✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Pre oboch bolo nemožné, aby po sebe ani raz nezagánili. Cesta z Gamcheonu rozhodne nebola taká ružová ako výstup hore.

Akonáhle sa rozsnežilo, krajina sa zmenila na arénu boja o prežitie. Ľudia vyvádzali akoby im na krk dýchala smrť. S plnými taškami suvenírov sa súkali do minibusu, ktorý mal čoskoro vyraziť.

Sara tomu nerozumela. Neveriacky civela na ten chaotický nonsens, čo sa jej živo mihal pred nosom. Vyvádzali kvôli snehu. Kvôli hlúpej zmrznutej vode. Až po chvíli zistila, že pešia cestička bola pod hrubou bielou perinou.

Hlavný problém minibusov bol nepochybne ten, že nikde nebolo dostatok miesta. Splašení turisti sa tlačili na obsadené sedačky. Navzájom si šklbali vlasy, stúpali si po nohách a šúchali o seba svoje premočené papérové bundy.

Sara sa natisla na orosené okno. Nikdy si viac neželala, aby bola späť v kaviarni Jiminových rodičov. Minibus ju uberal aj o posledné dúšky kyslíka. Malým priestorom vládlo teplo a vlhko, každý si šomral popod nos katastrofické scenáre.

„Čo myslíš? Vyviazneme odtiaľto živí?"

Aj Jimina opustila dobrá nálada. Ak by mohol, radšej by si nohy dolámal pri nebezpečnom pešom zostupe. Aspoň by ho z ľava neatakovala stará tetka obložená vrstvami sádla.

„Ľudia sa dnes zbláznili," pípla Sara. „A obávam sa, že tu fakt neprežijem. Už teraz sa neviem nadýchnuť. Prečo to toľko trvá? Stojíme tu už koľko? Desať minút?"

„Pätnásť."

„Nabudúce si vyjdeme do Gamcheonu na jeseň."

„No pokiaľ bude pršať ako túto sezónu, pešia cesta bude aj tak neprechodná."

„Využijeme ju ako tobogán."

„Mohli sme to vyskúšať aj teraz. Zdá sa mi, že by to bolo efektívnejšie, než sedieť na zadku a vysporiadávať sa s cudzími krivkami."

„Na konečnej z teba bude len mastný fľak," neubránila sa úsmevu.

„Veľmi vtipné," podotkol, „ale našťastie som dostal brilantný nápad."

„Aký?"

„Sadni si mi na kolená."

„A ako to mám asi tak spraviť? Neviem sa pohnúť."

„To je tvoj problém, Sanei."

„Jimin!"

„Budeš plakať," vážne vravel, „ó, budeš príšerne nariekať, keď zo mňa zostane iba mastný fľak."

„Prosím ťa, neblbni. Zvládneme to. Čo nevieš, že to môže byť nebezpečné? Je to proti dopravným predpisom."

„Pripomeň mi," naklonil sa k nej, „v ktorej časti sa konkrétne spomína, že spolujazdec nemôže sedieť druhému spolujazdcovi na kolenách v stave najvyššej núdze?"

„Ak nabúrame..."

„Tak tvoj pád stlmí prinajmešom dvadsať ľudských tiel. Pravdepodobnosť, že zahynieš je prakticky nulová. Ja ťa nepustím."

„Aké romantické, Jiminie. Môžeš si to nechať na inokedy?"

„Sanei, prosím! Obtiahnem okolo nás pás, to bude stačiť."

„Nechápem, ako ťa môže zamestnávať školstvo. Čudujem sa, že sú všetci tvoji študenti ešte stále nažive."

„Nerob z toho drámu," pretočil očami, „čo za to budeš chcieť, hm?"

Sara sa tajuplne uškrnula: „To je už o inom..."

Úprimne sa obával, čo šialené sa jej podarí vymyslieť, keďže na podobné sprostosti mala Sara vskutku talent. Napadlo jej veľa komediálnych scénok. Predstava za predstavou jej krúžila mysľou, avšak iba jedna stála za to.

