Do ubytovne sa mi vďaka tomu nedorozumeniu kráčalo omnoho ľahšie. Stále som si v hlave prehrávala Caydenove reakcie a vďaka tomu mi na tvári vždy zaihral úsmev.

Otvorila som vchodové dvere na ubytovni a vošla do malej chodby. Prezula som sa do svojich papúč a vošla do kuchyne. Kým som sa po vyučovaní ešte nejakú chvíľu poflakovala na streche, aby som sa upokojila a zastavila vlnu smiechu, tu sa dnes ľudia pustili do večere. Presnejšie povedané, iba jedna osoba.

Amelia mi vysvetlila, že o stravu sa každý stará sám a preto sa väčšina deciek nestravovala trikrát zdravo. Na večeru zväčša jedávali iba samé nemožné veci, variť poriadne nevedeli. Nevyčítala som im to. Boli to iba decká a povedzme si úprimne, ani ja som nevedela variť. Vždy som si na to trpko pomyslela zakaždým, keď si Noel do práce priniesol obed alebo koláč od svojej dokonalej snúbenice.

„Čo varíš?" podišla som bližšie.

Tylerom trhlo. Obrátil sa ku mne oblečený v kvietkovanej žltej zástere. V ruke držal nôž.

„Sorry, dúfam, že si sa kvôli mne neporezal," povedala som.

„Nie," pokrútil hlavou. Otočil sa naspäť k drevenej doštičke, na ktorej krájal cibuľu. „Robím lasagne."

„Lasagne? Ty vieš variť?" opýtala som sa ho.

„N-nič extra. Iba jednoduché veci."

No pardon. Lasagne boli zložité, ak som nepočítala tie hotové, ktoré stačilo iba na dvadsať minút šupnúť do rúry. Ten chalanisko si robil varil vlastné lasagne bez polotovarov?

„Jednoduché?" nadvihla som obočie. „Ja som schopná dovrzať aj praženicu."

Zasmial sa na mne. Pokračoval ďalej v krájaní cibule a keď som počula, akou rýchlosťou nôž klepkal po doske, nuž, došľaka. Ak som sa pri Noelovej snúbenici hanbila za to, že neviem variť, teraz som si pripadala tak tisíckrát trápnejšie.

„Chceš s niečím pomôcť?" opýtala som sa.

A zároveň sa modlila, že nepovie „áno".

„Netreba," pokrútil hlavou. „Nevadí ti, že zaberám kuchyňu?"

„Nah," mávla som rukou. „Keby som niečo chcela jesť, tak si spravím sáčkovú polievku. Tú ešte zvládnem. Ale ináč kuchyňu nepotrebujem."

„A-ak chceš," otočil sa ku mne. „Môžeš si dať z mojej večere. Bude toho veľa a nebudem to môcť skladovať dlho v chladničke."

„Och, naozaj?" rozžiarila som sa.

Lasagne som nejedla už večnosť. Moja diéta pozostávala prevažne z kávy a nezdravého jedla, ktoré som si dávala doniesť dole do podzemného štúdia, keď som ponocovala. Nielen, že som kvôli práci toho veľa nejedávala, ani len som si to nemohla dovoliť. Moje telo kvôli nedostatku pohybu extrémne rýchlo priberalo.

„Naozaj," usmial sa. „Ak ti nevadí, že budeš dlho čakať."

„Budem len rada," povedala som.

Prešla som k stolu a sadla si na svoju stoličku. Tešila som sa a žiarila ako slniečko a potom... Potom prišla realita a sebareflexia. Chytila som sa za hlavu. Čo si to spravila, Lisa? Snažíš sa práve vyžierať z večere chudobného mladého chalana? Stala sa z teba pijavica!

Kým som sa vo svojom vnútri bičovala nepeknými poznámkami, Tyler pokračoval vo svojom varení. S údivom som sledovala, aký bol šikovný. Keby Elijah vedel variť, mala by som ho hneď stokrát radšej. Nepočul azda ešte nikdy o tom, že láska ide cez žalúdok?

Keď Tyler predo mňa postavil tanier s kockou lasagní, všetky moje výčitky svedomia sa vyparili do vzduchu. Voňalo to fantasticky a ja som nedočkavo chňapla po vidličke.

„Netuším, aké to bude," povedal zahanbene. „Nemaj veľké očakávania, lebo..."

Nedopovedal. Už som do úst pchala druhú vidličku.

„Žartuješ? Je to fantastické! Takéto niečo by som dokázala jesť každý deň!"

Moja eufória ho nakazila. Usmieval sa, kým sme spoločne večerali v prázdnej kuchyni.

„Hej, čo je toto?" dovnútra nabehla Ivy. „Cítila som, že Tyler niečo vonia, ale nikdy som nevedela, že je šanca niekedy ochutnať z jeho kuchyne?"

Nahla sa ku mne a išla mi rukou do taniera! Plesla som jej po nej skôr, než sa stihla dotknúť môjho posvätného jedla.

„Heš, to je moje!" okríkla som ju.

„To nie je fér!" osopila sa Ivy na Tylera. „Prečo si jej nabral, no nám ostatným nikdy? Bývame tu dlhšie, než ona."

„Asi si nezaslúžite," odbila som ju.

