Skutočne to bola dlhá noc. Keď sa od Zacka odpojila, aby našla prameň, nevedela, aké to bude ťažké. Aisha si bola istá, že chrám, v ktorom boli predtým, nebol veľký. Tu však nevidela ani popadané stĺpy, necítila, že je údajne v bezpečí, nepočula tečúcu vodu.

Chvíľu premýšľala, či sa náhodou nestratila, čo bolo napokon s jej orientačným zmyslom pravdepodobné, ale nakoniec túto možnosť zavrhla, keďže si dokonale pamätala cestu, ktorou prišla od Zacka, a nezašla priveľmi ďaleko.

Unavene si pošúchala oči. Keby nebola smädná a hladná, zvalila by sa na zem a zaspala by. Zároveň si však pripomenula, že je Zackova dlžníčka a nemala by ho tam nechať len tak.

Najhoršia bola skutočnosť, že nevedela, čo má spraviť, keš sa vráti na čistinku k Zackovi. O chorého človeka sa starala iba raz - bola to druhá slúžka v domácnosti, kde pracovala, a ich zamestnávatelia jej odmietli pomôcť. Vtedy jej však hovorila, čo potrebuje, a keďže Zack bol v bezvedomí, nemala od koho dostávať inštrukcie.

Matne si pamätala, že jej nosila uteráky mokré od ľadovej vody a prikladala jej ich na čelo a hruď, aby jej zrazila teplotu. Pri pomyslení na to, čo by jej Zack mohol spraviť, keby sa ho náhodou dotkla, ju striaslo. ‚On nie je taký, ako oni,‘ pripomínala si, no stále ju tá myšlienka mátala.

Jeho zmeny nálad, také podobné jej zamestnávateľom, jeho zúrivosť pri najdrobnejších veciach. Mal však ešte niečo, čo oni nemali, a to bola ochota pomôcť človeku v núdzi. A preto sa Aisha rozhodla, že mu pomôže stoj čo stoj, aj keby bola nútená dotknúť sa ho, aj keby ju za to mal potrestať.

Spolu s týmito myšlienkami prehrabávala kríky, či medzi nimi náhodou nenájde prameň tečúcej vody, ktorú jej telo nutne potrebovalo, alebo aspoň rozlámané zvyšky stĺpov. Keby bol chrám zničený, stále by to znamenalo, že platí jeho ochranné čaro?

Až keď bola od konárov a tŕňov úplne doškriabaná, rozhodla sa pohnúť ďalej. Snažila sa nájsť najväčšie, čo by ju presvedčilo o prítomnosti chrámu - stĺpy, či už popadané alebo nie. Nehodlala sa vrátiť späť bez vody.

Všimla si, že na okolitých kríkoch rastú akési neznáme bobule. Zack by možno vedel, čo sa bobule to sú, lenže ten bol kdesi na čistinke v bezvedomí a potrebovam vodu.

Zopár nazbierala do malých vreciek na šatách a pohla sa ďalej, odhodlaná nájsť vodu. Cez koruny stromov presvišťal vietor, až zašuchotali a Aisha sa prestrašene otočila. Srdce sa jej pomaly upokojilo, keď sa presvedčila, že tam nikto nie je.

Odrazu si niečo všimla. Iba pár metrov od nej, takmer dokonale ukrytý za stromom, bolo v šere vidno svetlý kameň, ktorý do lesa nezapadal - jeden zo stĺpov. Usmiala sa a začala sa predierať pomedzi kríky. Bola si istá, že je to ono.

A mala pravdu. Keď prišla dostatočne blízko, zbadala, že je to zlato zdobený mramorový stĺp siahajúci do výšky niekoľkých metrov. Mimovoľne sa obzrela do jednej strany a neprekvapilo ju, keď tam zbadala siluetu ďalšieho stĺpu.

Chrám sa v stále sa prehlbujúcej tme zdal omnoho väčší, ako si pamätala ten prvý, alebo bol možno skutočne väčší. Bolo jej to jedno. Pomyselne si nakreslila čiaru od jedného stĺpu k druhému a čo najbližšie pri zemi hľadala vodu.

