Za oknami bytov ešte vládla tma, keď sa školopovinní obyvatelia neveľkého sídliska začínali prebúdzať do studeného povianočného rána. V izbách sa rozsvecovali svetlá, vyťahovali rolety a žalúzie a žiaci, prinútení vstávať, nedobrovoľne opúšťali pohodlie vyhriatych postelí.

„Miško, ponáhľaj sa, prídeš neskoro,“ súril Jakub brata, ktorému to toho rána mimoriadne trvalo. Najprv ho dlho nemohol prebudiť a teraz mal čo robiť, aby ho dostal z postele a aspoň trochu rozhýbal. „Nespi a obliekaj sa!“

Na jednej strane sa mu nečudoval. Ani jemu sa z teplej postele vôbec nechcelo. Dva týždne vianočných prázdnin, keď si obaja ráno zvykli pospať o niečo dlhšie a nikam sa nemuseli ponáhľať, urobilo svoje. No kalendár hovoril jasnou rečou. Ôsmy január, školské povinnosti opäť volali. Život sa musel vrátiť do zabehnutých koľají.

„Nespím,“ zahundral Miško. „Len sa mi nechce ísť do školy.“ Komu by sa po prázdninách chcelo?

Súcitne naňho pozrel. Veľmi dobre mu rozumel. „Chápem. Ale či chceš, či nie, vstávať musíš.“

„Veď už idem,“ zašomral a s hlasným zívnutím sa vymotal z prikrývky a odšuchtal sa do kúpeľne. „To je fakt život toto...“

Jakub sa odobral do kuchyne, aby im obom pripravil niečo pod zub a musel sa usmievať nad bratovým kňučaním. Zakaždým to bolo rovnaké. V tomto sa asi nikdy nezmení. Zatiaľ čo on, podľa maminých slov, ako dieťa vstával relatívne bez problémov, Miško sa už od malička ukázal ako sedmospáč a s nástupom do škôlky začali preňho ťažké časy.

„A prečo ma vlastne dnes berieš ty?“ zvedavo sa opýtal Miško, keď si o niekoľko minút, umytý a oblečený, sadol za stôl ku raňajkám. „Veď skúšku máš až neskôr, nie?“

„To je síce pravda, drobec,“ potvrdil bratovu domnienku, „ale potrebujem ešte zájsť do mesta, tak to vybavím jednou cestou. Navyše sneží a cesty sú samá námraza, musím jazdiť opatrne. Ale je veľa hodín, takže najesť, umyť zuby, obuť, obliecť a šup do auta. Ak si nešvihneš, prídeš neskoro.“

„Veď mám ešte dosť času,“ zamumlal Miško s plnými ústami. „Takmer trištvrte hodinu... Veď keď nestíham skorší autobus, prichádzam asi päť minút pred zvonením a -“

„Nevymýšľaj a pohni si. O päť minút odchádzame. Desiatu som ti už dal do tašky.“ Natiahol sa pre svoju termosku s kávou a vložil si ju do batoha. On si desiatu kúpi aj po ceste. Alebo sa odbehne najesť na benzínku.

Keď o dvadsať minút zaparkoval pred školou, rozlúčil sa s Miškom a počkal, kým zmizne v budove. Musel si byť istý, že ho neuvidí, keď bude realizovať svoj plán. Nemohol riskovať odhalenie. Nie tak skoro.

Vystúpil z auta a od nervozity si zapálil. Odrazu sa mu nápad prekvapiť Mateja nečakanou návštevou nezdal až taký úžasný ako ešte pred pár dňami. Ale bol už tak blízko, teraz predsa necúvne. Keď bol vzduch čistý a aj poslední žiaci zmizli v útrobách školy, zhlboka sa nadýchol a vydal sa v ústrety svojmu cieľu.

Zaklopal na dvere kabinetu hudobnej výchovy a čakal. O chvíľu sa otvorili a dych sa mu zadrhol pri pohľade na usmievajúceho sa Mateja. Všetky pochybnosti zmizli ako šibnutím čarovného prútika. Bol to dobrý nápad.

„Jakub,“ prekvapene vydýchol muž. „Čo tu robíš? Čakal som ťa až poobede.“

„Prišiel som,“ zašepkal a jeho srdce urobilo obrovské salto, „lebo som ťa musel vidieť. Už som to nemohol vydržať.“

„Poď.“ Matej ho rýchlo vtiahol dnu. Len čo sa za Jakubom  zatvorili dvere, okamžite sa ocitol v učiteľovom náručí. 

