✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen stála pred zrkadlom a snažila sa pripnúť si náušnicu do pravého ucha. Dnes bol prvý deň, alebo skôr večer, ktorý Yoongimu venovala. Sama vedela, že nebude schopný dokázať jej opak. To, čo videla, už nikdy nevymaže z pamäte. Pretože, úprimne, bolo to azda možné? A bolo možné vrátiť čas?

„Vy dvaja mi prídete rovnako sprostí," poznamenal Suk Hwan z ničoho nič, obzerajú si svoje nechty.

„Uznávam, že to možno pôsobí sprosto, ale on si požiadal o týždeň. Myslím, že je to posledné želanie, ktoré mu môžem splniť."

„Nie je jeho posledným želaním to, aby si mu odpustila?"

„Obávam sa," vytočila sa od zrkadla k nemu, „že Yoongi takéto mocné karty po ruke nemá."

Suk Hwan sa na ňu zmätene zamračil, no potom sa radšej odvrátil k hodinám.

„A príde?"

„Nenechá sa obrať o dnešné víťazstvo."

„Vravíš o tom, akoby to bola hra."

„A nie je?" konečne sa jej podarilo pripnúť si zanovitú náušnicu. „Celý život je metafora hry. Alebo hry sú metaforami života?"

„Vy dvaja ste sa fakt našli," zasmial sa, „obaja ste čudnejší, než ostatní."

Chcel si povedať originálnejší, všakže?

Gen otvorila ústa, chcela mu odpovedať, no nestihla to. Interiérom domu sa rozozvučal melodický zvonček, čo značilo, že Yoongi dorazil. Bolo presne jedenásť hodín, nebo zahalené do sivých mrakov z ktorých padali vločky.

„To bude on," odvetil Suk Hwan načahujúc sa po kľučke.

Yoongi ešte stále vyzeral akoby oka nezažmúril. Dokonca sa zdalo, že sa ani neunúval učesať. V očiach mu však tancovali divoké farby. Presne tak, ako si Gen myslela - dnes nechce odísť ako porazený.

„Dochvíľny ako vždy..." zamumlal Suk Hwan sarkasticky.

„Tak môžeme?" Yoongi pokynul hlavou k Gen, ktorá ešte stále hľadala svoju obľúbenú baretku.

„Môžeme," vykročila, ale Suk Hwan jej zatarasil cestu svojou pažou.

„Kedy sa vrátiš?" vyzvedal.

„Keď skončíme."

„Teba som sa nepýtal."

„Hwanie, neboj sa o mňa. Predpokladám, že sa vrátim až po polnoci. Nezdržím sa dlho, pokojne si choď ľahnúť. Viem, že si unavený."

„Keby niečo, okamžite volaj."

„Isteže," usmiala sa a potľapkala ho po pleci, „eomma."

Aké mal Yoongi plány bolo zatiaľ nejasné. Gen mohla len dedukovať, k čomu sa bude najbližšie schyľovať. Určite si pripravil niečo precízne. Ťah, ktorým by nad ňou vrcholne zvíťazil.

Jeho telo sa strácalo v ležérnej bunde, ktorá sa do podobného zimného počasia vonkoncom nehodila. Pod čiernou šiltovkou skrýval svoje neskrotné vlasy. Napriek tomu, že mu aj efektívne vrhala na tvár tiene, bystrejší človek by postrehol jeho prepadnuté líca a tmavé kruhy, ktoré sa mu rysovali pod očami.

Dotkol si sa odvtedy alkoholu, Yoongi~ssi?

„Dnes som mal priveľa práce," z ničoho nič povedal. Míňali tichú štvrť s rodinnými domami. Bolo už viac než jasné, že sa nebudú vyvážať v jeho aute hore-dole po meste.

„Preto som prišiel tak neskoro."

„Tvoja chyba," ľahostajne odsekla, „pripravil si sa skoro o celý deň. Máš približne hodinu."

„Hodina bohato stačí."

„Myslíš?"

„A nie? Pri našom prvom stretnutí sme spolu pobudli hádam aj menej ako šesťdesiat minút. Zdalo sa ti, že by to bolo málo?"

