„Ešte neďakuj," zaculil sa Jakub. „A radšej mi povedz, kde máš vercajk."

„Čo kde mám?" Matejovi mykalo kútikmi úst, ale zatiaľ sa ovládal. Miško, ktorý sa práve uvelebil na gauči a usrkol si z pripraveného čaju, také šťastie nemal. Vyvalil oči, očervenel a vyprskol čaj na snehobiely obrus. Vzápätí sa začal hanblivo chichotať.

Jakub nechápavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého a premýšľal, čo bolo na jeho otázke také vtipné. „No vercajk," zopakoval. „Pýtal som sa, kde máš ver- No do prdele," potichu zahrešil, keď mu naplno došlo, na čom sa jeho malý brat spolu s priateľom tak dobre zabávali. Očervenel, zahanbene sa zviezol naspäť do kresla a koktajúc, snažil sa dať celú vec do poriadku. „Ver-, no... veď vieš čo je... náradie. To to slovo znamená po trnavsky."

„Zlato, ale ja viem, čo to znamená," Matej to už tiež nevydržal a nahlas sa rozosmial. „Ale čakal som, aký vercajk plánuješ hľadať." Pristúpil k Jakubovi bližšie a zohol sa tak, aby ho mohol počuť len on. Dobre vedel, že Miško ich pozorne sleduje, to, čo chcel Jakubovi povedať, nebolo pre detské uši. „Ale ak nevieš, kde mám ten svoj, môžeš ho pohľadať, keď odvezieš Miška domov," zašepkal mu do ucha.

„Matej," zaúpel Jakub, v tej chvíli červený už až na zadku. „Je tu Miško."

„Ale veď ja viem. A nerobím predsa nič, čím by som ho mohol pohoršiť."

„Prestaň, prosím. Znervózňuješ ma."

Matej sa od Jakuba kúsok odtiahol a pozrel Miškovým smerom. Chlapec sa stále potichu chichotal a obrúskom sa snažil utrieť poprskaný stôl, pričom nedokázal odtrhnúť pohľad od svojho brata a učiteľa. Keď si všimol Matejov pohľad, zahanbene odvrátil zrak a mierne sa začervenal. Matej sa v duchu usmial a zahľadel sa Jakubovi do očí. „Myslím, že aj napriek tomuto malému trapasu to Miško vzal celkom dobre. Mám pocit, že z nás nedokáže spustiť oči."

Chvalabohu, s úľavou si pomyslel Jakub. Ak by to Miško vzal zle, asi by to neprežil. 

Po chvíli trápneho mlčania Jakub vstal a ospravedlnil sa, že sa musí pozrieť na tú tečúcu batériu. Napokon sa dočkal aj potrebného náradia, hoci sa to nezaobišlo bez ďalších nenápadných dvojzmyselných poznámok z Matejovej strany, a tak sa mohol v pokoji odobrať do kúpeľne a pustiť sa do práce. No prv, než vôbec za sebou zavrel dvere, doľahla k nemu zvedavá Miškova otázka. „Vy máte Kuba naozaj rád, však?"

„Zbožňujem ho, ale Kubovi ani muk, jasné?"

S priblblým úsmevom na tvári sa zviezol popri stene na dlážku. Nevedel, či sa má od radosti smiať alebo plakať. Bolo to ešte lepšie než si predstavoval. To, čo sa ešte pred niekoľkými týždňami zdalo nemysliteľné, bola realita. Už viac nemusel svoj vzťah pred Miškom tajiť. A to, čoho sa bál najviac - ako to chlapec prijme a ako zareaguje - sa nakoniec ukázalo ako neopodstatnené. Miško to zobral úplne v poriadku a ani mu neprišlo nič zvláštne na tom, že jeho brat a najobľúbenejší učiteľ sú gayovia. Napokon to dopadlo nad očakávanie.

V dobrej nálade sa pustil do práce. Nerobil to prvýkrát, tak mu to išlo od ruky. 

Doliehali k nemu zvuky flauty a tlmené hlasy, svedčiace o tom, že jeho brat už usilovne cvičí. Obdivoval ho. Ako týždeň čo týždeň bez reptania znášal Matejovu drezúru. On ju zažil zatiaľ dvakrát, a mal veru zakaždým dosť. 

Už končil, keď sa k flaute pridali jemné tóny piána. Spozornel. Doteraz Matej s Miškom nikdy spoločne nehral, bola to ich premiéra. Tak na to sa musí pozrieť. Rýchlo po sebe upratal, odložil náradie naspäť do kufríka, umyl sa a potichu sa prikradol do obývačky.

