✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Sara počas práce každodenne pendlovala po Soule, aby objavovala ďalšie a ďalšie zaujímavé podujatia, z ktorých by neskôr mohli vzniknúť pútavé reportáže pre N.Mogsoli. Anoki bola svojou prácou doslova posadnutá, avšak vzhľadom na jej medové týždne, nemohla byť v práci tak úplne fyzicky prítomná.

Niektorým svojím zamestancom dôverovala až až, iných si dokonca natoľko obľúbila, že s nimi trávila čas aj pri rannej šálke white chocolate mocha. Avšak ani jedného nemala tak rada, aby mu do rúk zverila celú vydavateľskú spoločnosť. Teda až na jednu konkrétnu osôbku. Saru.

Tá sa svojím novým povinnostiam nepotešila. A aj keď mala bohaté skúsenosti s písaním a na gramatiku vycibrený zrak, takéto zväzovanie od slobody jej veľmi nezaváňalo.

Pokúšala Anoki odhovoriť od jej šialeného nápadu, no ona si tvrdohlavo stála za svojím a tvrdila, že nikoho iného na šéfredaktorské kreslo skrátka nepustí. Často sa jej aj nepriamo vyhrážala, že pokiaľ nepríjme jej návrh, prekazí jej a Hoseokovi spoločný čas. A to Sara, pravdaže, nechcela.

No a tak sa stala novou šéfredaktorkou nezávislého denníka N.Mogsoli. Vďaka tomu po nej sem-tam kolegovia závistlivo gánili.

Sara ani len netušila, či dokáže Anoki nahradiť v jej neopísateľnej neoblomnosti, pretože ona sa snažila akýmkoľvek potenciálnym konfliktom oblúkom vyhýbať.

Dnešné ráno bolo už, samé o sebe, dosť chaotické. Nielenže prežívala dilemu ohľadom stratených Jiminových hodiniek, no ešte ju aj Anoki bombardovala správami, či ide všetko hladko.

Budova ešte nie je v plameňoch, drahá Anoki. Nemusíš sa obávať...

Skoré hodiny boli vždy poriadne hektické. O to viac, keď na ňu celá redacia spoliehala a ona mala sotva tridsať minút na to, aby skontrolovala všetky člány v novom čísle. Ak by objavila čo i len maličkú chybu, proces by sa musel zrýchliť, tlač by bola nútená pracovať ešte výkonnejšie a dovoz by sa oneskoril.

Za dnešné ráno to bola už jej druhá káva a dokonca aj s kofeínom! Ak jej srdce čoskoro vypovie, Anoki si aspoň do konca života bude môcť vyčítať, že to celé spôsobila ona. Na jednej strane jej rozumela, no na druhej jej to prišlo extrémne neprofesionálne. Veď Sara ani nemala vyštudovanú žurnalistiku a do života jej zasiahli najmä náhodné momenty, ktoré z nej urobili známu osobu.

Posledná rýchla korektúra krátko predtým, ako záložku s novým číslom odnesie do tlače s relatívne čistým svedomím.

Sara nemohla byť šťastnejšia, keď konečne opustila svoju novú kanceláriu.

Práca bola náročná, počasie pochmúrne, depresívne a s dozvukom slabého sneženia. Nakoľko jej prácu nemal kto skontrolovať a ona tu bola tým najvyššie postaveným človekom, dovolila si aspoň hodinový telefonát s Gen, ktorá sa už natrvalo presťahovala do Tägu.

Od srdca jej priala túto vytúženú životnú zmenu, pretože z jej slov tušila, že len tam môže nájsť skutočnú radosť. A to, že viac nebude v Soule, predsa ešte neznamenalo, že ich priateľstvo zanikne.

Navyše sa túto zmenu usilovala brať čo najviac pozitívne. Aspoň bude mať dobrú výhovorku na to, aby vypadla z Namchan-Dongu a bude môcť ísť na sólový výlet. Perfektné.

Nebyť v teréne so svojím fotoaparátom jej momentálne ale chýbalo. Niežeby si užívala drzých ľudí, ktorí ju veľakrát odstrkovali či postrkovali do mlák pri krajniciach. Avšak takáto práca jej poskytovala voľnosť. Anoki nad ňou nestála s kritickým pohľadom a varovným ukazovákom.

Teraz však skončila na jej poste; v tom nádhernom koženom kresle s výhľadom na rušnú časť mesta, kde po ebenovom stole mohla bruškom prsta nanajvýš tak kresliť kruhy. Nič viac, nič menej. Buď úplná nuda alebo úplný zhon, z ktorého jej stavali vlasy dupkom. Nesmierne si vážila, že na Anokinej pozícii neostane doživotne, pretože by sa radšej nechala dobrovoľne pochovať zaživa.

