Mám tento príbeh vystavať tak, aby bola Isabella ochotná sa doň vrátiť? Je vôbec niečo také možné? A bude sa chcieť vrátiť po tom, čo sa dozvie, že pre niektorých ľudí bude navždy Slečna Zajačiková?

Nevedela som, či to bude fungovať. Bol to iba pokus mojej úbohej mysle racionalizovať celý tento nezmysel, čo sa mi stal. A dodať si aspoň akú-takú nádej. Aj keby to nefungovalo, môžem si vybrať. Buď budem aj ja bábka v tomto nemožnom príbehu a nechám sa obťažovať hlúpymi dejovými zvratmi a jednoduchými postavami, alebo si z tohto sveta urobím svoj vlastný, aby sa mi aspoň na malú chvíľku podarilo zabudnúť, že patrím niekam inam. Kde čakajú ľudia, ktorí sa o mňa už istotne strachujú.

Podoprela som si tvár dlaňou a vydýchla. Kým som rozjímala nad svojimi možnosťami v tejto bezútešnej situácií, Elijah sedel už s kávou neďaleko mňa. Z chladničky si vzal balený sendvič, ktorý teraz zhltol v priebehu niekoľkých sekúnd. Zdalo sa mi, že na mňa párkrát pozrel, ale ja som nehodlala venovať mu viac pozornosti.

Namiesto toho som sa pozrela na Ameliu.

„Áno, Isabella?" opýtala sa, keď si všimla, že po nej poškuľujem. „Potrebuješ s niečím pomôcť?" milo sa na mňa usmiala.

Elijahovi zabehlo posledné sústo sendviča. Do očí mu vbehli slzy, začal sa dusiť. Amelia s úsmevom vstala a potom ho buchla po chrbte, až kým zaslintaný kus chleba neskončil na stole. Zdalo sa mi, že do tej akcie vložila omnoho viac sily, než bolo potrebné.

„O-odkedy si taká milá?" dostal zo seba Elijah, keď konečne prestal kašľať.

„O čom to hovoríš?" usmiala sa na neho. „Vždy som rovnaká."

Tentoraz som si odkašľala ja: „Viem, že som tu nová, no netreba sa predo mnou pretvarovať. Je mi úplne jedno, kto sa ako správa, dokiaľ mi tým nebude spôsobovať nejaké nepríjemnosti."

„Nepotrebujem sa pretvarovať," prehovorila Amelia s úsmevom.

„Prečo si potom tak dobre oblečená a namaľovaná?" opýtal sa jej Elijah. „Vieš, že mám rád, keď si strapatá a neupravená. Vyzeráš potom omnoho viac sexi. Akoby sme si spolu práve užili v posteli."

Teraz zabehla káva mne. Ak budem chcieť koexistovať s Elijahom, asi by bolo vhodné naučiť ho troška taktu a slušnosti. Ten chalan dokázal povedať fakt hocičo bez toho, aby si dal servítku pred ústa. Azda si myslel, že jeho slová boli tiež sexi? Boli skôr pekne trápne.

Obrátila som sa k Amelii. Nebola som násilný človek, ale keby som bola v jej koži, asi by som ho takisto chcela preflieskať. Problémom však bolo, že on by si aj to zjavne užil. Zdalo sa, že aj ona bojovala s rovnakými myšlienkami. Hoci sa na neho stále usmievala, videla som, ako jej myká svalstvom na tvári, zápasila so svojimi emóciami a nechcela predo mnou vybuchnúť. Dokedy to takto ešte vydrží, kým opäť povolí? A kedy si konečne uvedomí, že mi je úplne jedno, keď z nej nebude dokonalá pani učiteľka, ale normálna ženská, čo má tak akurát po krk spoločného bývania s arogantným krpcom, ktorému ešte tečie mlieko po brade?

„Možno by som mala začať tým, že sa opýtam mojich kolegov, či by si nemohli na teba zasadnúť?" zašvitorila Amelia. „Hoci nie sme v budove školy, stále sa nachádzame na jej území a preto by si aj naďalej mal dodržiavať školský poriadok."

Och, takže sa ovládla.

Rozosmiala som sa. Celá táto situácia bola pre mňa maximálne absurdná. Chalan, ktorý sa snažil očariť staršiu ženu a namiesto toho sa iba čoraz hlbšie zakopával pod zem. Mladá žena, ktorá sa mi snažila byť vzorom a nápomocná, hoci netušila, že sme pravdepodobne rovnako staré a jej imidž mi je úplne ukradnutý.

„Už si premýšľala nad tým, kde by si chcela pracovať?" obrátila sa ku mne Amelia.

Zjavne ju môj výbuch smiechu nepotešil, ale neodvážila sa prejaviť svoju šialenú stránku. (O ktorej sme už aj tak všetci dávno vedeli, duh.)

