✧ [ᴊɪsᴜɴɢ~ssɪ] ✧

„To nemyslíte vážne, bumonim. Celý večer so strýkom Taehyungom neprežijem. Prosím, len to nie!" Jisung úpenlivo žobral. Zniesol by čokoľvek; hocikoho iného až na neho.

Bumonim sa museli zblázniť... Ten pusanský vzduch im určite zatemnil mozog.

„Nemôžeme to zrušiť," poznamenala Sara a chodila hore-dole po byte hľadajúc svoje obľúbené náušnice, „navyše si nevieš predstaviť, ako sa na teba teší."

„Strýko Taehyung je tak divný!"

„Jisung," počastovala ho káravým pohľadom. „Nikoho by si nemal označovať za divného. Je to neslušné."

„Ale mami," rozvalil sa cez celú sedačku, „strýko Taehyung je fakt čudák. Minule ma s ním otec donútil ísť na puding a on ho začal jesť paličkami."

„No a? Každý máme svoje spôsoby."

„Povedal niekto, že je Tae čudný?"

Jimin sa vždy zjavil v tú najlepšiu chvíľu a vždy počul iba to, čo počuť chcel.

„Prepáč, oci. Viem, že je to tvoj kamarát. Lenže mama ma nechápe," zúfalo ohrnul spodnú peru, ako keby ho tým chcel obmäkčiť, „ja tam nechcem ísť. Prosím, nechajte ma radšej tu. Budem poslúchať. Prosím!"

„Jisung, už je všetko dohodnuté. Obaja si na teba vyhradili čas, takže by si sa mohol nejako premôcť. Veď ťa majú radi. Budú si ťa hýčkať..."

„Nie!" teatrálne si pricapil na tvár najbližší vankúš s potlačou Pikachu.

O necelých pätnásť minút už sedel na zadnom sedadle. Ledva si bol ochotný zapnúť mikinu až po krk.

„Hneváš sa na nás, Jisung~ah?" obzrela sa za ním Sara.

„Nehnevám sa, iba neviem, či dnešok prežijem."

„Nebude to také zlé," pridal sa do rozhovoru Jimin. „Uvidíš. Daj im šancu a sám sa presvedčíš, že sú naozaj super."

„Oci, nazdávam sa, že to, čo považuješ za super ty, je pre mňa nočnou morou."

Jimin mal povinnosť pokarhať ho, no nezmohol sa na nič iné, ako na kyslý výraz.

„Bude tam aj Yeontan," prezradila Sara, „a ty máš rád zvieratá, nie?"

„Yeontan? To je strýkov pes?"

Skôr malá chlpatá guľa s agresívnym obočím, ale hej. Dajme tomu.

„Bude sa ti páčiť."

„Potom musí byť rovnako zvláštny ako strýko Taehyung."

„Jisung," Sara bola už skutočne unavená z jeho hlúpych poznámok.

„Prepáč," napokon sklonil hlavu v pokornom geste, avšak ani náhodou neprehodnotil svoje predošlé stanovisko. Mal naňho vytvorený svoj vlastný názor a vôbec sa mu nepáčilo, ak mu rodičia vtĺkali do hlavy svoje vlastné myšlienky o tom, že je Tae skvelý. Preňho bol skrátka podivín.

„A kam idete vy?"

„Vravela som ti to pred hodinou," povzdychla si, „ideme sa najesť."

„Máte pracovné stretnutie?"

„Tvoja mama chcela povedať, že ideme na rande," poopravil ju Jimin.

„Čože?! Aj starí ľudia chodia na rande?" čudoval sa.

„Trochu úcty," zamrmlala Sara, ktorá rýchlo preladila zo svojho starostlivého tónu, „lebo ti nedonesieme zvyšky."

„Chcete mi priniesť zvyšky? Svojmu vlastnému synovi?"

„Buď rád," nahla sa k nemu z predného sedadla, „sme už takí starí a vetchí, že ledva unesieme aj tie obschnuté zvyšky."

Jisunga to umlčalo. Aspoň niečo sa seniorskému páru dnes podarilo. Jimin by sa najradšej rozosmial nad tým, ako sa Jisung na zadnom sedadle zvrtol k oknu ignorujúc okolitý svet.

Sare sa na perách rozhostilo zadosťučinenie.

Do Seodaemun-Gu došli pomerne rýchlo a Jisunga obliala panika. Nechtami sa zarýval do kožených poťahov pripravený bojovať ako leopard.

„Jisung~ah, vystupujeme!"

To si nemyslím, mami.

Lenže odriekanie by sa mu tentoraz vážne nevyplatilo. Sara bola z neho podráždená a sám si podľa jej prísnej grimasy vedel predstaviť následky, ktoré by ho čakali pri odvrávaní.

Mal som si so sebou vziať komiks alebo skicár... Takto tu budem odrátavať každú sekundu do príchodu bumonim.

„Jisung!" oslovil ho nadšene Taehyung. „Vitaj u nás," roztvoril pred ním svoju náruč a láskyplne ho stisol vo svojom objatí. „Vyrástol si? Zdáš sa mi byť o pár centimetrov vyšší."

