Keď sa Aisha prebudila, v korunách stromov spievali vtáky a lesom sa preháňal slabý vánok. Všetko bolo pokojné, alebo to tak aspoň pôsobilo. Nedokázala sa však nechať opantať klamným pocitom bezpečia.

Vedela, aké to tu v skutočnosti je - plné šialencov a vrahov, medzi ktorých sa zaradila, len čo nedokázala Zackovi pomôcť. Bodol ju pocit viny a zahmlil jej myseľ. ‚Teraz som ako oni,' ozval sa tichý hlas v jej hlave a Aisha nedokázala nesúhlasiť.

Cítila sa vyčerpane, tak veľmi, akoby celé noci nespala. Nedokázala sa prinútiť vstať alebo otočiť hlavou, nie s vedomím, že kdesi za ňou leží Zackovo bezvládne telo. Nedokázala žiť s myšlienkou, že kvôli nej niekto zomrel.

Nemala ho rada, neverila mu, bála sa ho, ale nič to nemenilo na prázdnote, ktorá ju obalila ako závoj a nehodlala ju pustiť. Všetko sa odrazu skladalo zo zúfalstva, viny a skľúčenia.

Netušila, čo bude ďalej. Ostane v chráme, až kým nezomrie? Alebo sa má radšej vydať do nebezpečného a neznámeho sveta, kde ju väčšina ľudí bude brať ako príležitosť predĺžiť si život?

Nech by urobila čokoľvek, nič by nezmenilo to, že je úplne sama. Odkázaná iba na seba, bez jedla, bez vody a bez akýchkoľvek stôp, ktoré by ju zaviedli na koniec tohto trápenia.

Nenávidela sa za to, ako o Zackovi pochybovala. Nevážila si jeho pomoc a to, ako ju zachránil, a teraz bol preč. Rana od osudu ju trafila silnejšie, ako očakávala, a kvôli sebe stratila ochrancu, vodcu a priateľa. Nevedela, či jej patrí právo nazývať ho tak, ale bolo jej to jedno. Teraz túžila po jedinom - odpovediach.

Aj napriek silnému pocitu, že sa za žiadnu cenu nemôže otočiť, začínala byť zem nepohodlne tvrdá. Aisha opatrne zmenila polohu, stále s istotou, že na Zacka nebude musieť pozrieť. Pod sebou začula šuchot suchého lístia. Do očí jej teraz žiarilo poludňajšie svetlo, ktoré jemne presvitalo cez koruny stromov a nechávalo všetko kúpať sa v jeho mdlej, zlatistej žiare.

‚Suché lístie?' prebleslo jej mysľou. Boli v lese plnom ihličnanov, kde by sa tu zobralo lístie? Srdce sa jej rozbúšilo nádejou, akýmsi neznámym nadšením a miernym strachom.

Opatrne sa pohla a zašušťanie sa ozvalo znova. Teraz jej to už neznelo ako lístie, skôr ako papier. ‚Možno je to ďalšia nápoveda,' pomyslela si a strach opadol, ostalo iba vzrušenie. ‚Možno som konečne našla niečo, čo mi pomôže dostať sa ďalej.'

Vzápätí ju však ovalil hnev. Ako mohla myslieť na úspech a predstavovať si, čo bude robiť ďalej, keď Zack ležal bezvládne za ňou, neschopný pohybu či jediného nádychu, a to všetko len kvôli nej? Prečo bola taká sebecká a necítila vinu?

V duchu sa preklínala. Nemohla však odolať zvedavosti, ktorá ju nútila zistiť, o čo ide. Opatrne sa posadila, viečka mala pevne zatvorené. Bála sa, že zazrie jeho tvár. Naslepo hmatala okolo seba, snažila sa nájsť zdroj zvuku, ktorý ju prinútil postaviť sa. Mimovoľne otvorila oči, no hneď sa prinútila ich zavrieť. Viac viny by zniesť nedokázala.

Odrazu pod prstami niečo ucítila. Rozhodne to bol kus papiera. S istotou, že výhľad na Zacka má úplne zakrytý, s hlbokým nádychom otvorila oči.

