Umyla som si pod tečúcou vodou zakrvavenú tvár. Napokon to nevyzeralo až tak tragicky, zrejme som si iba na niektorých miestach trocha odrela kožu. S rozbitým nosom by sa mi sedelo na vyučovaní fakt ťažko.

Spomenula som si na svoju topánku a vyzula si ju. Umývala som podrážku pod prúdom vody a snažila sa ju nezatopiť. Aj keď, možno keby som si namiesto kožených topánok obula tenisky, nohavice z teplákovej súpravy by potom nevyzerali tak hrozne.

Vyšla som z dievčenských záchodov a mierila po chodbe do triedy. Stlačila som kľučku a vošla dovnútra. Hoci väčšina hodín sa zvyčajne odohrávala v rôznych učebniach, či iných triedach, tá prvá bola v tej našej. A na moju smolu som hneď po vstupe dovnútra uvidela, že za katedrou nesedí nikto iný, než sám pán Arogantný.

„Slečna Starlightová," prehovoril, keď som za sebou zatvorila dvere. „Meškáte."

„Uhm, cesty sú ráno vždy hrozné," mykla som plecom a pobrala sa na svoje miesto.

Niektorí sa zasmiali nad mojou poznámkou, hoci vôbec nebola vtipná. Azda ich šokovala moja nonšalantná reakcia. A možno iba fakt, že som mala zodratú tvár a oblečené tepláky s bielou blúzkou. Hodila som na zem tašku a potom si sadla na stoličku za svojou lavicou. Keď som sa konečne na neho pozrela, videla som, že na mňa zazeral, ale ja som sa rozhodla starať sa o svoje veci. Vyhrabala som z tašky na zemi nejaký zošit a pero bez toho, aby som sa pozrela, čo držím v rukách.

„Slečna Starlightová, zostávate dnes po škole."

Vydýchla som a zovrela v ruke pero.

„Rozumiem," zamrmlala som.

Študenti, ktorých som rozrušila svojim neočakávaným príchodom, sa teraz pomaly vracali naspäť k práci. Vyzeralo to tak, že sme dnes mali prvú hodinu zastupovanú s týmto „učiteľom". Netušila som, prečo musím mať práve ja takú smolu. V scenári, na ktorom som pracovala, sa hlavnej hrdinke nikdy nediali takéto nepríjemnosti. Iste, nebola veľmi obľúbená a sem-tam si z nej niekto robil posmech, no vždy to bolo len preto, aby s ňou čitatelia súcitili, alebo aby ju zachránil princ na bielom koni.

Podoprela som si bradu rukou.

Od samého začiatku sa moja verzia tohto príbehu viditeľne líšila od vysnívaných romantických scén, z ktorých som okolo seba neustále prskala jed. Rhonda si ma za to neprestajne doberala. Nemohlo sa takéto niečo stať jej? Určite by si tento príbeh poriadne užila. Ja som nemala záujem. Chcela som sa vrátiť.

Zlá noc na mňa doľahla a viečka mi oťaželi.

„Páni, ona je naozaj prevtelená Šípková Ruženka."

Tresknutie triednou knihou o moju lavicu ma vytrhlo z driemot. Zdvihla som hlavu a zaostrila pred seba. Tá otrava zase stála predo mnou, oblečená vo svojom typickom oblečení. Kým sa študenti chichotali na jeho poznámke, on sa uškŕňal z toho, ako ma náhly buchot vyľakal zo sna.

„Včera si bola v zborovni za to, že si spala na poslednej hodine, dneska si namiesto toho spala na tej prvej?"

Z jeho tónu som si nebola istá, čo cíti. Miestami to vyzeralo, že sa hnevá, no na druhej strane som mala pocit, akoby sa mal od tej absurdnosti každú chvíľu rozosmiať.

Nebolo pochýb o tom, že keby som mala o desať rokov menej, stiahla by som sa pred jeho poznámkami a posmeškami iných študentov kdesi do úzadia. Možno by som sa chcela prepadnúť aj pod zem.

No v realite nemohol byť odo mňa starší, navyše som nemala záujem poslúchať ako pes mladíka, ktorý zrejme len nedávno skončil školu a teraz učil azda svoj prvý-druhý rok. Netušila som, či sa snažil byť „cool", aby ho študenti mali radi, no mne teda poriadne liezol na nervy.

Nedostatok spánku a frustrácia z toho, že som musela sedieť na vyučovacej hodine, hoci som za sebou už dávno mala maturitu, vo mne rozdúchala plamienok škodoradosti a roztopaše.

„Nerátala som s tým, že prvá hodina bude zastupovaná," odvetila som.

Premýšľal nad tým, či som sa mu tým snažila naznačiť, že som tak či tak plánovala spať na prvej hodine. A čo bolo na tom, preboha? Iste, keď som bola iba študentka a niekto spal na hodine, bolo mi to viac-menej jedno. Chápala som, keď sa za to na nás učitelia zlostili, no na hodinách sa neskoré bujaré párty dospávali iba po víkende.