„Kyungmin!" skríkla naňho, pretože chcel akurát pustiť dvere vedúce z N.Mogsoli. „Počkaj!"

Nakoniec zastal.

„Kyungmin," oslovila ho udýchane, „máš minútku? Potrebovala by som s tebou prebrať isté-"

„Je to pracovná záležitosť, šéfredaktorka?"

Tento jeho nový tón sa jej nepáčil. Zväčša v jej prítomnosti prekypoval laškovnosťou a entuziazmom, no momentálne znel ako chladný stroj bez duše.

Nezdá sa mi, že by toto bol ten Kyungmin, akého poznám...

Anoki v práci vyžadovala nosenie košiel kvôli profesionálnej úrovni, ale Kyungmin ju iba málokedy počúvol. A ak už mal košeľu, väčšinou nezodpovedala dress codu. Jej materiál bol poväčšine pokrčený, rukávy vyhrnuté až ku lakťom a jednotlivé gombíky boli nakrivo pozapínané, ako keby nemal čas zapodievať sa takými malichernosťami.

Namiesto slušných spoločenských nohavíc nosil tmavé džínsy. Jedny dokonca mali dieru na kolene. Čierne lakovky radšej zamenil za tenisky. Len jedna vec na jeho tvári z neho robila prirodzeného intelektuála - jeho okuliare.

„Zahoď formality, veď sme priatelia..."

„A sme?"

„Min, pozri," Sara sa cítila ozaj previnilo. „Veľmi ma to mrzí. Ja som to tak nemyslela."

„Kvôli tebe ma majú kolegovia za obyčajného sukničkára," nedokázal už v sebe potláčať hnev, a tak vykročil na ulicu. Bolo preňho ťažké vzdorovať niekomu, komu hádam najviac zo všetkých veril, ale aj Sara ho koniec koncov zákerne bodla do chrbta.

„Kvôli tebe si o mne kolegovia myslia, že som ťa sexuálne obťažoval. Tvoj priateľ ma strápnil pred celou redakciou, nehovoriac o tom, že šéfka tam bola tiež. To je však jedno, ona by ma aj tak najradšej poslala do čerta."

Povedz, prečo si to v tom novembri musela takto pokaziť, hm? Aby si nahnevala Jimina za každú cenu? Stálo to za to? Veď Kyungmin by na teba nepoložil ani ruku, ak by si si to nepriala. Ach, Sara...

Bola síce pravda, že Kyungmin mal rád ženskú spoločnosť a že bol celkom koketný, no nikdy by nezašiel za hranicu.

„Viem, že to nemôžem vziať späť," poznamenala pomedzi to, ako sa ho snažila dobehnúť, keďže jeho kroky boli oveľa dlhšie než tie jej: „Mrzí ma to. Ver mi, ublížiť ti bolo to posledné, po čom som túžila. Chcela som najmä zraniť Jimina. No aj to bolo nesprávne."

„A použila si na to mňa," pokrútil hlavou, akoby tomu stále nemohol uveriť. „Vlastne by som sa nemal ani čudovať. To je pre ženy také typické..."

„Ako to myslíš?"

„Máte mužských priateľov len preto, aby ste ich využili vo chvíli, ktorá vám najviac vyhovuje. A to si urobila aj ty, Sara. Zneužila si naše priateľstvo na to, aby si sa pomstila svojmu partnerovi. Nevinnú fotku, čo v sebe mala ukrývať len krásne spomienky na zábavu, si takto nepekne poškvrnila svojou zadubenosťou!"

„Min~ssi," naostatok sa jej ho podarilo predbehnúť a zastať mu v ceste, „prosím, daj mi aspoň päť minút, nech ti to všetko vysvetlím. Prosím."

„Na slová si dobrá, Sara, ale tvoje činy im zrovna neodpovedajú," pokúsil sa jej vyhnúť a ísť si ďalej po svojom, nebyť toho, že ho chytí za ruku.

„Ja viem, že som otrasná kamarátka," povedala, „prenechaj mi však tých päť minút, aby sme za týmto konfliktom mohli urobiť definitívnu bodku."

Kyungmin na to nakoniec pristal. Možno to urobil aj kvôli jej veľkým očiam, no najmä to urobil preto, že sa tým väčšmi nechcel trápiť. Tým, že by v sebe neustále potláčal negatívne myšlienky, by uškodil len sám sebe.