„Zavoláš svojmu bratovi a srdcervúco mu budeš štebotať ako veľmi ho ľúbiš. A áno, nezabudni byť presvedčivý."

„To odo mňa nemôžeš chcieť!" ohradil sa. „To je barbarstvo. Hocičo iné, ale toto nie. Radšej skočím z útesu..."

„Silné slová, ale nestanovil si žiadne pravidlá."

„Lebo som netušil, že budeš taká zákerná."

„Sľub je sľub," víťazoslávne sa zaškľabila s otvorenou dlaňou, ktorú mu ponúkala: „Tak čo? Platí?"

Váhal, najradšej by jej ruku odmietol, no bol pritlačený k múru. Nevydržal by takto v nepohodlnom prostredí minibusu ani ďalších päť minút.

„Mal som si vziať Gen..."

„Gen by ťa nechcela. Veď ona má-"

Chcela to dopovedať, ale až potom si uvedomila, že nič nie je také ako bývalo predtým. Spomínala si na jej krátky hovor, v ktorom cez všetky slzy a vzlyky ledva rozprávala o tom, ako ju Yoongi podviedol. A teraz, teraz bolo všetko ešte komplikovanejšie.

„Nemysli na to," ako keby jej to vyčítal z tváre, prerušil jej myšlienky. „Aj ja na to myslím, no musíme sa sústrediť na našu spoločnú prítomnosť. Jisungovi by neprospelo, ak by sme zostali počas víkendu smutní."

„Je to strašné..."

„Príšerné," pridal sa k nej, „no nesmieme sa tým nechať zlomiť. A ani ona, Sanei. Nemal som Gen spomínať, akosi mi to uniklo."

Následne sa medzi nimi aj tak rozšírila akási pochmúrna atmosféra spôsobená nečakanou spleťou udalostí, čo sa odohrali iba nedávno. Hneď po nich chceli zrušiť celý výlet do Pusanu, ale voči Jisungovi by to nebolo vôbec fér. Nakoniec uznali, že čerstvý vduch a nostalgické miesto, ku ktorému sa viazalo veľa dobrých spomienok, bude ideálnym prostredním na to, aby si od všetkého odpočinuli.

„Urobil si chybu, vieš o tom?" znenazdajky sa ozvala nepohodlne sa ošívajúc, keďže na sedenie na kolenách bola už pristará.

„Áno?"

„Tvrdil si, že si si mal vziať Gen, ale ty si si zatiaľ nikoho nevzal, či? Jimin! Tajíš mi azda, že si sa na Bahamách pred niekoľkými rokmi tajne zasnúbil?"

„Ja naozaj nerozumiem tomu, ako môže suchárka ako ty byť občas takto šibnutá," zasmial sa, „asi pre to som s tebou skončil. Vždy ma s niečím prekvapíš."

„Iba zahováraš, lebo mi nechceš povedať pravdu."

„Pre mňa existuješ len ty."

„Si samé klišé..."

„Hej! Trochu úcty," Sara sa musela zachytiť o operadlo pred sebou, pretože Jimin prudko trhol nohou, „nezabúdaj, na koho kolenách sedíš."

„Správaš sa ku mne ako vždy. Jemne," odhŕňala si z tváre neposedné vlasy.

„Takže, kde sme to skončili? Pri zásnubách?" usiloval sa rozpamätať sa, no vo vnútri kabíny sa konečne objavil ten najdôležitejší človek. Vodič.

„Áno," pritakala Sara po tom, čo sa minibus ťarbavo rozgúľal po odhrnutej ceste.

„Znamená to, že sa chceš vydávať, Sanei? To nemusíš hovoriť dvakrát," rýchlo odvetil a položil si hlavu na jej plece.

„Nebuď naivný, ja by som si ťa nikdy nevzala. Bohato mi stačí, že spolu žijeme pod jednou strechou."

„Nehraj sa na nedostupnú. Ak by som pred tebou pokľakol s prsteňom, len ťažko by si ma poslala kade-ľahšie."

