„Som v pohode," zopakovala som tvrdohlavo.

„Máš rada Sama?" opýtal sa.

Chytila som sa za hlavu: „Nie! Prečo si to všetci myslíte?"

Pretože to je jediný dokonalý chlap v celom príbehu? Nebola som si tým taká istá!

„Pretože som videl, že sa ťa rozhovor o jeho rande dotkol," odvetil Fernando.

Ok, možno bol pozorný, ale našťastie neuhádol správnu príčinu mojej dnešnej náladovosti.

„A keď som si spomenul na dnešný rozhovor s Ivy, pripadalo mi to logické," pokrčil plecami.

„Nie, len som nad niečím rozmýšľala, to je všetko. Nevadilo by mi, keby Sam skončil s Ameliou."

Vlastne, vyhovovalo by ti to, nie? Aspoň by si tak zahrdúsila akúkoľvek nízku šancu, že sa o ňu pokúsi Cayden, ozval sa dotieravý hlások v mojom vnútri.

„Ešte dobre, že ťa nevidela vedúca," skonštatoval Fernando po chvíľke.

Obzrela som sa, aby som skontrolovala, kde sa nachádza. Práve odomkýnala mrežu, aby predajňu otvorila a sprístupnila ju prvým zákazníkom.

„Díky, inak by som celý deň počúvala, že som sa sem prišla iba flákať. Niekedy je otravnejšia, než moja matka."

Usmial sa na mňa.

„Ja som už so všetkým hotová, potrebuješ s niečím pomôcť?" spýtala som sa ho.

„Budeme musieť vyložiť toto všetko," povedal a mykol hlavou za seba.

Pozrela som sa smerom, ktorý mi naznačil. V zadnej chodbičke sa nachádzali plastové boxy s kopou vianočného tovaru.

„Nie je priskoro na vianočné dekorácie?" opýtala som sa.

„Je už po Halloweene. Ostatné predajne už mesiac predávajú vianočný tovar!" zjavila sa za nami vedúca. „Takže šup-šup, všetko vyložiť skôr, než bude obedňajšia prestávka."

Vzdychla som si. Neznášala som Vianoce. Pre mňa to boli azda najhoršie sviatky v roku! Nielen, že som musela ísť vtedy domov k rodičom, inak by som od nich počúvala celý rok, aká som len nevďačná dcéra, ešte som sa musela zúčastniť aj vianočného večierka, ktorý Noel vždy organizoval so svojou dokonalou snúbenicou.

„Neznášam Vianoce!" vykríkla som.

„Čo budeš robiť cez vianočné prázdniny?" spýtal sa ma Fernando.

„Ešte neviem, a čo ty?"

„Pôjdem domov. Ako ostatné decká z ubytovne."

Och. Na toto som úplne zabudla. Ostatné decká predsa mali svoje domovy a rodičov, ku ktorým sa mohli počas prázdnin vrátiť. To ja som tu ostala úplne sama. Moji fiktívny rodičia zmizli, pravdepodobne v tomto príbehu nikdy ani neexistovali. Skončila som na ubytovni preto, lebo som naozaj nemala kam ísť.

Nenávidela som Vianoce, pretože som musela trčať doma so svojimi rodičmi a počúvať ich neustále komentáre na spôsob môjho života. Omnoho viac sa mi páčili Vianoce, ktoré by som strávila sama doma pri telke s mojim kocúrom Wafflesom. No teraz mi nebude dopriate ani jedno z toho. Zovrela som pery. Ak som sa chcela aspoň na Vianoce vrátiť do svojho sveta, mala by som sa poponáhľať a rozlúštiť tento príbeh čo najrýchlejšie, ako len viem.

„Na dnes stačilo, decká!" podišla za nami poobede vedúca. „Všetko je vyložené, ľudí sa tu zatiaľ veľa nepremlelo. A myslím si, že väčšina už ani nepríde. Je nedeľa poobede. Môžete ísť domov, len sa nezabudnite zapísať do dochádzky."

„Ja tu ešte zostanem, potrebujem si niečo dokončiť," povedal Fernando a zmizol v sklade skôr, než som stihla na to čokoľvek povedať.

Pokrčila som plecami a vošla do zadnej časti predajne. Zapísala som si svoje odpracované hodiny a potom som sa rozlúčila s vedúcou. Nakoľko predajňa bola ešte stále otvorená, vyšla som predným vchodom, ktorý používali aj zákazníci.

„Isabella, ahoj!"

Zdvihla som hlavu. Predo mnou stál Tyler. Oblečený v úzkych rifliak a rozťahanom svetri, obutý v converskách. Navrchu mal prehodenú zelenú parku, ktorá sa brutálne hodila k jeho oranžovým vlasom.

„Ahoj," odvetila som. „Čo tu robíš?"

