nikdy sa to nenaučí. „Ale pochybujem, že to na niečo bude."

„Nepochybuj o sebe, Kubo. Veľmi rád ťa budem učiť. Ale až nabudúce, už je neskoro, treba nám ísť spať."