Sedela som na lavičke v telocvični, navlečená vo svojej školskej teplákovej súprave. Hodinu telesnej výchovy dnes mali všetci tretiaci. Vôkol mňa pobehovali ďalšie dievčatá a chlapci. Väčšinu z nich som nepoznala, hoci polovička z nich chodila so mnou do tej istej triedy.

Dnes sa mal hrať volejbalový medzitriedny zápas. Chlapci ten svoj už odohrali a teraz boli na rade dievčatá. Nerozumela som tomu, prečo mi Ivy hovorila o tom, že z nej musím spraviť hviezdu práve na tomto zápase. Nedokázala som si na ňu utvoriť svoj názor. Jej túžba zapáčiť sa Samovi tým, že z nej bude extrémne dobrá volejbalistka na dnešnom zápase, mi pripadala naivná, dievčenská. No keď sa vtedy so mnou hádala na chodbe, emócie v očiach nemali s detskou nevinnosťou nič spoločné.

„Isabella?" Tyler podišiel bližšie a potom si sadol vedľa mňa na lavičku.

„Ak nás uvidia sedieť spolu na lavičke, budú reči," povedala som bez toho, aby som sa na neho čo i len pozrela.

Pohľad som totiž mala stále uprený na Ivy. Postávala pri volejbalovej sieti s loptou v ruke a gánila na mňa. Sledovala som, ako jej hlava dotiahla po spodnú časť siete. Ivy bola vždy útla a nízka, no teraz vyzerala omnoho komickejšie. Azda preto, že zvyšok dievčat z jej tímu, ktoré teraz postávali okolo nej, boli minimálne o hlavu vyššie.

„Na tom nezáleží," odvrkol Tyler. „Čo sa stalo medzi tebou a Ivy?"

„Nepočul si ju v ten deň na chodbe? Chcela, aby som jej pomohla zbaliť Sama. Odmietam robiť dohadzovačku sebeckému dievčisku."

„Ale prečo o to požiadala teba?"

Obrátila som sa k nemu: „Stále ti to nedošlo? Chce, aby som dnes hrala s ostatnými babami, pretože vie, že som športové drevo. Keď jej tím vyhrá, bude za hviezdu."

Možno to nebol skutočný dôvod. Isabella Starlightová bola hlavná hrdinka. Bola predurčená k tomu, aby po nej slintal každý jeden chlapec, či muž, v tomto príbehu. Stavila by som sa, že po spackanom Ameliinom rande by sa v mojom živote zjavovala jedna náhoda za druhou, až kým by sa do mňa nezamiloval. Nie, vďaka.

Popri nás prešiel Sam. Vyskočila som z lavičky a podišla k nemu.

„Ahoj, Sam!" zašvitorila som tak, aby to bolo počuť až ku sieti. „Ako sa cítiš? Počula som, vraj ti bolo včera celý deň zle."

Ivy teraz nebola jediná, kto ma vraždil pohľadom.

Sam sa na mňa usmial: „Už mi je omnoho lepšie, ďakujem."

„Mal si zdupkať v momente, keď začala horieť tá mikrovlnka," povedala som mu.

Tyler a ostatné decká sa zakrádali čoraz bližšie. Nikto z nich netušil, o čom to rozprávam. Rande medzi ním a Ameliou bolo prísne tajné, vedeli o ňom iba obyvatelia ubytovne.

Sam stíšil hlas: „Isabella, dúfam, že nejedávate takú stravu. Decká, ktoré rastú a dospievajú, musia jesť zdravo."

„Pohoda," povedala som. Zavesila som sa predlaktím na Tylera a pritiahla ho bližšie k nám. „Varí nám Tyler. Keby si ochutnal niečo, čo navaril on, definitívne by si radšej chodil s ním."

„Naozaj?" zasmial sa Sam a potom sa sklonil bližšie k nám. „Dúfam teda, že ma niekedy opäť pozvete na večeru."

„Isabella!" namietal Tyler.

Pustila som ho, keď sa začal vzpierať a potom sa usadila naspäť na lavičku. Dievčatá z našej triedy si pobrali lopty a začali sa rozcvičovať. Sledovala som ako si prstami prihrávajú loptu a skúšajú bager. Nemala som dnes záujem hrať, hoci kedysi som volejbal mala rada. Isabella bola športové drevo a nevedela hrať, ja som sa hýbala celkom rada. Na strednej sme hrávali všetko možné, potom prišla výška a ja som zlenivela. A po škole som už bola iba večne skrčená za počítačom.

