„Bude ti to stačiť na spanie?" opýtala sa ma Amelia.

„Ale áno, bude. Ďakujem," odpovedala som konečne.

„Fajn. A teraz by sme mohli skočiť do nejakého obchodu, aby si si kúpila bežné veci.

Sledovala som, ako zápasila s dverami. Nevedela ich poriadne zatvoriť, pretože za tých desať minút, čo bola vo vnútri, si aj dvere zahádzala oblečením a teraz sa jej zachytilo o vnútornú kľučku. Kým sa naťahovala s ďalšími vecami, zaniesla som si svoje staro-nové pyžamo do izby. Vrátila som sa dole a počkala na ňu.

Potom sme spoločne vyšli von z ubytovne. Pozrela som sa smerom, ktorým ma viedla a uvedomila si, že vidím ďalší chodník a cesty. Biely svet sa opäť o niečo rozrástol. Blížili sme sa k starému obchodnému domu. Vyzeral zvonka celkom ošarpane, najlepšie roky zrejme už mal za sebou. Azda aj preto bolo vo vnútri málo ľudí.

„Tu je jeden z obchodov s oblečením," ukázala mi Amelia.

Spoločne sme vošli do predajne.

Vedela som, že na začiatok toho nepotrebujem veľa. Väčšinu dňa budem tráviť v školskej uniforme, ktorá bola na škole povinná. Veci na spanie mi dala Amelia, no časom si určite kúpim vlastné pyžamo. Takže som potrebovala iba nejaké pohodlné oblečenie na doma, aby som nemusela víkend stráviť v nočnom úbore, a potom nejaké bežné oblečenie na von. To bolo pre mňa minimum. Ak budem potrebovať viac vecí, dokúpim si ich neskôr.

Prešla som teda k nejakým tričkám. Automaticky som siahla po veľkosti M, no keď som si všimla, ako sa Amelia na mňa pozerá, zastala som s rukou na vešiaku. Vôbec som si neuvedomila, že som v inom tele. To znamenalo, že budem nosiť úplne iné veľkosti. A hoci pre svoje telo som všetky veľkosti ovládala dokonale, teraz som nemala ani len poňatia, čo bude moje konfekčné číslo.

„Potrebuješ pomôcť?" opýtala sa ma.

Musela som sa tváriť veľmi zmätene, keď sa ponúkla, že mi pomôže. Možno jej to pripadalo i zvláštne, väčšina tínedžeriek predsa vedela, akú má veľkosť. A ak baby samé v takomto veku nenakupovali, minimálne si v obchode aspoň kadečo vyskúšali.

„Asi hej?" prikývla som.

Vytiahla tričko veľkosti XS. Dúfala som, že na ňu nehľadím ako idiot. XS? Nehrozí, že takéto niečo si na seba oblečiem. Veď to musí byť azda pre bábiky!

So zovretými perami som zobrala tričko aj s vešiakom a prešla k nejakým džínsom. Chvíľku sme sa v nich hrabali, kým sme našli dve veľkosti, ktoré by mi mohli sedieť. Vzala som kusy oblečenia a prešla k skúšobným kabínkam.

„Keby niečo, budem vonku," povedala mi Amelia.

Videla som, že sa tvárila kyslo, keď videla veľkosti, ktoré som brala so sebou. Závidela mi azda to, že mám menšie konfekčné číslo?

Vstúpila som do kabínky a zatiahla za sebou záves. Hodila som veci na sedadlo a pozrela na seba do zrkadla. Počas týchto dvoch dní som svoj odraz videla iba málo razy. Opäť ma šokovalo, ako vyzerám. Môj mozog akoby odmietal pochopiť, že som to ja. Namiesto toho mi hovoril, že v kabínke stojí akýsi cudzinec.

Rozopla som na blúzke niekoľko gombíkov a prevliekla ju cez hlavu. Tepláky som spustila na zem. Stála som v kabínke iba v ponožkách a spodnej bielizni. Áno, moje zajačikove nohavičky boli stále tam. Podprsenka mi odstávala, Isabella zrejme optimisticky kúpila väčšie košíčky. Možno dúfala, že do nich časom dorastie.

Prstami som prešla po hladine zrkadla. Strapaté svetlé vlasy, ktoré sa mi uvoľnili z gumičky, mi teraz trčali na všetky strany. Rovnako tak i mladé vlásky, čo mi vyrastali po bokoch hlavy. Pomaly som ich uhladila prstami, nechápajúc, prečo to cudzie dievča v zrkadle opakuje moje pohyby.

Telo, s ktorým som vyrastala, ktoré som dôverne poznala a ktoré som sa naučila akceptovať aj so všetkými chybami, bolo fuč. Namiesto toho som teraz bola uväznená v nezdravo vyziabnutej postave. Nech si hovorí kto chce, čo chce, neexistovalo, toto nebola zdravá váha dospievajúceho dievčaťa. Možno bola taká vďaka genetike, no keďže som jej rodičov nikdy nestretla, netušila som to. Na jej chorobne bledej pokožke bolo vidno každú jednu nedokonalosť. Ružová farba líc chýbala, vačky pod očami boli fialové akoby jej niekto vrazil päsťou.

„Toto nie som ja," pokrútila som hlavou.

„Ako to vyzerá?" opýtala sa Amelia spoza závesu.

Potiahla som nosom a schmatla rifle. „Ešte chvíľočku!" zakričala som na ňu.

Rýchlo som sa nasúkala do nohavíc. Viseli na mne, ale nie preto, že by mi boli veľké. Isabella zrejme úplne v pohode znesie aj obtiahnutý skinny fit, do ktorého by som sa ja sama nikdy v živote nezmestila.