„Som unavená jak pes!" dovnútra vošla Amelia. Hodila sa na stoličku a pozrela na nás troch. „Čo tu zase ziapete? Človek nemá po práci ani troška pokoja!"

Náhle si uvedomila, že sedím medzi nimi a vyskočila zo stoličky. Pozrela na mňa, pripravená tvrdiť, že to bol iba jednorazový skrat, ale ja som ju mávnutím ruky opäť usadila. „Kašli na to. Škola je o ničom."

Sadla si v rozpakoch naspäť.

„Amelia!" otočila sa k nej Ivy. „Isabella je večeru od Tylera. Prečo? Vkuse sme do neho hustili, aby nás nechal ochutnať, no on to nikdy nedovolil!"

„Karma," pokrčila som plecami.

„To nie je fér. Je jediný, čo vie z nás aspoň ako-tak variť."

Toto nebolo ako-tak, Amelia. Toto bolo hodné reštaurácie. Keby som mala partnera, ktorý by vedel takto variť, nosila by som ho na rukách. Ako je možné, že sa priamo v ubytovni skrýval tento sladký poklad? Myslela som si, že moje dni v tomto živote budú spočítané kvôli mizernej strave, ale popritom som to tu mohla mať ako hotel.

„Neviem variť," povedal automaticky Tyler.

„To by si mal usúdiť až potom, čo povedia ostatní," odvetila som. „Pretože toto je fakt super! Naozaj!"

„A čo keby sme spravili dohodu?" opýtala sa Amelia. Ukázala som prstom na tabuľku na stene. „Tyler bude iba variť a my ostatní si rozdelíme zvyšné domáce práce."

„To by bolo dokonalé. Zoženieme nejaký sklenený pohár a do neho sa každý zloží na stravu. Každý dostane porciu na večeru. Istotne to bude lepšie, ako strava zo školskej jedálne," zapojila sa Ivy.

„Čo povieš, Tyler?" opýtala som sa.

„Ja n-neviem," povedal. „Nemyslím si, že vám to bude chutiť. A čo ak bude v recepte niečo, čo niekto z vás nemá rád?"

„To sa dá veľmi rýchlo zariadiť. Môžeme spísať zoznam vecí, ktoré neznášame. Potom vymyslíme nejaký jedálny lístok na týždeň."

„Všetko okrem brokolice," vykríkla Ivy. „A okrem pálivého!"

Zdvihla som sa zo stoličky a zapchala jej ústa dlaňou. To dievča malo vždy neskutočné množstvo energie.

„Nemôžeme ťa do toho nútiť," povedala som mu. „No vyzerá to tak, že ťa varenie baví. Môžeš iba variť a my sa postaráme o všetko ostatné. Môžem ti pomôcť s prípravou, ak bude toho moc, dokiaľ bude isté, že to je niečo, na čom sa nedá nič pokaziť. Môžeme vyskúšať jeden-dva týždne a potom sa rozhodneš. Čo ty nato?"

Povedala som, že ho nemôžem nútiť, ale faktom bolo, že som teraz na neho brutálne tlačila. Hej, konečne som mala šancu, aby mi niekto varil normálne jedlo. Bola som odporná, viem!

„Môžeme niečo skúsiť," povedal Tyler po chvíli.

„Yeeeees!" vykríkla Ivy.

Chvíľku skackala od radosti po kuchyni a potom sa so žiariacimi očami obrátila k Tylerovi: „Koľko stojí kocka lasagní?"

Kým Tyler v hlave počítal hodnotu potravín a absolútne si do toho nezarátal svoju prácu, čo ja by som na jeho mieste určite urobila, do kuchyne prišiel aj zvyšok osadenstva.

„Čo keby sme toto urobili prvou spoločnou večerou?" opýtala som sa ho s úsmevom.

Napokon to dopadlo tak, že sme sa najedli všetci spoločne. Ukázalo sa, že Tylerove obavy ohľadom varenia boli iba planý poplach. Všetci boli spokojní a po večeri niekto vytiahol prázdny zaváraninový pohár. Postavili sme ho doprostred stola a hneď sme mu do nej pohádzali niekoľko dolárov za dnešnú večeru.

„Ugh," odgrgla si Amelia. Zdalo sa, že jej zábrany boli fuč. „Ako sa mám teraz s plným žalúdkom pripraviť na zajtrajšie vyučovanie?"

„Nejaké ďalšie eseje?" žmurkla som na ňu.

„Zatiaľ nie," pokrútila hlavou, „ale časom určite pribudnú."

„Hej, Tyler," krútila sa okolo neho Ivy. „Čo keby sme vymysleli jedálny lístok na zajtra a zvyšok týždňa? Máš nejakú knihu s receptami?"

Sedela som za stolom a sledovala, ako spolu listovali v nejakej knihe a dohadovali sa, čo by dokázali jesť všetci. S podopretou bradou som sa na nich usmiala a uvedomila si, že hoci prvé dva dni mi tu pripadali ako koniec sveta, teraz som sa cítila spokojná a šťastná.

„Si tu iba pár dní, no mám pocit, že dynamika tejto skupiny sa úplne zmenila," povedala mi Amelia. „Predtým sme sa správali omnoho viac ako cudzinci."