Únava ju takmer úplne prešla, hoci jej vyčerpané telo nie, takže bolo čoraz ťažšie prekladať jednu nohu pred druhú a hľadať vodu vo tme, ktorá nie a nie zastaviť. Pohlcovala všetko naokolo, až kým si Aisha ledva videla na vlastné ruky, ktoré mala iba zopár centimetrov od svojich očí.

Po pár zbytočne zabitých minútach zvolila inú techniku - zastala, aby nevydávala žiaden zvuk, a započúvala sa do zdanlivého ticha. Počula svoj dych, šuchot v korunách stromov, ale žiaden prameň. Čoraz nervóznejšie sa hýbala smerom, kde predpokladala najbližší stĺp, a každých pár sekúnd zastala s nádejou, že niečo začuje.

Kvôli tme už nevidela ďalej ako na dva kroky, únava ju pomaly začala zmáhať a nepamätala si, kde vlastne nechala Zacka. Opantala ju panika, chcela bežať, utiecť, ale nebolo kam. Neexistovalo miesto, kde sa dalo ujsť pred myšlienkami, ktoré ju mátali, a pred strachom, že nedokáže seba ani Zacka zachrániť.

V panike sa pokúsila rozbehnúť, potkli ju však konáre a korene a ona spadla na zem, rozodrala si koleno a do očí jej vyhŕkli slzy. Ako si mohla myslieť, že dokáže prežiť a ešte pritom zachráni Zacka? Tvár si ukryla do dlaní a začala nekontrolovateľne vzlykať.

•••

Prebudila sa. Ihneď ju ovalil studený pot a zachvátila ju panika. Zack. Zack. Nedokázala myslieť na nič iné. Ako mohla byť natoľko nepozorná, že zaspala?

Ledva sa jej podarilo vytrmácať na nohy. Rozbité koleno ju pálilo, mala v ňom špinu, no bolo jej to jedno. Musela zachrániť Zacka. ‚Ktovie, či ešte žije,‘ prebleslo jej hlavou. Rýchlo ňou zatriasla a vyhnala tú myšlienku.

Nevedela, ako dlho ho tam nechala ležať chorého bez vody, jedla a ochrany, mohla iba dúfať, že nie pridlho. Skúsila sa upokojiť, hoci panika ňou lomcovala tak, že v ušiach počula tlkot vlastného srdca.

Zastala a utrela si oči od sĺz, o ktorých ani nevedela, kedy sa spustili. ‚Všetko bude v poriadku. Iba som na chvíľu zadriemala. Vrátim sa a pomôžem Zackovi. Bude v poriadku.‘

Bola to chabá nádej a rozum jej vravel, že sa musí pripraviť na najhoršie. Aisha ho však odbila a započúvala sa do ticha v lese. Cez hukot v jej ušiach a prerývaný dych začula tiché zurčanie vody.

Okamžite sa pohla smerom, z ktorého to začula, rukami bezhlavo prerážala konáre a potkýnala sa na koreňoch. Ledva si videla na koniec nosa, viedol ju však žblnkot vody dopadajúcej na zem. Bola si celkom istá, že je blízko.

‚Potom už len nájsť cestu späť k Zackovi.‘ Všetky orgány jej od stresu stiahlo do jednej veľkej hrudy. Čo ak ho nenájde? Ani si nevšimla, že zastala. V duchu sa pokarhala, že stráca čas, a poslúchaním okolitých zvukov sa dostala až k vytúženej vode.

Hltala ju, akoby celé dni nepila, čo bola čiastočne aj pravda, našpliechala si ju na tvár, aby zabránila únave, ktorá sa ju snažila premôcť. S trasúcimi sa rukami napokon naplnila dve sklenené fľaše až po vrch, zatvorila ich a čo najrýchlejším krokom sa vydala cez tmu hľadať Zacka.