Obaja prešli niekoľko ulíc, kým sa dostali k mestskému parku. Takto v zime v ňom pobývala iba hŕstka bezdomovcov.

Kyungminovi dnešný mráz akosi neprekážal. Bez jediného zadrkotania zubami sa hodil na studenú drevenú lavičku, a úpenlivo čakal, kým Sara rozhýbe svoje hlasivky k tomu, aby odôvodnili jej príšerný skutok.

„Jimin a ja sme mali problémy," rozhodne mu nechcela vešať súkromné veci na nos, avšak bolo dôležité spomenúť ich aspoň okrajovo. Hlavne, ak v tom celom zohrávali kľúčovú rolu. „Chcela som od neho odísť. Chcela som sa s ním rozísť za každú cenu, ale on ma nenechal. Stále mi dával dobré argumenty, čo ma nútili ostať a ja som potrebovala niečo, čo by jeho názor ihneď zmenilo. A jediné, na čo kedy žiarlil, boli iní muži. Nehľadiac v akej spoločnosti som sa pohybovala, akonáhle okolo mňa obsmŕdali chlapi, akoby to nebol on. Vedela som, že to určite zaberie a tvoja fotka bola tou jedinou dôveryhodnou. Zneužila som ju, ja viem. Je mi to tak veľmi ľúto," postávala pred ním ako malé dieťa, čo sa kajalo pred rodičom.

Kyungmin si len nervózne hrýzol vnútornú stranu líc. To bol jeho najväčší zlozvyk.

„Neodpustila by som si, pokiaľ by som sa ti osobne neospravedlnila. Viem, že to, čo sa stalo, nemôžem zmeniť a taktiež ti nemôžem vrátiť hrdosť, o ktorú som ťa ukrátila. Nemusíš mi odpustiť, no žiadam ťa len o to, aby si prijal moje pokorné ospravedlnenie. Nikdy by som to neurobila so zámerom, že ti chcem ublížiť. Dokonca som netúžila ublížiť ani Jiminovi. Išlo mi o vlastnú bolesť a zaslepene som verila v to, že si ju naozaj zaslúžim. Až čas mi otvoril oči a trvalo mi to celkom dlho. Teraz už viem, po akej ceste chcem kráčať a viem, že je úplne iná, ako v mojich predstavách. Lenže minulosť nejde len tak zahodiť za hlavu. Nie je to fér. Nie je to vôbec fér voči tebe, Min~ssi a ak existuje niečo, čím by som to mohla odčiniť, urobím to. Pokojne sa postavím pred celú redakciu a poviem im, že to všetko bolo klamstvo a môj výmysel. Nemám strach z toho, že na mňa zmenia názor. Koniec koncov, z nás dvoch si ja zaslúžim to horšie zaobchádzanie..."

Takto podvečer dul riadny vetrisko. Vskutku mrazivý a prudký víchor, ktorý sa jej opieral do chrbta a pohrával sa s končekmi jej vlasov. Sara sa pokúsila tuhšie zavinúť do svojho vlneného šálu.

„Možno sa aj pýtaš, prečo som prišla až teraz. Prečo som sa rozhodla až teraz riešiť problém spred niekoľkých mesiacov. Odpoveď je, že som mala príliš mnoho ďalších starostí, čo mi neumožnili ani pár hodín voľna. Veľa mojich známych ma potrebovalo a navyše ešte aj Jisung."

„Jisung?" Kyungmin sa odhodlal spýtať, „kto je Jisung?"

A potom jej to došlo. On predsa nemal odkiaľ vedieť, že nejaký Jisung vlastne v jej živote existuje. Jediný, kto o tom z práce vedel bola Anoki. A tá, aj keď je to k neuvereniu, dokázala výnimočne držať jazyk za zubami.

„Ukážem ti."

Jeho prekvapená reakcia jej vyčarovala na tvári nesmelý úsmev a zalistovala vo svojej galérii.

Kyungmin síce nemal rád deti, ale verila v to, že mu Jisung roztopí srdce. Ešte sa nenašiel predsa nikto, kto by mohol vzdorovať jeho extrémnej roztomilosti.

„To je mladší brat tvojho partnera?"

„Čo? Nie," potláčala v sebe smiech, „to je môj syn, Park Jisung."

Jeho nasledujúci pohľad stál za všetky drobné. Šokovaný tým zistením blúdil po nej svojimi tmavými očami, ako keby sa pokúšal odhaliť skrytý žart. Veď to nemohla byť pravda, kedy by to stihla? To dieťa na fotke mohlo mať tak osem rokov.

