„Nooo," poškrabala som sa za uchom.

Ak si teraz nevymyslím skutočne dobrú legitímnu výhovorku, tak mám poriadny problém. Sedieť na hodinách na akejsi strednej škole mi pripadalo ako peklo, no psychiatria bude určite ešte horšia. O to viac, ak sa vyskytne v príbehu takejto kvality.

Preglgla som.

„M-moji rodičia zmizli," vypadlo zo mňa. „Nechali ma samú a... a v schránke ma čakal list od exekútora, ktorý ma chce vysťahovať z vlastného bytu. Nemám žiadne prachy a nemám kam ísť."

„A ty si si povedala, že toto bude najlepšie riešenie?" opýtal sa.

Prikývla som. Pripadalo mi to ako rozumný dôvod. Navyše, v tomto svete to bola pravda. Ak by som čo i len slovkom cekla o tom, že som v skutočnosti 27-ročná žena, doviedli by ma na tú psychiatriu rovno aj v kazajke.

„Takže teraz nemáš kde bývať?"

Prikývla som.

„A prečo si teda nepožiadala školu o pridelenie izby na internáte?" opýtal sa ma.

Zažmurkala som. Táto škola má aj internát? Lepšie povedané, okrem školy, chodníka s cestou a pár budov, existuje v tomto fiktívnom svete nejaké ďalšie ubytovanie?

„Nuž, ak mám byť úprimná, vôbec mi to nenapadlo."

„Tak to pôjdeme hneď teraz vybaviť," povedal.

„Netreba," odvetila som. „Vrátim sa dole na hodinu a potom cez ďalšiu prestávku pôjdem do riaditeľne," vyhovárala som sa.

Potrebovala som sa vrátiť domov, aby som mohla vyliezť hore na poschodie. Budova, v ktorej Isabella Starlightová bývala v prepychu, mala dvanásť poschodí. Ostáva mi len dostať sa na strechu, to bude hračka.

„Stavíme sa hneď teraz dole v zborovni a vyplníme žiadosť. Potom ju zanesieme riaditeľovi. Pôjdem s tebou."

Zamračila som sa. Naozaj som nepotrebovala, aby ma držal za ručičku, ale nakoľko ma videl stáť na okraji strechy s úmyslom skočiť, asi mal obavy nechať ma úplne bez dozoru.

„Dobre teda," zamrmlala som.

Poslušne som s ním vošla dovnútra a potom kráčala dole po schodoch na prízemie, ktoré som po dvoch dňoch už veľmi dobre poznala. Šuchtala som sa v topánkach tak pomaly, ako to len šlo, dúfajúc, že ho odradím a nechá ma osamote.

„Keď už si mi totálne pokazila dnešnú cigaretu, mohla by si si troška švihnúť, aby sme do tej zborovne došli dneska."

„Hej, hej," zamrmlala som.

Vedela som, akým smerom by sa príbeh vyvíjal, nebyť toho, že som neustále trhala jeho dejovú líniu na kusy. Hlavná hrdinka nemá kde bývať, rodičia sú v nedohľadne. A v školskej zborovni predsa sedí za stolom telocvikár z Hollywoodu. Navyše má zlaté srdce, ak nepočítam tohto večne zamračeného chlapa, ktorý sem zrejme zablúdil a oni ho tu nechali učiť.

Otvoril dvere na zborovni a vošiel so mnou dovnútra. Schyľovalo sa k ďalšej prestávke, zborovňa bola preto takmer prázdna. Telocvikár Sam sedel však za svojim stolom, asi sa každú chvíľu poberie do telocvične. Len čo sme zastali neďaleko jeho stola, usmial sa na nás.

„Ani sa odtiaľto nehni!" prikázal mi ten nafúkanec a zmizol pri jednej zo stien, kde sa do výšky tiahli drevené poličky s množstvom priehradiek. Vedela som, že hľadá prázdnu žiadosť o ubytovanie. Prestúpila som nervózne na nohe a pozrela na Sama.