„Strašne si mi chýbal,“ vzdychol, keď sa ich pery stretli prvýkrát. Mal pocit, akoby prešli veky odvtedy, čo ich bozkával naposledy. A pritom to boli iba dva týždne. A opäť sa cítil ako neskúsený pubertiak. Srdce mu splašene bilo, akoby mu chcelo vyskočiť z hrudného koša a podlamovali sa mu nohy. Matej mal naňho neskutočný vplyv.

„Aj ty si mi chýbal, zlato,“ priznal sa Matej, keď po nevedno akom dlhom čase bozk prerušil. Nežne ho objímal a hladil po chrbte. „Ani nevieš ako si ma príjemne prekvapil. Obávam sa však, že sa ti nemôžem venovať. Musím sa pripraviť, o chvíľu mám hodinu,“ smutne skonštatoval skutočnosť, o ktorej Jakub, samozrejme, vedel. Jeho slová potvrdil zvuk zvončeka, oznamujúceho, že o päť minút začína vyučovanie. Odtiahol sa. „Prepáč.“

„To nič,“ zamumlal. Misia bola splnená. Videl ho. Môže ísť. „To poobedie teda platí? Miško sa už nevie dočkať,“ opýtal sa, sledujúc, ako si Matej pripravuje pomôcky na prvú hodinu. „Bol nešťastný, keď si to minulý týždeň zrušil.“

„Je mi to ľúto... A jasné, počítam s vami. Dúfam, že Miško aspoň poriadne cvičil, keď už som bol ja indisponovaný.“

„Že váhaš. Berie to vážne, akoby za to mal byť známkovaný. Chvíľami som mal chuť mu tú flautu vyhodiť z okna.“

„Neverím, že to bolo také zlé.“

Jakub pretočil očami. „Ani si nevieš predstaviť. Potreboval som sa učiť na skúšku a on nie a nie prestať hrať. Mal som chuť hodiť si mašľu. Myslel som, že ma porazí. Keby si nebol chorý, bol by som ušiel k tebe.“

Matej ho obdaril súcitným pohľadom a povzdychol si. „No, to fakt nezávidím. Ale u mňa si vždy vítaný. Kedykoľvek budeš potrebovať súkromie, príď. Mimochodom, kedy máš dnes tú skúšku?“

„O desiatej. Drž mi palce. Mám z nej poriadne obavy,“ nervózne zabručal. Cítil sa v tej chvíli tak zraniteľne. Najradšej by sa stúlil v Matejovom objatí, ale nemal odvahu urobiť prvý krok. Nenávidel svoju neskúsenosť, veď čo môže byť také ťažké na tom objať svojho priateľa?

Matej akoby vycítil jeho rozpoloženie a chmúrne myšlienky. Pristúpil k nemu a pevne ho objal. „Neboj, budem na teba myslieť. Dáš ju ľavou zadnou. Veď si sa učil. Ja ti verím, ver si aj ty.“

„Díky,“ vďačne zašepkal a zaboril si tvár do Matejovej hrude. Bolo mu tak príjemne. V tej chvíli sa ozval zvonček, oznamujúci začiatok vyučovania a idylka sa skončila. Smutne si vzdychol. Najvyšší čas ísť, aby Matej nemal problémy. Odtiahol sa a zahľadel sa do učiteľových smaragdov. „Takže... Kedy môžeme poobede prísť?“ opýtal sa a vybral sa k dverám. „Ako obyčajne?“

„Vyhovuje ti to o tretej?"

„Jasné. To už by som mal byť voľný. A Miško už bude tiež doma.“

„Super. A vieš čo? Príďte dnes ku mne domov. Niečo pre Miška mám.“

Jakub prekvapene nadvihol obočie. Zase uňho? Jemne sa zapýril pri spomienke na to, čo sa tam dialo naposledy. Možno aj dnes sa bude môcť za ním neskôr vrátiť sám. Kto vie? Nechá sa prekvapiť. Usmial sa a chytil kľučku. „Teším sa.“

„Aj ja. Tak sa maj a držím palce. A hneď po skúške mi daj vedieť, ako si dopadol.“

„Jasné, šéfe,“ uškrnul sa a zmizol radšej skôr, než by si to Matej mohol rozmyslieť a vyštartovať za ním. Počul už len zvonivý smiech z druhej strany dverí a s v dobrej nálade vykročil v ústrety obávanej realite.

A/N:
Tak tu to konečne máte 😊 Trošku pomalší a nudnejší rozbeh, ale dajte tomu pár kapitol a budete ma nenávidieť 😂