Silné svetlo na horizonte konečne zhlaslo a nekonečne vyzerajúca púšť sa ponorila do chladného šera. Aisha so Zackom stále kráčali, snažiac sa prejsť čo najväčšiu časť ich cesty, kým sa úplne zotmie. Museli nájsť úkryt, kde by mohli stráviť noc chránení pred dažďom a ľuďmi.

Aisha zazívala a pošúchala si oči. Mala pocit, že cestujú už celé dni, hoci vedela, že to nie je pravda. Ale naháňačka v lese jej pripadala tak ďaleko, že začala premýšľať nad tým, či tu čas plynie inak.

Zack bol celú cestu ticho. Odkedy jej povedal o svojej sestre, neprehovoril ani na sekundu. Na každú jej otázku odpovedal pokrčením pliec a nevenoval jej ani jeden pohľad. Aisha sa cítila previnilo. Nevedela prečo, ale prenasledovala ju myšlienka, že jej povedal priveľa.

Chvíľu zbierala odvahu. Obloha tmavla, pripomínala jej, že sa musí rozhodnúť čo najskôr. Keď na bezoblačnej oblohe zbadala zasvietiť prvú, aj keď veľmi mdlú, hviezdu, zastala. Nezdalo sa, že Zack si to všimol.

„Mali by sme si nájsť niečo, kde prespíme,“ zahlásila. Zack sa zmätene otočil, akoby na ňu úplne zabudol, kým bol ponorený do vlastných myšlienok.

„Myslím, že áno,“ zamrmlal. Potom sa zmätene poobzeral okolo seba. Aishu znova bodol osteň previnenia, že ho vytrhla z myšlienok, ale tma sa k nim nenápadne prikradla a s ňou prichádzal aj chlad. Nutne si potrebovali nájsť úkryt na noc.

Nebo sa začalo zapĺňať desiatkami a stovkami hviezd, keď Zack čoraz nervóznejšie pozeral okolo seba, hľadajúc úkryt na noc. Aisha už nevidela na viac ako pár metrov, svetlá hviezd boli príliš tlmené a príliš ďaleko, aby im poskytli nejaké svetlo.

„Ideme ďalej,“ rozhodol Zack. Aisha naňho neveriacky pozrela, no vo tme videla, že sa k nej ani neotočil. Pohol sa ďalej, nevšímajúc si, či ide za ním.

„Hej!“ zakričala Aisha, snažiac sa zakryť svoj hlas roztrasený od hnevu a strachu. Videla Zackovu siluetu otočiť sa, hoci jeho tvár ostala v tme nerozoznateľná. „Nemôžeme ísť ďalej,“ zaúpela.

„A to už prečo?“ opýtal sa Zack nahnevane. Aishou myklo, keď spravil dva rýchle kroky k nej. Teraz už matne videla obrysy jeho tváre.

„Ja–“ začala, no ihneď stíchla, keď ju Zack ostro prerušil.

„Je tma, nikto nás neuvidí, a ak budú mať svetlo, budú žiariť do diaľky a ostane nám čas ukryť sa,“ vysvetľoval zúrivo. „Ideme.“

Aisha mu nedokázala odporovať. Nevedela, čo doňho vošlo, že bol taký nahnevaný. Ale príliš sa bála, čo by jej mohol spraviť, keby ešte prehovorila.

A tak kráčali. Aisha bola unavená, smädná a jej nohy boli v ohni, ale neodvážila sa povedať ani jedno jediné slovo. Každým krokom sa bolesť stupňovala a bolo čím ďalej tým chladnejšie. Nemala na sebe nič viac, ako starú, zničenú uniformu...

Aisha skríkla, keď na jej líce celou silou dopadla dlaň jej panej. Spadla na zem, kde ju trafila ostrá špička jej topánky. Slzy sa jej tlačili do očí, keď ju jej pani nakoniec silou vytiahla na nohy a chytila ju za ruku železným zovretím, zarývajúc jej nechty do kože. Aisha sa ledva bránila vzlykom, slzy jej tiekli po tvári. Pri uchu začula tiché syčanie.

„Neopováž sa...urobiť...to znova.“ V tichom hlase bolo počuť vyhrážku. S odstrčením ju pani pustila a Aisha znova spadla na zem, kde sa otriasala tichými vzlykmi. „Špina,“ zavrčala žena a s tichým klopkaním odkráčala.

