Otvorila som oči dokorán. Do vnútra izby prenikali slnečné lúče. Konečne som sa prebudila z tej otravnej nočnej mory! Spokojne som sa posadila na posteli, no keď som zazrela ružový interiér miestnosti, kŕčovito som zovrela prikrývku. Myslela som si, že keď si dnes ľahnem do postele toho dievčaťa a zatvorím oči, zobudím sa naspäť v mojom svete. No nestalo sa tak.

Takže teraz už bolo jasné, že musím byť aspoň jeden deň Isabellou, ktorú som z duše nenávidela, aby som prišla na to, ako sa odtiaľto dostať.

Obrátila som sa k digitálnemu budíku a pozrela na displej.

„Robíš si srandu!" zvrieskla som, keď som sa lepšie prizrela na čísla a dátum. „ZASPALA SOM?"

Vyskočila som z postele a chvíľku sa nevedela rozhodnúť, či ma viac štve to, že som zaspala, alebo že je to natoľko klišé, až mi z toho vstávajú vlasy dupkom. A možno za tie vlasy mohlo iba to, že som sa práve zobudila.

Prebehla som do kúpeľne a zastala pred zrkadlom. Nie, naozaj to nebol sen. Stále som mala podobu dievčaťa so strapatými vlasmi a strašnou tvárou. Včerajšiu noc som vôbec nedokázala zaspať a teraz som mala pocit, že som sa premenila na pandu. Aspoň moje tmavé kruhy pod očami sa ma o tom snažili presvedčiť.

„Panebože, tieto vyrážky sú úplne príšerné," prstami som sa dotkla svojich líc.

Oh, jasné. Ešte stále som bola v puberte. Nemôžem sa predsa čudovať, že sa z mojej čistej pleti, na ktorú som bola hrdá, stalo pole posiate bielymi mínami.

Rýchlo som si umyla tvár a snažila sa učesať svoje nemožné vlasy. Okrem toho, že boli extrémne zauzlené, mi po kontakte s kefou začali aj nemiestne elektrizovať. Po dvoch minútach šklbania kefou som už od frustrácie jačala ako pavián a radšej ich všetky zviazala napevno do gumičky.

Natiahla som sa za zubnou kefkou, ktorá spokojne stála v pohári a vtedy som si uvedomila, že to vlastne nie je moja kefka. Teda, zrejme aj bola, ale mne sa hnusila a odmietla som vložiť si ju do úst. Nechala som ju preto stáť v pohári a namiesto toho vyhrabala zo skrinky nejakú ústnu vodu.

Vydýchla som a zamierila naspäť do izby. Podarilo sa mi na seba nasúkať školskú uniformu pozostávajúcu zo sukne a bielej blúzky. Navrch som prehodila tmavomodré sako a vzala školskú tašku.

Kým som utekala po jedinom chodníku v meste smerom do školy a snažila sa ignorovať biele miesta naokolo, premýšľala som. Metóda zaspania a prebudenia sa vo vlastnom svete vôbec nefungovala. Potrebovala som sa odtiaľto dostať, ale ako?

Zastala som uprostred chodníka a obrátila sa k bielemu miestu. Prázdnota navôkol vyzerala priam desivo. Čudovala som sa, prečo ostatné postavy z príbehu nepanikárili. Veď to vyzeralo, akoby okrem chodníka a školy na tomto svete nič nebolo. To by bolo celkom smutné.

„Počkať, počkať," zamrmlala som si pre seba nahlas. Počas uplynulých hodín som sa veľmi rýchlo naučila zhovárať sa sama so sebou. Asi to neveštilo nič dobré, ale na tom teraz nezáležalo. „Mimo tohto chodníka je už okraj príbehu. Takže keď zaň preskočím, mala by som odtiaľto zmiznúť."

Nestane sa mi ale niečo, keď tam šliapnem?

Teraz, alebo nikdy! Nadýchla som sa a preskočila chodník.

Moja noha dopadla na biele miesto, no neprepadla sa do žiadnej ničoty. Namiesto toho sa pod ňou zjavil pokosený trávnik so žltnúcou trávou.

„Čo, doriti," zanadávala som. „Prečo mám teraz pod nohami trávu?"

Začala som chaoticky pobehovať po bielych miestach. Zakaždým, keď som stúpila na miesto, ktoré neexistovalo, rozlieval sa pod mojimi chodidlami svet, ktorý dovtedy v tomto príbehu neexistoval. Vedľa chodníka sa objavil pás trávnika, ktorý ho oddeľoval od cesty. Prebehla som cez ňu a pod mojimi nohami sa zjavil asfalt. Len čo som zastala na opačnej strane cesty, obrátila som sa ku chodníku a videla, že po mojich krokoch sa cesta sama ťahala ďalej pozdĺž pásu chodníka a trávnika až do diaľky.