Ak nejaký študent pravidelne zaspával na hodine, asi by stálo za to zistiť, prečo nespí ako väčšina normálnych deciek v noci. Tínedžeri boli známi svojim vychýleným spánkovým režimom, no väčšina z nich nemala problémy byť ako-tak pri vedomí počas celého vyučovania. Takéto správanie možno bola výstraha, avšak to táto zadubená hlava zrejme nikdy nepochopí.

„Mám pocit, že každým dňom čoraz viac testuješ hranice," povedal potichu.

„Mám pocit, že toto nemalo s profesionalitou vyučujúceho nič spoločné," odpálkovala som ho.

Pokrútil hlavou nad mojou poznámkou. Áno, neodpovedala som ako bežný tínedžer a to ho vyvádzalo z miery.

„Po škole," zopakoval len a vrátil sa pred tabuľu.

Po prvej hodine som si povedala, že nemá význam sedieť v škole. Nebavilo ma to tam. Hlavne, už som si to všetko raz pretrpela, prečo som tam musela byť znova? Keď sme sa v práci niekedy zabávali tým, že sme spomínali na svoje školské časy, mala som na ne väčšinou príjemné spomienky, no aj tak som sa do nich viac nechcela vrátiť. Nebolo nič lepšie, než byť dospelým! Ach, potrebovala som cigaretu, no netušila som, kde sa na tejto škole stretávala skupinka fajčiarov.

Po zazvonení na ďalšiu vyučovaciu hodinu som počkala, kým žiaci pomiznú v triedach a učebniach. Potom som sa vybrala nahor po schodoch. Najviac tried bolo na prízemí, na poschodiach sa nachádzali kabinety a rôzne učebne, avšak ani jedna z týchto vecí ma teraz nezaujímala. Vyšla som na samý vrch. Najvyššie poschodie zívalo teraz prázdnotou, hoci vďaka tlmenému hluku spoza zatvorených dverí bolo jasné, že sa všade nachádza kopec ľudí.

Zastala som pred dverami na konci chodby. Ako jediné mali v hornej časti malé presklené okienko. Bolo to preto, že viedli von, na strechu školy. Predpokladala som, že tieto dvere bývajú väčšiu času zamknuté, no keď som pomyksovala kľučkou, otvorili sa. Vyšla som von.

Strecha školy nebola ničím špeciálna. Bola plochá a namiesto plechových škridiel mala akúsi jednoliatu krytinu. Na okrajoch strechy bolo zasadené bezpečnostné zábradlie, ktoré mi siahalo tak maximálne po pás.

Oprela som sa oň a pozrela na mesto predo mnou. Vôkol mňa bolo prázdno. Celé toto mesto nebolo vôbec prebádané. Možno bolo magické vidieť, ako sa mi ho darilo vyfarbovať, no to nebola moja úloha. Chcela som odtiaľto zmiznúť, no bez ohľadu na to, koľkokrát som sa uštipla, som sa nedokázala zobudiť. Skok do bielych miest ma nevytrhol z príbehu.

Vtedy som dostala šialenú myšlienku. Príbeh predsa skončí, ak hlavná hrdinka zomrie. Vydesil ma tento nápad, tvár ma ešte stále štípala z toho, ako som si ju oškrela o chodník. Nejasne som teda tušila, že ak z tej strechy skočím dole, neskončí to so mnou dobre. Ja v tele hrdinky definitívne zomriem. Otázkou však ostávalo, čo potom bude so mnou? Preberiem sa naspäť vo svojom svete? Alebo bude so mnou navždy koniec?

Ruky položené na zábradlí sa mi zachveli. Naozaj si mám vybrať medzi smrťou alebo životom v tomto cudzom telo v neznámom meste plnom v skutočnosti neexistujúcich postáv?

Nadýchla som sa. Preliezla som zábradlie a zastala na vonkajšom okraji strechy. Podo mnou sa rozprestieral areál školy, ktorý vďaka výške pôsobil hrozivo. Nebola som si istá, či sa nachádzam v dostatočnej výške, ale neostávalo mi nič iné, len to skúsiť. Alebo som sa mala vrátiť naspäť na cestu, ktorú som si nakreslila a dúfať, že skončím pod kolesami osudného bieleho kamióna s pokazenými brzdami?

Zavrtela som hlavou. Ani som si neuvedomila, kedy sa mi v očiach začali zbiehať slzy. Až keď ma začali páliť oči a niekoľkokrát som zažmurkala, uvedomila som si, že mi je do plaču. Toto nebol môj svet. A bez ohľadu na to, koľko dievčat by teraz chcelo byť na mojom mieste, ja som tu byť nechcela. Chcela som sa vrátiť naspäť, nadávať na Rhondu a jej neprestajné sledovanie seriálov v práci, chcela som sa vrátiť domov ku svojmu kocúrovi Wafflesovi, dokonca som bola ochotná aj dívať sa na Noela so svojou snúbenicou.

