✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Namchan-Dong sa aj napriek tomu, že Soul nikdy nezaspával, stal obzvlášť tichým miestom. Jisung nemal výrečnú náladu a nič iné okrem ospravedlnenia z jeho úst nevyšlo. Bolo však všetkým jasné, že sa udialo niečo zlé.

Saru zamestnávali neusporiadané myšlienky, nad ktorými sa pokúšala zvíťaziť. Ako by ju mohol mať niekto úprimne rád? Ju? Úbohú bytosť, ktorá sa šla pred pár rokmi zdrať z kože, aby sa stoj čo stoj nevymkla z harmonogramu? Prečo by ju mali mať radi? Nebola ničím zaujímavá, ničím atraktívna, ničím očarujúca ani výnimočná.

Jisungove dlane a tvár boli doškriabané.

Pokiaľ mu niekto ublížil, potom bude mať čo dočinenia so mnou...

„Objednáme si pizzu?" Jimin prelomil tichú domácnosť, „niežeby som si nevážil tvoj hobakjuk, Sanei, ale..."

„Pizza znie fajn."

Jimin si povzdychol, no väčšmi sa k jej neúčasti nevyjadroval. Všetci traja mali plné zuby dnešného dňa. Avšak to neznamenalo, že sa Jisung z tejto šlamastiky vyvlečie.

Akonáhle sa pokúsil nepozorovane ujsť do svojej izby, Jimin naňho zakričal: „Kamže, kamže? Poď sem, Jisung~ah."

„Ja som si," vyhováral sa hanblivo, „chcel som si odložiť tašku."

„Máš dve minúty."

Jisung sa potkol na schode, ale rýchlo sa pozviechal. Trielil na poschodie ako namydlený blesk. Bolo by mylné myslieť si, že sa naňho hneval. Jiminovi skôr nebol po chuti jeho dôvod úteku. Navyše mu na mizernej nálade pridával aj fakt, že už bolo veľa hodín a on sa ledva držal na nohách.

Oprel sa o zárubňu a pohľadom skúmal Saru v kuchyni. Netrpezlivo klopotala po dlažbe a okolo ukazováka si obmotávala prameň vlasov. Pri uchu držala mobil a komunikovala s nonstop prevádzkou pizzerie.

„Oci? Si rozčúlený, že?" Jisung mu tíško ako myška postával za chrbtom.

„To nie je pravda, Jisung~ah."

Sara sa ešte stále dohadovala s človekom na druhom konci linky.

Jimin si kľakol pred Jisunga a schmatol ho za útle zápästie. Mikina mu poodhalila väčšiu časť predlaktia s rozsiahlou odreninou.

„Kto ti to spravil?"

„Ja neviem... Spadol som."

„Neklam mi," napomenul ho prísne. „Neznášam to."

„Ale ja neklamem. Prisahám!"

Onedlho si uvedomil, že jeho stisk značne zosilnel a Jisungovi sa skrivila tvár od bolesti. Jimin mu, samozrejme, nechcel ublížiť.

„Prepáč, Jisung~ah. Prepáč mi," schytil mu drobnú tvár do dlaní, „nechcel som na teba tlačiť."

„Nechcem o tom hovoriť," vyzradil mu pošepky, „nie pred mamou."

„Prečo nie?"

„Ublížilo by jej to."

„Myslíš?" Jimin prižmúril oči, „vieš, ona je oveľa silnejšia ako ja."

„Tak to nie je," oponoval mu Jisung, „aj ty si silný."

„O čom sa rozprávate?" Sara našťastie ukončila zdĺhavý telefonát. Otočila sa a všimla si, ako Jimin kľačí, aby bol zarovno s Jisungom.

„Jisung o mne povedal, že som silný, Sanei."

„Áno? A ako ste sa k tejto téme dopracovali?"

„Predpokladám, že prirodzene."