Jej oči si pomaly začali zvykať na šero, keď kráčala cez krovie. Upokojovala sa, že všetko bude v poriadku, aj keď sama vedela, že to sotva môže byť pravda.

Už nemala čomu načúvať, nemala sa ako dostať k Zackovi. Zasmiala sa trpkým smiechom, keď jej hlavou preblesla myšlienka, že možno začuje jeho dych. To jej pripomenulo, v akom zúboženom stave bol, keď ho tam nechala, a zrýchlila.

Začalo ju opantávať zúfalstvo a únava sa vrátila. Aisha sa nútila pokračovať, prekladať jednu nohu za druhou a hľadať niečo povedomé. V tme, kde si nevidela ani na nohy, to však nebolo vôbec jednoduché.

Zastala a zhlboka sa nadýchla, aby zabránila ďalším slzám. Ak sa niečo Zackovi stalo, bude to jej vina a nikdy mu neoplatí to, čo pre ňu spravil. Ignorovala časť, ktorá jej pripomínala, že môže byť nebezpečný, aj Casseedine slová. Bolo jej to ukradnuté. Len nechcela, aby sa Zackovi niečo stalo, nie kvôli jej neschopnosti.

V tej chvíli jej bola ukradnutá aj voda, aj jedlo, pomaly aj jej vlastný život. Nechcela ostať sama, nechcela nikomu ublížiť, nechcela, aby kvôli nej Zack, ktorý pre ňu toľko urobil, zomrel.

Nemohla to dovoliť. S ešte väčším odhodlaním sa pustila cez tmavé neznámo, načúvala a hľadala nejaké známe miesto. Nehodlala ho tam nechať zomrieť.

Znovu sa jej však zmocnila panika, keď začula kroky.

Nevedela odkiaľ prišli, ani komu patrili, vedela len, že je v nebezpečenstve. Zack možno hovoril pravdu o tom, že chrám ochráni prvého, kto doň príde, bol tu však problém. Čo ak Zack bol prvý, kto vošiel do chrámu? Čo ak z neho náhodou vyšla pri zúfalých pokusoch nájsť cestu späť?

Stála a ledva dýchala. Rukami si zakryla ústa, aby stlmila svoje lapanie po dychu, ale tlkot srdca v jej ušiach jej prišiel rovnako hlučný, ako keby chodila. Zavrela oči a v duchu sa modlila.

Kroky pomaly tíchli kdesi za ňou. Ledva si uvedomovala, aké sú pomalé - akoby ich zmáhala únava. Alebo nebodaj smrť? A v tom jej niečo skrslo v hlave.

Možno to bola úplná hlúposť. Stále si nebola stopercentne istá, ako to tu všetko funguje, ale čo ak... Čo ak ten človek zomieral a nejako našiel, možno vycítil Zacka, a teraz ide k nemu? Čo ak ho chce zabiť a ukradnúť mu zvyšok jeho života?

Aishou prebehla vlna zúrivosti. Vedela, aká nízka je pravdepodobnosť, že to je skutočne pravda, ale cieľavedome nasledovala smer, ktorým počula vytratiť sa pomalé kroky neznámeho.

Pripomenula si, že možno ide úplne opačným smerom, možno sa vystavuje nebezpečenstvu a možno sa vzďaľuje od Zacka, ktorý nutne potrebuje jej pomoc. Mala však silný pocit, že to, čo robí, je správne, a mohla len dúfať, že má aj pravdu.

Matne si všimla, že prešla okolo jedného zo stĺpov. Energia akoby sa jej dobíjala každým krokom, aj keď to bol najskôr adrenalín ako nejaká neznáma mágia. Všetko jej bolo jedno, v mysli mala jediné slovo - Zack.

Krovie začalo rednúť, rovnako ako tiene stromov, ktoré videla. Dostala sa na čistinku. Až v tej chvíli ju prepadol strach. Pokúsila sa ho odignorovať, ale takto, nechránená stromami, kríkmi a - pravdepodobne neexistujúcou - mágiou z chrámu, sa cítila odhalená a ohrozená.