„Zase to tvoje gigantické sebavedomie. Dúfam, že toto od teba Jisung neodkuká."

„Neodbáčaj od témy," ohrnul spodnú peru, „a odpovedz. Vzala by si si ma, Sanei?"

„Kedy?"

„Povedzme, jedného dňa?"

Sara sa pohrávala so svojimi prsteňmi. Pri predstave, že by k nim pribudol ešte aj zásnubný, ňou prešli zimomriavky. Niežeby si to nedokázala predstaviť, no veľa sa toho za posledné tri týždne zbehlo. Najskôr jej odchod od Jimina, potom príchod Jisunga, Emberine tehotenstvo, tá udalosť s Yoongim...

„Sanei? Mám tvoje mlčanie brať ako nie?"

„Možno," zamrmlala napokon s malou dušičkou.

„Tak to aby sme buchli šampus!"

„Jimin," počastovala ho rodičovským fľochnutím, nakoľko jej tá veta spôsobila ešte väčšie stiahnutie žalúdka.

„Dobre, dám tomu čas."

Pristal, no následne pošepky doložil, „otec ma zabije, ak ťa nepožiadam o ruku do konca roka. Bola to naša chlapská dohoda."

„Koniec roka je už za rohom. Očividne to budete musieť preložiť."

„Fakt ma zabije," Jimin si vedel živo predstaviť jeho prísnosť, ktorá bude sprevádzať obrovské sklamanie. Lenže jeho otec do ich vzťahu sotva videl a Sara potrebovala dostatok priestoru. Veľmi veľa priestoru.

„Čo ja pre teba neurobím, hm?"

„Ďakujem, Jiminie," hrejivo sa usmiala, ako keby tým chcela všetko zamiesť pod koberec, „ja sa s tvojím otcom pozhováram. Myslím, že máme slušný vzťah."

„Iste. Obaja si zo mňa neustále uťahujete."

„To iba preto, lebo ťa máme radi."

„Určite," urazene sa obrátil k oknu, ale Sara sa nedala len tak ľahko odbiť.

„Máš moje slovo, že si ťa jedného dňa vezmem. Sľubujem. A nie preto, lebo ma niekto donútil, no preto, lebo budem sama chcieť. Teraz je toho na nás príliš veľa a ja tu chcem byť aj pre Ember a Gen, ktoré potrebujú moju oporu najviac. Nechcem si ani len predstaviť, ako by sa Gen cítila, ak by nás oboch videla pri organizovaní svadby. Zlomilo by ju to. Mimo to, máme ešte dosť času a ja viac nikam neujdem."

„Pre mňa za mňa sa môžeme vziať aj v šesťdesiatke, ale moji rodičia sa budú v hrobe obracať," odvetil Jimin pobavene. „Mne stačí vedieť, že raz budeš mojou aj oficiálne."

~

Do kaviarne nemierili až tak deprimovaní, ako si sprvu mysleli. Ba naopak, spokojne kráčali vpred zakvačený rukami do seba a spoločne sa smiali na rôznych hlúpostiach.

Jisung po odchode strýka vypomáhal v kaviarni s roznášaním objednávok. Nie preto, že by musel, no začalo ho to baviť. Dočista prekypoval šťastím, ak mu nejaký zákazník zaželal pekný deň, alebo ho za pracovitosť významne pochválil.

Akonáhle ho však Sara uzrela pobehovať v zástere s horúcou kávou na tácke, preľakla sa.

„Čoskoro odletí z hniezda, Sanei. Pozri, rastie ako z vody!" skormútene vyhlásil Jimin.

„Si si isý, že si vtedy adoptoval dieťa a nie starca, ktorý sa doňho len šikovne reinkarnoval? Nepoznám decko, čo by na predĺženom víkende pracovalo tak pilne."

„Vieš čo? Pripíšme to jeho neposednosti."

„Radšej," prikývla.