„Hm," myklo jej kútikmi pier, „vtedy bolo ešte všetko celkom iné. Naša jazyková bariéra, tvoja frustrácia, moja umeleckosť. Tie časy sú definitívne preč, ale krásne sa ne spomína."

„Za tie dni, čo si odo mňa odišla, som mal priveľa času na spomínanie. Nazdávam sa, že práve to mi dodalo odvahu na to, aby som sa o teba pokúsil poslednýkrát zabojovať."

„Tiež som nad tým rozmýšľala," priznala sa. „A napriek tomu, že sa na teba neuveriteľne zlostím, došla som k záveru, že na tom istý podiel viny mám ja sama."

„Ako to?"

„Ľudia nerobia hlúposti z roztopaše. Teda robia, najmä tí hlúpi a výnimky sa nájdu všade, ale... Ty nie si hlupák, Yoongi. To, čoho si sa dopustil, si sa dopustil vedome. A rozhodne nie prvý raz, že?"

Kráčal popri nej, ruky zaťaté v päsť mu pomáhali brániť sa pred šľahmi silného vetriska. V tenkom oblečení bezpochýb mrzol, no bral to ako akúsi formu pokánia. Zaslúžil si trpieť a... Možno aj chcel trpieť.

„Volá sa Lee Yunhee. Pracuje v tej istej pekárni, odkiaľ som ti nosil pain an chocolat. Je to fajn baba, no môžeš ju, samozrejme, nenávidieť. To ja som však zhrešil. Ja som ju dostal do postele."

„Je veľmi pekná," odmerane podotkla.

„Ale nemôže mi dať to, čo najväčšmi potrebujem."

„Buď konkrétny. Čo ti nemôže dať?"

„Zmysel."

Neodtrhával od nej svoje tmavé oči, ich kontakt bol z jednej strany vrúcny, z tej druhej vari nekonečne ľadový. Od Quida sa týchto omáčok napočúvala do sýta, a predsa ju opustil. Obral ju o všetko, čo mala, zahŕňajúc materiálne bohatstvo aj jej umeleckého ducha. Druhýkrát nikomu neskočí na takéto sladké rečičky...

„Ty mi rozumieš, Gen~ssi. Si mojou súčasťou. Viem presne, čo ti teraz beží hlavou, pretože ťa poznám najlepšie. Myslíš si, že ťa chcem opantať slovami tak, ako to urobil Quido. Nepamätáš, že som sa zaprisahal, že nikdy nebudem taký hajzel?"

„A práve preto, Min Yoongi, to od teba bolí omnoho viac," vyhlásila. „Ak by som bola súčasťou tvojho srdca, už dávno by si ma požiadal o ruku."

Ach áno, dobre si spomínal na to, ako ho vlastná rodina tlačila do manželského zväzku. Avšak nikto nevidel za jeho odmietnutím skutočný dôvod, iba samé výhovorky. Nechce sa usadiť, nechce sa na nikoho viazať, chce byť slobodný, ba to s Gen vôbec nemyslí vážne. No on čakal na tú správnu príležitosť. Nepochyboval o nej, len nechcel urobiť unáhlené rozhodnutie. Pokiaľ by si ju vzal, potom chcel, aby bola tou najšťastnejšou ženou na planéte. Lenže ešte predtým to stihol celé úplne pokaziť...

Zaslúži si Gen niekoho lepšieho? Nepochybne. Dovolil by si jej chodiť s niekým lepším? To pochybujem.

„Nech ti poviem čokoľvek, aj tak spochybníš moje tvrdenie," išiel s pravdou von, pretože v tomto okamihu vyhrať nemohol, „ako dôkaz ti musí postačiť fakt, že ja pre teba prsteň už dávno mám."

„A aj tak si ma podvádzal s tou pekárkou?"

„Keď mám zmeniť minulosť, musím byť úprimný a nesmiem ti nič zatajiť. Nech je minulosť akokoľvek krutá, ďalšie dni sa aj tak obrátia v nádej. Verím v to. No uvidíme, či k nádeji pôjdeme v ruka v ruke, alebo sólo."