„Obaja ste veľmi zlí klamári," pokrútila nad nimi hlavou a pokynula k sedačke. „Choďte si sadnúť."

Pod jej mocným pohľadom sa Jisung cítil ako obyčajná smietka. Na okraji pohovky nervózne pohupoval nohami a konce rukávov mikiny žmolil vo svojich upotených prstoch.

Sara ho so založenými rukami neverbálne žiadala o vysvetlenie. Už to dlhšie nemohla odkladať.

„Odovzdal som náš sloh na súťaž," zašemotil zakríknuto. „Myslím, že sa to učiteľke páčilo."

„To je síce skvelé, ale o tom sa môžeme pobaviť aj potom," usmiala sa Sara.

„A nemôžme aj túto debatu nechať na potom? Ja ti to nemôžem povedať, mama."

„Prečo nie?"

„Lebo... Lebo to chcem povedať iba ocovi."

Nedokázala zamaskovať bôľ, ktorý sa jej rinul skrz na skrz srdcom. Ihneď sa zabodla zrakom do Jimina, ktorý sa tváril ako neviniatko.

„Je to také tajné, že o tom môže vedieť iba on?" uisťovala sa.

„Bola by si smutná. Veľmi smutná a to nechcem."

„Aj tá najkrutejšia pravda je lepšia než najsladšia lož, Jisung~ah. Neboj sa. Ja ju ustojím bez ohľadu na to, aká krutá bude."

„Naozaj?"

„Naozaj."

Jisung kontrolne pozrel na Jimina, ktorý mu to odsúhlasil prikývnutím.

„Na angline sme mali hovoriť o našej rodine. Každý si pripravil projekt na päť minút. Bol som šťastný, že sa môžem konečne zapojiť aj ja. Bol som rád, že konečne nebudem vyčnievať..." dážď začal dobiedzavo bubnovať na okná.

„Postavil som sa pred lavice a rozhovoril sa. Rozprával som, kým ma Hyunsik neprerušil. Nemám ho rád, každý deň ma provokuje..."

„Povedal," ošil sa na tvrdej sedačke, „povedal, že ja nemám rodinu. Povedal, že vy nie ste moji rodičia. Nie je to hlúpe?"

Obaja si navzájom vymenili pohľady. Už tomu začínali prichádzať na koreň, nakoľko sa im občas fakticky zazdalo, že ich Jisung považuje za svojich biologických rodičov.

„Hyunsik sa mýli. On tomu nerozumie..." mračil sa. „Vraví, že nemôžeš byť moja mama, lebo vyzeráš inak. Lenže keď sa pozerám ja, nevidím žiadne rozdiely. Je teda chyba vo mne?"

„Nie, Jisung. V tebe chyba určite nie je," odvetil mu Jimin.

Sara bola zronená. Takže ona bola dôvodom, prečo svoju deväťročnú hlávku až priveľmi zaťažoval nezmyslami? Znova ona, presne ako to vždy tušila. Ona bola tým problémom, ona bola tou pohromou. A Jimin ju aj tak neustále prehováral. Nenechal ju odísť, a tak opäť ublížila niekomu ďalšiemu.

„Nemohol som počúvať jeho klamstvá. Po vyučovaní som utiekol. Bál som sa. Čo keď mal Hyunsik pravdu? Lenže teraz som si už istý. Viem, že ste moji rodičia. Kto iný by vedel, kde ma máte hľadať? Počas behu som zakopol o hrboľ na chodníku a šmykol sa na námraze," zapýril sa nad svoju nešikovnosťou.

Nad Sarou visela nová dilema. Mala by Jisungovi povedať pravdu, aby nemal trable so spolužiakmi, alebo ho nechať žiť v predstave, že sú naozaj jeho biologický rodičia? Veď to by sa musel narodiť rok po tom, čo spoznala Jimina. Šialené... Lenže detská logika pracovala celkom odlišne.

