Jakub v povznesenej nálade opustil budovu fakulty, kráčajúc na malé priľahlé parkovisko. Cítil sa ľahký ako pierko. Zvládol jednu z najťažších skúšok semestra a zabezpečil si lukratívnu zákazku, ktorá mu prinesie viac, než len slušný zisk. Po pomerne dlhom rozhovore s docentkou mu bolo jasné, že svoje rozhodnutie nebude ľutovať. Vedomie, že tá zákazka vôbec nemusí byť poslednou, ho tak nabudilo, že mal problém udržať sa na uzde, aspoň kým sa neocitne niekde v súkromí.

Potreboval sa o svoju radosť s niekým podeliť. S niekým, o kom vedel, že ho pochopí. A presne vedel s kým. Hneď ako príde domov, zavolá Matejovi. Nechcel mu volať skôr, než sa zavrie vo svojej izbe a bude mať od vonkajších rušivých vplyvov pokoj. Na dôvažok si nebol istý, či Matej v tom čase ešte nemal hodinu. Veď čo, chvíľa čakania ešte nikoho nezabila, neubudne ani z neho.

Už bol takmer pri svojom aute, keď za chrbtom začul volanie svojho mena

„Jakub, počkaj!"

Nechcelo sa mu s nikým zabávať, chcel byť čo najskôr v súkromí svojej izby, ale keďže podľa hlasu spoznal Martina, zastal a otočil sa. Martin k nemu kráčal s dvomi ďalšími študentmi a o niečom živo diskutovali.

„Je to pravda, že si ako jediný napísal písomku na plný počet bodov?" vypálil na Jakuba okamžite a zvedavo takmer o hlavu vyšší statný chlapec s ryšavými vlasmi a pehavou tvárou. Nechodil s nimi do krúžku, aj s tým druhým spolužiakom boli z inej aprobácie a hoci mali spoločnú len angličtinu, Jakub ich vďaka Martinovi celkom dobre poznal. Obaja dnes skúšku opakovali, no i napriek tomu, že už vedeli, do čoho idú, to nebola žiadna sláva.

„Hej, Oliver, a čo je na tom? Veď to bolo v pohode," mykol plecom.

„Robíš si prdel?" neveriacky vykríkol mladík. „Veď to bolo brutálne! Druhýkrát som sa na to učil celý víkend a i tak som ledva preliezol. A na ústnej ma takmer udusil."

„Mne to neprišlo až také hrozné," priznal popravde, no zároveň si vedomý faktu, že nebyť Mateja, asi by teraz rozprával inak. Za svoj úspech vďačil predovšetkým svoju priateľovi, ktorý s ním mal celú sobotu božskú trpezlivosť.

„Kubo, je všetko v poriadku?" zahľadel sa naňho Martin podozrievavo. „Bolo to fakt ťažké. Pokiaľ viem, vlani si s tou skúškou mal dosť veľký problém aj ty. Takže buď si teraz dopredu vedel znenie otázok, alebo minimálne to, na čo sa zamerať..."

„A odkiaľ by som to mal asi tak vedieť? Odkiaľ by som zobral znenie otázok?" podráždene vyhŕkol. Ten výsluch mu začínal liezť na nervy. Dotklo sa ho, že ho Martin takto sprosto upodozrieval. „Prosto som sa učil. Vlani som to odflákol."

„Veď dobre, dobre, verím ti," ospravedlňujúco ho potľapkal Martin po pleci. „Nemusíš sa čertiť. Len ma to prekvapilo, sorry. A mimochodom, spal si cez víkend vôbec? Alebo si bol celý čas len zahrabaný v skriptách?"

„Čo by som nespal," nervózne sa zasmial pri predstave noci strávenej s Matejom. „A náhodou lepšie ako inokedy." Bodaj by nie, keď takmer celú noc strávil v náručí svojho milého.

„Počuj, Jakub," ozval sa náhle posledný z trojice, ktorý doteraz mlčal. „Ideme to zapiť do Barbakanu. Poď s nami aspoň dnes. Auto nechaj tu a -"

„Charlie, fakt ma to mrzí, ale dnes naozaj musím domov. Mama je v poobednej a musím strážiť brata."

Charlie sa zatváril nechápavo a Martin pretočil očami. „Vari si jeho pestúnka? Čo Miško nevydrží hodinku, dve sám?"

