Milovala som rána. Ten pocit, keď som dokončila scenár a pre moju ubolenú myseľ nastala konečne chvíľa ticha. V prázdnom štúdiu som zdvihla hlavu od počítača a sledovala, ako sa cez malé okienko dnu snažili vkradnúť prvé lúče. Zvyčajne sa po niekoľkých minútach ticha zo schodov ozvali dva páry ráznych krokov a dvere na štúdiu sa roztvorili.

„Ránko!"

Rhonda chodievala ako prvá, za ňou hneď Noel. Kým oni dvaja boli najproduktívnejší práve doobeda a popoludní, mali sme aj zamestnancov, ktorí boli pravým opakom. Kým Rhonda o druhej už odpočítavala počet stránok do konca, iní iba o takomto čase prichádzali do štúdia, aby sa mohli pozrieť na jej ilustrácie a začať pracovať na ich vyfarbovaní, či pozadiach pre jednotlivé scény. Noelovi bolo jedno, či v jeho štúdiu pracovali ranné vtáčatá, alebo nočné sovy. Nikdy nekomentoval naše pracovné návyky, kým sme dodržali termín vydania novej časti.

„Skvelá práca, Grumpy!" povedal mi Noel vždy predtým, než som ráno odišla zo štúdia.

S taškou prevesenou cez plece som vystúpila po schodoch z našej podzemnej nory a vyšla do mesta. Skoré ráno v uliciach malo vždy pokojnú a ospalú atmosféru. Ľudia ponáhľajúci sa do práce sa ešte naplno neprebudili, alebo mali stále dostatok času a nemuseli sa zmeniť na uponáhľané a nervózne tornáda. Z podnikov pripravujúcich raňajky sa šírila aróma palaciniek a vaflí. Reštaurácie pripravujúce sa na obedňajší nával hladošov už začínali s prípravou poctivého slepačieho vývaru. Z kaviarní na rohoch rozvoniavali prvé šálky čerstvo pomletej kávy. Zvyčajne ma niektorá z nich prehovorila a napokon som domov kráčala s papierovým pohárikom v ruke.

Bývala som neďaleko, nevyužívala som teda mestskú hromadnú dopravu na presun do práce. Kým som zastala pred vchodom starého ošarpaného bytového domu s troma podlažiami, v prstoch som držala už iba prázdny kelímok.

Vstúpila som dovnútra a potom vyšliapala nahor po schodoch na najvyššie poschodie. Strčila som do zámky kľúč a potichu odomkla. V chodbe ma zvyčajne nikdy nikto nečakal, hoci som vedela, že byt nie je prázdny.

Tašku s laptopom som hodila na stôl v kuchyni, moje oblečenie dopadlo vedľa na stoličku. Napokon som iba v tielku a nohavičkách prešla rovno do spálne. Stiahla som nadol staromódne svetlohnedé rolety a obrátila sa k svojej posteli.

Uprostred sa pod prikrývkou nachádzala nehybná kopa. Ľahla som si na okraj matraca a potom nadvihla prikrývku. Waffles, môj kocúr svetlučkej oranžovej farby, lenivo zdvihol hlavu. Bolo príliš skoré ráno na to, aby sa jeho veličenstvu uráčilo ma prísť privítať do chodby. Nezazlievala som mu to. Na jeho mieste by som sa ani ja nezdvihla z postele. Sklonila som sa k nemu a dala mu pusu na hlavu. Zakryla som nás a zatvorila oči. Cítila som, ako sa ku mne pritúlil a miestnosťou sa ozvalo jeho pomalé pradenie.

Momenty, ako bol tento, ma vždy napĺňali šťastím. Bez ohľadu na to, že som mala za sebou šálku kávy, som okamžite dokázala zaspať...

Prevrátila som sa na posteli a otvorila oči. Po líci sa mi skĺzla osamelá slza a ja som ju utrela chrbtom ruky. Posadila som sa. Váľanda podo mnou zavŕzgala, tenká prikrývka mi padla k bokom. Obrátila som sa do izby. Cez drevené okno dnu presvitalo denné svetlo. Na rozdiel od jemného mliečneho rána malo studený modrý odtieň, ktorý rezal v očiach.