„Už nikdy neutekaj zo školy," napomínal ho Jimin. „Ani si nevieš predstaviť, ako sme sa o teba báli."

„Mrzí ma to," pokorne zamrmlal a ukryl sa pod kapucňou mikiny. „Sľubujem, že to bolo naposledy."

Po pizziach sa len tak zaprášilo. Všetkých troch sužoval hlad. Nedostatok energie a vyčerpanosť sa podpísali na ich únave. Jisung zaspal počas toho, ako sa pokúšal do seba nacpať posledný trojuholník. Nakoniec mu skončil na mikine.

Sara rozmýšľala, či im predsa len niečo nezatajil. Akosi sa jej celá tá príhoda s Hyunsikom nepozdávala. Bola odhodlaná si ho pri najbližšom rodičovskom združení odchytiť, prípadne hodiť reč s jeho rodičmi.

Čas sa ťahal k jednej hodine nadránom a svet pred Jiminovými očami sa menil na rozmazané machule.

„Je roztomilý," Sare trochu pookrialo srdce. „Škoda, že mám vybitý foťák. Urobila by som pár záberov."

„A do smrti by ti to nezabudol," doplnil ju Jimin s prestávkami, cez ktoré sa poddal nákazlivému zívaniu.

„To hej, ale stálo by to za to..."

Ledva sa držal pri vedomí. Očividne ich rozhovor bude musieť počkať do rána. Sara mu nechcela uprieť vytúžený spánok po náročnom týždni.

„Mal by si si ísť ľahnúť."

„Mal," pritakal, „vezmem Jisunga do izby a hodím sa na gauč. Dúfam, že doň Jisung nenatrúsil. Nechcem spať na omrvinkách..."

„Nechaj. Urobím to ja," predbehla ho a už-už brala nevládneho Jisunga na ruky.

„Si si istá?"

„Áno. Choď si ľahnúť, Jimin~ah," pobádala ho. „Mimochodom, môžeš sa vrátiť."

„Takže sa nehneváš?"

„Isteže sa hnevám! Iba nechcem, aby si bol ráno celý dolámaný. Zaslúžiš si odpočinok."

„No to určite," neveril jej ani slovo. Sledoval, ako sa s Jisungom štverala po schodoch a dodal: „Vieš, že ťa mám rád?"

„Viem."

Jimin vyčkával, kým nenaberie odvahu opätovať mu tú sladkú frázičku.

„Vážne sa hnevám, no aj ja ťa mám rada..."

A i keď ním túžba po spánku statne kolísala, nemohol si pomôcť. Uškŕňal sa ako najšťastnejší idiot na Zemi.

Je možné, aby som ťa nadobro presvedčil? Budeš natoľko otvorená tomu, aby si ma vypočula?

Budeš schopná odosobniť sa od neznášanlivosti samej seba?

Budeš mi konečne dôverovať?

Budeš ochotná počúvať moje názory?

Príjmeš moju pomoc a viac ma nebudeš odstrkovať?

A to najdôležitejšie, príjmeš moju a Jisungovu lásku?

~

hello guys (^._.^)ﾉ

opäť vydávam kapitolku takto na prelome dní, pretože je pre mňa piatok menší zabijak. chystám sa piecť prvé vianočné pečivo, musím ísť nakúpiť, uvariť sólo obed, a potom do práce TT držte mi palce, lebo skôr ako o desiatej večer domov dozaista neprídem. fňuk.

myslím, že sara by si mala zo mňa brať príklad aspoň čo sa varenia týka. pravdaže tým nespochybňujem jej delikátny hobakjuk...

aká je vaša obľúbená pizza? preferujete klasiku ako margheritu? alebo si skôr doprajete spicy kick v podobe diavoly? nebodaj ste milovníci ananásu? let me know~

be patient, stay cozy and keep yourself warm! ^^

thank you for support~

sga. ( ꈍᴗꈍ)