Vyšli sme zadnými dverami do chodby, odkiaľ sa dalo ísť do šatní a na toalety. Nikde nebol ani jeden vyučujúci, čo ma nepotešilo. Prečo im vôbec nenapadlo, že ak sa tu dnes večer bude diať čosi nekalé, bude sa to odohrávať práve na takýchto miestach, kde sa môžu všetci nenápadne pozašívať?

„Odkiaľ máte, že som to bola ja?" pokúsila som sa o odpor, keď ma ťahali po chodbe k toaletám.

„Myslíš si, že sme sprostí a že ty si neviditeľná? Videli sme ťa!"

Možno som to až tak nedomyslela. Mala som vôbec šancu vyšmyknúť sa im a zdúchnuť? Začala som sa mykať, no nemalo to význam, keď ma držali minimálne tri páry rúk.

„Naozaj mi nechcete nič urobiť," povedala som. „Pokiaľ vás obvinia zo šikany, môžu vás suspendovať zo školy. Nechcete vyrastať s nálepkou agresor po celý život, alebo azda áno?"

„Prečo by nás mali obviniť zo šikany?" opýtala sa Agresorka B. „To by sa najprv o tom musel niekto dozvedieť."

„Aha, ty si myslíš, že to nepôjdem nahlásiť?"

„Taká hlúpa snáď nie si. To by si skončila ako tá najväčšia donášačka," zasmial sa jeden z tých chalanov.

„Ak to povieš, tak si ťa počkáme nielen po tomto večierku, ale i po škole a urobíme ti zo života peklo," pritvrdil chalan – Agresor C.

Naozaj mi ide život v tomto príbehu komplikovať ešte aj šesť náhodných vedľajších postáv, ktoré sa tu z ničoho nič objavili? Nevyvíjalo sa to smerom, ako by som si želala.

„Čo tam po tom?" opýtala som sa. „Koľkokrát ma napadnete, toľkokrát vás pôjdem požalovať. Majte si ma za bonzáčku, či udavačku, mne je to úplne jedno."

Moja sebaistota ich dostávala do pomykova. Asi sa s takým niečím ešte nestretli.

„To sa nebojíš, že ťa bude potom celá škola nenávidieť?" opýtala sa ma agresorka A.

Toto bola tá dievčina, ktorej bolo dopriatej trocha Elijahovej náklonnosti. Zdalo sa, že odvtedy voči mne necíti až takú zášť, ako keď sa mi po prvý raz vyhrážali na toaletách.

„Och, nehovor mi, že tu nenájdem žiadnu osobu, čo by sa ma zastala. Naozaj by som nerada robila reformu ešte aj na celej škole."

Toto mal byť romantický príbeh a nie zložitý psychologický román o fungovaní mysle obete a agresora. Naozaj som netúžila poúčať dospelých o tom, čo majú robiť, keď sa taký prípad vyskytne na ich škole.

„Reformu? Fakt ste si isté, že tie fľaše odovzdala bez toho, aby si vypila? Lebo hovorí totálne z cesty."

Kým sa tí dvaja dohadovali, čo sa bude diať, odkašľala som si a potom začala ziapať na plné hrdlo: „Haló! Je tu niekto? Pomôžte mi, prosím!"

Dakto z nich mi dal po ústach a potom mi pery stlmili dlaňou. Len čo zistím, ktorý z tých zasranov ma trafil, len čo sa vrátim do svojho sveta, postarám sa o to, aby sa v príbehu nikdy v živote neobjavil!

„Takže predsa má strach."

„Mala len silné reči."

„Čo s ňou spravíme?"

„Čo keby sme jej namočili hlavu do záchoda?"

„Perfektný nápad!"

Veľmi zlý nápad!

„Poďme na chlapčenské, tam sú pisoáre!"

Extrémne zlý nápad!

„Čo tu robíte?"

Šestica so mnou zastala vo dverách do chlapčenských záchodov. Pri umývadlách stál Elijah. Len čo zazrel trojicu dievčat, ktoré ma držali, zamračil sa.

