✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

„Stalo sa ti niečo zlé v práci?"

„Ja to myslím vážne, Jimin."

„Toto divadlo nemôžeš myslieť vážne."

„Ale áno, myslím."

V Jiminovom výraze sa zmenilo mnoho drobných vrások od chvíle, čo si vypočul jej verdikt. Bola síce pravda, že spolu prechádzali rôznymi krízami, ktoré vyzerali naoko tragicky, avšak o rozchode nikdy nepadla zmienka. Cítil sa ukrivdený či podvedený, no predovšetkým bol sklamaný. Nech poznal zvláštnosti Sary akokoľvek dobre, neustále ho dokázala prekvapovať novými myšlienkami. Myslel si, že si za tie roky vypestovali ako tak dobrú komunikáciu. Tá bola predsa pevným základom každého fungujúceho vzťahu.

„Dobre. Najrozumnejšie bude, ak si sadneme, dáme si čaj a pokojne to preberieme. Nech už ťa k tomu viedlo čokoľvek, musím vedieť dôvod."

„A čo keď nemáme čo preberať?"

„Tak to urob aspoň z úcty ku mne."

„Jimin, ja som to tak..."

„Poznám ťa už osem rokov. Neklam mi. Prosím."

Sara dlaňami mapovala svoju šálku a hypnotizovala svoj roztrasený odraz v tmavej tekutine. Nechcelo sa jej vysvetľoval dôvod, keďže sama nevedela, či by ho slovami dokázala správne opísať. Pokiaľ vôbec dôvod existoval... Základná chyba sa však nenachodila na jeho strane, no spočívala v nej samej. Dalo sa teda tvrdiť, že sa ho týmto rozhodnutím pokúšala ochrániť? Nie. To sú iba floskule, ktorými sa oháňajú pri rozchode všetci. Si príliš dobrý na to, aby si bol s niekým ako som ja. Máš na viac ako na mňa. Bezo mňa ti bude lepšie... Floskule.

„Myslíš si, že som ťa podviedol?" prvé črtajúce sa vety vyslovil Jimin, lebo ona stále tápala kdesi v nekonečnej tme svojho podvedomia.

Smutne sa naňho zahľadela. Na človeka, ktorý momentálne pôsobil chladnejšie ako ona. Palcami nervózne prebiehal po hladkom povrchu šálky, akoby tým mohol potlačiť svoje vzrastajúce napätie.

„To by mi ani nenapadlo."

„Tak prečo chceš pristúpiť k takémuto drastickému kroku? Prečo chceš zničiť všetko, čo sme za tých osem rokov vybudovali? Prepáč, ale ja tomu naozaj nerozumiem. Osem rokov je dosť dlhé obdobie na to, aby človek pochopil, či toho druhého má rád alebo nie. Tu sa nebavíme o mesiacoch a týždňoch, no o rokoch."

Zlostila sa. Zlostila sa najmä pre to, že to s ňou po tých ôsmich rokoch ešte nevzdal. Áno, nastali medzi nimi menšie či väčšie konflikty, ale nemohla si spomenúť ani na jediný okamih, kedy by si pobalil veci a pratal sa od nej čo najďalej.

„Čo ti chýba, Sara? Túžiš po dome, lepšej práci? Máš iné predstavy o živote, ktoré by som ti mohol splniť? Dobre vieš, že bez komunikácie sa nikam neposunieme..."

Možno to je ono. Možno sa nechcem pohnúť vpred. Možno nie s tebou.

„Ani teraz neviem poriadne oceniť, ako veľmi si tvoj záujem vážim."

„Môj záujem je predsa samozrejmosť."

„Čudoval by si sa, ale v mnohých prípadoch to tak nie."

„My sa však zhovárame o našom prípade. Chcem počuť fakt dobrý dôvod, kvôli ktorému si sa takto radikálne rozhodla konať. Nič nie je stratené, dokým sa medzi sebou vieme dohodnúť."

„Jimin," prečo jej oči razom zahatali slzy? Ľutovala svoje predošlé slová? Mala Anoki aj s Gen pravdu? Skutočne sa nechala prirýchlo pohltiť touto hlúposťou?

„Odpusť mi, ale ja to musím urobiť."

Jeho obočie sa v zamyslení zvraštilo: „Nevzdal som to pred rokmi a nevzdám sa ani teraz, Sanei."