„Nemusíš sa trápiť ako," radšej prerušila tok jeho popletených myšlienok, „je to veľmi jednoduché. Jimin si ho adoptoval, teda, my sme si ho adoptovali. To som však v tom období ešte netušila."

„Vy ste blázni," uniklo mu pošepky spoza pier, pretože takýto potrhlý nápad nemohol napadnúť hádam nikomu.

„Jisung mi dal dosť zabrať. Viem, že je to stále len výhovorka, ale pred Vianocami som na nič iné ako naňho nemyslela. Prepáč mi, Kyungmin."

„Takže si teraz oficiálne matkou?" prekvapene zažmurkal, no a aj jemu sa na perách objavil nesmelý podpichovačný úsmev.

„Povedzme, že-"

Ani to nestihla dopovedať, keď započula kroky, čo sa k nim obom rýchlo blížili. Oblial ju mráz, pretože celkom pozabudla na to, že sa dnes mala s Jiminom stretnúť pred vchodom do N.Mogsoli. Jej novo získaná pracovná pozícia ju natoľko zmiatla, že mala v hlave totálny chaos.

Ako si nás našiel, Jimin~ah? To je cítiť môj parfém na sto honov?

„Kyungmin~ssi?" oslovenie, ktorým ho počastoval, hovorilo samé za seba. Jednoducho si nemohol odpustiť sarkazmus, pretože on bol predsa Park Jimin a Kyungmin... Ten bol vždy iba Kyungmin.

„Mali sme sa stretnúť pred N.Mogsoli, ak si dobre spomínam," nezabudol Sare pripomenúť, lebo mu došlo, že jej to celkom vypadlo. Posledné dni si to všímal aj doma, keď si do kávy namiesto mlieka liala džús. To, že by sa sem chcela s Kyungminom ukryť pre nejaké neznáme nekalé činnosti, radšej vytesnil zo svojej mysle.

„Prepáč, Jiminie, ale potrebovala som sa porozprávať ešte s Min~ssim."

„A už ste si všetko vyjasnili?" ako-tak sa snažil predýchať ten fakt, ako Kyungmina oslovila.

„Bola som už pri konci."

Kyungmin sa cítil ako piate kolo od voza, ktorým v tejto trojici vlastne aj nepochybne bol.

„Vidím, že vrava akosi ustala," pravdivo odvrkol pozorujúc, či k nemu Kyungmin aspoň na nepatrný moment nepozdvihne zrak.

„Počkám ťa pri thajskom bistre a odtiaľ už pôjdeme spolu, dobre?" prstom ukázal na maličký obchod zastavaný v bloku domov. Z bočnej ulice sa smerom k sivastej oblohe ťahaly kúdoly výparov.

„Budem tam," stroho prikývla na jeho návrh a už-už dúfala, že sa odtiaľto poberie, aby nestratila niť.

„Tak fajn," nahol sa k nej a vlepil jej bozk na líce.

„Kyungmin~ah," nakoniec si zahryzol do jazyka, pretože sa mu žiadalo znova použiť tú zdrobneninu. To by však bolo nekorektné a z jeho strany nanajvýš hlúpe. Na čo by tým poukázal? Akurát na svoju zatrpknutosť.

„Ten deň, kedy som za tebou prišiel do N.Mogsoli ma mrzí. Dúfam, že ťa to nebolelo pridlho. Prijmi, prosím, moje ospravedlnenie. Mianhaeda," a s týmto stručným ospravedlnením a miernim úklonom, sa od nich vzdialil.

Asi ma nikdy neprestane udivovať, ako dokáže všetko zjednodušiť do štyroch krátkych viet. Ja tu dávam Minovi prednášky o tom, ako mi je všetko ľúto a on zo seba ledva vytisne štyri vety. Ledva! A cez to všetko to znie úprimnejšie, než ja.

Saru skoro z tej skutočnosti porazilo, ale nemala dlhú šancu na to, aby sa tým naďalej zapodievala. Kyungmin sa na lavičke napokon vystrel, tvár mal síce stále kamennú a výraz pomerne chladný, no niečo v jeho očiach sa razom zmenilo. Väčšmi už neboli nevraživé, nepoddajné či kritizujúce.

„Pokojne za ním choď," mykol bradou smerom k tomu spomínanému bistru, „o mňa sa nemusíš strachovať. Budem v poho."

„Min~ssi," aj keď jej to bolo proti srsti, pokúsila sa sadnúť si na tú studenú lavičku aspoň tak, že si pod seba podložila nohy: „Budem v poho je fráza, ktorú som zvykla používať ja, ale vyjadruje presný opak. Musíš urobiť všetko preto, aby si bol v poho teraz a nie až potom. Rozumieš mi?"