„Nemám rád zmije, čo ubližujú iným dievčatám," povedal.

Tie tri ma v sekunde pustili a zdúchli preč. Traja chlapci, ktorí sa dovtedy motali s nimi, zostali rozpačito postávať vo dverách. Očividne sa necítili natoľko sebaistí, keď sa ich skupinka scvrkla o polovicu.

„Čo tu ešte stojíte?" opýtala som sa ich. „Utekajte preč! Šup-šup! Inak bude všetko iba na vás troch a tie baby sa z toho vyvlečú. Alebo chcete, aby sa ostatní dozvedeli, že to vy ste sem prepašovali alkohol? Potom budete mať ešte väčší prúser."

Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala, keď začali zdrhať. Napravila som si vlasy a potom v zrkadle pri umývadle na chlapčenských záchodoch skontrolovala svoju tvár. Líce som mala červené, bolo vidno, že mi zrejme niekto vylepil, ale aspoň mi to neopuchlo, ani som mi nerozbili peru. To sa pod tým tlmeným svetlom v telocvični stratí.

Elijah postával za mnou a sledoval ma v zrkadle.

„Díky za pomoc," usmiala som sa na neho. „Nebyť toho, že odoženieš tie tri baby, asi by sa pre mňa dnes Halloweenska oslava vôbec neskončila dobre."

„Nie je zač," odvetil.

Myslela som si, že sa so mnou už viac nebude zhovárať a bude ma ignorovať. No on prijal moju vďaku a pristúpil ku mne bližšie. Čakala som z jeho strany nejaký hlúpy žart, alebo sexuálnu narážku. Už to bolo dávno, čo som nepočula svoju prezývku, hádam aj tri hodiny. To sa na neho vôbec nepodobalo.

„Kto si?" opýtal sa ma.

„Ako kto?" otočila som sa k nemu tvárou.

Podišiel ešte bližšie a ja som so strachom cúvla. Zadkom som vrazila do umývadla, no podarilo sa mi udržať rovnováhu.

„Som predsa Isabella!"

Po celý čas som dúfala, aby si niekto všimol, že nie som Isabella, no teraz som z toho všetkého mala veľmi zlý pocit. Elijah bol ako neriadená strela, omnoho radšej by som bola, keby moju identitu odhalil niekto z dospelákov.

„Ty nie si Isabella," povedal mi.

„A kto som potom?" spýtala som sa. „Azda nejaký mimozemšťan?"

„Čo je potom toto?" aj on mi odpovedal otázkou.

Z vrecka na svojom draculovskom plášti vytiahol ružovú obálku. Prišlo mi zle, keď som ju zazrela. Strčil mi ju do rúk a ja som ju zovrela v trasúcich sa prstoch.

Počas originálnej dejovej línie Isabella napísala tomuto chalanovi zaľúbený dopis. Chcel ju najprv poslať do hája a odmietnuť, Isabella totiž vôbec nebola jeho typ. Nemal rád jemné zasnívané dievčatá, ktoré sa nahlas nevedeli ani len ozvať. Potom sa s nejakými chalanmi o čosi stavil a musel jej prejavovať náklonnosť. Keď sa však dozvedela, čo bol jeho skutočný motív, zlomilo jej to srdce. Nikdy ho však ale nekonfrontovala, na to bola príliš ostýchavá. Radšej sa vzdialila a trpela v tichosti, než by mu mala vylepiť aspoň jednu facku.

No úprimne, ja by som si toto veru nenechala.

„Prečo nečítaš ten list?" opýtal sa ma. „Azda si pamätáš, čo v ňom je a nepotrebuješ si osviežiť pamäť?"

„Nerada si pripomínam vlastné chyby," odvetila som.

Isabella bola hlúpa! Kto písal v dnešnej dobe zamilované listy? Čo sme boli v dvadsiatom storočí? Nielen, že to bolo pekne trápne, dvíhal sa mi z toho žalúdok. Isabella by naozaj mala viac sledovať život okolo seba, než svoje obľúbené knižky.

