Aisha sa ešte stále mierne uškŕňala nad Zackovým menom, keď vchádzali do zničenej chatrče. Vnútro nebolo omnoho lepšie ako zovňajšok, podlaha bola zaprášená, po stenách liezol brečtan a všetko vyzeralo špinavo.

Aj napriek tomu sa Aishi malý, útulný domček páčil. Pôsobil bezpečne, nie ako vysoké, chladné steny domu, kde predtým žila.

Mimovoľne ju striaslo. Prinútila sa počúvať Zackov rozhovor so starenou, znelo to však ako z veľkej diaľky, tak tlmene...

„Aisha?“ ozval sa pri nej hlas. Otvorila oči. „Casseeda vraví, že sa chce s tebou rozprávať osobne,“ povedal, v jeho hlase bolo počuť mierny nesúhlas. Aisha prikývla a Zack vyšiel von. Ostala tam sama so starenou.

„Neviem si predstaviť, že by si prišla z iného dôvodu, ako sú informácie,“ povedala starena a uškrnula sa. „Mám pravdu?“

Aisha pomaly prikývla. Teraz, keď bol Zack preč, sa jej znova zmocnila panika. V hlave si prehrávala jeho slová o tom, že jeho sestra zaplatila priveľa. Preglgla.

„Tak? Čo chceš vedieť? Alebo sa tu chystáš len postávať?“ opýtala sa Casseeda znechutene.

Aisha nevedela, čím začať. Odkazom? Vlasmi? Smrťou? Dôvodom, prečo sú vlastne tu?

„Ten odkaz, ktorý som dostala od Zacka,“ začala opatrne, „je pravdivý?“

„Samozrejme!“ vykríkla starena, až Aisha poskočila.

Nemohla poprieť, že to očakávala. Kdesi v nej bolo ešte malé, maličké svetlo nádeje, že to nie je pravda, že sa neocitla v zvrátenej hre na život a na smrť. Ale to zhaslo a ostala iba prázdnota a strach, čo bude ďalej.

„Čo znamená toto?“ ukázala Aisha na svoje vlasy tam, kde zbeleli. Starena sa usmiala.

„Nebude to zadarmo,“ podotkla. Aishi sa rozbúšilo srdce. Teraz prišla tá chvíľa, ktorej sa bránila. Nemala peniaze, čo znamenalo, že bude musieť zaplatiť niečím iným.

„Čo za to chcete?“ opýtala sa potichu, snažiac sa zakryť svoj trasúci sa hlas.

„Nie veľa, iba kvapku tvojej krvi,“ povedala Casseeda a zohla sa. Zdalo sa, že sa niečím prehrabáva, že niečo hľadá. Po chvíli zodvihla hlavu. „Avšak...“

Aishine srdce vynechalo úder. Vedela, že tam bude nejaký háčik, musel byť. „Čo sa stane, keď vám dám svoju krv?“ opýtala sa. Tentoraz už nedokázala zakryť, ako sa jej hlas triasol.

„Niekto si ju bude môcť kúpiť, vystopovať ťa a zabiť, alebo si ukradnúť deň tvojho života,“ povedala starena, akoby to bola úplne bežná konverzácia. „Ale je to nepravdepodobné,“ dodala a začala sa znova prehrabávať v neznámych predmetoch. Aisha by bola prisahala, že v jej hlase počula sklamanie.

„Prečo - prečo je to nepravdepodobné?“ opýtala sa, očakávajúc ďalšiu platbu. Casseeda však odpovedala.

„Veľa ľudí ku mne nechodí,“ priznala trochu smutne. „Ak aj niekto príde, väčšinou chce informácie a druhýkrát ma už nenájde. Ak je niekto ochotný nájsť ma aj druhýkrát, väčšinou chce niečo viac ako len kvapku krvi od človeka, o ktorom nevie, či žije.“

Aisha to zvažovala. Kvapka krvi v tomto svete znamenala veľa, viac, ako v tom normálnom. Nevedela, či môže Casseede dôverovať. Ale ak to bol jediný spôsob, ako získať informácie...

„Dobre, vezmite si ju,“ povedala odhodlane, aj keď jej srdce bilo ako o život. Starena sa usmiala a vzala malú sklenenú ampulku a neopodstatnene veľký nôž. Podišla k nej a vzala medzi prsty Aishin ukazovák, až ju striaslo.