„Neviem," pokrčila som plecami.

Zdvihla som sa zo stoličky a šla si umyť šálku do drezu. Ešte som sa nad tým tak veľmi nezamýšľala. Nemala som záujem prečesať celé mesto, kým niekde nájdem prácu. Ako prvá možnosť mi napadla brigáda v jednom z obchodov, kde sme včera boli kúpiť veci.

„Skúsim sa zastaviť v obchode s oblečením, keď otvoria a opýtam sa, či náhodou niekoho nehľadajú. Snáď na víkendy budú niekoho potrebovať."

„To je dobrý nápad," pochválila ma Amelia.

Aj keď omnoho radšej by sa mi páčila nejaká spojená s textom. Koniec koncov, vo svojom „originálnom" živote som pracovala ako scenáristka.

Elijah sa vyvalil na stôl, keď zistil, že sme ho obe začali dokonalo ignorovať. „Hej, Amelia," zakňučal. Teraz fakt znel primerane svojmu veku. „Čo tam toľko opravuješ? To sú eseje od prvákov?"

„Hej," vydýchla. „Do pondelka ich musím všetky opraviť."

„Je to ťažké?" nazrela som jej ponad plece na papiere.

„Problém je ten, že väčšina prvákov poriadnu esej napísať nevie. Preto sú plné nielen gramatických chýb, ale i štylistických. Niektoré nemajú ani len hlavu a pätu, skáču v odsekoch ako pingpongové loptičky."

„To je nuda!" zahlásil Elijah.

Šmaril svoju šálku do drezu a bez toho, aby si ju umyl, vyšiel z kuchyne. Počuli sme, ako dupal hore po schodoch. Obrátila som sa k Amelii.

„Ach, takže ti dali vycvičiť prvákov na dostatočnú úroveň?" zasmiala som sa.

Fľochla po mne, no nepovedala nič. Začínala strácať svoje zábrany. Hmm, to teda vôbec netrvalo dlho. Iba necelých 24 hodín.

„Potrebuješ s tým pomôcť?" opýtala som sa jej.

„Prosím ťa," mávla rukou. „Hovorili mi o tebe, že si knihomoľka, ale čo môžeš vedieť o štruktúre esejí a gramatike?"

„Čo ja viem?" pokrčila som plecami. „Možno ti mojich pár centov pomôže rýchlejšie sa zbaviť otravnej roboty. Tak napríklad," povedala som sa nahla sa nad jej papier s poznámkami. „V tomto riadku si prehliadla chybu a toto by som dala ako samostatný odsek. Teraz tá vsuvka dáva zmysel."

Prevrátila očami a potom sa pozrela na riadok, ktorý som jej ukázala. Prečítala si rukou písaný text a potom sa pozrela na ďalší odstavec. So zovretými očami zdvihla ku mne pery.

„Odkiaľ to vieš?"

„Neviem. Asi mám na to cit."

Nemá zmysel jej hovoriť, že som vo svojom živote počas univerzity študovala anglický jazyk a literatúru. Teda presne to isté, čo teraz ona učí stredoškolákov. Nuž... A keď trávite svoje dni v práci tým, že sa snažíte pretaviť román na komiks, naučíte sa nielen dobre zostručniť text, ale čo-to aj o jeho stavbe a podobne. Okrem toho, že sme podobné hlúposti takisto letmo prešli aj počas niektorých semestrov na škole.

„Ak mi zaplatíš, môžem všetky tieto eseje opravovať za teba," pošepla som jej.

Hľadela na mňa, akoby som bola stelesnenie samotného Satana. Nemohla dopustiť, aby eseje opravovala nejaká žiačka, ale neznášala túto prácu a zaberala jej príliš veľa voľného času, ktorý mohla stráviť úplne inak.

„Si diabol, či anjel?" opýtala sa.

Pre teba budem zjavne oboje.

„Je to na tebe," pokrčila som opäť plecami.

„Dobre teda," prekrížila si ruky na hrudi. „Oprav teda túto jednu esej a potom ti poviem, či to budeš môcť robiť, alebo nie."

Nahla som sa a vzala si papier, čo mala na stole. Požičala som si jej červené pero a sadla si naspäť za stôl. So sklonenou hlavou som sa snažila rozlúštiť škrabopis a premýšľala nad tým, ako z toho všetkého vyskladať čo najrozumnejší text.

„Mám to hotové," povedala som, keď som bola so svojou prácou po nejakej chvíli spokojná.

Amelia si vzala papier naspäť a začala kontrolovať riadok po riadku. Oči jej lietali po papier, hľadajúc nejakú zabudnutú chybičku, alebo nesprávnu korekciu. Samoľúbo so sa uškrnula. Vedela som, že žiadnu nenájde. Na svoje schopnosti týkajúce sa textu som bola hrdá.