Opäť som utekala krížom cez cestu naspäť na chodník. Len čo som zastala na chodníku, po ceste so zatrúbením prefrčalo prvé auto. Biele miesta, ktoré ešte včera vyzerali byť také strašidelné, sa teraz pomaly zapĺňali farbami babieho leta, tak typického pre začiatky školského roka. Tráva bola stále zelená, ale postupne žltla a usychala, pripravujúc sa na zimu. Prešla som na druhú stranu chodníka a skočila do bielej kaluže. V momente z nej bol ďalší trávnik. Pobehala som po ňom a ukázalo sa, že hneď pri škole sa nachádzal nízky bytový dom s malým dvorom. Rozbehla som sa ním naprieč. Rozosmiala som sa. Bolo to, akoby som maľovala obrazy tým, že prejdem po plátne, alebo sa naň iba pozerám. Predo mnou sa postupne rozprestierali nové a nové časti mesta, ktoré dovtedy vôbec neexistovali. Bolo to úžasné.

Úžasné? Počkať, počkať!

Hej, Lisa! Nechcela si z tohto príbehu čo najrýchlejšie vypadnúť? Prečo tu teraz pobehuješ ako splašená sliepka a vytešuješ sa z toho, že sa ti podarilo vedľa chodníka nakresliť trávnik?

Zastavila som sa a chytila za hlavu: „Takže ani skočenie do prázdneho miesta vôbec nefungovalo!"

Prázdny chodník pred školou mi jasne signalizoval, že vyučovanie už sa dávno muselo začať. Obrátila som sa, že prejdem cez trávnik naspäť na chodník, aby som mohla ísť naspäť do školy. A hneď na to som stúpila do psieho hovna. Okolie zaplnil smrad výkalov.

„Preboha! Tak toto sa v romantických príbehoch stáva fakt málokedy!" zasratou nohou som teraz zúrivo šúchala po kuse čistej trávy.

Do hovna som nešliapla snáď desaťročie! Mohlo sa mi niečo takéto stať práve v tomto stupídnom príbehu?

Keď moja topánka prestala zanechávať na tráve hnedé zvyšky, pobrala som smerom ku škole. Zastala som pri plote, ktorý ohraničoval školský dvor. Chytila som guľatú kľučku na kovovej bráničke a pomixovala s ňou. Bola už zatvorená.

No výborne!

Ako sa mám, akože teraz, dostať do školy? Isabella do školy predsa nikdy nemeškala. Jej sa nikdy nestávali takéto sračky, ako mne. Prečo nemôžem mať vo všetkom také šťastie ako ona?

„Čo to má znamenať, doriti?" kopla som do brány.

Kovové mreže zarinčali, ale nepovolili. Zato ja som zakvílila ešte hlasnejšie, keď sa ozvali prsty, ktorými som narazila do bráničky.

Príbehový boh si zo mňa nerobil srandu. Skutočne musím tú bráničku preliezť, inak sa nedostanem do školy. Koľko to bolo rokov dozadu, čo som preliezala plot ako tínedžerka? Desať? Možno aj viac, preboha. Avšak Isabella mala jednu výhodu. Bola chudšia a ľahšia, než ja v skutočnosti. A mladšia. Možno to nebude také zlé, ako si myslím.

Schmatla som tašku a prehodila ju cez plot. Dopadla s ťažkým zadunením, hoci som z nej včera vyhádzala všetky učebnice a knihy.

Nádych.

Vyskočila som najvyššie, ako som len vedela, a chytila sa zeleného kovu dverí. Nohy sa mi šmýkali pomedzi tyčky, ale ja som sa nevzdávala. Pomaly som liezla nahor, snažila sa prejsť cez tú kovovú prekážku, aby som mohla sedieť ako Isabella na jej mieste v škole. Čo je toto za logiku?

„Už... Už tam budem!" vykvíkla som pomedzi zaťaté zuby.

Podarilo sa mi prehodiť nohu cez okraj brány a zrazu som rozkročená sedela navrchu. Ostávalo už len zoskočiť dole.

Znova som sa nadýchla a... skočila.

Hlasné „chraaaaps" ma presvedčilo o tom, že čosi nie je v poriadku. Moja sukňa sa zachytila o ostrú hranu brány a ja som chvíľku vyzerala ako vták. Alebo skôr ako netopier. Visela som totiž dole hlavou a splašene mávala rukami.