Pocítila len malé pichnutie. Sledovala, ako sa kvapka zväčšuje, otočila prst a krv kvapla priamo to malej sklenej nádoby. ‚Nebolo to také strašné,‘ pomyslela si, sčasti len preto, aby sa upokojila.

No hneď v tej chvíli sa začala cítiť malátne. Kolená sa jej podlomili a s dunením spadla na zem. V hlave jej trešťalo, srdce jej búšilo v hrudi a nedokázala sa poriadne nadýchnuť...

A potom to odrazu prestalo. Casseeda ju pozorovala s nefalšovaným záujmom. Po chvíli sa Aisha zaprela a prinútila sa postaviť. Zatočila sa jej hlava, ale ostala stáť.

„Práve si stratila deň svojho života.“ Starena to podala priamo a Aisha začala ľutovať to, čo urobila. Myšlienka, že dostane informácie, nijako nepomáhala.

Casseeda opatrne fľaštičku zakorkovala a odniesla na policu. Potom zaváhala a zobrala ju späť, kde ju položila na okenný parapet.

„No - pýtaj sa!“ zhučala. Aisha sa zamračila, napokon si však pripomenula, prečo sem vlastne prišla. A bolo to na dosah ruky.

„Prečo moje vlasy cez noc zbeleli?“ opýtala sa. Musela dostať odpoveď, zaplatila si za ňu. S očakávaním pozrela na Casseedu, ktorá začala rozprávať.

„Každá noc končí deň. Každý biely prameň znázorňuje jeden deň, ktorý si tu prežila. Môžeš svoje vlasy použiť na to, aby si zistila, koľko času ti ostáva. Nikto nevie, aký čas presne je jeden deň strávený tu, ale vieme, že každý prameň ti počíta čas, ktorý ti tu ostáva. Domysli si, čo sa stane, keď všetky tvoje vlasy zbelejú,“ nadhodila starena.

Aishi to bolo viac než jasné. Starnutie sa zobrazovalo na jej vlasoch. To znamenalo - muselo to znamenať, že zomrie, len čo všetky jej vlasy zmenia farbu. Odrazu jej niečo napadlo a znova sa jej rozbúchalo srdce.

„Ale čo vaše vlasy? Sú celé biele a predsa ste tu!“ vykríkla. Casseeda vyzerala nahnevane, ale nepochybne aj prekvapene.

„Ak mi predáš tvoju dušu, poviem ti,“ uškrnula sa, stále mierne zarazená jej otázkou.

„Dobre, tak si ju vezmite!“ Aisha vedela, že za tým niečo je, že objavila chybu v takmer dokonalom systéme. Ale jediný spôsob, ako to mohla dokázať, bolo predať svoju dušu. Všetky myšlienky na nebezpečenstvo zahalila tá jedna - našla niečo, čo nájsť nemala. Preto Casseeda vyzerala vystrašene.

Muselo to tak byť.

Casseeda zúrila. „Moja drahá, vieš, čo je cena duše? Bez duše sa nedá žiť! Bez nej budeš prázdna schránka, neostane ti ani štipka zdravého rozumu! Chceš snáď, aby si ju niekto kúpil a zachránil sa? Duša je–“ Odrazu sa zasekla. „Potrebujem platbu,“ povedala.

„Čože?“ vyhŕkla Aisha. Aj jej vnútro spaľoval hnev na starenu s bielymi vlasmi, hnev na nezodpovedané otázky. „Berte si ju!“ zakričala v zúfalstve a vytrčila prst.

Casseeda zaváhala. Vyzerala, že chce niečo povedať... No potom vzala nôž a znova ju opatrne pichla, aby si mohla vziať jej krv. „Vravte,“ zavrčala Aisha, keď kvapka spadla do ampulky a zmiešala sa s tou prvou.

„Duša je niečo, čo nesmieš nikomu dať. Nedá sa z teba dostať násilím, musíš na obchod pristúpiť a len blázon by na to skutočne pristúpil.“ Zamyslela sa. „No, podľa tvojho prchkého správania možno aj ty.“ Zastavila Aishine protesty mávnutím ruky.

„Duša tvorí najväčšiu časť zvyšku tvojho života, ktorý ti tu ostáva. Ak niekomu predáš svoju dušu, predáš mu seba. Budeš jeho bábka, a nielen to. Získa tvoj zvyšný čas tu, získa tvoje telo. Keď niekto zabije jeho telo, s tvojou dušou môže vstúpiť do tvojho tela a prebývať tam.“

Aisha túžila počuť viac, ale vedela, že starena už skončila jej rozprávanie. Čosi jej však nedávalo zmysel.