Zo strachu, že by ju niekto mohol začuť, Aisha vybehla z chodby, snažiac sa dostať čo najďalej. Ešte nevedela, čo ju čaká...

Aisha sa strhla. Neprestala kráčať, ale sila spomienky ju na niekoľko sekúnd, možno minút, úplne omámila. Srdce jej bilo ako splašené. Ruky zovrela do pästí a nahnevane si utrela slzu, ktorá jej tiekla po líci. ‚Bolo to dávno, tu som v bezpečí, nič sa nedeje,‘ opakovala si v hlave, ale nebola si istá pravdivosťou toho, čo si hovorila.

Roztrasene sa nadýchla. V líci jej pulzovalo, akoby ju doň práve trafili. Pokúsila sa odohnať spomienku a strach, ktorý v nej vyvolávala, ale odolne sa jej držali. Zhlboka, roztrasene sa nadýchla a zavrela oči. Zastala.

Kdesi v diaľke, pomedzi hluk v jej ušiach počula, ako Zack zastal. Bolo jej to jedno. Chcela sa len čo najskôr zbaviť strachu a pocitu, že je v neustálom nebezpečenstve. Nevedela, prečo ju tie spomienky tak mátajú, ani to, prečo sa im nedokázala postaviť.

„Aisha?“ Zackov hlas znel znova pokojne, dokonca ustráchane. Aishu zamrazilo. Ako rýchlo sa jeho nálada zmenila zo zúrivosti na strach o ňu?

Počula, ako sa k nej blíži a pokrútila hlavou. Nezastal, možno to nevidel. „Aisha?“ zopakoval, tentoraz trochu dôraznejšie. Aishi sa podlomili nohy a klesla na zem. Prudko dýchala s tvárou v dlaniach, snažiac sa zastaviť víchor spomienok, ktoré sa jej snažili dostať do hlavy.

Nevládala vstať, nevládala sa pohnúť. Bola vyčerpaná, ale to nebol hlavný dôvod jej paralýzy. Bol to strach, ktorý jej bránil čokoľvek urobiť. Pokúsila sa zhlboka nadýchnuť, vydral sa z nej však iba prerývaný nádych, ktorý nasledoval vzlyk.

Na ramene pocítila teplú ruku. Srdce jej zovrelo. „Nedotýkaj sa ma!“ zvreskla naňho a odtlačila mu ruku. Hnev a strach akoby ju prebudili. Roztrasene sa postavila, odkláňajúc sa čo najďalej od neho. „Poďme.“

Zack sa opäť pohol. Aisha ho nasledovala, v mysli mala chaos. Nechcela to prežívať znova, no spomienky sa dobíjali ďalej, nenechali ju pokojne dýchať.

Po chvíli Zack zastal a Aisha doňho skoro narazila. Opatrne sa odtiahla, nedvihla pohľad, aby mu mohla pozrieť do tváre. Nedokázala to.

„Nájdime si niečo na prenocovanie,“ navrhol. Aisha nemala dosť síl na to, aby mu vyčítala, ako sa k nej správal, keď to navrhla ona. Len prikývla, bez ohľadu na to, či ju videl.

Po prekvapivo krátkom čase našli skalný previs, ktorý by ich ochránil pred dažďom, keby sa nejaký spustil. Aisha celý čas kráčala bez slov, so zaťatými päsťami odrážala hrozné spomienky.

„Ostanem tu strážiť, nie som unavený,“ začula ho hovoriť, ale nevnímala. Iba pokrčila plecami a schúlila sa na prašnej zemi. Bola vyčerpaná, ubolená a zo všetkého najviac sa túžila zbaviť všetkých myšlienok. Nedokázala však zaspať.

A tak premýšľala. Prečo jej vlastne Zack pomáhal? Viedol ju naozaj tam, kde sa mohla niečo dozvedieť? Alebo ju oklamal a viedol ju do záhuby?

Jedna vec jej však stále nešla do hlavy. Ak ju naozaj chcel zabiť, prečo to neurobil doteraz?