Látka sukne povolila a ja som capla na zem. Od mojej predstavy elegantného pristátia to malo naozaj ďaleko. Asi tak ako má padajúca hruška zo stromu od mačky. Sorry, bavíme sa o mne ako Belle. Oprava: Asi tak ako má padajúca tyčka od mačky.

„Si v pohode?"

Zdvihla som hlavu a uvidela ho tam stáť. Vysoký chalan s tmavými krátkymi vlasmi. Cez plece si pridržiaval sako. Aj napriek tomu, že bol navlečený v školskej uniforme, bolo cez košeľu vidno, že si dáva záležať na svojej postave a chodieva cvičiť do posilky. Úžasné. Perfektná postava a ešte lepší hlas. Konečne to bolo tu. Tá romantická scénka ako z filmu, kedy si ma hlavný hrdina akože všimne a zamiluje sa do mňa. Naozaj... originálne.

Takzvaný pán „Som hlavný sexoš v príbehu a každá čitateľka má zo mňa slintať" sa na mňa krátko pozrel a potom povedal: „Asi by som ti to nemal hovoriť, ale kvôli tej roztrhnutej sukni ti vidím nohavičky."

Úroveň taktu: nula.

Rýchlo som vyskočila späť na nohy. Jednou rukou som natrhnutú látku schmatla do hrsti a donútila ju držať pohromade.

„Ako sa ti podarilo roztrhnúť tú sukňu?" opýtal sa.

Takže ma nevidel štverať cez bránu, videl ma iba pobozkať betón. Horšie to už ani nemôže byť!

„Preliezala som cez bránu, lebo bola zatvorená," pokúsila som sa o vysvetlenie.

„Ale prečo si nezazvonila na zvonček? Však by ti boli otvorili."

„Dopiči!" plesla som sa po čele, keď mi to všetko došlo.

Rozrehotal sa na celý školský dvor. „Mimochodom," povedal, keď sa konečne dosmial. „Som Elijah. Štvrták."

„Super," povedala som. Nemala som záujem o predstavenie. Tínedžeri ma teda nezaujímali. Rhonda by sa asi nahnevala, ale jej „noona romance" bude musieť počkať. „Sorry, ale už musím bežať. Dosť sa ponáhľam."

„Pochopiteľne."

Pobrala som sa smerom k budove školy.

„Hej!" zavolal na mňa ten chalan.

„Čo je zase?" obrátila som sa k nemu.

„Rozkošné nohavičky!" zakričal so smiechom.

Otočila som sa mu zadkom a roztvorila roztrhnutú sukňu. Kým som sa dnes ráno v náhlivosti obliekala, vôbec som sa nepozerala na to, akú bielizeň som mala na sebe. Asi som to mala urobiť. Oblečené som totiž mala ružové nohavičky s bielymi zajačikmi. Definitívne boli roztomilé – tak pre dvanásťročné dieťa.

„Och, preboha!"

Definitívne musím nejako vyriešiť tú roztrhnutú sukňu, ináč sa zo mňa stane v priebehu jednej prestávky Slečna Zajačiková. Možno by sa mi páčilo, že ruinujem Isabellin imidž, ale vedela som, že s roztrhanou sukňou po škole chodiť nechcem, aj keď som v koži niekoho iného.

Zase som sukňu schmatla do hrste, aby som ju zatvorila a vošla do budovy školy. Zamierila som ku skrinkám, kde teraz nikto nebol. Nejakým zázrakom ma nohy automaticky samé viedli k miestu, kde som mala aj školskú uniformu na telesnú výchovu. Otvorila som ju a schmatla tepláky. Na toaletách som zastala pred zrkadlom nad umývadlami a pozrela sa na seba.

Isabella predsa nikdy nezaspala do školy. V príbehu bola vždy dokonalá. Stále chodila načas, príťažlivá, upravená. Teraz som bola na jej mieste ja, poznačená realitou života tínedžera – s vyhádzanou tvárou, čiernymi kruhmi pod očami a strapatými vlasmi. Vyzerala som priam famózne. Asi tak ako mŕtvola, ktorá sa práve dostala von z rakvy. Zombie s hroznými vlasmi, bielou formálnou blúzkou a čiernymi serióznymi poltopánkami, ktorá sa túto módu rozhodla zavŕšiť krikľavo červenými teplákmi. Môj rozbitý a zakrvavený ksicht radšej ani nekomentujem.

„No nie je to dnes prekrásny deň?" zasmiala som sa a založila si ruky vbok.

Ešte pár takýchto incidentov a bude jasné, že sa tu zbláznim.

Zachráňte ma niekto!