Nebola to nápoveda a Aisha nemohla potlačiť sklamanie. Písmo bolo iné a na odkaze, ktorý sa k nej dostal predtým, bolo akési zdobenie, ktoré na tomto chýbalo. Vydýchla.

Aj napriek sklamaniu sa rozhodla prečítať si, čo sa na papieri píše. Aj keď to nebola nápoveda, stále to mohol byť vodič k niečomu dôležitému. V duchu poďakovala tým, ktorí ju učili čítať, kým sa dostala do pazúrov svojich zamestnávateľov.

Zack žije. Aisha nedokázala myslieť na nič iné, myseľ jej zavalila tá jedna myšlienka, prinášala jej príjemnú úľavu. Na tvári jej mimovoľne zahral úsmev. Nepatrila medzi vrahov. Aspoň nie zatiaľ.

Táto skutočnosť ju prebudila z pocitu úľavy a falošného bezpečia, ktoré ju na chvíľu opantali. To, že Zack žil, neznamenalo, že je všetkému koniec. Stále museli ísť ďalej, stále museli hľadať a prežiť.

Znova sa ohlásil neznesiteľný hlad, ktorý doteraz prehlušovali iné, možno dôležitejšie veci. Aisha sa otočila, ani si neuvedomila, že toho sa obávala, odkedy sa zobudila. Srdce sa jej rozbúchalo pri pohľade na nehybného Zacka.

„Žije, ten list to vravel," zmrmlala si popod nos, no srdce jej stále búšilo ako o život. Ten list musel hovoriť pravdu, žiadnu inú možnosť nepripúšťala. Zackovo rameno bolo obviazané čistým kusom látky a nevidela na ňom ani kvapku krvi, čo jej poskytlo dostatočný dôkaz na to, aby sa dokázala upokojiť.

‚Môj brat,' prebleslo jej odrazu mysľou. ‚Bolo to tam spomenuté viackrát. Nevravel Zack, že jeho sestra zošalela?' Znova zabudla na hlad a myseľ jej začala pracovať na plné obrátky. Z listu bolo jasné, že ho písala Zackova sestra. Lenže z toho, čo o nej hovoril, to znamenalo len jediné - jeden z nich klame. Buď Zack o svojej sestre alebo neznáma osoba o tom, že ňou je.

‚Iba malé varovanie.' Prečo by ju niekto chcel varovať? Keby sa ona pokúšala niekoho zabiť, navnadila by ho na nepravý pocit bezpečia a vylákala by ho tým z jeho úkrytu. Tak prečo sa niekto snaží ju varovať?

Aisha uprene hľadela do stromu a premýšľala. Bolo to čudné, rovnako ako napokon väčšina vecí v tomto svete. Lesy uprostred púšte, voda iba v chrámoch, ľudia bažiaci po krvi.

Že by... V hlave jej skrsla myšlienka. Čo ak sa ju tým, že ju varovali, snažili vylákať z bezpečia chrámu a od Zackovej prítomnosti, lebo vedeli, že tam bude v bezpečí? Aisha pokrčila list a strčila si ho do vrecka. Neverila tomu ani slovo, nie keď si uvedomila, že sa ju pokúšajú zabiť.

Stále jej to však nedávalo zmysel. Prečo potom zachraňovali Zacka? Prečo vôbec napísali tento list?

Aisha mala pocit, že jej vybuchne hlava. Nič nedávalo zmysel, nič. Nevedela, komu môže veriť a či môže vôbec veriť sama sebe. Slepo niekomu dôverovať ju privedie do hrobu, ale má snáď všetko robiť na vlastnú päsť, bez toho, aby mala niekoho, kto by jej pomáhal a dokázal ju ochrániť?

Skríkla. Bolo jej jedno, že na seba upúta pozornosť, potrebovala zo seba dostať všetok ten chaos, zmätenie, strach, nenávisť a pochybnosti. Kričala, až kým ju nezastavil nedostatok vzduchu, až kým ju neboleli pľúca a celé telo.

Odrazu si uvedomila, že plače. Nebola si istá, prečo. Neplakala kvôli tomu, že bol Zack zranený, dokonca ani preto, že sa nachádzali vo svete plnom vrahov. Plakala, lebo tomu nemohla zabrániť, kvôli nespravodlivosti, ktorú život s radosťou rozdával.