Kyungmin sa pokúšal nájsť zdroj jej šokojúcej premeny, ktorú ani sám nestihol spozorovať. Keďže sa spolu nebavili až tak často a on sa jej pokúšal vyhýbať, jej nové ja ho zastihlo nepripraveného.

„Neviem, či sa mám z novej Sary tešiť, alebo skôr smútiť za tou starou," nekladol si servítku pred ústa. „Pretože tú starú som miloval, aj keď ona seba nie. Vidieť však tú novú, pripravenú čeliť svojim démonom, nech sú akokoľvek hrôzostrašní, ma hreje pri srdci. Som rád, že si konečne našla svoje miesto v živote s tými správnymi ľuďmi. Môžeš byť naozaj hrdá," dodal a postavil sa zo starej lavičky. Napravil si ruksak na pleci a v neposlednom rade aj okuliare, čo sa mu stihli zošmyknúť na špičku nosa.

„Počkaj," vyjachtala zo seba Sara. „Ešte sme to nedoriešili, Min."

„Pretože nie je čo riešiť," povzdychol si so smutným úškrnom a rukou si prešiel po zátylku, „zajtra budeme možno múdrejší a možno ani nie. Chápem všetkým tvojím slovám, no nemyslím si, že bude správne, ak sa budeme naďalej priateliť-"

„Prečo nie?" opýtala sa zaskočene.

„Máš svoju rodinu a ja do nej nepatrím."

„Moji priatelia sú pre mňa veľmi dôležití," vážne prehlásila, „a pokiaľ neveríš teraz, raz budeš. Hádam aj hneď zajtra."

„Uvidíme," akosi mu mimovoľne trhlo kútikmi úst a zdvihol dlaň na finálny pozdrav.

~

„Neviem si pomôcť, Sanei! Keď ho vidím, najradšej by som mu jednu strelil," Jimin sa jej zdôveril, divoko gestikulujúc.

Popravde, nemal potrebu znova Kyungminovi vraziť, ale musel si zachovať svoju odstrašujúcu reputáciu, ktorá aj tak zväčša zlyhávala na plnej čiare.

„Radšej sa ovládaj, lebo s týmto správaním ťa zavrú do basy. A potom sa budeš môcť rozlúčiť s učiteľstvom."

„Nechýba mi veľa od toho, aby som prizabil aj svojich vlastných študentov, ver mi. Také duté hlavy sa nevidia všade," sám tomu občas nemohol uveriť pri opravovaní toľkých testov. Veď stačilo iba zapojiť logické myslenie a správne odpovede by sa hrnuli samé. „Som z nich pomaly na prášky, raz ma určite doženú do šialenstva. Dúfam, že Jisung ma nesklame."

„O tom pochybujem," namietla Sara, „s tvojím puritánstvom bude mať mindráky prinajlepšom do tridsiatky..."

„Páni, Sanei, vieš si to predstaviť?"

„Tie mindráky?"

„Nie," pretočil nad ňou očami, no jeho úsmev zaliala hrejivá predstava, „keď bude mať Jisung na krku tridsiatku, my budeme mať okolo päťdesiatky. No nie je to vzrušujúce?"

„Podľa mňa je to desivé," taká predstava ju neraz mátala. Stárnutie bola jedna z vecí, ktoré jej spôsobovali husiu kožu po celom tele. To, že sa nikomu ešte nepodarilo ujsť okovám času, ju mátalo.

Raz zostarnem a bude sa zdať, že mi moja tvár ani nepatrí. Ba, že sa na mňa v zrkadle pozerá akási stará ženská, ktorá je mi na míle vzdialená.

Ruky žilnaté, kostrbaté a neschopné netriasť sa, vrásky sa prehĺbia a vlasy postupne zošedivejú. A z tela sa stane škaredá ošumelá schránka.

Desivé.

„Prosím ťa, Sanei," Jimin sa do nej bez opýtania zavesil, až takmer stratila rovnováhu.

„Pre mňa budeš navždy tá najkrajšia žena," tieto gýčové frázy rozhodne pochytal z lacných telenoviel, čo zvykol sledovať, keď nevedel zaspať na gauči. Asi mu to vliezlo na mozog.

„Vieš, že tvoja krása nikdy nepominie," neprestajne dúfal, že presvedčí jej nepoddajnú myseľ. „Lebo hneď ako otvoríš ústa, tá krása sa prinavráti späť."