A ty mne zas čudnejší...

„Môžeš ma, prosím ťa, pustiť?" dožadoval sa slobody. Upravené vlasy, čo ho zväčša počúvali na slovo, mal teraz rozbombardované Taehyungovým dotykom.

„Odpusť mu. Dnes ho dobrá nálada obišla," podotkla Sara.

„Z toho si nič nerob. Veď vieš, ako veľmi zbožňujem deti," mávol nad tým rukou. „Mimochodom, nesmierne ti to pristane."

Sara stihla iba perami naznačiť tiché "ďakujem," keď sa do debaty pridal aj Jimin podávajúc priateľovi akýsi lepivý papierik.

„Tae, ak by bol Jisung neznesiteľný, zavolaj nám do reštiky. Nikam inam nepôjdeme, takže sa na nás môžeš plne spoľahnúť. Mne sa mobil vybil ešte cez obed a nevedel som nájsť nabíjačku. Sara ten svoj pri sebe síce má, ale tiež sa čoskoro vypne."

„Ale no tak! Obaja s tým okamžite prestaňte," okríkol ich Taehyung a nedobrovoľne si prevzal papierik. Potom presmeroval druhú ruku na Jisungovu hlavu a znova mu postrapatil tmavú šticu: „Nemáte dôvod obávať sa. Jisung je predsa dobré dieťa, nie?"

„A poriadne prefíkané," premerala si ho Sara prísne.

„Je v dobrých rukách," ubezpečil ju. „Ember skákala od radosti, keď sa o dnešku dozvedela. Myslím, že všetci získame nezabudnuteľné spomienky na tento večer."

„Bodaj by si sa nemýlil," zašomral si Jimin pomedzi svoj falošný úsmev.

„No vy hrdličky by ste si už mali švihnúť. Tak choďte, choďte!" nekompromisne ich hnal. „Bude osem a vy si musíte to rande poriadne užiť. Tak už bežte a o nič sa nestrachujte. Na Kim Taehyunga sa môžete spoľahnúť!"

~

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Zvyšnú cestu do Sogon-Dongu prečkali v tichosti. Obaja akosi neverili Taehyungovým naškrobeným rečiam.

Japonská reštaurácia, ktorú Jimin vybral ešte pred pár dňami, bola ideálnym miestom na strávenie pekného večera. Interiér bol komorný, s typickými kultúrnymi prvkami a dokonca pod strechou rástli aj živé bonsaje.

„Tentokrát si sa prekonal," zašepkala Sara.

„Chcel som ťa ohromiť."

Po usadení k nim ihneď pricupital čašník s menu, ktoré pred nich položil s otázkou, či si želajú niečo na pitie.

„Víno."

„Vodu," nástojila Sara, „veď šoféruješ. Zabudol si?"

„Mám si dať s tebou večeru bez vína?"

„Jimin, dnes si vodičom ty. Ja som si doklady nechala v byte."

„Ale pohár či dva predsa neuškodia ani blche," namietal so sladkým podtónom, ktorý ju mal presvedčiť.

„Okej. Doneste nám krčah s vodou," zavelila Sara, „aj s plátkami citrónu, prosím."

„Áno, madam."

„Sanei, je to náš večer, tak prečo ho kazíš?" odfrkol si smutne Jimin.

„Pretože musíme ešte vyzdvihnúť Jisunga a ty nemôžeš piť. Po prvé, máš nízku toleranciu alkoholu a po druhé, ak nás chytia policajti, sme v riadnej kaši. Nechceš, aby sa naše rande zvrtlo na katastrofu, alebo?"

„Nepoznám nikoho, kto by bol schopný opiť sa z dvoch pohárov ružového..."

„Myslím, že ty by si to dokázal, Jimin."

Sara túto smiešnu hádku s prehľadom vyhrala.

„Sanei, zase lietaš v oblakoch?" Jimin jej pred tvárou luskol prstami, aby na seba upútal pozornosť.

„Iba premýšľam o Jisungovi."

„Na našom rande? Nemusíš sa báť, je s Taehyungom."

A práve preto sa obávam. Nechcem, aby bol k nemu Jisung zlý...

„Prepáč," zamrmlala, „neviem si pomôcť. Dnes mal výnimočne zlú náladu."

„To je normálne," pomykal plecami prezerajúc si menu, „deti sú nevyspitateľné. Presne to isté platí aj o mojich študentoch, takže mi môžeš veriť. Väčšinou nemyslia na to, čo povedia. Rozpráva za nich zlosť a krivda, no zakaždým ich to prejde. A potom sa vyrojí ich pravá stránka. Jisung sa síce hnevá, ale zajtra bude už o čosi múdrejší."

Nemala ani najmenšie pochybnosti ohľadom jeho slov, pretože koniec koncov, pracoval v školstve už pomerne dlho a v spolupráci s deťmi bol ako-tak ostrieľaní. Avšak nemohla si pomôcť, myšlienkami stále blúdila k Jisungovi.