„Vydrží, len... Včera mal menší úraz hlavy, a hoci mal len slabý otras mozgu, mama ho dnes nechala doma, ak by sa mu náhodou pohoršilo. A v tom stave ho fakt nemôžem nechať samého, pochop. Mama by ma zabila."

„Jaj tak, to je iné," súhlasil Martin. „Tak dnes ti to ešte prejde, ale nabudúce sa z toho už nevyvlečieš a pôjdeš s nami, aj keby traktory padali, jasné?"

„Jasné, šéfe," zasmial sa. „Dajte si jednu rundu aj za mňa. Vidíme sa v piatok na komunikácii. Čau."

***

Ležal natiahnutý na posteli a so zavretými očami odpočíval. Pred chvíľou odložil učebnicu na skúšku z komunikácie. Už potreboval oddych. Odkedy sa krátko po druhej vrátil domov, vyzdvihol Miška od susedky a v rýchlosti zavolal Matejovi, aby sa mu pochválil s výsledkom skúšky a jeho rozhodnutím ohľadne zákazky, trávil čas zahrabaný v skriptách. Už mu to liezlo na mozog.

„Už aby to blbé skúškové skončilo," zamumlal a zívol.

Keď už takmer zaspával, ozvalo sa krátke zaklopanie a vo dverách jeho izby sa objavila bratova strapatá hlava.

„Kubo, som hladný," oznámil mu Miško.

„Uhm?" Jakub aj naďalej ležal so zavretými očami, až sa zdalo, že spí.

„Som hladný," zopakoval Miško. „Urobíš mi večeru?"

Prekvapene otvoril oči a posadil sa. Razom bolo po únave. „Čože? To už je toľko hodín?"

„Hej, sedem. Akurát začali správy. Tak urobíš mi jesť?"

„Ostáva mi niečo iné?" neochotne sa postavil. „Naberiem ti segedín od obeda alebo -"

„Urobíš mi palacinky?" nádejne pozrel Miško na brata. „Dnes sme ich mali mať v škole na obed. Vieš ako som sa na ne tešil?"

„Palacinky?" zaskučal. To snáď nemyslí vážne! „A nestačil by ti šunkový chleba s kakaom?"

„Nie, chcem palacinky," trval Miško na svojom. „Prosím. To zvládneš."

O tom pochybujem... „Myšiak, ty mi teda dávaš," vzdychol a natiahol sa po svojom mobile. „Najprv ale musím zistiť, ako sa vlastne robia... Ja sa tuším pri tebe naučím aj variť, čo?"

„Ďakujem," vďačne sa usmial Miško. „Si bombový."

„Hovor, až keď to bude hotové a hlavne jedlé. Tak poď, pomôžeš mi."

***

„A tak som urobil svoje prvé palacinky v živote," chválil sa Jakub neskôr večer Matejovi po telefóne. Ležal v posteli, zakutraný až po uši a hoci už od únavy ledva držal oči otvorené, musel ešte pred spaním počuť priateľov upokojujúci hlas. „Tie prvé síce dopadli katastrofálne, ale napokon to nebolo úplne najhoršie. Niečo sme nechali aj pre mamu, som zvedavý, čo na moju kulinársku prvotinu povie," usmieval sa a hlasno zívol.

„Verím tomu, že ťa pochváli rovnako ako ja," ozval sa muž na druhej strane linky, „ale vidím, že už máš toho na dnes fakt dosť, zlato. Zaslúžiš si oddych. Veď zajtra sa vidíme, prídeš s Miškom, nie?"

„Jasné," unavene zamumlal. „Obidvaja sa ťa už nevieme dočkať."

„To rád počujem," v Matejovom hlase bolo jasne cítiť, že ho tie slová potešili. „Aj ja sa už na vás teším. Samozrejme, na teba viac," na moment sa odmlčal, aby po chvíli opäť pokračoval. „Ale už je neskoro, Kubo, takže umyť zuby, vycikať, pomodliť a spať," s úsmevom zavelil Jakubovi ako malému dieťaťu.

„Áno, oci," zívol Jakub. „Zuby mám už umyté, aj som cikal, nemodlím sa už desať rokov, odkedy umrela babka... A... takmer spím..." už mu skoro vôbec nebolo rozumieť. „Dobrú noc..."

„Tak teda sladké sny a dobre sa vyspi," zašepkal na rozlúčku Matej. No odpovede sa už nedočkal. Na druhej strane sa ozývalo spokojné odfukovanie.