~

Boli na tom správnom mieste. Po prechádzke mestom došli do cieľa, ktorý predstavoval obyčajný most. Most, čo sa skvel nad pokojnou hladinou rieky s výhľadom na výškové budovy Soulu.

Veľa ľudí tu nevysedávalo najmä kvôli zákernému veternému počasiu.

„Neboli sme tu dlho, že?"

„Koľko to je? Päť rokov?"

„Takmer šesť," ťažko sa tomu verilo. Kedysi to bolo ich obľúbené miesto, kam sa utiekali každý deň po práci. Postupom času naň však zanevreli a odvtedy ich vzťah len mrel a mrel, až kým sa nedostal do zlomového bodu.

Včera nadránom, keď nemohla zaspať a prehadzovala sa na posteli ako taká ryba na suchu, jej skrsla idea v mysli. Prinavrátenie sa k starým zvykom, čo ju kedysi robili šťastnou. A nielen ju, ale určite aj Jimina.

A keď už začali navštevovať jeho rodinu v Pusane, ona sa naopak pokúsila skontaktovať s tou jej. Potom si po toľkých rokoch opäť raz spolu vyrazili von, a tak bolo načase oživiť aj túto starú tradíciu.

„Máme presne hodinu na vyzdvihutie Jisunga. Aspoň raz by sme nemuseli meškať. Bohvie, čo si o nás myslia jeho učitelia."

„Ako keby na tom záležalo," odvrkla, „dôležité predsa je, čo si o nás myslí Jisung."

Ľudia a turisti na nich zízali, ako keby nič podobné jakživ nevideli. A nepochybne to mohla byť pravda, pretože na moste zväčša ľudia nevysedávali zababušení vo veľkých vrstvách tých najteplejších diek. Lenže tradícia je tradícia a ľudia sú predsa len stvorenia, ktorých myšlienkové pochody mnohokrát neprekočia ani základné hranice predstavivosti.

Na moste sa nachádzala iba jedna lavička a aj tá čakala iba na nich. Nikoho v dnešnej dobe nelákalo čučať na vodu, avšak Sara to vždy považovala za akúsi formu relaxu. Navyše v lete to naberalo grády. Nezvykli sa dívať len pred seba, no aj nad seba, aby sa pokochali nočnou oblohou, ktorá ukrývala nespočetné množstvo malieb.

Tie spomienky... Tie sú tak ľúbezné.

„V Pusane sme zvykli sedieť na pláži až do polnoci," spomenul si Jimin a povytiahol deku vyššie, pretože mu chlad brázdil tvár, „nechýba ti to?"

„Pusan?" musela kdesi v hĺbke svojej duše uznať, že jej to mesto chýbalo veľmi, pretože jej bolo bližšie ako Soul, no ani tu sa necítila smutne. Viac už nie.

„Pripadám si ako Gen," pousmiala sa, „Yoongi sa jej pýtal na to isté, len zamenil Pusan za Tägu. Oni tam však patria a ja si myslím, že my zatiaľ patríme sem. Nehovorím, že tomu tak musí byť naveky, no Jisung tu má školu, ty máš prácu, ktorá ťa baví, ja robím pre Anoki a máme na blízku svojich priateľov. Nemyslím si, že sa nachádzame v podobnej situácii ako oni dvaja."

„Asi máš pravdu," zamrmlal. „Máme tridsať a sedíme tu ako dvaja puberťáci, ktorých vykopli z domu."

„Veď dospelosť je aj tak iba mýtus," odfrkla si, „nevidím nič zlé na tom ostať dieťaťom až do konca života. Ty áno?"

„Myslím si, že všetko by malo byť v istej harmónii. Oba protipóly by mali byť primerane vyvážené," povedal. „Ráno si mi tvrdila, že máš špeciálnu tému na rozoberanie."

„Nejde ani tak o tému, ako o prosté poďakovanie," upresnila svoje prechádzajúce vyhlásenie: „Chcela som sa ti len poďakovať, Jiminie."

„Poďakovať? A za čo?"

„Kyungmin mi vravel, že som sa zmenila a viacerí si to asi tiež všimli. Vlastne aj ja, ale ja to beriem tochu inak ako ostatní. Nazdávam sa, že teraz som konečne človekom, ktorý je sám na seba relatívne pyšný. Ak by si mi neukázal ako, asi by som doteraz tápala v temnote, neschopná nájsť tú iskru, čo mi tak chýbala."

„Ale, Sanei," mávol nad tým rukou, „si môj miláčik. Samozrejme, že ti pomôžem, keď môžem."

Zas sa nechal zaplaviť svojou brakovou emocionalitou.