Bol sexi. Dofrasa. Vedela som si predstaviť, ako po ňom na škole istotne slintajú nielen študentky, ale aj učiteľky.

„Opäť si v zborovni, Isabella?" prihovoril sa mi Sam. „Posledné dni si prestala poslúchať," zasmial sa.

Srdce sa mi rozbúšilo. Ak vyzeráte tak, ako Sam, takéto slová by vám mali zakázať vyslovovať. Iste, že pod tým nemyslel nič zlé a už tobôž nie niečo sexuálneho charakteru, no ja ako dospelá žena bez chlapa som mala teraz problém udržať vážnu tvár.

„Nikdy som nepatrila k poslušným dievčatám," vyšlo zo mňa.

„Naozaj?" naklonil hlavu nabok. V očiach mal otázniky, totálne mu ušiel skrytý význam, ktorý som sa mu snažila naznačiť. „Všetci vyučujúci ťa majú zaškatuľkovanú ako slušnú a vzornú žiačku."

Hmmm a pravdepodobne aj ako bifľu. Pretože Isabella takou vždy bola. Presne ten typ dievčaťa, ktoré mi lezie na nervy.

„Nerieš ju, Sam. Zjavne jej iba neskoro začala puberta a teraz má svoje prvé obdobie rebélie. Nech sa páči, tu je žiadosť. Vyplň to."

„Hej, vďaka," vyšklbla som žiadosť o ubytovanie z rúk tomu ušomranému cynikovi. „Po vyučovaní sa na to pozriem."

„Vyplníš ju hneď, ak nechceš v dnes noci spať na ulici."

„Hádam by si nenechal svoju žiačku spať na ulici," zasmiala som sa.

„Sam možno nie, ale ja áno," odvetil mi bez mihnutia oka.

„O čom to hovoríš, Cayden?" opýtal sa ho Sam. „Isabella nemá kde bývať?"

„Exekútor zabavil ich byt," odpovedal mu.

Nezabavil. Iba poslal list, že sa tak čoskoro stane. Ešte mám stále čas vybehnúť hore na strechu a skončiť túto nočnú moru raz a navždy.

„Ale to je strašné. A čo tvoji rodičia?" otočil sa Sam ku mne.

Pozrela som sa na neho. Viem, že v románe bola z neho iba viac-menej plochá postava. Nemyslím teraz tvarovo, na tele mal množstvo rôznych kriviek, ktoré by stálo za to si ohmatať... Hovor k veci, Lisa! Skrátka, bol ako váza. Krásny navonok, ale vo vnútri bolo prázdno. Nebol hlúpy, hlavná hrdinka v príbehu by sa predsa nezamilovala do hlupáka, ale po celý čas na mňa v príbehu pôsobil, akoby nemal žiaden charakter. Bol milý a dobrý, krásny princ na bielom koni, hrdinka. Ale to bolo asi tak všetko.

„Moji rodičia sú preč," odvetila som.

„Ako preč?" zopakoval.

„Neviem," pokrčila som plecami. „Odišli."

Zmĺkol a potom sa mi zahľadel do očí. Do toho, Sam! Zamysli sa nad tým, čo som povedala a použi logiku ako normálny živý človek. Opýtaj sa ma, ako je možné, že moji rodičia zdrhli a nechali svoju jedinú dcéru v takej šlamastike. Prečo nezasiahla sociálka, prečo im o tom úplne bezcitne rozprávam, hoci sú to moji rodičia. Tento príbeh mal toľko dier, že ementál sa môže hanbiť.

„Možno si iba niekam odbehli a zdržali sa," usmial sa na mňa Sam.

Daeng! V hlave som začula typické „Ááách!" divákov v televíznom štúdiu, keď finalista v súťaži neuhádne poslednú otázku. Smola, Sam, možno nabudúce ti to docvakne.