Plakala, až kým na pleci nepocítila teplú dlaň.

S trhnutím sa otočila. Hľadel na ňu Zack. Skutočne žil, bol v poriadku, usmial sa na ňu, ale... prečo sa necítila šťastne? Prečo ju znova zachvátili pazúry pochybností, teraz, keď žil a sedel tu, priamo pri nej? Prečo si odrazu vyčítala, že list neposlúchla a neutiekla?

S vypätím síl sa prinútila vyčariť úsmev na svojej od plaču červenej tvári. Nechcela mu klamať, ale nedokázala mu veriť. Ako mohlo byť Podsvetie natoľko zvrátené, že o Zackovi nepochybovala len vtedy, keď si o ňom myslela, že je mŕtvy, a to kvôli nej? A prečo, dopekla, tu bolo toľko nezodpovedaných otázok?

Aisha bola preplnená emóciami a myšlienkami, potrebovala sa upokojiť, ale nezdalo sa, že by existovalo niečo, čo by také čary dokázalo vykonať. Všetko v nej bublalo, vrelo, a ona bola naplnená až po vrch. Hrozilo, že každú chvíľu vybuchne.

Aj napriek tomu sa prinútila sústrediť na Zacka, na jeho svetlohnedé oči a bolestný úškrn, ktorý sa mu usadil na tvári. Oči jej padli na jeho zranené plece. Chcela sa ospravedlniť. Ale nedokázala to.

„Ahoj," povedala nakoniec zachrípnuto, hlas mala ešte zastretý od plaču. Zackov úsmev sa rozšíril a Aisha nedokázala zabrániť slabému myknutiu jej pier.

„Ahoj," povedal Zack rovnako vyčerpane. Emócie a myšlienky, ktoré Aisha iba pred chvíľou zamkla, odrazu vybuchli.

„Prepáč mi to, prepáč," šepkala a po tvári sa jej znova začali rinúť slzy. „Mala som ti pomôcť, odtiahnuť ťa do chrámu, mala som lepšie počúvať, čo hovoríš. Bola som hlúpa - som hlúpa - a keby neprišiel ten, kto ťa zachránil, bol by si mŕtvy, a to len kvôli mne. Pochybovala som o tebe a je mi to ľúto, nenávidím sa za to a nebudem ti vyčítať, ak sa rozhodneš ma zabiť, len čo vyjdeme z chrámu. Ale prosím, aspoň sa pokús odpustiť mi. Prosím."

Aisha prerývane dýchala a vzlykala. Každé jedno slovo vyslovila s takou nenávisťou k sebe samej, akoby si zakaždým dala facku. „Už začínam chápať, prečo ma tak nenávideli," zamrmlala trpko pomedzi vzlyky. Bola drzá, nepočúvala skúsenejších ľudí, bola-

„Ja ti nič nevyčítam," ozval sa odrazu Zack a Aisha dvihla zrak. Na jeho tvári videla nervózny úsmev, ale žiaden náznak výčitiek alebo nenávisti. Znova ju bodlo svedomie - ako mohla pochybovať o niekom ako Zack?

„Prepáč," šepla a odvrátila pohľad. Nevedela, ako lepšie vyjadriť svoju ľútosť, slová jej nepripadali dostatočné. Zakrútila sa jej hlava, keď si znova uvedomila, že kvôli nej takmer zomrel človek. Vytrhla sa spod Zackovej dlane.

„Zaslúžiš si niekoho lepšieho," povedala pevne. „Na mňa sa vykašli, môžeš ma zabiť, predĺž si život. Len ti komplikujem čas, ktorý si mohol lepšie využiť."

Zack ju znova chytil za plece, keď sa pokúsila vstať a odísť. Držal ju pevne. „Už som raz povedal, že ti nič nevyčítam, a to znamená, že ti nič nevyčítam, jasné?" Jeho tón ju prinútil pozrieť mu do očí, kde planulo odhodlanie a akési pevné presvedčenie.