„Nie, teraz naozaj," ovládol sa a tentoraz nepoužil taký hlúpy tón, „neďakuj mi. Až keď si mi dala možnosť pomôcť ti, všetko sa začalo meniť. Máš na tom rovnaký podiel zásluhy ako ja. Ja som ti iba ukázal svet, o ktorý si sa dobrovoľne pripravila, no nenútil som ťa v ňom ostať. To rozhodnutie bolo len na tebe, Sanei."

„Aj tak som ti nesmierne vďačná, Jiminie," zohla sa k svojej taške, aby mu pred tvár mohla nastaviť niečo, čo hľadal už celú večnosť. Jeho premilené zlaté hodinky.

Našla ich dnes ráno pohodené v kvetináči maličkého banánovníka. Ktovie ako sa tam dostali, ale Sara to pripisovala hlavne Jiminovej únave po Hoseokovej svadbe. Asi ani poriadne nevedel, kam ich položil.

„Ty si ich našla!" radostne zvískol a už-už si ich pripínal na ľavé zápästie. „Kde boli?"

„V kvetináči," odpovedala, „nabudúce by si si na ne mal dávať väčší pozor a menej obviňovať chudáka Donatiena."

„Hej. Dobre, dobre..."

Nezdalo sa však, že by ju pozorne počúval, pretože bol zaneprázdnený utápaním sa vo vlastnej eufórii. Mal najväčšiu chuť pobozkať ciferník svojich obľúbených hodiniek.

„Si fakt najlepšia, Sanei!" znenazdajky sa na ňu vrhol a tuho ju objal okolo krku tisnúc sa na jej krk, akoby mali v nasledujúcich minútach tragicky zahynúť.

„A taktiež som doniesla toto," pokúsila sa napriahnuť ruku k taške, z ktorej už vytŕčala tvrdá svetlomodrá väzba.

„Pridala som tam nejaké nové fotografie," oznámila mu, držiac vo svojom lone malý fotoalbum s papierovými lietadielkami na obale: „Lenže to nie je ten dôvod, prečo som ho so sebou priniesla."

„Nie je?" Jimin sa konečne od nej vzdialil.

„Pri tomto fotoalbume som totiž na čosi prišla. Čo všetko mi dali posledné mesiace a kým je v mojom živote Jisung. Vlastne, v našom živote. To, že raz budem rodičom, by som si nevysnívala ani v tých najdivokejších snoch, pretože som sa detí odjakživa stránila, ale... Teraz si neviem predstaviť, že by tu nebol. Odmietala som ho, no len preto, lebo som vedela, že raz sa stane súčasťou môjho srdca. A tá predstava ma zožierala veľa nocí. Uvedomila som si, že ak ho budem neustále odmietať, môžem svoj osud síce zvrátiť, ale už si ho nikdy nezískam. Po tom, čo utiekol zo školy som sa už ďalej nemohla hrať na niekoho, kým nie som. Musela som sa vzdať súboja, čo som zvádzala sama so sebou, pretože ma Jisung potreboval. Lenže až prednedávnom som dospela k záveru, že aj ja potrebujem jeho. Že nie je len dieťatom, o ktoré sa treba postarať, ale že je aj mojím prostriedkom šťastia. Veľmi ho ľúbim. A aj najmenšia predstava, že odíde, by ma poslala na dno."

Jimin mohol na jej slová nanajvýš tak pritakávať.

„Obávala som sa, že s jeho príchodom sa môj život zmení na stereotypný, no nemyslím si, že je tomu tak zakaždým. Naopak, spestruje mi každý deň, či už svojimi premúdrelými rečami, alebo bláznivými nápadmi. Je niečím, čo som potrebovala už dávno, ale netušila som, že to potrebujem."

Úsmev už dlhšie nezvládol skrývať. Skutočne jej pri ňom zmäklo srdce a skutočne ho ľúbila. Láska sa síce presne definovať nedá, a preto sa aj zle opisuje, ale sem-tam sa dá k niečomu trefnému prirovnať.

„Pozerám sa na ten album a vidím na ňom papierové lietadielká," prstami opatrne po každom jednom prešla. „Vieš na čo sú dobré papierové lietadielká, Jiminie?"

„No keď som chodil do školy ja, väčšinou sme si nimi posielali krátke odkazy."

Tie časy mal rád.