Spustila som nohy na zem. Staré drevené parkety by mali byť na nohy prívetivejšie, no mne bolo aj napriek tomu chladno. Zliezla som z postele a pošúchala si studené ramená, ktoré mi vykúkali spod čierneho vyťahaného trička. Zastala som pred oknom a vyzrela von.

Suchá vysoká tráva žltej farby sa kývala vo vánku. Šuchot neďalekého javora som počula až dovnútra, hoci oblok som mala po celú noc zatvorený. Sem-tam sa popred okno prehnali červené listy.

Bol to definitívne krajší výhľad než ten, čo som mala ja zo svojho bytu, no aj tak ma to nepotešilo. Otočila som sa chrbtom k oknu a obula si papuče, ktoré som skopla včera večer pred spaním vedľa postele.

Otvorila som dvere na izbe a vyšla na chodbu. Na poschodí bolo ticho. Šuchtala som sa k umývadlám, drevené parkety v tom tichu vŕzgali ako z hororu. Na vyčnievajúcu stenu pokrytú na striedačku žltými a zelenými dlaždičkami niekto postavil nový plastový pohárik s mojou zubnou kefkou. Nedívala som sa na svoj odraz v zrkadle, kým som si umývala zuby a tvár. Už iba podľa dotyku som vedela, že moje líca sa menia na bojové pole. Vedela som, že len čo dostanem prvú výplatu, miniem ju na kvalitnú pleťovú kozmetiku.

Ešte v pyžame som zišla dole po schodoch. Moja myseľ ma neustále nútila pokračovať vo svojej typickej rannej rutine – vypiť za šálku kávy. Tú som vždy pila bez ohľadu na to, či som sa chystala zvyšok dňa prespať, alebo byť hore.

„Dobré ránko!"

„Dobré," odvetila som mrzuto.

Pozrela som na Ameliu. Netušila som, kedy vstala, ale teraz sedela na svojom mieste za rozloženým stolom v jedálni. Bola prezlečená, učesaná a namaľovaná, aj napriek tomu, že bola sobota, takže dnes ráno pravdepodobne nešla do školy. Po jej ľavej ruke som videla stáť šálku s kávou. V tej pravej držala pero a pod lakťom sa jej kopil stoh rôznych zdrapov papiera.

„Čo tu robíš takto skoro ráno? Ostatné decká ešte spia," usmiala sa na mňa.

Pokrčila som plecami. Ostatné decká zrejme mali ťažkú piatkovú párty, kým ja som večer strávila tým, že som plakala do vankúša.

„Jesto ešte káva?" spýtala som sa.

Prižmúrila oči: „Áno, ale kofeín sa neodporúča pre tínedžerov vo veľkých dávkach."

„Len jedna šálka, žiaden strach, pani učiteľka," zamrmlala som.

Ešte viac sa zachmúrila, no neodpovedala. Namiesto toho sklonila hlavu nad papiere. Kým ich študovala, prešla som k sklenenému kávovaru, v ktorom čakala čerstvo uvarená káva. Asi nebola taká kvalitná ako tie, na ktoré som si potrpela, no bývali sme všetci v biednej ubytovni. Bolo jasné, že namiesto kvalitnej zrnkovej kávy budeme vďační za čo najväčší pakeľ tej instantnej.

Keby som vypila teraz päť litrov kávy, dostala by som infarkt a zobudila sa naspäť vo svojom svete?

„Je tu nejaká šálka, ktorú môžem použiť?" spýtala som sa, keď som po druhý raz otvorila nesprávne dvierka na linke v kuchyni.

„Prvá nad umývadlom," povedala mi Amelia bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. „Každý z nás má vlastnú, ale vzadu nájdeš nejakú s logom školy, tú nikto nepoužíva."

„Hmmm, skúsim ju pohľadať. Díkes."

Postavila som sa na špičky, aby som dovidela do zadnej časti skrinky. Nebola som vysoká, no zvyčajne som nemala problém s dosahom na police. Isabella bola chudá, no nebola vôbec dlhá, takže som iba s námahou natiahla ruku a snažila sa poslepiačky nahmatať hrnček. Moja fyzická schránka nebola dostatočná na túto aktivitu.