•••

„Zobuď sa," začula známy hlas. Už v ňom nebolo počuť obavy, iba únavu a mierne otrávenie. Vonku bolo ešte šero, na horizonte už však žiarilo matné svetlo slnka.

Aisha sa postavila a otrepala si oblečenie. Prach mala všade, nepochybne aj na tvári a v pomotaných kučeravých vlasoch. V hrdle mala sucho a voda sa im míňala. Mohla iba dúfať, že tam, kam idú, nejaká bude.

Zaškvŕkalo jej v žalúdku. Rýchlo to zakryla kašľom, nechcela Zackovi pridávať ďalšie starosti. V duchu sa ubezpečila, že sa k jedlu určite čoskoro dostanú, aj keď o tom nebola celkom presvedčená.

„Poďme.“ Unavení a ubolení sa pohli ďalej. Nikde naokolo nebolo ani živej duše, všade bola iba prázdna, vysušená púšť, zahalená rannou hmlou.

Aisha mala v mozgu prázdno, alebo sa tak aspoň cítila. Minulú noc sa doslova upremýšľala k spánku a živé sny, ktoré mala, jej rozhodne nepomohli k triezvym myšlienkam.

Mimovoľne sa začala hrať so svojimi vlasmi. Ako očakávala, boli celé od prachu. Prstami si začala čistiť jednotlivé pramene, myseľ otupená od únavy. Až po chvíli si všimla, že aj napriek tomu, že prach už zotrela, prameň jej vlasov ostal úplne biely. Sústredene prižmúrila oči. Bola to len hra jej unavenej mysle?

Vytrhla zopár vlasov a preskúmala ich. Nebol to prach ani hra svetla. Prameň jej vlasov bol biely ako páperie.

„Zack? Hej, Zack!“ Zmätene sa otočil. „Prečo–“ Zasekla sa. V Zackových hnedých vlasoch žiaril biely prameň, iba o niečo väčší ako ten jej. Nechápavo na ňu pozrel, ako naňho hľadí s vlasmi medzi prstami a zodvihol obočie.

„Chcela si sa opýtať, prečo sú tvoje vlasy biele?“ opýtal sa pobavene. Aisha prikývla. Zack povzdychol. „Poď, musíme ísť ďalej,“ kývol na ňu. Keď sa nadýchla, že sa naňho oborí, rýchlo povedal: „Vysvetlím ti to.“

Aisha sa pohla za ním. Kráčala o niečo bližšie, ako predtým, no stále sa rozhodla udržiavať si odstup. Nemohla sa ubrániť myšlienke, že sa každú chvíľu otočí a zabodne jej dýku do srdca.

„Je to jednoduché,“ začal Zack a prerušil Aishine myšlienky. „Čas tu plynie inak. Neviem, čo presne znamená inak, ale po istom časovom intervale ti časť vlasov skrátka zmení farbu. Je to niečo ako starnutie,“ povedal a pokrčil plecami.

Aisha mala kopu otázok, no len čo otvorila ústa, Zack ju zastavil. „Viac ti nemôžem povedať,“ vzdychol. „Ale ak si ochotná zaplatiť, dozvieš sa to tak či onak.“

Rozbúchalo sa jej srdce. Úplne zabudla na informácie a na platbu. „Kde to vlastne je?“ opýtala sa. Aj napriek tomu, že očakávala nepriamu odpoveď, jej Zack odpovedal.

„Ak sa nemýlim, je to priamo v tamtom lese,“ pousmial sa a ukázal pred nich. Hmla sa už dávno rozplynula a Aisha v diaľke zbadala žiarivú zeleň. Vnútornosti jej stiahlo od nervozity. Čo bude musieť obetovať za informácie?

„Si si istý, že je to bezpečné?“ opýtala sa nedôverčivo. Zack zastal.

„Nemyslím, že v tomto svete nájdeš nejaké bezpečné miesto,“ povedal neveselo. „Ale ak máš na mysli šialencov loziacich po stromoch, myslím, že sme v bezpečí,“ uškrnul sa. Aisha sa neubránila slabému úsmevu.

„Tak teda poďme,“ zahlásila s istotou, hoci sa isto rozhodne necítila. Nervozita ju natoľko omámila, že necítila hlad, ktorý ju mátal, keď sa zobudila.