„Sú isté okolnosti, ktoré svojou prítomnosťou nemôžeš zvrátiť, Jimin."

„Čo napríklad?"

„Mňa."

„Ja som ťa predsa nikdy nechcel zmeniť. No bojovať o teba neprestanem, to si buď istá."

Prečo jej to všetko komplikoval? Prečo sa nemohol nechať obklopiť impulzom, ktorý v ňom pod povrchom tajne kypel? Prečo po nej nemohol kričať a vyhnať ju stadiaľto preč?

Prečo, Park Jimin, bojuješ o niečo, čo je už dávno stratené?

„Vidím, že si veľmi rozcitlivená. Nechám ti čas na to, aby si si to uležala v hlave a zajtra sa môžeme stretnúť, aby sme túto krízu definitívne uzavreli, dobre?"

„Prosím, Jimin, netráp ma takýmto ohavným spôsobom. Uzavrime to tu a teraz."

„Mojím cieľom nie je ťa trápiť, ale bez adekvátneho dôvodu nemôžeš len tak zahodiť osem rokov nášho vzťahu. To je iracionálne a zbrklé."

„A nie je dostatočne adekvátny dôvod snáď to, že ťa už nemilujem?"

„Bol by," akosi sa mu prirodzene nadvihli kútiky úst: „Ale ty ma stále miluješ, Sara."

Jej pery sa zúžili do rovnej čiary. Vedela, že toho neskôr bude veľmi ľutovať, avšak neskonalá tvrdohlavosť jej našepkávala, že to musí urobiť. Túto noc by nezniesla prehru.

„Čo ak ťa neznášam?"

„Tak mi to povedz do očí," uprene sa na ňu pozrel, avšak nezvládla s ním udržať očný kontakt. V jeho zraku bola vpísaná všetka tá neha, ktorú k nej prechovával.

„Mám niekoho iného."

Schuti sa nad tým zasmial, pretože mu to prišlo detinské. Nech bola Sara akákoľvek a nech aj mala rôzne nedostatky, vernosť bola jej druhým menom. Myseľ mu ani nedovoľovala predstaviť si, že by sa uchýlila k podobnému činu. Bolo to nepredstaviteľné, patetické a infantilné.

„Myslím to vážne," jej hlas ochladol popritom, ako hľadala spoločné fotky s Kyungminom. Vyšli si vtedy na vínový festival. Pamätala si, že pôvodne chcela ísť s Jiminom, ale ten bol natoľko unavený z práce, že odmietal opustiť posteľ.

Nakoniec ju našla. Fotku, ktorá ju mohla spasiť.

„To nemôžeš myslieť vážne," riekol Jimin so širokým úsmevom, dokým neuvidel fotku v jej mobile. Nikdy by ho ani len nenapadlo hrabať sa v jej súkromných veciach, pretože jej bezúhonne veril, avšak v ten kratučký moment mu srdce vynechalo zopár úderov.

Bol to len lacný trik? Bolo to všetko nafingované, aby docielila svoje?

Všimol si, že to bola fotka z vínového festivalu, no okrem peknej výzdoby sa na fotke črtalo aj čosi väčšmi bijúce do očí. Kyungmin, ktorého osobne vôbec nepoznal, náruživo tisol pery na tie jej v dlhom zanietenom bozku.

„Tak o toto ti šlo, Sanei? Nahnevať ma, aby tvoja hrdosť nedostala na frak?" jeho potláčaný srd sa nekontrolovateľne blížil k výstražným hodnotám. „Okamžite schovaj ten mobil."

Sara si zahryzla do pery. Mala to, čo chcela ako na zlatom podnose, no v rozsahu, ktorý sa jej nepozdával. Doteraz celkom vyrovnaný a pokojný Jimin sršal neopísateľnou zlosťou.

„Máš už konečne to, po čom si tak dychtivo túžila?" Jimin ju prepaľoval očami. „Osem rokov a ja ti skutočne nestojím ani za to, aby si aspoň raz zahodila svoju hrdosť? Odíď odtiaľto skôr, než sa vážne naštvem. Keď je tvoj kolega naozaj taký úžasný priateľ, s prehľadom lepší než ja, myslím, že ťa pod svoju strechu prichýli bez reptania. Máš desať minút."