„Máme zoznam potravín, čo treba nakúpiť na tento týždeň," povedal. Líca mu horeli. Vonku sa muselo definitívne ochladiť. „Tu sú peniaze od ostatných."

„Och, ty chceš, aby som šla s tebou?" spýtala som sa ho.

Prikývol. S hrôzou som sa na neho pozrela. Zdá sa mi to, alebo sa táto situácia až priveľmi podobá na nejakú scénu ako z romantického filmu?

„Dobre teda, poďme," vzdychla som si. „Ale rýchlo. Dnes sme vykladali tovar, tak som unavená," vymýšľala som si.

„Bude to rýchlo," ubezpečil ma Tyler. „Všetko je tu," poklepal po malom lepiacom lístočku.

V jeho prítomnosti som sa cítila zvláštne. Nikdy predtým som si to neuvedomila, bavili sme sa predsa spolu často, no teraz som mala pocit, akoby to bolo niečo úplne iné. Obom nám často dochádzala reč a nemali sme si čo povedať. Preto nám spoločnosť robilo niekoľko chvíľ trápneho ticha.

Tento chalan ma nemôže mať rád, však? Po Elijahovi asi už ďalšieho obdivovateľa nezvládnem.

„Vieš, Isabella," prehovoril Tyler, keď sme sa s igelitkami plnými potravín pomaly vracali naspäť do ubytovne, „vždy som sa chcel stať šéfkuchárom."

Myslela som si, že pôjdeme naspäť domov tou istou cestou, ako som chodievala s Fernandom. Ale Tyler ma prekvapil a namiesto toho sme šli úplne iným smerom. Pred našimi očami sa vykresľovala cestička, ktorá bola síce nová, no vychodená množstvom krokov. Odomkla som opäť ďalšiu oblasť z tohto sveta. Prešli sme popri nejakej staršej bytovke a potom krížom cez zelený dvor.

Kým sme nakupovali, slnko stihlo zapadnúť. V novembri boli dni už fakt krátke. A omnoho studenšie. Teraz sme kráčali mestom, osvetleným iba pouličnými lampami a svetlami z okien okolitých budov. Nad hlavou nám svietil okrúhly mesiac.

„Prečo potom študuje na tejto škole?" opýtala som sa ho. „Nebolo by lepšie, keby si šiel rovno na nejakú kulinársku školu?"

„Rodičia mi to nedovolili. Tak som sa rozhodol vzdať svojho sna a nastúpil na školu, ktorú mi vybrali. Vychovávali ma a mal som pocit, že im to dlhujem."

„Ach," povedala som len.

Vedela som, ako sa asi cíti. Aj ja som mala problém dostať sa na univerzitu, ktorú som chcela. Mysleli si, že zo mňa bude učiteľka, keď som prišla za nimi s tým, že budem študovať anglický jazyk a literatúru. Pochopili, že sa mýlia, keď som nastúpila v Noelovom štúdiu a začala po nociach robiť na jeho projektoch. Miliónkrát sa so mnou hádali a prehovárali ma, aby som to vzdala a našla si normálnu prácu.

No kým Tyler sa rozhodol vzdať, pretože bol primladý a sám by takú cestu nezvládol, ja som mala už šancu byť tvrdohlavá. Stálo ma to vzťah s rodičmi, ale nedala som si viac povedať. Robila som to, čo ma napĺňalo, aj keď to napokon všetko skončilo tým, že som sa ocitla v tomto svete.

„No vďaka tebe som si uvedomil, že je to fakt môj sen a chcem si ísť za ním. Mám ešte pred sebou necelé dva roky štúdia. Dokončím si túto školu, no potom odídem na nejaký kurz, alebo sa zamestnám v nejakej reštaurácii. Potom budem už dospelý a oni mi viac nebudú môcť kázať, čo mám robiť."

Ivy hovorila o tom, že im nikdy nedal ochutnať zo svojho jedla. A predsa sa mi ušla prvá kocka z jeho lasagní, hoci sme sa poriadne nepoznali. Boli sme iba spolužiaci a sedeli sme vedľa seba, to bolo všetko.

Otvoril kovovú bráničku a potom ma vpustil na dvor ako prvú. Prečo bolo v tomto príbehu toľko mladých džentlmenov? Bola to iba nevinná blbosť, podržanie dverí, ale potešilo ma to. Rovnako ako keď ma Fernando pustil dnes ráno do centra prvú a podržal mi dvere. V štúdiu sa mi to často nestávalo.

Panebože! Naozaj začínam byť precitlivená? Odkedy ma dojímali takéto maličkosti? Alebo ma iba dojali jeho veci o snoch, keďže som sa rozpamätala na svoju hádku s rodičmi?

„Definitívne bude lepšie, keď to skúsiš, ako keby si si to mal potom celý život vyčítať," podporila som ho.