„Koľkokrát si ma podviedol?"

„Trikrát."

„Ako dlho to už trvá?"

„Posledné dva mesiace."

Gen vytryskli do očí pálivé slzy. A to si kázala, že plakať nebude.

„Nie je to smiešne, Yoongi~ssi? Ty si ma odjakživa upodozrieval, že mám niečo so Suk Hwanom a pritom... Pritom si bol ty ten, kto podviedol."

„Gen~ssi," pomaly k nej natiahol dlaň, no ona od neho prešla takmer na druhý koniec ulice.

„Nedotýkaj sa ma. A prosím, neľutuj ma," rukávom kabátu si utrela uslzený zrak.

Takto, neprirodzene vzdialení, potichu kráčali prázdnou ulicou.

„Mám na tom podiel viny aj ja. Veď práve to ma hnevá," po chvíli povedala. „Hnevá ma, že som k tomu sama prispela bez toho, aby som si to uvedomila."

„Nevyčítaj si to," zamračil sa Yoongi, „nebola si tá, ktorá si mohla zvoliť, či sa poddá svojmu chtíču alebo nie."

„Nevenovala som ti dostatočnú pozornosť..."

„Mala si veľa práce a navyše si chodila za mojimi rodičmi každý mesiac až do Tägu."

„Lenže tento problém sa s nami ťahal už nejaký ten rok, nie? Všetko sa pomaly začalo kaziť približne pred rokom. Náš vzťah upadal..."

„A ja som neurobil nič pre jeho záchranu..."

„Nie, to my sme neurobili nič pre jeho záchranu," poopravila ho, „veľmi ma to mrzí, Yoongi~ssi."

„Ver, že aj mňa."

Došli až na vyhliadku neďaleko skromného parku. Odtiaľto dovideli priamo do prestížnejších ulíc Soulu, mohli donekonečna pokukovať po mrakodrapoch, čo mizli v mliečnom opare a snehu.

Posledná hodina neúrekom plynula.

„V Tägu sme chodievali na podobné vyhliadky," pripomenul jej Yoongi.

„Chýba mi to. Zvykla som si na ten jednoduchý štýl života."

„Naozaj?"

„Teraz mi príde, že mi chýba každý detail nášho ranného vzťahu. Aj každá banálnosť, každučká drobnosť. Ale minulosť sa zmeniť nedá, Yoongi~ssi."

„Dá sa zmeniť, ak vieš, ako ju zmeniť."

„Na to zatiaľ neprišli ani tí najlepší vedci na svete..."

„Pretože sa spoliehajú na hlavu."

„Nuž, o tom je veda."

„Možno, no o tom nie je láska," podotkol, „pokiaľ mám zmeniť našu spoločnú minulosť, budem sa musieť spoľahnúť na srdce a nie na myseľ."

„Hm, takže už vieš, ako využiješ zajtrajšok?"

„Vrátime sa spolu na začiatok, čo na to povieš, Gen~ssi?"

„Že si blázon," pokrútila hlavou, „ale blázon nemôže súdiť iného blázna."

„Urobím všetko pre to, aby som zachránil to, čo sa ešte zachrániť dá."

„No čo ak zabudneš zachrániť seba?"

„Potom nebudem schopný zachrániť ani teba."

Dokým neodbilo dvanásť, obaja strávili posledné minúty sledovaním nejasného Soulu. Gen sa mohla iba domnievať, čím ju Yoongi nabudúce ohúri, ale o zlyhaní z dneška nemohla hovoriť. Ani jeden z nich nevyšiel ako víťaz. A ona tušila, že Yoongi neplánoval byť šampión tejto noci, ale celého týždňa. Určite to bola súčasť jeho dokonalého plánu. Nemožného plánu, ako zmeniť niečo, čo sa zmeniť nedá.

Budeš potrebovať veľa šťastia, Min Yoongi. Aj veľa trpezlivosti, prefíkanosti, úprimnosti a veľa dobrých skutkov.

Tak mi prezraď... S akými kartami budeš hrať zajtra?

~
stay tuned ✌️