„Čo to, do riti, malo znamenať?"

Zaskočená Zdena neveriacky hľadela na odchádzajúci Matejov chrbát a nechápavo krútila hlavou. Čo si ten chlap o sebe myslí, keď si k nej neustále dovoľuje? Vari nevie, čo sa patrí? Úplne ju svojím hulvátskym správaním vyviedol z miery. Ani sa nezmohla na slovo obrany.

Opäť ju odmietol. Ako sa hovorí, trikrát a dosť. Za toto draho zaplatí. Rozhodnutá nenechať to len tak, začala spriadať plány pomsty. Ale ako ho má dostať, keď ten chlap ju neustále od seba odháňa? Dokonca nadobudla pocit, že sa jej vyslovene vyhýba a pri stretnutí s ňou je nervózny a odťažitý. Zato toho mladého chalana si pri sebe držal až príliš blízko.

V tej chvíli jej svitlo. Ten chlapec rozhodne nevyzeral, že by bol Matejov kamarát, či nejaký príbuzný. Veď sa držali za ruky. Alebo sa jej to iba zdalo? Pri predstave, že by Matej naozaj mohol byť gay, znechutene zvraštila tvár a radšej tú myšlienku rýchlo odplašila z hlavy. Na také typy mala doteraz predsa nos. Pri Matejovi necítila nič. Musel byť heterák.

„Veď ja si na teba posvietim, ty hajzel," nahnevane si odfrkla.

„Hovorila si niečo, drahá?"

Takmer od ľaku vykríkla, keď sa jej za chrbtom ozval manželov hrubý hlas. Zachovala však pokoj, nadýchla sa, nasadila profesionálny úsmev a otočila sa. „Nie, nič dôležité. A kde si vlastne bol tak dlho? Myslela som, že ten chlieb ideš kúpiť, nie ho piecť do pekárne."

„Niekto je tu zase vtipný, čo?" zasmial sa vysoký holohlavý muž s niekoľkodňovým strniskom, oblečený v čiernom kabáte. „Bolo tam veľa ľudí, musel som čakať. No ale hybaj, ideme domov, lebo už som vďaka tebe stratil niekoľko cenných hodín. Nechápem, prečo sme nemohli vybehnúť na nákupy v Trnave, ale museli sa trepať do Blavy."

„Lebo v Trnave nič zaujímavé nemajú," odula sa Zdena. „Už by si to mohol vedieť. Nikdy si tam nič nevyberiem."

„Dobre, tak ja si to už konečne zapamätám, že si taká vyberavá, ale teraz nastupuj do auta," netrpezlivo zavrčal muž. „Ešte mám doma veľa práce a o chvíľu bude večer."

Predtým, než sa strieborný Mercedes Benz pohol z parkoviska, zaznela v aute tichá výčitka. „Nikdy nemyslíš na nič iné, len na tú svoju sprostú prácu..."

***

Za ten čas, čo boli spolu, Jakub nevidel Mateja tak rozhodeného ako v to popoludnie. Dovtedy vysmiaty a bezstarostný muž sa ako šibnutím čarovného prútika zmenil na niekoho úplne iného. Takmer kŕčovito zvieral volant a so zatnutou čeľusťou sa sústredil na vozovku. Keď vyšli z mesta a dostali sa na diaľnicu, zúrivo šliapol na plyn a uháňal tak rýchlo ako sa dalo. Bolo očividné, že sa chce čo najskôr dostať preč. Čo najďalej od tej ženskej. Domov.

Jakub ho na jednej strane chápal. No zároveň mu bolo smutno. Návratom do Trnavy sa víkendová idylka skončí a nastane smutná realita. Opäť sa vráti ku skriptám a plátnu. Smutne si vzdychol. Niežeby ho škola nebavila a nemaľoval rád, ale keby to bolo možné, najradšej by ostal s Matejom. Najlepšie už navždy.

Matej dlho mlčal. A Jakub sa nechcel pýtať. Bál sa, že by mohol položiť nejakú nevhodnú otázku, ktorá by Mateja ešte väčšmi popudila. A naozaj nechcel byť hromozvodom, na ktorom si Matej vybije svoju zlosť a frustráciu. Zavŕtal sa hlbšie do sedadla a ticho hľadel na scenériu za oknami auta. Slnko sa už skláňalo k obzoru a oznamovalo, že nepotrvá dlho a krajina sa ponorí do tmy.

Priamo úmerne s ubúdajúcimi lúčmi sa zhoršovala Jakubova nálada. Víkendová pohoda a radosť boli preč. O hodinku, dve už bude zase sám vo svojej izbe a dookola bude premýšľať nad zbabranou skúškou.

Stratený v myšlienkach si neuvedomil, že modrý Renault už zaparkoval pred známou bytovkou. Precitol až na jemný dotyk na svojom ramene.

„Sme doma," prihovoril sa mu Matej. „Poď, niečo ti nalejem a porozprávame sa."

„Ale ja som tu autom. Nemôžem piť," ohradil sa Jakub.

„Tak tu ostaneš o niečo dlhšie."

„Tak, o čo teda ide?" spustil Jakub, keď sa usadil na pohovku v obývačke a aj napriek protestom, Matej na konferenčný stolík položil dva štamperlíky.

„Tá ženská je nočná mora," začal Matej zostra a z barovej skrinky vytiahol fľašu Fernetu. „Prenasleduje ma na každom kroku. Normálne začínam pochybovať o tom, že to stretnutie v Bratislave bolo náhodné..."