„Bella, prečo sa nerozcvičuješ? Dnes hráš s nami."

Zdvihla som hlavu a pozrela na jednu zo spolužiačok. Ukázala som na seba prstom. „Ja?"

„Dohodli sme sa predsa, že budeš náhradníčka. Nevidíš? Jeden človek nám chýba."

Pozrela som na Tylera sediaceho vedľa mňa s otáznikom v očiach. Pokrčil plecami. Vstala som, vyzliekla som si mikinu a hodila mu ju na kolená. Potom som prešla k ostatným dievčatám. Ako sa mi bude hrať v Isabellinom tele? Odhad som mala, musela som si len zvyknúť na to, akú silu je Isabella schopná zo seba vydať.

„Ste už rozcvičené?" opýtal sa Sam. „Ak áno, môžeme začať!"

Postavila som sa na ihrisko spolu s ostatnými babami. Strihali si pri sieti, kto z nás pôjde ako prvý.

„Viem, že ti nejde volejbal," obrátila sa ku mne kapitánka a potom mi hodila volejbalku do ruky. „No nemysli na nič iné, len na to, ako nedopustiť, aby lopta spadla na zem. O ostatné sa postaráme my ostatné, dobre?"

„Okej," pokrčila som plecami.

„Dobre, pokús sa podať. Od spodku."

Párkrát som si podriblovala s loptou o zem. Toto nebol žiadny oficiálny turnaj, iba priateľský zápas medzi dvoma triedami, ktorých sa počas školského roka udeje snáď milión. Keď to nebude volejbal, bude to basket. Keď to nebude basket, bude to hádzaná. Možností bolo nekonečno.

Znova som si buchla loptou o zem a zastavila za čiarou. Obrátila som sa tvárou k sieti. Ostatné dievčatá z tímu sa na mňa pochybovačne pozerali, baba stojaca pri sieti si rukou kryla krk. Aj Sam, ktorý teraz zapískal na píšťalku, sa na mňa díval akosi smutne. Ako môj učiteľ telesnej výchovy musel vedieť, že Isabelline vetché ruky sú vhodnejšie skôr na držanie učebnice, než lopty.

Zízala som na Ivy stojacu uprostred ihriska. Stačí, keď budem skutočnou Isabellou a totálne prehráme. Ivy bude hviezdiť. Kvôli jej výške nikto nečaká, že by jej volejbal išiel, no ona im dokáže pravý opak a každého ohúri. Sam sa do nej zahľadí, takú talentovanú športovkyňu si istotne všimne. A Isabella Starlightová zrazu nebude hlavná hrdinka...

Zahryzla som si do pier. Môžem sa vykašľať na jej vysnívaný románik! Hlavnou hrdinkou celého príbehu som predsa ja!

Zovrela som loptu v prstoch a vyhodila ju rovno do vzduchu. Pokrčila som kolená a vyskočila s napriahnutou rukou rovno za ňou. Videla som hrôzu odzrkadľujúcu sa v očiach ostatných deciek – Isabella, najväčšie drevo z ročníka, ide podávať z výšky, navyše so skokom. Akoby bola športovcom na olympiáde.

Vrazila som dlaňou do lopty. Preletela vzduchom ako raketa. Vrazila do siete tesne vedľa hlavy dievčaťa, ktoré si krylo rukou krk. Potom padla na zem. Doskočila som na podlahu a pokývala hlavou do strán. V krku mi zaprašťalo.

„Kurva, príliš nízko!"

„Isabella!" zreval Sam na celú telocvičňu. „Pozor na slovník!"

Vyplazila som sa na neho a potom prešla dopredu. Podávať mal náš protivník.

„Prečo si nepodala normálne od spodku?" osopila sa na mňa kapitánka. „Povedala som ti, že je lepšie hrať radšej na istotu, než robiť hlúposti."

Položila som jej ruku na plece: „Bude to v pohode. Len si musím zvyknúť na to, akú mám silu a výšku skoku."

Zmätene na mňa pozerala. Ignorovala som ju a vrátila sa na svoje miesto. Ivy na mňa stále zazerala cez sieť, jej oči v diaľke žiarili ako oči mačky v šere. Ako najrýchlejšie vyhráte? Tak, že vyprovokujete svojho protivníka natoľko, až sa prestane ovládať a premýšľať. Ohla som prsty a posmešne si ju privolala. Gesto bolo pochopené, nenávisť v jej očiach bola omnoho intenzívnejšia.