Myklo ňou, keď pred sebou začula nejaký zvuk. Opatrne sa pohla bližšie, triasla sa od strachu a bolesť sa znova prihlásila. ‚Prosím, nech to je Zack, nech sa prebudil. Prosím. Len nech je to on a nikto iný.‘

Urobila ešte zo dva kroky bližšie, panika ňou lomcovala. Na zemi zbadala dva tiene, jeden sa triasol a druhý ležal nehybne na zemi. „Zack?“ šepla Aisha do ticha a zrútila sa na zem. Bolo jej jedno, čo sa stane. Jediné, čo chcela, bol Zack živý.

Trasúci sa tieň sa postavil a kymácal sa smerom k chrámu. Aisha to pozorovala so slzami v očiach, rozmazane a nejasne.

Len čo si bola istá, že neznáma osoba je dostatočne ďaleko, prebehla pár krokov k Zackovi a zvalila sa na zem vedľa neho. „Prepáč,“ šepkala. Bolo jej jedno, že mu nemá dôverovať. Oprela sa rukami o zem. Bola mokrá. Telo jej zaplavilo zdesenie, keď si uvedomila kovový zápach, ktorý sa vznášal všade naokolo.

Nevedela, čo má robiť so zraneným človekom, ale nebola natoľko hlúpa, že by ho nechala vykrvácať. Z už roztrhaných šiat odtrhla kusy látky, až jej sukňa siahala ledva pod kolená. Začala sa triasť.

Aj v prítmí, kde ledva niečo videla, vedela, kde Zack leží. Videla obrys jeho hlavy, ktorá bola spadnutá na zemi, rúk, ktoré rovnako bezvládne ležali vedľa jeho tela. Zažmurkala, aby odohnala slzy. Teraz rozhodne nebol čas na plač.

Na jeho ramene sa rozlievala tmavá škvrna, jasne viditeľná aj vo tme. Aisha vzala odtrhnutý kus látky a čo najsilnejšie ho obviazala okolo Zackovho ramena. Sama netušila, odkiaľ vie, čo má robiť, jej ruky pracovali samé od seba.

Zamrelo jej srdce, keď zistila, že Zackovi sa ledva dvíha hruď. Zázračné nutkanie robiť bolo zrazu preč a ona ostala s človekom, ktorý mal smrť na jazyku, uprostred lesa. Nechránení pred nástrahami tohto zvráteného sveta, odsúdení na pomalú smrť. Alebo si to aspoň myslela.

Slzy jej teraz nezadržateľne stekali po tvári a padali na Zackove stále horúčkou rozpálené telo. Vedela, že sa neprebudí, nebola tam najmenšia šanca, že chorý človek, ktorý stratil kopu krvi, sa zázrakom prebudí.

Aspoň chcela, aby boli v bezpečí. Bola taká hlúpa. Povedal, že sú blízko chrámu, nie v ňom. Malo jej dôjsť, že na to, aby boli v bezpečí, potrebujú byť v ňom.

Netušila, kde sa v nej zobrala sila na to, aby Zacka odtiahla po hrboľatej zemi. Netušila, akým zázrakom sa dostala do ochrany chrámu na prvý raz, keď po tme ledva vedela, kde je. Netušila, čo bude robiť ďalej.

Krovie, ktoré ju predtým toľko doškriabalo, odrazu všetko zmizlo a zmenilo sa na mäkký mach. Akoby ju volalo na večný spánok. Nemala kam ísť, nevedela, čo má robiť a jediný človek, ktorý ju chránil a pomáhal jej, bol takmer mŕtvy. Mala ešte niečo, pre čo žiť?

A tak súhlasila a poddala sa spánku, možno naveky.

°°°

Tento príbeh sa vyvíja úplne iným smerom, ako som si predstavovala :D
Ale po dlhšom čase som s kapitolou pomerne spokojná, takže dúfam, že sa páčila aj vám.