„Jasné," prekrížila som si ruky na prsiach. „A zabudli na svoje dieťa a zaplatiť za byt."

Keď som nad tým tak premýšľala, videla som kopec príbehov, kde hrdinke jej rodičia narobili dlhy a ona potom vďaka tomu skončila v dome nejakého sexi chlapa. Človek aby si rozmyslel, či takých rodičov zatracovať, alebo im ďakovať.

„Mohla by si prestať toľko rozprávať a namiesto toho vyplniť tú žiadosť?"

Neznášam tohto zemepisára. Viem, že aj v príbehu bol na hlavnú hrdinku zlý, ale ja som si to vždy vychutnávala, nakoľko mi liezla na nervy. No zažívať to teraz na vlastnej koži nebolo tiež nič príjemné.

Isabella sa ho bála a vždy vycúvala, alebo čakala, ktorý princ ju zachráni. Zvyčajne to bol vždy Sam. Svalnatý krásny telocvikár bol jednou z platonických lások hlavnej hrdinky. Srdiečko jej v jeho prítomnosti vždy začalo rýchlo bubnovať. Červenala sa pri ňom furt ako ruža. Lebo nikto nechce čítať o hlavnej hrdinke, ktorá ma líca ako paradajky. Ruža je zjavne menej červená a... romantickejšia. Ach, asi budem zvracať...

Pozrela som sa na Caydena. Nepotrebujem, aby ma niekto zachraňoval. Zvládnem to aj sama, ďakujem.

Odsunula som si stoličku a usadila sa za jeho stôl.

„Kam si to sadáš?" osopil sa na mňa Cay.

„Chceš, aby som vypísala tú žiadosť, alebo nie?" osopila som sa na neho naspäť.

„Nepatrí sa, aby ste sa takto so mnou zhovárali, slečna Starlightová."

Uhm. Nielen, že sme boli v zborovni (hoci takmer prázdnej), ešte mu aj dochádzali argumenty. Zdalo sa mi to, alebo ma oslovoval priezviskom vždy, keď som ho vytáčala? Och, zbožňujem to.

„Prepáčte, pán Hale. Už sa s vami budem rozprávať len slušne," opáčila som. „Posadila som sa sem preto, lebo potrebujem stolík, na ktorý si položím tú žiadosť, keď ju budem vypisovať."

Sam vybuchol smiechom.

Cayden sa ku mne otočil: „Okej, bavíš sa so mnou slušne, ale stále mám pocit, že si zo mňa uťahuješ."

„To by som si v živote nedovolila, pán Hale," usmiala som sa na neho sladkým úsmevom.

So Samom sme si tleskli vo vzduchu.

„Sam, kámo, to nemyslíš vážne," otočil sa k nemu. „To si sa radšej spolčil so študentkou, než so mnou?"

„Nevedel som, že Isabella je taká super," dodal na vysvetlenie.

Kútiky pier mi ovisli. Celá tá veta bola skvelá, no mala iba jedinú chybičku – Sam použil zlé meno. Nie som Isabella.

„To nie je žiadny argument!" zamračil sa Cay.

Kým sa tí dvaja ďalej doťahovali, začala som vypĺňať žiadosť. Meno a priezvisko som zvládla, potom som prešla na kolónku dátum narodenia. Jedna... deväť... deväť... Och, počkať! Isabella bola istotne odo mňa mladšia! Nemohla sa teda narodiť ešte v dvadsiatom storočí, preboha! Perom som začala šialene škrtať rok, až kým nebolo vidno, aké číslice som tam napísala.

No kedy mala Isabella narodeniny? Netušila som. V ktorom roku sa tento príbeh odohráva? Je bezpečné predpokladať, že sme v roku 2018, kde som bola aj predtým, ako som prepadla do tohto pekla? Ak má Isabella šestnásť rokov, tak to znamená, že sa narodila v roku 2002. Kým som ten rok písala do žiadosti o bývanie, s každou jednou číslicou som si pripadala ako čoraz väčšia starena. Čoraz staršia starena?