„Posledný raz ťa prosím, Bella," šepkala mi kapitánka naliehavým tónom, keď som bola opäť na rade. „Podaj normálne, lebo iba zbytočne stratíme body."

„Jasné, spoľahni sa," odvetila som.

Keď videli, ako vysoko som tentoraz vyhodila loptu do vzduchu, začali nadávať už aj ostatné baby. Tentoraz som do lopty trafila presne. Prefrngla naprieč ihriskom a dopadla na zem presne vedľa Ivy tak rýchlo, že nestihla ani zareagovať.

V telocvični nastalo na niekoľko sekúnd úplne ticho. Potom Sam zapískal na píšťalku a niekto mi hodil loptu naspäť. Zdvihla som si ju do zeme a pozrela na kapitánku. Tvár mala schovanú v dlaniach. Nechcela vidieť, čo sa teraz bude diať. Jej smola.

Moje ďalšie podanie sa Ivy snažila zachytiť. Lopta jej vrazila do predlaktí, no neudržala ju. Vyletela do strany a von z ihriska. To dievčisko chcelo zápasiť s Isabellou a vyhrať? Malo smolu. Nemala som najmenší záujem ju podporiť. Obzvlášť nie po tom, aká bola na mňa odporná. Detinské? Možno. Ale bola som iba šestnásťročné dievča.

Napokon sme ich totálne prevalcovali. Len čo sme dohrali, baby z tímu sa ku mne rozbehli.

„Nevedela som, že vieš hrať volejbal, Isabella!"

„Prečo si potom doteraz nehrala normálne?"

„Myslela som si, že si totálne drevo. Haha!"

„A to podanie."

Odstrčila som ich od seba: „Nebaví ma volejbal, preto sa pri ňom flákam." Otočila som sa ku kapitánke: „Sorry, ale ďalšiu hrať už nebudem. Nájdite si niekoho, koho to baví a kto sa bude aj snažiť. Ja preferujem knihy."

Kým na mňa nemo zízali, zazvonilo na koniec hodiny. Decká sa rozbehli do šatní, miestnosť sa rýchlo vyprázdňovala. Hľadala som pohľadom v telocvični Ivy. Postávala pri Samovi a po tvári jej stekali slzy. Pichlo ma vo vnútri. Dotkla som sa jej tým, že som jej dopriala takú zdrvujúcu porážku?

Sam ju potľapkal po pleci a potom ukazoval na dvere. Myslela som si, že ju posiela do šatne, no potom som si uvedomila, že ukazoval do učiteľskej šatne.

„Isabella?" kdesi na pozadí som nejasne počula Tylerov hlas. „Mali by sme sa ísť prezliecť, máme ešte hodinu s Caydenom. Ak budeme meškať, bude zase otravný."

Telocvičňa bola teraz prázdna, bola som tam iba ja a Tyler, no aj tak to bolo riskantné. Sledovala som, ako Ivy ďalej pohľadom hypnotizovala Sama. Až kým spolu s ňou neprešiel k dverám do svojej šatne.

Nie!

„Isabella? Počuješ ma?" dotkol sa ma Tyler.

„Prestaň ma volať Isabella, dofrasa!" odstrčila som ho od seba.

Nepočúvala som viac, čo mi hovorí. Utekala som naprieč telocvičňou do ďalšej chodby, kde bola šatňa pre učiteľov. Telesnú výchovu tu učil iba Sam. Takže to bolo v podstate niečo ako jeho kabinet. Prečo by ťahal do kabinetu svoju žiačku? Bolo predsa jasné, že by to vzbudilo neželanú pozornosť. Sam bol opatrný a vedel, že študentka bude navždy iba študentkou.

Vletela som do chodby ako strela. Podľa opakujúcich sa krokov za mnou som vedela, že Tyler ma zrejme prenasledoval, hoci nevedel, čo ma tak rozladilo. Nestrácala som s ním viac čas. Chňapla som po kľučke na dverách a vpálila rovno do Samovej šatne.

To, čoho som sa najviac obávala, sa naplnilo. Ivy sedela na stole, Sam tesne pri nej. Rukami bola prevesená okolo krku, nohami ho objímala okolo pása. Vášnivo sa bozkávali. Extrémnejšie, než keď sme ho videli s Ameliou schovaných za dverami telocvične počas školského večierku. Obaja mali na sebe stále oblečenie, no aj napriek tomu táto scéna pôsobila až príliš intímne. A Ivy... Nuž na tomto nebolo nič neskúsené a naivné.