Les sa postupne približoval. Aisha si uvedomila, že je omnoho väčší, ako vyzeral z diaľky, a zachvátil ju strach. Čo ak sa v ňom stratia? Stromy v ňom boli blízko seba, vytvárajúc tmavú, nepreniknuteľnú húštinu. Oproti prázdnej, vyschnutej, presvetlenej púšti pôsobil ako bludisko tmavých cestičiek a neznámych chodníčkov.

Aj stromy boli vyššie a hustejšie ako v lese, kde boli predtým. Aishi prebehli po chrbte zimomriavky. Pôsobil temne, nebezpečne. Ktokoľvek sa mohol ukrývať v korunách stromov alebo zarastených kríkoch.

Pár metrov od vchodu do lesa zastala. Neverila mu. „Neverím ti,“ zamračila sa. Zack zastal a otočil sa. Nahnevane pozrela na to, ako zadržiava smiech. Ešte viac sa zamračila.

„To je síce milé, ale... Myslel som, že chceš informácie,“ nadvihol obočie, stále sa mierne usmievajúc. Aisha vzdychla. Pravda bola taká, že sa bála ísť do lesa. Nemala rada neznáme veci. Prikývla.

„V tom prípade sa na mňa budeš musieť spoľahnúť,“ pokrčil Zack plecami. „Predsa som ti už dvakrát zachránil život, nie?“ povedal trochu otrávene.

Aisha mlčky prikývla a nasledovala Zacka do medzery medzi stromami. Konáre tam boli nízko, neustále sa jej zamotávali do vlasov a škrabali ju na tvári. Bola tam omnoho väčšia tma ako vonku, husté koruny zatieňovali veľkú časť svetla, ktoré sa snažilo preniknúť pomedzi nahusto vyrastené listy.

Stále nebola stopercentne presvedčená, že Zack vie, kam idú, ale sama to nevedela o nič lepšie. Riskovať to, že sa v obrovsom lese stratí, neprichádzala do úvahy.

Z času na čas Zack zastal, poobzeral sa a pohol sa. Aisha už po chvíli netušila, kde sú a ako sa dostať späť, a obdivovala jeho schopnosť nájsť to správne miesto bez podrobnej mapy.

„Tu by to malo byť,“ zamrmlal odrazu Zack. „Niekde tu...“ Sústredene pozeral na všetky svetové strany. Aishine srdce rýchlo bilo, panika sa stupňovala každým úderom. Boli blízko, vedela to.

Zack prešiel ešte zopár krokov a rukou ju zavolal bližšie. Spoza stromov sa vynorila malá drevená chatrč. Vyzerala nestabilne a staro, celá strecha bola prehnutá a obrastená machom. Po stenách sa hadil brečtan, zakrýval nerozbité okná a plazil sa dnu cez rozbité.

„Ostaň tu,“ povedal Zack ticho. Aisha ho poslúchla, srdce jej divoko búšilo. Opatrne prešiel od stromov k jednému z okien, odhrnul brečtan a nazrel dovnútra. Potom prešiel k vedľajšej stene a tiež nazrel dovnútra.

„Hľadáš niečo, dievčatko?“ ozval sa za Aishou zachrípnutý, starý hlas. Vykríkla a pokúsila sa utiecť, ale starena ju chytila za ruku a zaryla jej svoje polámané nechty do kože. Aisha znova vykríkla.

Spoza domu vybehol Zack. Starena Aishu hneď pustila. Ostala tam stáť, nedokázala sa pohnúť. „Čo si jej spravila?“ opýtal sa Zack zúrivo. Babizňa sa chrapľavo zasmiala a prevrátila očami.

„Ale nič, nič,“ zahundrala. „Len som sa trochu bavila.“ Zagánila naňho. „Nikto sem nechodí, všetci si myslia, že toto miesto je prekliate. Ale ty si tomu očividne ešte stále neuveril,“ zasmiala sa. Aisha to celé pozorovala s údivom. „Čo ťa sem privádza, Zacharias?“

°°°
Áno, napísala som novú kapitolu! Mám z nej čudný pocit, nejako sa mi nepozdáva... Ale dúfam, že vám sa aspoň trochu páčila - a ak aj nie, napíšte mi, čo sa vám nepáči...