Amelia položila opravenú esej naspäť na stôl a potom sa na mňa pozrela. Oprela si lakte na stôl a spojila prsty.

„Isabella," prehovorila pomaly. „Aká je tvoja cena?"

Rozosmiala som sa. Mala som ju v hrsti. Podoprela som si tvár dlaňou a premýšľala, koľko si vypýtať, aby som nevyzerala ako nejaký zdierač, no aby som si na seba neušila búdu.

„Nejako sa ešte dohodneme," povedala som.

„Mám ale ešte jednu podmienku," prehovorila. „Ak by sa ťa niekto na našu dohodu opýtal, budeš sa hrať na hlúpu."

„Budem mlčať ako hrob," naznačila som rukou zips na svojich perách a potom vstala. Natiahla som k nej dlaň.

Podali sme si ruky a ja som spokojná vyšla z kuchyne. Samozrejme, že opravovanie písomiek ma nikdy neuživí a budem preto potrebovať aj normálnu brigádu. Mojim cieľom preto bolo ísť nahor do izby, preobliecť sa konečne z pyžama a vybrať sa do starého nákupného centra, kde sme boli včera.

Zamierila som ku schodom a ihneď zbadala, že na poschodí niekto na mňa čaká. Bola som odhodlaná ho ignorovať. So sklonenou hlavou som prechádzala ďalej, keď som začula otravný hlas.

„Máš pre mňa chvíľku?"

Elijah bol otravný ako vždy.

„Nemám," usmiala som sa na neho a chcela pokračovať, akoby sa nič nedialo.

Schmatol ma za ruku a stiahol k stene. Sykla som, keď som si buchla temeno o stenu. Pošúchala som si hlavu, no on mi obe ruky spojil nad ňou a prišpendlil o stenu.

„Prečo si taká chladná, Isabella?" pošepol mi do ucha.

Srdce mi vyskočilo až kamsi do krku. Toto má byť akože tá legendárna romantická scéna z príbehov, kedy hlavný hrdina pritlačí dievča o stenu a násilne ju pobozká, alebo sa jej bude dotýkať proti jej vôli?

Možno sexi, keď to spraví dospelý muž so svojou partnerkou, keď to je súčasť ich zmyselnej hry. NOČNÁ MORA, keď ste dospelá žena v tele tínedžerky a robí to chalan o desať rokov mladší.

Začala som sa mykať, no Isabella bola príliš slabá na to, aby ho zvládla. Čo to dievča predtým nikdy v živote necvičilo a poriadne nejedlo. Dnes ráno som pila iba kávu, o raňajkách nebola žiadna reč. Tak ako som sa mala ubrániť tomuto nadržanému idiotovi?

„Zmenila si sa," priadol mi ďalej do ucha, z čoho mi vstávali všetky strapaté vlasy dupkom.

Nebola som nejaký extra pobožný človek. Ale, Bože, daj, aby tento hlupák dostal rozum a pochopil, že s Isabellou čosi nie je v poriadku a práve preto je taká iná. A aby sa v jeho mozgu konečne zapla autocenzúra, ktorá ho prefacká a vysvetlí mu, že tieto veci sa nerobia ani v dievčenských romantických príbehoch!

„Myslel som si, že si úplne iná, taká typická sivá myška zašitá v knihách. Zdá sa ale, že som sa mýlil. Čo keby sme sa spoznali hlbšie?"

Mozog mi naskočil pomerne rýchlo. Ruky mi síce stále držal nad hlavou, ale nohy som mala voľné.

„Garantujem ti, že­... Áááá! Ach, zbláznila si sa!?"

Ohla som koleno a šupla som mu jednu bombu rovno do rozkroku. Ihneď ma pustil a začal sa postojačky zvíjať v bolestiach. Bolo by mi ho možno aj ľúto, keby sa po celý čas nesprával ako idiot. Dospievajúci sa často osopia na dospelých, že je čas prestať ich považovať za deti. Nuž, prvá lekcia, ktorú sa dozvedia je, že každý dospelý je zodpovedný za vlastné činy.

„Nepochybne si na svoje skóre s babami hrdý, no na mňa môžeš definitívne zabudnúť. Nemám záujem!"

Nechala som ho tam a vrátila sa do svojej izby. Možno nebol dobrý nápad byť úplne iná, než pôvodná hlavná hrdinka. Zbytočne som tým na seba upútavala pozornosť. Stále som si nebola istá, či chcem, aby si ostatné postavy všimli, kto v skutočnosti som. Aj ja sama som sa cítila ako votrelec, isto si to budú myslieť i originálne postavy z tohto sveta. Možno by som sa mala teraz držať troška pri zemi, nech si zbytočne neskomplikujem celú situáciu.

To som ešte nevedela, že tento scenár mi už viac nebude dopriaty.