Bezmocne som cúvla a do niekoho vrazila. Srdce sa mi od ľaku rozbúchalo.

„Ups, sorry," odpovedala som automaticky a chcela sa otočiť.

No ten niekto mi neodpovedal. Namiesto toho ma chytil za obe plecia, aby som nestratila rovnováhu. Než som stihla čokoľvek urobiť, alebo sa obrátiť, zazrela som, ako sa popri mojej hlave natiahla ruka a siahla do poličky. Vybrala odtiaľ obyčajný biely hrnček s jednofarebným logom a menom školy. Položila hrnček na linku vedľa umývadla.

„Díkes, uhmm, Fernando."

Pamätala som si toho chalana, stretli sme ho v chodbe, kým mi Amelia hľadala veci. Dívala som sa, ako bez slova prešiel vedľa a potom si do svojej šálky i on zalial kávu. Nebol až príliš vysoký na priemerného Mexičana? Ach, jasné, bol nadpriemerný. Pretože to bola ďalšia platonická láska hlavnej hrdinky. Došľaka!

Aj ja som si zaliala kávu a potom som si sadla za stôl. Škúlila som Amelii na papiere.

„Opravuješ písomky?"

„Eseje od študentov," povedala mi.

„Písané rukou?" začudovala som sa. „Nebolo by to lepšie, keby ti ich písali na počítači?"

Zdvihla ku mne hlavu: „Ak to majú ukradnúť z internetu, tak nech si dajú aspoň toľko námahy, aby to vlastnoručne prepísali na papier."

Fernando si odkašľal a potom sa napil kávy.

Amelia ihneď zmĺkla. Zobrala z kopy ďalší papier, aby preklenula náhle ticho a potom sa na mňa znova s úsmevom pozrela: „Nie všetky decká majú počítač a tak som im nechcela robiť zbytočné starosti."

Ty odporná falošná líška!

„Uhmm, Sam musí byť na teba hrdý," poznamenala som.

„Och, zdá sa mi to, alebo badať v tvojom hlase náznak žiarlivosti?" povedala.

Jej maska úžasnej optimistickej a priateľskej ženy sa začala praskať. Keď sa mi tentoraz pozrela do očí, nesršala z nich neha, či dobrotivosť, ale blesky. Samozrejme. Amelia išla od samého začiatku príbehu po Samovi. A nakoľko Isabella s ním potenciálne mohla skončiť, považovala ju v skutočnosti za nepriateľku. Fajnotka, nie? Dospelá žena sa cíti menejcenne pri mladom dievčati.

„Ach, takže slečna Zajačiková ide po našom telocvikárovi. Nečudo, že mi vôbec nevenuje pozornosť!"

Prevrátila som očami. Zase. Do kuchyne napochodoval Elijah. Len čo ho Fernando zazrel, vzal si svoj hrnček kávy a odišiel preč cez spoločenskú miestnosť. Nakoľko citlivé srdiečko Isabelly búchalo pri každom jednom chlapcovi z príbehu, bolo jasné, že je len otázkou času, kedy sa zaláskuje do jedného z nich. Autorka ma vtedy prekvapila, Isabella pásla po všetkých troch naraz! Tí dvaja boli tak predurčení byť rivalmi, až kým si Isabella jedného z nich nevyberie.

„Dokedy budem počúvať o tých zajačikoch?" opýtala som sa Elijaha.

Ako aj ostatní obyvatelia tejto ubytovne, aj on hneď ráno zamieril ku kávovaru a siahol po svojom obľúbenom hrnčeku. Zdalo sa, že to bol rituál tejto mikro-komunity a ja som sa podvedome stala súčasťou.

„Neviem," obrátil sa Elijah chrbtom ku kuchynskej linke a potom sa o ňu oprel zadkom. „Dokiaľ ich budeš nosiť?"

Yup, narážal na moje nohavičky. Fakt som si myslela, že priemerný tínedžer sa bude pri téme dievčenských nohavičiek aspoň troška ostýchať. To som natrafila na zlú postavu. Elijah bol neslávne známy sukničkár a autorka ho vykreslila tak, akoby mal skúseností viac, než tridsaťročný chlap.