A jej to stačilo. Stačilo to na to, aby dosiahla svoje, hoci aj za každú cenu. Dokonca aj za tú, že stratila poslednú osobu, ktorá v ňu ešte verila.

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen sa vracala naspäť z Tägu, kde pobudla tri dni. Jej dôvod návštevy nebol vôbec umelecko ladený, vlastne šla pozrieť Yoongiho rodičov a porozprávať im všetko, čo im nestihol povedať osobne. Keďže mal posledné mesiace hektické, nezostával mu čas na výlety domov. Ako zvyčajne reprezentoval zarytého workoholika, čo si v programe nenašiel ani štrbinku voľného času. Dokonca ani pre svojich rodičov. Nakoľko to však bola vopred ohlásená návšteva, Gen sa dobrovoľne chopila iniciatívy.

Počas celej cesty vlakom sa tešila do svojej práce. Animácie sa síce nedali porovnať so skladaním hudby, ale zápal v srdci pre svoje vysnívané povolanie mali obaja.

Bola to pomerne chladná noc, cez to všetko vonku nedul príkry vietor. Rozhodla sa, že namiesto taxíka pôjde pešo. Aj tak za sebou ťahala iba maličký kufor. Vystúpila teda pri najbližšej stanici metra a odtiaľ už išla po svojich.

Tmavosivá fasáda, ktorá za nočného svitu pôsobila ilúziou čiernoty, ju už zdiaľky vítala. Tento dom akosi reflektoval dušu samotného Min Yoongiho, avšak ten, kto ho bližšie spoznal dobre vedel, že jeho duša zďaleka nie je len čierno-biela.

O záhradu sa väčšinou starala sama a podarilo sa jej na nej vypestovať skromnejšiu úrodu. Tento rok im dokonca vyrástli aj sýto-oranžové tekvičky, z ktorých bude dozaista výborná polievka. Gen prechovávala hlboký vzťah k záhradníckej činnosti. Siahala až do jej útleho detstva.

Vytrepala svoj kufor hore schodmi nehľadiac na to, že jej Yoongi prizvukoval, aby ho prezvonila. Vraj by jej ochotne pomohol s batožinou, lebo, podľa jeho slov, bola náramne ťažká, no Gen ho nechcela rušiť. Zdalo sa, že po namáhavom dni si šiel odpočinúť. Ani v jednom okne sa nepohrávalo hrejivé svetlo žiaroviek.

Alebo bol zalezený vo svojej pracovni.

Yoongi sa určite poteší, keď sa dozvie, že som mu priniesla tie najlepšie červené jablká z Tägu.

Potichu pootočila kľúčom v zámke a vkĺzla dnu.

Všade navôkol šero. Spoza rohu sa vynoril ďalší obyvateľ tohto domu, konkrétne najnižšieho vzrastu s kučeravou karamelovou srsťou a veľkými ušami.

„Dobrý večer, Holly," pozdravila domáceho miláčika, ktorý jej často pomáhal vykopávať jamy v záhrade. Holly bol pohodlný pes, ale takisto ako jeho pán, dokázal byť sem-tam užitočný.

„Chýbala som ti? Áno, chýbala? Prezraď, kde je Yoongi?" vypytovala sa ho.

„Hovoríš, že hore? Čože? Čaká na mňa?" snažila sa Hollymu vyčítať z tváre. Predstavila si, ako vojde do jeho pracovne a on na ňu bude prekvapene zízať. Potom sa jej rozbehne naproti a nezabudne jej vynadať za to, že mu mala vopred zavolať. Zase to bude vyzerať, že som ten najhorší priateľ na svete! Povedal by.

„Tak to poďme zistiť..."

Odvážne zdolávala schod za schodom smerujúc na poschodie. Ticho sa tvarovalo v napätie. Túto mĺkvu symfóniu prerúšalo jedine ak tikanie hodín, šuchot lístia za oknami a trepot krídeľ nočného vtáctva.

Každý letmý krok, ktorým sa približovala k svojmu cieľu, sa javil byť extrémne hlučný. A to jej chôdza patrila práve k tým tichším. Naschvál nerozsvietila svetlo.

Dúfam, že som Yoongimu chýbala.

Zakrádala sa k jeho pracovni. Tá bola na samom konci chodby, avšak nevidela, že by popod dvere prenikalo svetlo z monitorov.