„Prečo ste mi tieto - nepochybne cenné - informácie dali len za kvapku krvi? Podľa vašich slov–“ Ale Casseeda ju prerušila.

„Nevysvetľovala som ti náhodou, akú cenu má krv? Každá kvapka je chvíľa tvojho zostávajúceho života, v každej kvapke je úlomok tvojej duše! Keď ju niekto vypije, ocitne sa v tvojom tele, cíti tvoje pocity, vidí tvoje spomienky a myšlienky! Zdá sa ti to ako malá cena? Keby mal niekto smrť na jazyku, môže si kúpiť tvoju krv a prežiť dostatočne dlho na to, aby našiel niečo ďalšie!“

„Hovorili ste, že je to nepravdepodobné!“ vykríkla Aisha plačlivo.

„Ľudia klamú, dievčatko, to by si sa už mohla naučiť!“

Odrazu bolo ticho. Aishi po lícach stekali slzy hnevu, poníženia a strachu. „Takže– takže všetko, čo ste po– povedali, je klamstvo?“ zaúpela pomedzi vzlyky.

Casseedine oči zmäkli, nebolo v nich vidieť ani náznak hnevu. „Svoje obchody dodržiavam,“ povedala krátko. „Ale mala by si vedieť, že nikomu nesmieš veriť. Ak spravíš tú chybu, postupne mu svojou dôverou darujes svoju dušu.“

Aisha sa trhavo nadýchla. „Aspoň mi povedzte, prečo sa tu ľudia zabíjajú,“ povedala ticho. Už chápala, čo Zack myslel tým, že jeho sestra prišla o rozum. Nevedela, čím to je, ale toto miesto... bolo to čudné a rozhodne sa jej to nepáčilo. Natrčila starene prst.

Po tretíkrát prebehla platba bez slov, Aisha ju ledva cítila. „Myslela som, že ti to napadne aj samej,“ priznala starena, kým čakala na šarlátovú kvapku. „Čo myslíš, ak krv obsahuje kúsky tvojej duše a časť tvojho života, čo sa stane, keď niekoho zabiješ?“

„Získam všetok život, ktorý mu ostáva,” povedala tak priamo, akoby to vedela celý život.

„Tak môžeš v tomto svete ostať a prísť na to, čo ťa z neho dostane preč. Neviem, či sa to niekomu niekedy podarilo, a ak áno, od nich sa to určite nedozvieme. Nikto nevie, kde je koniec tejto hry, ani čo sa stane po tom. Ak to chceš zistiť, nezaručujem ti, že nebudeš musieť nikoho zabiť.“

Aisha bola priveľmi vyčerpaná na to, aby dokázala úplne vnímať jej slová. Vedela však, že sa chce opýtať ešte jednu vec predtým, ako odíde. Nevedela, prečo sa jej to zdalo dôležité, ale chcela to vedieť.

„Aká je vaša najcennejšia rada a čo za ňu chcete?“ Starena vyzerala prekvapene, ale prikývla.

„Pre každého je to iné, ale pre teba mám špeciálnu radu. Nie, nechcem za ňu krv,“ povedala, keď k nej Aisha vystrela prst. „Chcem informáciu, niečo o tebe,“ usmiala sa Casseeda.

Aisha na ňu neveriacky pozrela. Musel v tom byť nejaký háčik, to vedela. „Načo vám to bude?“ opýtala sa opatrne.

„Je dobré o ľuďoch niečo vedieť, nie? Ich tajné stránky, ktoré svetu neukážu, napríklad. A ja nechcem veľa. Iba mi povedz tvoje najväčšie klamstvo. Nie také, ktoré si niekomu povedala, ale niečo... Niečo, čo ťa zožieralo zvnútra, keď si sama sebe klamala.“

Bola až priveľmi konkrétna a Aishi prebehol po chrbte mráz. Ako to vedela?

„Vždy som si navrávala, že ľudia, ktorých nenávidím najviac zo všetkých sú tí, u ktorých pracujem. Sčasti to bola pravda - nenávidela som ich. Ale ešte viac som nenávidela svoju matku.“ Zasekol sa jej hlas a do očí sa jej začali tisnúť slzy.