„To ale nevysvetľuje, prečo si ma odtiaľ odvliekol ako keby si mal zlé svedomie."

„Vieš," vzdychol Matej a obom nalial za pohárik. „Pamätáš si, keď si vymyslela to sexuálne obťažovanie?" Po Jakubovom prikývnutí pokračoval. „Tým to, samozrejme, neskončilo. Na druhý deň sme mali v zborovni taký menší konflikt, kde ma obvinila, či nie som gay. Už som mal sto chutí sa priznať, aby mi dala konečne pokoj, ale... Keď som videl tú jej znechutenú reakciu, rozmyslel som si to. Očividne nemá rada homosexuálov."

„A?" Jakub stále nechápal, aký to má súvis s ním.

„A keď nás dnes tak nečakane prepadla, musel som využiť chvíľu prekvapenia a zmiznúť, kým jej nedôjde, že my dvaja sme spolu."

„Aj tak nerozumiem. Veď ak by zistila, že si gay, aspoň by si mal od nej pokoj, nie?"

„To je jedna z možností. Alebo by mi urobila zo života ešte väčšie peklo. Ale o to nejde. Bál som sa hlavne o teba."

„O mňa? A prečo? Veď ma nepozná."

„To nevieš. Čo ak si ťa pamätá?"

„Blbosť. Nemá šancu po ôsmich rokoch. Od sedmičky som sa dosť zmenil."

„Ale vylúčiť to nemôžeš."

„To nie, no. Náhoda je sviňa."

„Veď práve. Preto som jej nechcel dať šancu si ťa priveľmi obzerať, aby ťa náhodou nepoznala. Ona je schopná všetkého."

„Myslíš, že by mi mohla nejako ublížiť?"

„Tebe, mne, obom, poprípade Miškovi. Ťažko povedať, čo jej skrsne v hlave."

„My asi nebudeme mať od nej nikdy pokoj, čo?" Na Jakubovej tvári sa objavil smutný úsmev. Prisadol si k Matejovi a stúlil sa mu do náručia.

„Sľubujem, že urobím všetko pre to, aby k tomu nedošlo," ubezpečil ho Matej a pohladil Jakuba po vlasoch. „Ale teraz už na to skúsme nemyslieť a užime si ešte chvíľočku jeden druhého."

,,Najradšej by som od teba neodišiel vôbec," povzdychol si Jakub. „Nechce sa mi ísť domov."

„Tak nechoď. Ostaň tu pokojne aj do rána."

„Mama ma zabije."

„Máš dvadsať, nie? Si dospelý. Pokiaľ má kto strážiť Miška, nemôže ťa nútiť byť doma."

„Zavolám jej, aby vedela, že neprídem," zamumlal Jakub a vytiahol si z vrecka džínsov mobil. Po treťom zazvonení to mama zodvihla. „Mami, dnes už neprídem, dojdem až zajtra ráno... Nie, nie, nič sa nedeje, všetko je v poriadku, len som pil... Neboj sa, budem. Dobre, a pozdrav Miška. Pá."

„Všetko okej?"

„Jop, aj keď nebola veľmi nadšená, že neprídem. A mám si dávať na seba pozor. Pche, na to mám predsa teba, nie?" zasmial sa a zahľadel sa Matejovi do očí. „Dáš na mňa pozor, však?"

„Samozrejme, ako na oko v hlave," sľúbil Matej a bez zbytočných slov Jakuba pobozkal.

***

Jakub ležal v posteli, pripravený na spanie a sledoval Mateja, ako si balí do batoha nejaké veci. Vtedy si spomenul na Zdeninu poznámku o návšteve rodičov. Úplne na to po príchode domov a ujasnení záležitosti okolo Zdeny zabudol. Nebolo divu. Matejove bozky boli ako droga. Omamujúce a návykové. Čím viac ich dostával, tým viac po nich túžil a nevedel sa ich nasýtiť. Nemohol sa preto diviť, keď mu taká maličkosť vyfučala z hlavy.

„Ty, Matej, ty zajtra niekam cestuješ, že? Zdena spomínala niečo o rodičoch..."

Matej na zlomok sekundy stuhol. Tak, ako bola pre Jakuba nepríjemná téma otca, preňho nebolo jednoduché rozprávať o svojom živote predtým, než prišiel do Trnavy.

„Áno, idem navštíviť rodičov, mama bude mať narodeniny a o pár týždňov majú výročie svadby. Nestretávam sa s nimi často, tak som si zajtra zobral voľno z práce, aby som ich mohol po dlhom čase znovu vidieť."

„Aha. A odkiaľ teda pochádzaš? Myslel som si, že si tiež odtiaľto. Aj keď... Ako tak teraz nad tým rozmýšľam... Je pravda, že nemáš takú tvrdú výslovnosť..."

„V Trnave som druhý rok. Pochádzam z Banskej Bystrice."

Jakub prekvapene vyvalil oči. „Z Bystrice? A ako si sa, preboha, dostal z Bystrice práve sem?"

A bolo to tu. Nastal čas definitívne sa preniesť cez minulosť, zanechať zlé spomienky za sebou a po boku Jakuba začať odznova. Nadýchol sa a konečne to vypustil von.

„Musel som odtiaľ ujsť. Keby som to neurobil, ktovie, čo by so mnou teraz bolo. "