Zavrtela som hlavou. Rok narodenia by sme mali, ale čo mesiac a deň? A adresa? Na to som potrebovala svoj študentský preukaz, no ten sedel stále v taške v mojej triede. Budem sa tam musieť vrátiť.

„Čo nevieš vyplniť?" sklonil sa ku mne Cayden.

Oboma dlaňami som zakryla papier, aby nevidel, že šaškujem už pri takom obyčajnom políčku ako je dátum narodenia.

„Čo je?" opýtal sa, keď som aj naďalej skrývala údaje na papieri. „Neboj sa, tvoje údaje ma nezaujímajú."

„Hmm, baby sú na také veci citlivé," zapojil sa Sam opäť do debaty.

Ale hovno! Každá baba by bola rada, keby Sam vedel, kedy má narodeniny a kde býva. O to viac, keby sa na jej narodeniny zjavil doma so šľahačkovou tortou. Och... Moje myšlienky sa opäť začali posúvať úplne iným smerom... Odkašľala som si.

„Ale hovno!" otočil sa k Samovi Cayden. „Iba niečo nevie a hanbí sa opýtať."

„Na čo to vlastne vypĺňam?" vyhovárala som sa. „Nemá škola všetky moje údaje aj tak v databáze študentov?"

Majú tu niečo také snáď. Alebo nie?

„Prečo máš taký problém s vyplnením jednej žiadosti?" rozčuľoval sa Cayden. „Zabudla si písať, alebo čo?"

„Aj tak tam musím napísať číslo študentského preukazu," prehovorila som. „Mám ho v triede."

Vyskočila som z jeho miesta a s papierom v ruke utekala von zo zborovne. Skôr, ako si jeden z nich všimne, že neviem vyplniť ani len svoje základné údaje.

Len čo som vyšla na chodbu, zvonec ohlásil koniec hodiny a začiatok prestávky. Dvere na jednotlivých učebniach a triedach sa postupne otvárali, chodba sa zaplnila davmi študentov.

Pobrala som sa do svojej triedy k taške. Vyhrabala som odtiaľ preukaz a vyplnila zvyšok žiadosti. Hotový cirkus. Aj tak dnes vybehnem na tú strechu a skoncujem to tu!

Bola som naivná, ak som si myslela, že to bude také ľahké. Na konci prestávky som sa namiesto sedenia na hodine vykradla zo školy, aby som šla domov. Obe učiteľské otravy budú vyučovať a nebudú mať čas ma kontrolovať. Spokojne som napochodovala do bytového komplexu, kde som dovtedy bývala a vyviezla sa výťahom na najvyššie poschodie. Už len vyliezť hore popri výťahovej šachte strechu a všetko bude vybavené.

Nebolo. Dvere boli zamknuté a ani sa len nehli.

„Paráda," povzdychla som si.

Zliezla som po schodoch dole a nastúpila naspäť do výťahu. Takže na strechu sa nedostanem. Mala by som sa teda vrátiť domov a aspoň si skúsiť pobaliť nejaké veci pre prípad, že ma fakt z toho bytu raz vysťahujú.

Výťah s cinknutím zastal na mojom poschodí a ja som zastala pred dverami nášho bytu. Vybrala som z vrecka kľúče a potom ich strčila do zámky. Nevošli dovnútra ani palec. Znova som kľúč vytiahla von a skúsila sa trafiť nanovo. Nič. Trvalo mi asi päť minút, kým mi to doplo.

„Oni vymenili zámku?" opýtala som sa neveriacky.

Naozaj. Do bytu som sa viac nedostala, všetky veci zostali tam. Hlavou sa mi premleli Caydenove slová: „Exekútor zabavil ich byt." Takže príbeh sa bude vyvíjať týmto smerom.

„Paráda na druhú," zašomrala som. „A čo teraz?"