„Hej, Grumpy!"

„Vidíš to? Ale do mňa vkuse hučí, že pozerám svoje seriály. A ona tu drichme!"

„To by si tiež nemusela robiť, Rhonda."

Otvorila som oči.

„Šípková Ruženka sa konečne prebrala!"

„Cayden?" zamrmlala som.

„Kto?" pokrútila hlavou nechápavo Rhonda. „Tá je riadne mimo. Lisa, haló!"

Precitla som. Posadila som sa na stoličke. Sedela som v prázdnom štúdiu. Vedľa mňa postával Noel a Rhonda.

Pretrela som si oči a pokývala myškou na stole. Obrazovka môjho monitora sa rozsvietila a ja som v pravom dolnom rohu rýchlo skontrolovala dátum a čas. Nepamätala som si, aký dnes mal byť deň. Ale počítač tvrdil, že sobota, čo nedávalo zmysel, pretože sme párty na ubytovni mali v sobotu večer.

„Povedal som ti, aby si si dávala pravidelné pauzy," povedal mi Noel. „Prečo si nešla spať domov, keď si bola unavená?"

Zažmurkala som. Schmatla som telefón a zapla kameru. Keď som uvidela svoju známu tvár na obrazovke, srdce sa mi rozbúchalo ako splašené. Prstami som sa dotýkala svojich líc, pier.

„Čekuješ, či nemáš v kútiku zaschnuté sliny?" zabávala sa na mne Rhonda. „Ale ležala si dobre, tá odtlačená hrana zo stola vyzerá byť hlboká."

Zanadávala som. Prstami som si pošúchala líce, no odtlačok stále odolával. Asi mojej pleti potrvá dlhšie, kým sa opäť vyrovná. Jasné, nebola som už tínedžerka.

„Prečo ste tu?"

„Zabudla si?" opýtal sa Noel. „Dneska máme stretnutie s autorkou, aby sme sa dohodli na ďalšom pokračovaní komiksu. Nakoľko podpísali zmluvu na natáčanie televíznej série, chceli by sme, aby sa komiks ťahal čo najdlhšie. Priláka to čitateľov a ďalšie peniaze."

„Uhm, jasné," zamrmlala som.

„Mohla by si ísť s nami," navrhol mi Noel.

„Nie, ďakujem," odvrkla som automaticky.

„Prečo nie?" opýtala sa ma Rhonda. „Máš šancu stretnúť sa s autorkou príbehu, na ktorý neprestajne nadávaš."

Pozrela som sa na kópiu knihy sediacu na mojom stole. Tenká paperbacková verzia mala mäkkú väzbu na chrbte skrz-naskrz poohýbanú. Pomedzi jednotlivé stránky trčalo snáď milión papierových lístočkov, na ktoré som si počas čítania knihy robila svoje poznámky a značila dôležité scény.

„Vlastne, možno tam na malú chvíľku nakuknem. Prečo ste sa ale dohodli na víkend?"

„Cez pracovný týždeň už má sedenia s produkciou seriálu, nemala čas."

„Och, jasné."

„Kľudne pôjdi s nami, ale potom pôjdeš ihneď domov, rozumela si?" vyhrážal sa mi Noel.

„Jasné, jasné," zamrmlala som.

Odišla som sa umyť na toalety a potom som vyšla von zo štúdia. Dole v podzemí sme mali iba pracovnú časť, kde sme kreslili, no biznis návštevy sme prijímali v tej istej budove na prízemí, aby potenciálni klienti nechytali infarkt zakaždým, keď zbadajú, v akej diere to vlastne pracujeme.

So šálkou kávy som nemotorne kráčala po schodoch. Myšlienky mi vírili v hlave ako splašené. Snívalo sa mi to teda všetko? Ak áno, tak to bol teda sakra dlhý sen. Veď som zaspala v štúdiu iba jednu noc. Alebo sa to fakt stalo? No vrátila som sa naspäť. Príbeh sa skončil?

„Dobrý deň prajem, som Noel Burns, mám na starosti adaptáciu vášho románu. A toto je Lisa Bakerová, scenáristka. A toto zase Rhonda Wallerová, hlavná ilustrátorka."

„Tak veľmi som sa chcela stretnúť s celým tímom, pán Burns. Len na to všetko vôbec nebol čas a všetko riešil môj agent. Och, veľmi ma teší!"

Známy hlas ma vytrhol z myšlienok. Zdvihla som hlavu. Ivy Wallesová, autorka príbehu, na ktorom som teraz pracovala do ktorého som sa prevtelila, vyzerala takmer rovnako ako keď som ju stretla tam. Hoci jej tvár zdobilo už niekoľko veľmi jemných vrások, bola stále rovnako útla ako v príbehu.

Ako omámená som sledovala, ako si podala ruku s Noelom a Rhondou. Nakoniec zastala pri mne. Vycerená ku mne natiahla ruku: „Teší ma, Grumpy!"