Aisha vzdychla a podvolila sa vyčerpaniu, zvalila sa na zem. „Ale," začal Zack a zbystrila pozornosť, „prijal by som nejaké jedlo. A vysvetlenie," zahlásil pobavenie a nadvihol obočie. Aisha si viditeľne vydýchla.

„Mala som tu niekde nejaké bobule," mrmlala a popritom prehľadávala vrecká na zničených šatách. Narazila na pokrčený papier a zatlačila ho hlbšie. Nechcela, aby ho Zack videl, aj keď si vyčítala, že má pred ním tajnosti. „Neviem, či boli jedlé, ani by sme sa z nich nenajedli..."

Zack ju prerušil. „Niečo skúsime nájsť. Teraz sa tým netráp, stačí mi voda." Aisha sa začala rýchlo obzerať, hľadala fľaše, ktoré niekedy v noci naplnila, s výčitkami si však uvedomila, že ich pravdepodobne nechala na čistinke mimo chrámu. Nechcela ho však znova sklamať.

„Počkaj tu," zahlásila a prudko sa postavila, až sa jej zatmelo pred očami. Nebola si istá, či ide správnym smerom, ale dúfala. Ten chrám predsa nebol až taký veľký.

Nespomínala si, že by tadeto niekedy prechádzala, ale pravdepodobne to bolo iba nepreniknuteľnou tmou, ktorá vládla svetu minulú noc. Na okolitých kríkoch zbadala zopár bobúľ, v zhone nepozbieraných predošlý deň, tak ich vzala teraz, hoci vedela, že ich to sotva zasýti.

Oči sa jej zatvárali, aj keď chodila, nutne potrebovala spánok, jedlo a vodu. Ale išla ďalej, už len preto, aby sa jej konečne podarilo aspoň sčasti odvďačiť Zackovi za všetko, čo pre ňu spravil. Znova ju bodla vina, že nie je taká dobrá, ako on.

Prešla popri prvom zo stĺpov, ale za ním bol iba hustý les. Pohla sa teda k druhému, dúfajúc, že tam niečo nájde. Nohy sa jej začínali podlamovať, nútila sa však ísť ďalej a ďalej.

Pri druhom stĺpe ňou lomcovalo znechutenie, hnev a sklamanie. Znova stála pri stromoch husto naskladaných popri sebe. Zmáhala ju únava a hlad, ľutovala, že si nezvolila iný smer. Ale vedela, že musí ísť ďalej, nie len pre Zacka, ale aj pre seba. Lebo takýmto tempom čoskoro zomrú.

Pretrmácala sa okolo Zacka, ktorý ležal na zemi so zatvorenými očami. Videla, ako sa mu dvíha hruď. Vydýchla a pokračovala v potácaní sa cez nízke krovie.

Ak aj mala doškriabané nohy, ledva to cítila. Všetku energiu, ktorú získala pri spánku, vyplytvala na plač a starosti o Zacka a ostala jej len otravná únava, ktorá sa každým krokom dobíjala a snažila sa ju zložiť na zem.

Aisha si zakázala podvoliť sa jej, a tak kráčala a kráčala. Oprela sa o tretí stĺp a zviezla sa popri ňom na zem. Zavrela oči a obalila ju slastná opona spánku. ‚Len chvíľku, iba zopár minút,' vravela. Aisha ju zo seba nahnevane strhla a s vypätím síl sa postavila.

Obišla stĺp, stále sa o neho podopierajúc. S výdychom sa zvalila do mäkkej trávy a machu na čistine. Fľaše s vodou boli len pár krokov od nej. Pomaly sa k nim dokymácala a začala piť.

„Vidím, že si sa rozhodla utiecť," ozval sa za ňou hlas. Strhla sa a prudko sa otočila. Stálo za ňou dievča s tmavými očami a svetlými vlasmi. V ruke držala nôž, ktorý každých pár sekúnd miernym pohybom jej zápästia vyletel do vzduchu. „Ja svoj sľub dodržím."

A odrazu k Aishi letela ostrá čepeľ, ktorej nemala možnosť sa vyhnúť.

°°°

Ospravedlňujem sa, že som týždeň nepísala, nejako som sa na to necítila. Ale teraz som späť aj s novou kapitolou! Dúfam, že sa páčila :)