Cez hlavu som si natiahla tričko. Áno, skutočne som obliekla úplne pohodlne XS. Možno keby som toto všetko zvládla obliecť vo svojom tele, tešila by som sa. Teraz to tak vôbec nebolo. Veci na mne viseli, pretože mali voľný strih, no nemala som najmenší záujem hľadať kusy oblečenia, ktoré ma premenia na divu. Chcela som čo najrýchlejšie odísť, aby som sa viac nemusela dívať na svoj odraz.

Odtiahla som záves a pozrela bez slova na Ameliu.

„Nevyzerá to zle," prehovorila.

Cítila som, ako sa jej na jazyk derie slovko „ale".

„Toto bude stačiť," povedala som skôr, než sa rozhodne, že potrebujem ďalšie kolo skúšania. „To tričko stojí päť dolárov, je asi najlacnejšie z celého obchodu. Nohavice sú o čosi drahšie. Ale potrebujem iba jedny z nich."

„Dobre teda, vyberme ešte rovnaké tričko inej farby a môžeme sa ísť pozrieť na bielizeň."

O necelú polhodinu sme vychádzali z obchodu s papierovou taškou plnou handier. Snažila som sa vyberať si čo najlacnejšie položky. Nikdy som nepatrila medzi ľudí, ktorým prehnane záležalo na oblečení a móde, no teraz som to mala na háku o to viac, že som to nebola ja. Nie je teda jedno, čo mám teraz na sebe?

Amelia kráčala vedľa mňa a čosi bľabotala o živote na ubytovni. Upratovanie a vynášanie smetí malo jasné poradie a rozpis bol na nástenke, ktorú som dnes už letmo zahliadla. No to nebol hlavný dôvod, prečo sa so mnou vybrala na nákupy a načala práve túto tému.

„Takže by som bola rada, keby si zabudla na ten môj dnešný výbuch."

Zjavne sa ma stále snažila presvedčiť, že jej explózia v izbe bola iba ilúzia a v skutočnosti to je veľmi milá a ohľaduplná osoba. Jasné, tá pozitívna energia z nej len tak sršala, no podľa Elijahovej reakcie bolo jasné, že to nebol jej prvý výbuch. A zrejme ani posledný.

„Jasnačka," odvetila som. „Však keď sa to už viackrát nezopakuje, nemám dôvod domnievať sa, že to nebol iba omyl."

Takmer som videla, ako ju pichlo svedomie. „Samozrejme, veď čo iné by to mohlo byť?" zasmiala sa falošným smiechom.

Srdečná sexi žena, ktorá je v skutočnosti úplne iná, než na akú sa hrá. Je toto pripravovaný zvrat v deji od mojej obľúbenej autorky?

„A keď sa vrátime, musím ťa predstaviť ostatným," povedala mi.

„Nemôžeme to nechať radšej na zajtra?" opýtala som sa jej. „Dnes som už celkom unavená."

„Dobre teda," odvetila.

Odvrátila som sa od nej. Nezaujímali ma spolubývajúci ubytovne, kde som sa ani len nemala vyskytnúť. Nezaujímali ma fiktívni ľudia, ktorí nikdy v živote neexistovali a ani existovať nebudú. Bez ohľadu na to, či to bol sexi chlap, alebo perverzný tínedžer, čo nazerá cez kľúčové dierky.

Chcela som ísť domov. Nemala som ani poňatia o tom, čo sa mi stalo. Zaspala som za stolom v štúdiu a keď sa jedného krásneho dňa zobudím, budem opäť vo svojom svete a zistím, že neprešiel vôbec žiadny čas?

A čo ak čas v mojom svete plynie?

Čo ak sa mi niečo stalo?

Zhrozila som sa pri tejto myšlienke. Moji rodičia, s ktorými som sa nevidela mesiace, pretože som zarezávala v štúdiu za mizerný plat, kvôli ktorému som sa s nimi napokon aj pohádala a viac nerozprávala.

Zovrela som pery.

Čo ľudia v štúdiu? Čo Noel a Rhonda? Čo zvyšok tímu, ktorý spolu so mnou pracoval na tomto projekte?

A čo môj kocúr Waffles? Nebola som doma, čo znamenalo, že je teraz v mojom byte úplne sám. Hoci som mu vždy nasypala do misky dostatok žrádla a nechala kopec vody, ak sa nevrátim, kto sa o neho postará? Vezme si ho niekto namiesto mňa, alebo na neho zabudnú a nechajú ho umrieť? Môj Waffles! Čo sa s ním stalo?

Niekoľkokrát som zažmurkala, aby som odohnala slzy. Našťastie sme sa nachádzali už pred domom a tak som iba vbehla dovnútra a vyletela nahor po schodoch do svojej izby. Buchla som dverami a hodila sa do postele ako pravý tínedžer. Teraz som už nezabránila slzám.

Všimol si vôbec niekto, že som zmizla? A čo ak som mŕtva?

Ani si len nespomínam, kedy som naposledy plakala. Seriály a filmy ma nedojímali tak, ako Rhondu. Neplakala som dokonca ani keď som odišla od rodičov a ledva prežívala z výplaty, ktorú mi vyplácal Noel.

Chcela som sa vrátiť domov. Potrebovala som sa vrátiť domov. Musela som sa vrátiť domov! Toto nebol môj svet a ja som sem nepatrila. Prstami som kŕčovito zovrela prikrývku. No nech som sa so zažmúrenými očami prihovárala komukoľvek, nevypočul ma.