Vstala som zo stoličky. Čierne rozťahané tričko na mne viselo. Golier bol až príliš natiahnutý bujným poprsím Amelie, čo spôsobovalo, že na mojom plochom hrudníku padal nebezpečne nízko. Až tak ma to netrápilo, pretože tričko aj tak nemalo čo zakryť. Skôr ma sralo, že okolo mňa okraj trička doslova poletoval a pripadala som si ako netopier. Aj šortky boli zjavne natiahnuté oblým zadkom a stehnami, ktoré ale nepatrili mne.

Chytila som roztiahnutý okraj šortiek a nadvihla ho dohora. Isabella mala tak tenké nohy, že by ich zvládla obliecť iba do jednej z nohavíc. Voľný strih odkryl moje lono.

„Vidíš? Už ich nenosím," odpovedala som.

Elijah vyprskol kávu, z ktorej si práve odpil.

„I-Isabella Starlightová!" Amelia stratila schopnosť ovládať sa. „Č-čo si to práve urobila?"

„Nič," pokrčila som plecami. Spustila som okraj šortiek naspäť dole a opäť sa posadila na stoličku vedľa nej. „Dookola komentuje moje prádlo so zajačikmi, tak som od neho chcela mať pokoj."

Áno. Pre dievča ako je Isabella, by sme mohli takýto druh správania nazvať ako existenčný omyl. Mne to bolo jedno. Nikto sa ma nepýtal, či si prajem nosiť zajačikove nohavičky, keď som sa do nej prevtelila. Odteraz budem ja rozhodovať o tom, čo urobím s jej telom. Urobím z neho rukojemníka, dokiaľ neprídem na spôsob, ako odtiaľto vypadnúť.

Stále som to totiž nevedela. A odmietala som sa s tým vyrovnať. Isabella zmizla, pretože si uvedomila, že je iba bábkou v príbehu. Pretože nadobudla vlastné city a myšlienky. Ja som to ale o sebe vedela od samého začiatku. A stále som bola tu. Takže to nemohol byť dôvod, ktorý spustil celú túto pohromu.

Tento príbeh bol plný dier a prázdnych miest. Svojim príchodom som ich začala zapĺňať a niektoré nelogické veci sa začali postupne upravovať. Iné dokonca úplne meniť. Spomenula som si na to, ako som vyfarbila cestu a odhalila ďalšiu časť mestečka, ktorá sa predtým v príbehu vôbec nevyskytovala. Znamenalo to, že keď sa mi odkryje celé územie, na ktorom sa odohráva tento príbeh, nájdem jeho skutočný koniec a budem sa môcť vrátiť domov?

A čo všetky ostatné postavy? Nechám ich tu, aby z nich aj naďalej boli iba jednoduché makety, alebo ich mám všetky preskúmať do hĺbky? A naozaj musím Isabelle nájsť skutočného partnera? V príbehu neustále prelietavala od jedného k druhému, hoci potom vždy prišla scéna, ktorá jedného z nich načisto vyradila z jednotlivých možností. Alebo bol príbeh úplne o inom.

Tak napríklad, Elijah bol snáď najväčší sukničkár z celej školy a hoci Isabella bola tajne do neho zaľúbená, on o ňu nikdy ani len nezakopol. Pretože bola pre neho iba nudná bifľa, ktorá nemala žiadne prsia, ani zadok. Táto jeho jednoduchosť vo výbere spôsobovala, že ho napokon vyradila zo svojho háremu a potom svoju platonickú náklonnosť raz-dva prekonala. Obzvlášť, keď sa dozvedela, že všetky milé gestá, ktoré urobil, boli iba súčasť akejsi blbej stávky.

Jeho príbeh sa ale hneď od začiatku dosť zmenil. Nikdy Isabellu neprichytil v takej chúlostivej situácii, ako keď videl mňa zaryť nosom do chodníka a roztrhnúť si sukňu. Takisto bola z jeho odozvy vždy celá vykoľajená a srdce jej prudko búšilo. (Ako pri každom peknom chlapcovi či mužovi v tomto príbehu.)

No ja som voči nemu necítila vôbec nič. A keby hej, asi naozaj skočím z okna. Nepotrebovala som byť označovaná za pedofilku, veď tie decká boli o deväť-desať rokov mladšie, než ja. Och...