„Nenávidela som ju za to, čo mi urobila. Predala ma, aby mala viac peňazí na uživenie samej seba. Predala ma ako slúžku do rodiny, ktorá nezniesla ľudí, ako som ja. Trpela som tam, a jej to bolo jedno, úplne jedno. Videla som ju, ako odchádza s nejakým neznámym, nepochybne bohatým pánom. Potrebovala sa ma iba zbaviť, nič viac. Nikdy ma nemala rada.“

V hlase jej bolo počuť trpký hnev. Ani si neuvedomila, že po lícach jej stekajú slzy.

„Moja najcennejšia rada je,“ začala Casseeda, snažiac sa odpútať Aishu od myšlienok na jej minulosť, „nikomu never. Nikdy. Za žiadnych okolností. Viem, že Zacharias ťa možno zachránil, ale ani on nemá iba jednu tvár.“

Keby sa jej niekto spýtal, Aisha by nemohla poprieť, že mu nikdy nezačala celkom veriť. Bola síce pravda, že jej dôveru si získal tým, že ju zachránil, ale toto bolo varovanie. Zack naozaj bol nebezpečný, nebola to len jej predstavivosť.

„Takže nemám veriť ani vám?“ opýtala sa opatrne, očakávajúc výbuch smiechu. Nič také neprišlo. Napätie vo vzduchu bolo takmer hmatateľné.

„Nie,“ odpovedala Casseeda jednoducho. „Ver mojim informáciám, ale nikdy never ľuďom. Radím ti - drž sa v tieňoch, ukrývaj sa, nenadväzuj spojenectvá. Ktokoľvek ťa môže zradiť. Ľudia nie sú tí, za ktorých sa vydávajú. Ak niekomu budeš priveľmi dôverovať, stratíš to najcennejšie, čo teraz máš. Buď opatrná, hľadaj nápovedy, niečo, čo ťa dovedie až na koniec - ak nejaký existuje. Získavaj informácie, ale s nikým sa nezdržiavaj pridlho.“

Aisha chcela zo začiatku protestovať, že táto rada určite nie je hodna toho, čo za ňu zaplatila. Pomaly si ale začala uvedomovať, že starena hovorí pravdu. V tomto svete nemalo zmysel snažiť sa niekomu pomôcť, musela byť sebecká a prehnane opatrná, aby niečo dokázala dosiahnuť.

Bol tu ale problém. Ako sa má zbaviť Zacka? Mala by utiecť? Nevedela, kam ísť.  Zamyslela sa. Potrebovala sa ho naozaj zbaviť? Pomohol jej, keď sa nedokázala ani postaviť. Prečo by to robil, keby ju chcel zabiť?

Zachvátili ju pochybnosti. Casseeda možno hovorila pravdu, možno naozaj nebol dobrý nápad veriť mu. Ale Zack ju zachránil. Nevedela prečo, ale urobil to. A pomohol jej, nie raz, nie dvakrát. Aj za to, že všetky tieto informácie dostala, vďačila jemu.

Potichu pozdravila Casseede a vyšla z polorozpadnutej chatrče. Zack stál medzi stromami, neprítomne pozeral na kmeň stromu. Keď začul Aishine kroky, otočil sa a zazubil sa.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa. Aisha prikývla. „Casseeda ti nahovárala, že mi nemáš veriť, že nemáš veriť nikomu, všakže?“ Nadvihol obočie. Aisha znova prikývla. „Samozrejme,“ zamrmlal si popod nos, „to hovorí každému. Ale veríš mi, nie?“

Aisha pomaly prikývla. Nezdalo sa, že by si Zack všimol jej váhanie. Znova venoval svoj pohľad kmeňu stromu. To, ako sa pýtal, či mu verí... znelo to takmer ako vyhrážka. Možno si to iba navrávala...

Ale neverila mu. A rozhodne sa ho potrebovala čo najskôr zbaviť.

°°°

Pôvodne som túto kapitolu plánovala vydať už o šiestej ráno, ale bohužiaľ som ju kvôli celodennej bolesti hlavy dopísala až teraz.

Chýbalo mi doslova nejakých 200 slov, takže táto posledná časť kapitoly bude možno chaos. Ak tam je niečo, čo nedáva zmysel, alebo sú tam preklepy alebo opakujúce sa slová, prípadne vety, dajte mi vedieť.