„Vidíš to, ešte aj odpovedáš úplne inak!" povedal.

„Ale chodˇ!" zasmiala som sa.

„Sprvu som si myslel, že sa mi to iba zdá, pretože som ťa dobre nepoznal. Nezaujímala si ma. No po tom liste som si ťa začal viac všímať. Správaš sa úplne ináč, než ako by som čakal podľa toho listu."

„Ako môžeš uhádnuť povahu ľudí podľa toho, čo ti napísali na zdrap papiera?"

„Takže si v tom liste klamala?"

Ups.

„Uh-huh, len som si vždy chcela vyskúšať, aké to je, napísať zamilovaný dopis."

„PROSÍM?!"

Yup, znelo to blbo.

„Takže teraz, keď sme si to už vyjasnili a ty chápeš, že nemám záujem, môžeme ísť," povedala som a vyletela z chlapčenských záchodov ako strela.

„Počkaj, Isabella!"

Teraz som to bola ja, kto ho nepočúval. Rútila som sa po chodbe ako šialenec. Ešte stále som sa nerozhodla, či mu chcem povedať pravdu, alebo nie.

„Stoj, Bella!"

„Len cez moju mŕtvolu!" zakričala som na neho.

Na krátky moment som sa nedívala pred seba a vybehla spoza rohu. Do niekoho som celou silou vrazila a odrazila sa naspäť ako lopta. Vrazila som hlavou do steny. Padla som na zadok a vyvalila sa na zem. Nohy mi zatrepotali.

„Au, doboha! Hľaď sa, kadiaľ ideš!" zrúkla som.

„Isabella?"

Paráda, vrazila som rovno do Caydena.

„Isabella!" dobehol ku mne Elijah.

Nie, takto to ďalej nepôjde. Ostala som teda radšej namiesto toho ležať na zemi a obrátila pohľad k stropu. Bol čas dať sa na ústup. A mne napadol geniálny nápad, ako to urobiť.

„Bolí ma hlava," zašvitorila som a zatvorila oči.

„Isabella?!" Elijah podišiel bližšie. „Počuješ ma? Haló!"

Počula som, ako sa niekto ku mne sklonil. „Srdce jej bije a stále dýcha," hovoril Cayden. „Asi odpadla."

„Musíme zavolať pomoc!" v Elijahovom hlase som počula paniku.

„Prestaň panikáriť, Elijah. Radšej mi pomôž zdvihnúť jej nohy!"

Pocítila som, ako mi niekto chcel zdvihnúť nohy a tak som trocha spolupracovala. Cayden ma medzitým capkal po lícach.

Môj nápad nebol zase až taký geniálny. Ak sa nepreberiem, budú musieť zavolať pomoc. Pomaly som preto otvorila oči a pomrvila sa, aby som im dala najavo, že som pri vedomí.

„Si v pohode, Isabella?" opýtal sa ma Cayden.

„Hej," zamrmlala som.

Pomaly som sa posadila a chcela vstať, no on ma chytil za plecia a nechal ma sedieť na zemi.

„Nemala by si teraz prudko vstávať. Určite si v pohode? Nebolí ťa hlava?"

„Trocha hej," povedala som. „Asi by som si na dnes mala ľahnúť."

„Poďme, odnesiem ťa do ošetrovne na škole."

„Nebude lepšie, keď ju rovno zanesieme na ubytovňu?" opýtal sa Elijah.

„Bude," odpovedala som mu na drzovku namiesto Caydena. „A zájdem tam po vlastných."

„Odprevadím ťa!" vykríkli obaja naraz.

Radšej obaja, ako iba jeden. S Elijahom som si teraz nemohla dovoliť zostať osamote. Inak by iba zbytočne vyzvedal.

Pomohli mi vstať a potom vyšli spolu so mnou naspäť do telocvične. Prešli sme popri stene a pobrali sa smerom k východu. Všimla som si, že Amelia sa ešte stále zabávala so Samom. Nuž, aspoň niekto mal dnes báječný večer.