Zastal na prahu dverí a pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho na malý moment prikoval do zeme. Matej sedel za piánom, Miško vedľa neho a obaja boli tak ponorení do hry, že absolútne nevnímali okolité dianie. S obrovským úsmevom na tvári si sadol na gauč, pohodlne sa uvelebil a vzal do rúk hrnček s vychladnutou kávou.

„Boli ste úžasní," fascinovane vydýchol, keď hudba utíchla a Miško si zbalil flautu do batôžka. „Normálne by som to vedel počúvať aj do zajtra," unavene zamumlal.

„To bol Miškov nápad, či si spolu nezahráme," pochválil Matej svojho žiaka. „A musím uznať, že bol teda skvelý. Ale keď tak nad tým premýšľam, myslím, že by ste si zvládli strihnúť súrodenecké duo. Trúfol by si si, Kubo?" vyzval ho Matej so šibalskou iskrou v zelených očiach. Miško len prekvapene preskakoval pohľadom z brata na učiteľa.

„O čom to hovorí, Kubo? Veď ty nevieš hrať."

„Čo by nevedel, vie. Čo si myslíš, že robí celé víkendy?" uškrnul sa Matej.

„Júúú, to fakt? Kubo, zahraj mi niečo, prosím," žobronil Miško a upieral na brata psí pohľad. Inokedy by spoľahlivo zabral, no v ten deň bol Jakub voči nemu imúnny.

„Si fakt kamoš, Matej, díky ti moc," zahundral Jakub, no naďalej sedel schúlený v kresle a ani sa nepohol. „Sorry, myšiak, ale dnes som fakt nepoužiteľný, jediné, na čo si trúfam, je posteľ. Takže, sorry, za ten klavír ma nedostanete, ani keby ma mal Matej odniesť na rukách,"

„To je škoda, ale nútiť ťa nemôžem. V každom prípade, môžeš trénovať doma."

Jakub pretočil očami a pozrel na Mateja ako na blázna. „Jasné. Akurát ti unikol jeden dosť podstatný detail. My nemáme doma piáno."

„Tak to zmeníme," veselo zvolal Matej. „Budeš mať na čom trénovať."

„O čom to, preboha, hovoríš? To si mám ísť kúpiť piáno? A kde ho asi doma dám?"

„Nemusíš nič kupovať. Niečo pre teba mám. Doniesol som to včera od našich."

„Panebože," vydýchol Jakub omámene, keď Matej odbehol do spálne a vrátil sa vlečúc veľkú krabicu. „To je syntetizátor?" neveriacky hľadel na nápis na krabici. „Pre mňa?"

„Áno. To je synťák, čo som používal tak pred dvadsiatimi rokmi, odvtedy naň u rodičov len sadal prach. Stále je však funkčný. Bolo mi ľúto sa ho zbaviť, tak som ho držal, že raz sa isto ešte zíde. A vidíš, tá chvíľa je tu. Keď si vtedy vyslovil želanie, že by si sa chcel naučiť hrať a bol si smutný, že doma nemáš na čom cvičiť, spomenul som si na tohto krásavca. Vedel som, že ti urobí radosť. Odteraz môžeš cvičiť už aj doma. Napríklad aj s Miškom," dokončil Matej a žmurkol na vyjaveného chlapca, ktorý sa na celé dianie díval s otvorenými ústami. 

„Wow. To je... Cool," zvýskol Miško. „Budeme mať klavír. Môžem sa potom na ňom učiť aj ja?"

Matej sa pobavene zasmial a postrapatil chlapcovi vlasy. „Nebuď taký nedočkavý, Miško, najprv sa naučíš poriadne na flautu, dobre?"  

Jakub aj naďalej šokovane hľadel na syntetizátor a nezmohol sa na slovo. „Ale to... To... nemôžem prijať. Určite to... stálo veľa a -" habkal.

„Kubo, keby som ti to dať nechcel, tak ti to nedávam. U našich to stálo dlhé roky, takto to aspoň niekto využije. Tak ma neštvi a ber si ho domov."

„Tak díky," šepol Jakub vďačne a spontánne Mateja objal. „Si fakt úžasný."

„A teraz, chalani, si dáme niečo sladké. Okrem synťáku som doniesol aj tie najlepšie krémeše na svete."

Pri tých slovách Jakub viditeľne ožil. „Tak to si dám povedať. A nebol by k tomu aj bonus?" zašepkal Matejovi v kuchyni do ucha a provokačne našpúlil ústa.

„Bude, ty nedočkavec," pokrútil nad ním Matej hlavou a keďže bol Miško ešte zamestnaný skúmaním darčeka pre Jakuba, vrhol sa na mladíkove pery a vášnivo ho pobozkal.    

To popoludnie nemohlo dopadnúť lepšie.

A/N:

Prepáčte, že o pár dní neskôr, ale nešlo to.

Prajem krásnu stredu 😊😘😘