„Och, došľaka!" zakvílila som.

Chrbtom ruky som si utrela slzy. Niekoľkokrát som sa nadýchla, kým plač neustal. Potom som sa pozrela dole s omnoho pokojnejšou mysľou. Bolo to najlepšie riešenie. Pustila som sa zábradlia.

„My dvaja máme na seba fakt šťastie. Dúfam, že nejdeš skočiť dole."

Zľakla som sa hlasu a stratila rovnováhu. Moje telo konalo automaticky. Pevne som sa zadrapila do zábradlia a nepúšťala sa. Keď som očami skontrolovala, kto ma odhalil na streche, vzdychla som si.

Zemepisár stál na streche, predlaktím sa opieral o zábradlie a v ruke držal cigaretu. Zrejme si prišiel zapáliť a natrafil tu na mňa. A možno tu bol ešte predtým, ale nevšimla som si ho. Odvrátila som pohľad od jeho cigarety a pozrela sa mu do očí.

„Vráť sa naspäť," povedal. „Nechceš nám kaziť tento pekný jesenný deň tým, že skočíš dole."

Ak ja som odpovedala absurdne, pretože som bola dospelák v tele tínedžera, tak netuším, čím bol potom on.

„To sa ma snažíš odhovoriť, či naopak presvedčiť?" opýtala som sa. V hlase mi znelo podráždenie: „Lebo teraz mám chuť skočiť len preto, aby som ti spôsobila nepríjemnosti."

„Na to si príliš nízko," odvetil ležérne a potom si potiahol z cigarety. „Sme iba na treťom poschodí, to by si musela padnúť veľmi nešťastne, ideálne hlavou na betón. A hneď pod nami sú zasadené tie nemožné kríky, čo iba zbytočne rozptýlia tvoj náraz. Skončíš s milión zlomeninami a budeš sa zotavovať poriadne dlho. A ešte ti aj zo zadku budú vyťahovať triesky. To ti nestojí za to."

Lavína jeho racionálnych argumentov ma prevalcovala. Posledný raz som sa pozrela dole. Okolie budovy bolo príliš zelené, azda keby sme mali niekde pevné betónové ihrisko... So zvesenou hlavou som preliezla zábradlie a vyškrabala sa naspäť na strechu vedľa neho.

„Také siedme je vraj istotka," povedal po chvíli.

Spýtavo som sa na neho pozrela. Chcel ma zachrániť, alebo mi radil, ako čo najmenej bolestivo umrieť? A hlavne, odkiaľ to vlastne vedel? Také niečo každý bežný človek neovláda. Také niečo viete iba keď sa to stane vo vašom okolí, alebo keď si o tom vedome hľadáte informácie. A prečo by ste ich hľadali, pokiaľ sa nechystáte skočiť?

„P-počula som, že niektorí prežili aj pád z deviateho poschodia," dodala som.

Rozosmial sa. „Tak prečo si potom chcela skočiť iba z tretieho?"

Vyzeral úplne ináč, keď sa smial, ako keď bol non-stop podráždený a ufrflaný. Vyzerala som tak aj ja zakaždým, keď som nadávala na Rhondu a rozčuľovala sa kvôli romantickým príbehom? Preto ma všetci volali Grumpy, pretože som bola večne zamračená ako mačka z populárneho internetového meme?

„Dobre teda," prehovoril, keď sa dosmial. Jeho tvár náhle zvážnela. Pozrel sa na hodinky. „Teraz máš päť minút na to, aby si mi vyklopila, čo sa to s tebou deje, Isabella."

„Inak?" opáčila som.

„Inak ťa schmatnem za ruku a dotiahnem k našej školskej psychologičke."

„Si si istý, že chceš dočasne prebrať rolu psychológa? Včera si sa rozčuľoval, že za to nie si platený."

„Takže chceš ísť za ňou hneď teraz?" naklonil ku mne hlavu.

Zhovárali sme sa ako dvaja ľudia, ktorí nikdy nevedia, čo treba povedať v správnej chvíli, aby tým nič nepokazili. Skrátka, ako dvaja idioti.

Obrátila som sa k zábradliu. Domrvila som to. Ak som chcela skočiť, mala som to urobiť čo najrýchlejšie predtým, ako by ma niekto stihol zastaviť. No mal pravdu, toto bola pravdepodobne príliš slabá výška. Potrebovala som vyššiu budovu. Možno strecha budovy, kde sa nachádzal môj byt, by bola na to celkom vhodná. Tá mala dostatok poschodí.

„Minúta z tvojho času už prešla," povedal.

Počkať, počkať!

Ak ma teraz berú vážne, nezavrú ma niekde na psychiatrii, všakže? Počula som o tom, že tam vezmú ľudí, ktorí sa pokúsili o samovraždu, ale ja som sa technicky nepokúsila. Iba som chcela. Nespadám teda do tejto kategórie. Alebo áno?

Pozrela som sa na neho. Tváril sa smrteľne vážne. Doriti...