„To všetko vďaka tebe," usmial sa na mňa Tyler. „Ďakujem ti, Isabella!"

Zízala som na Tylera. Definitívne nemal červené líca kvôli tomu, že vonku bolo chladno. Tento chalan sa do mňa zamiloval!

Ugh, och!

Tyler bol príliš hanblivý na to, aby mi priamo povedal, čo ku mne cíti. A ja som nebola taká hlúpa, že by mi to nedocvaklo. No nemohla som si dovoliť s ním začať randiť, aj keby ma o to poprosil. A aj keby som ho náhodou mala rada. Bolo to iba dieťa! Mal sedemnásť, ešte stále sa vyvíjal a formoval, či už po fyzickej alebo psychickej stránke. Nemala som právo zasiahnuť do tohto procesu a poohýbať si ho tak, ako chcem. Navyše, nepatrila som sem, bola som tu votrelcom. Neľúbil mňa, ale skutočnú Isabellu, ktorá tu už niekoľko mesiacov nežila.

Stratégia v tomto prípade bola veľmi jednoduchá: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.

„Nie je začo!" usmiala som sa na neho.

Dúfala som, že môj tón znel dostatočne neutrálne. Budem sa tváriť, že o jeho citoch netuším a on to po čase vzdá.

Prebehla som do ubytovne a vošla rýchlym krokom do predsiene. Nechcela som s ním byť osamote niekde, kde nás nemohol nikto vyrušiť. To by veštilo problémy. Ideálne by bolo, keby sme my dvaja už nikdy nezostávali sami. Skopla som z nôh tenisky a prezula sa do papúč. Kým Tyler zatvoril vchodové dvere, už som kládla tašku s nákupom na stôl v kuchyni.

Bolo ťažké tváriť sa, že neviete o tom, čo k vám druhá osoba cíti. Hlavne keď ste mu to na tvári mohli čítať ako v knižke. Teraz sme stáli obaja vedľa seba za stolom, vyhadzovali sme veci z tašiek a ja som mala pocit, že sa z jeho tesnej prítomnosti asi zadusím. Predtým mi nevadilo, keď sa po mne chalani vešali, dokázala som ich úplne vyrovnane od seba odstrčiť. Teraz sme sa s Tylerom navzájom dotkli lakťami, kým sme vyberali nákup a takmer som vyskočila. Ak budem takáto roztržitá, všimne si, že čosi nie je v poriadku.

Ticho medzi nami začínalo byť neznesiteľné. Nepomáhal ani fakt, že sme tu teraz spoločne vykladali potraviny, akoby sme boli manželský pár, ktorý sa v nedeľu vrátil z týždenného nákupu.

Potrebovala som rýchlo rozptýliť túto atmosféru a vytiahnuť nejakú tému, o ktorej by sme sa mohli normálne zhovárať.

„Uhm, Tyler, tak mi napadlo," prehovorila som napokon. „Je medzi Fernandom a Elijahom nejaká zlá krv?"

Zmrzol na mieste, keď začul moju otázku. Jas v jeho očiach viditeľne pohasol. Myslela som, že mi asi pukne srdce. Ako som sa s ním mala normálne baviť o iných chalanoch, (A to teraz nemyslím rozhovory o vzťahoch.) keď sa takto ubolene tváril zakaždým, kým som o niektorom z nich hovorila? Nechcela som mu ublížiť.

„Prečo sa pýtaš?"

„Všimla som si, že spolu vychádzajú len veľmi biedne, v porovnaní s inými ľuďmi," dodala som na vysvetlenie.

„Mala by si sa opýtať priamo Fernanda. Nerád by som o ňom rozprával poza jeho chrbát."

Ach, Bože, ty galantný rytier! Nebudem ti hovoriť, že som sa na to Fernanda už priamo opýtal a on mi odmietol odpovedať!

Natiahla som sa a chytila Tylera za rukáv bundy. Obrátil sa ku mne a ja som sa k nemu nahla bližšie tvárou.

„Prosím, Tyler," zažmurkala som na neho. „Si jediný, koho sa môžem opýtať a mať istotu, že to nepovie niekomu ďalšiemu."

Úplne sa pri mojich slovách roztopil. Vidíte, takéto to bolo jednoduché. Dostať ho tam, kam chcem. A preto bolo jasné, že s ním nikdy v živote nebudem môcť nič mať! Čím skôr sa odtiaľto dostanem, tým lepšie.

„Niečo sa medzi nimi stalo," prehovoril Tyler po chvíľke.

„Čo také?" opýtala som sa ho.

Bolo jasné, že sa cítil nepríjemne, keď o tom rozprával, ale ja somto potrebovala zistiť, aby som vedela odomknúť ďalšie časti príbehu.