„Sara," do reality ju znova priviedol Jiminov hlas sprevádzaný letmým dotykom, ktorý pocítila na svojej ruke, „je to večer hlavne o nás."

„Áno," vyhabkala zo seba, „asi máš pravdu."

„Takže, čo si dáš?"

„Dovoľ mi pozrieť sa do menu..."

Vybrať si bolo vskutku náročné. Všetko ju lákalo, jedno jedlo viac než druhé a ona naďalej váhala.

„Počuješ to?" Jimin odrazu zbystril. Započul známe tóny, čo sa ozývali z reproduktorov. Hudba tu hrala potichu a prevládala najmä vrava zákazníkov, no pri pozornejšom nastražení uší bolo možné postrehnúť melancholickú pieseň, ktorá hrala v pozadí.

„Čo také?"

„To je Butterfly!" veselo podskočil obzerajúc sa vôkol seba, „oni asi vedia, kto som!"

„Možno je to preto, lebo za posledný mesiac výrazne stúpla jej popularita. Netuším prečo a ani kto v tom má prsty, ale oni ju nehrajú, lebo tu so mnou sedíš, Jimin."

„Pst, Sanei!" zahriakol ju, „nekaz mi radosť."

A tak poslušne mlčala. Sledovať jeho rozligotanú tvár bolo niečo, čo ju vždy chytilo za srdce. Ona sama vedela ako veľmi mu chýbal predchádzajúci život. Veď ako sa dala porovnávať práca učiteľa s prácou idola? Sara bola presvedčená o tom, že neraz závidel Jungkookovi, ktorý sa ako jediný udržal vo svojej pôvodnej brandži.

„Ten pohľad poznám," podotkol náhle.

„Aký pohľad?"

„Neľutujem to," prešiel rovno k veci, „ale občas si želám, aby sme spolu aspoň naposledy vyšli na stage pred fanúšikov a zopakovali si to. Nie kvôli sláve, nie kvôli peniazom. Iba kvôli tomu pocitu."

„Chápem," prikývla, „niekedy sa aj ja pristihnem, že by som sa vrátila do New Yorku. Neznášala som svoju prácu, ale to mesto som zbožňovala. A moje začiatky boli výnimočné."

„Presne. Tie začiatky..."

Ak by nebolo obsluhy, ešte dlho by sa rozplývali nad predstavami a nemožnými zmenami osudu. Lenže verdikt padol už dávno a oni s tým nemohli nič spraviť.

„Sanei, ja toho naozaj neľutujem," zopakoval, akoby mu nechcela veriť ani len nos medzi očami.

„Ja viem rovnako ako aj oni, prečo sme to urobili a ten dôvod bol viac než prostý. Takto vieme byť spokojní aj bez nášho predchádzajúceho života. To však neznamená, že naň zabúdame. Je našou trvalou súčasťou a nosíme ho hlboko v srdci. A keď ho nosíme v srdci, nemusíme mať výčitky, že sme zanevreli na seba samých. Áno, práca stredoškolského učiteľa asi nie je oslnivý kariérny postup, no o tom to nie je. A ty to dobre vieš, Sara."

Stroho pritakala dojatá tým, o čom síce už vedela pomerne dlho, ale zároveň aj o čom sa rozprávali výlučne príležitostne.

„Život s tebou by som nevymenil ani za spev."

„Našťastie nemusíš," pousmiala sa, „ak to však chceš, spev ti nikdy neodopriem. Máš moju podporu, Jiminie."

Jimin nedokázal nijakými reťazcami slabík vyjadriť to, akú eufóriu momentálne pociťoval. Po toľkých rokoch; po toľkých strastiplných, nemastných-neslaných rokoch, primäl Saru, aby otvorila svoju myseľ emóciám. Aby konečne nekorčuľovali na tenkom ľade a aby došli k potrebnému záveru. Teraz sa už viac neobával toho najhoršieho. Neobával sa, že sa ich spoločný osud rozpletie.

Vyhral som, Sanei. A ty si mi dovolila vyhrať. No taktiež si vyhrala aj sama nad sebou. To z nás činí dvoch rovnocenných víťazov; obaja sme šampióni tejto pokrivenej životnej skúšky.

„Prečo sa tak usmievaš?" začudovala sa Sara.

No Jimin jej neodpovedal. Zmohol sa na ešte širší úškľabok, ktorý len podčiarkol triumf nad jeho dlhoročným sokom.

Áno, vyhrali sme.

~

hello guys!

how are you? máte sa dobre? ^^

po dlhšej odmlke vám prinášam novú časť, tentoraz sa nám tam mihol aj "pošahaný" taehyung a trucovitý jisung. pár ďalších kapitol teda bude orientovaných na nich. aspoň si dáte oddych od tej yoongiho drámy 👀

máte radi pesničku butterfly? alebo preferujete inak ladené songy? let me know~

stay focused, hydrated and happy!

sga. ( ꈍᴗꈍ)