Jiminov otec strážil pokladňu a pri pulte počúval historky nešťastníkov, ktorí sa tu dopovali kofeínom už mnoho rokov. Pri ďalších stoloch sa chichotali tínedžerky s ležérne otvorenými učebnicami histórie.

Jimin pohľadom zablúdil ku niekoľkých pokrčeným plagátom na stene.

Bola chyba prechádzať zrakom po ich tvárach a unášať sa v krásnej minulosti, pretože akonáhle spozoroval Yoongiho, ešte viac posmutnel.

Ách, Yoongi hyung, čo si to len vyviedol...?

„Si okej?" opýtala sa ho Sara a opatrne ho chytila za predlaktie. Ako na zavolanie sa k nim Jisung rozbehol. Menovku mal pripnutú na pravej strane modrého svetra.

„Už ste sa vrátili?! A Gamcheon ste si užili? Máte veľa fotiek? Čo vám to toľko trvalo? Vonku poriadne mrzne, sadnite si a ja vám prinesiem horúcu čokoládu. Tá vás zahreje."

„Bumonim, tak poďte, poďte!" súril ich Jisung a ťahal ich za sebou.

„Zadrž, Jisung~ah. Prečo tu pracuješ?"

„Strýko je v tom mizerný, takže som dnešnú šichtu vzal zaňho. Ver mi, ľudia ma tu milujú a je to zábava!"

„Nechcel si si na prázdninách u starkých odpočinúť?"

„Ale mami, odpočívanie je otrasná nuda. Navyše ste zdrhli do Gamcheonu bezo mňa. Ste pekne sebeckí, no ja sa viem zabaviť aj bez vás. Vidíte? Halabeoji ma naučil robiť kapučíno!"

„Nabudúce pôjdeš s nami," sľúbila mu Sara.

„Nie, to je v pohode. Tu sa mi páči viac. Teraz mi však nestojte v ceste, musím odniesť tamtej osamelej tete vanilkové latté. Neodporúčam, je to príšerne presladené. Choďte si zatiaľ sadnúť, hneď vám donesiem horúcu čokoládu. Mami, prosíš si aj šľahačku?"

„Aj ja chcem šľahačku!" zachmúril sa mrzuto Jimin.

„Oci, robím to pre tvoje zdravie."

„A na maminine zdravie nemyslíš?"

„Mame sa nemôžeš rovnať, oci. Bez nej by sme dlho neprežili," dodal pošepky hrnúc sa ako víchor k pultu.

„Ten chlapec zabúda, že najlepším kuchárom v domácnosti som práve ja," krútil nad tým urazene hlavou.

„Zlepším sa, Jimin," Sara väčšmi primkla k jeho ruke, „len som na to nebola zvyknutá, keďže som pracovala od rána do noci. Dám ti z mojej šľahačky, ak budeš chcieť."

„Aj tak je šľahačka pre slabochov," namyslene odvrkol.

„Aj vtedy, keď je obliatá roztopeným karamelom a zdobená strúhanou čokoládou?"

„No..." usmial sa, „to je jediná výnimka."

„Neskoro."

„Ale Sanei! Veď ide iba o šľahačku. Nebuď lakomá."

„Povedal si, že šľahačka je pre slabochov..."

„Ale-"

„Poď si už sadnúť, ľudia na nás zvláštne pozerajú."

„Zízajú, lebo sa nechceš podeliť o svoju šľahačku!"

„Jimin, neprovokuj, lebo si ťa nikdy nevezmem."

„Kvôli debilnej šľahačke?!"

„Veď ty dobre vieš," poznamenala a veľmi nenápadne zablúdila očami k jeho ruke, „že aj na maličkostiach záleží. Nie?"

~

hello guys!

opäť sa stretávame, akurát s dvojtýždňovým sklzom...

povedzte, máte radi červenú farbu? lebo ja ju mám momentálne na hlave :D spontánne rozhodnutie ako skoro každé v mojom živote 🙈🙈

take care of yourself and rest well!

sga. ( ꈍᴗꈍ)