„To je pravda," prikývla, „u nás sme ich zvykli hádzať von oknom a závideli sme im, že môžu byť, na rozdiel od nás, slobodné. Boli sme uväznení v triedach, nemali sme povolené lietať, pretože to bolo iba pre tých večne zasnívaných. A to vraj nebolo správne. Lenže taká životnosť papierového lietadielka je veľmi diskutabilná," povzdychla si pri tej náročnej analýze, ktorou sa pokúšala zdieľať svoju filozofiu s Jiminom, „zväčša letí len pár sekúnd, a potom sa strmhlav rúti k zemi. Nemusí tomu tak byť však zakaždým."

„Papierové lietadielká teda ľudí spájajú, ale zároveň sa môžu ocitnúť v nebezpečenstve, pretože nedokážu lietať na dlhé vzdialenosti. Tiež znázorňujú slobodu, znázorňujú aj radosť, pretože predstavujú obľúbenú školskú zábavku. Myslím, že všetci ľudia, ktorí sú v mojom život, sú podobní papierovým lietadlám. Prišli ste do môjho života úplnou náhodou a bez adresáta, ale odovzdali ste mi dôležité rady a posolstvá do života. Každý jeden ma naučil niečo nové, vďaka čomu môžem byť lepším a múdrejším človekom. A ty s Jisungom ste tiež osoby, ktoré mi ponúkajú slobodu. Tú slobodu, ktorú mi každý odopieral a maskoval ju predo mnou. Ďakujem ti, Jimin."

Bol dojatý tými krásnymi slovami, bol dojatý jej jemnou mimikou, čo odhaľovala pravdu. Bol dojatý jej neuveriteľným pokrokom, ktorý nemožno brať na ľahkú váhu. Toto predsa bola Sara, ktorú v nej odjakživa videl. Toto bola Sara, ktorú si obľúbil a zamiloval sa do nej. Toto bola jeho Sara. Hádam len ona dokázala vidieť zmysel aj v tých najnezmyselnejších veciach, a práve to ich robilo výnimočnými. Vďaka nej sa aj on cítil výnimočný. Nie preto, lebo kedysi mal veľa fanúšikov a bol úspešný. Ale preto, lebo už našiel osobu, pre ktorú bol výnimočný a nenahraditeľný.

„To ti to trvalo, Sanei," iba sťažka zvládol korigovať svoj hlas, aby sa mu netriasol.

„Už pred ôsmimi rokmi som dúfal, že raz príde tento deň. Ani si nevieš predstaviť, aký som teraz šťastný."

A vskutku to bolo pre Saru zvláštne. Ešte ho, hádam, nevidela takto citovo labilného. Bol z jej slov zmätený. Nemohla si ani predstaviť, aké zadosťučinenie cítil po toľkých rokoch intenzívnej snahy.

„Povieš mi," odovzdane nechala svoju hlavu odpočívať na jeho pleci, zatiaľ čo hľadela na pokojnú vodnú hladinu, „povieš mi, prečo pri mne ľudia vždy plačú? To som naozaj taká zlá?"

„Myslím, že si tá najhoršia bytosť na celom svete," vyriekol Jimin, smejúc sa pomedzi svoju slabú chvíľku. „Ale si tým najjedinečnejším človekom, akého som kedy poznal. A pokiaľ to v tebe ostatní nevidia, potom musia byť slepí."

„Jedinečnosť nie je vždy výhra," povedala úprimne, „ale byť dobrým človekom áno. A tým si práve ty."

„Dobrý človek je pojem, ktorý sa nedá definovať, Sara..."

„Nemusím nič definovať," tvrdohlavo odsekla a našla jeho ruku, „definície sa môžu mýliť, ale moje srdce sa rozhodne nemýli. A o opaku ma nepresvedčí nik."

„Ďakujem, Sanei," sotva bola schopná zachytiť ten zamatový šepot, ktorý prehlušil príkry vietor, „za to, že si mi dala nový zmysel."

A ty si mi zas dal dôvod, prečo sa nemám vzdať a ďalej bojovať.

Na istý okamih ju premkol strach, že budú meškať do Jisungovej školy, ale nemohla sa nechať pohltiť touto obavou. Nie v tomto vzácnom momente.

„Saranghae-"

„Nie!" okamžite spozornela, až sa preľakol. Srdce mu začalo splašene biť, ako keby odbehol desať kilometrový maratón a jeho oči sa neprirodzene rozšírili.

„Č-čo?"

„Teraz som na rade ja," ohradila sa s našpúlenými perami.

Predsa len, on túto vetu vyslovil už nespočetne veľakrát a teraz bolo na nej, aby sa raz a navždy vzchopila a prevzala spravodlivosť do vlastných rúk.

Sklonila sa bližšie k jeho tvári a konečne vyslovila: „Saranghaeyo, Jiminie."

~

🗒️✈️