Hm, hádam si fakt šiel ľahnúť. Spomínal mi, že má toho teraz veľa.

Skôr než stihla hlbšie uvažovať nad tým, kde a za akých okolností nájde Yoongiho, špičkou chodidla narazila do sklenenej fľaše. Bola prázdna a nechýbalo veľa, skotúľala by sa po schodisku.

Nebola to však typická sklenená fľaša od mlieka či čerstvej pomarančovej šťavy. Bola od alkoholu a akonáhle si k jej hrdlu pričuchla, naplo ju. Nebol to azda ten najlacnejší a zároveň najhorší chľast, aký sa dal zohnať?

Och, Yoongi. Čo si to porobil?

Nezvykol veľa piť. Gen by sa neodvážila označiť ho za pijana. Nikdy sa však neopil tak, že by nechal fľaše porozhadzované na zemi. Akonáhle sa však čo i len pokúsila načrtnúť túto citlivú tému, ich rozhovor prepukol v hádku. Yoongi sa skrátka o chľaste baviť niemienil. A ona... ona to tolerovala čoraz menej.

Chcela začať zbierať všetky prázdne fľašky, keď jej pozornosť upútalo čosi iné. Naprieč hrobovým tichom začula akoby... Ston? No odkiaľ?

Sprvu si myslela, že sa jej to iba zazdalo. Ako následok toho, že svoj mozog až príliš zaťažovala možnými scenármi. Akonáhle sa to však zopakovalo, prebehol jej mráz po chrbte. Nie, nie je to to, čo si myslím. Uši ma klamať môžu, ale ja Yoongimu verím. On... On by mi niečo také nevyviedol. Rozhodne nie. Nebuď paranoidná!

Napadlo jej všeličo možné, čo by najlepšie vysvetľovalo túto situáciu, avšak vo chvíli, čo začula aj cudzí hlas, všetky jej nádeje sa rozplynuli.

Ráznejším tempom sa predrala až k dverám od ich spálne a ruku vystrela k kľučke.

Zaváhala. Má ich otvoriť? Alebo má počkať?

Čo ak...

Verila mu, skutočne mu dôverovala. Lenže niekde v hĺbke duše ju šteklil odporný strach.

Bol by... Bol by toho schopný?

Nemohla sa naďalej zdráhať. Musela konať. Rýchlo a dynamicky, aby potvrdila či vyvrátila svoje najhoršie podozrenie. Z celej sily potlačila kľučku. Vyrútila sa do spálne, ktorá jej už zjavne nepatrila. Vyrútila sa do spálne, kde bola nahradená niekým iným.

Na tvári sa jej okamžite odrazila nechuť. Zrak jej zahatal nepriechodny slzavý plášť. Pohľadom preklínala dvojicu milencov, ktorí sa k sebe natískali. V jej posteli!

Yoongi sa vyhrabal spopod perín. Neznámej žene sa od zahanbenia sfarbila tvár dočervena.

„G-Gen~ssi, ty s-si sa v-vrátila," ledva zo seba súkal jedno slovo za druhým. Tak nízko klesol so svojím egom, až z neho ostala len obyčajná horda mäsa a kostí? Čo sa to s ním dialo? Yoongi predsa nemal problémy s alkoholom.

Bledé vlasy sa mu lepili na spánky a na spotené čelo. V prítmí nebolo nič dobre vidieť a žiara z lampy na nočnom stolíku nebola dosť silná na to, aby odhalila všetky tajomstvá. Gen to však stačilo.

S pitím to prehnal. Teraz sa tváril ako nevinné dieťa pristihnuté pri nekalom čine. Bol bez rečí, hruď sa mu prudko nadvihovala a klesala.

„J-ja... Asi by som mala ísť," prehovorila žena s prikrývkou nazberkanou na svojom nahom tele. Rýchlo vstala z postele, schmatla svoje veci a oblúkom obišla Gen. Hádam si nemyslela, že by jej ublížila? Nemala ani toľko chochmesu, aby sa jej pozrela do očí.

„Z-zlato, ja ti to vysvetlím," ukazoval na ňu prstom, ako keby mu to pomáhalo pri koncentrácii.

„Nemáš čo vysvetliť a ani toho nie si momentálne schopný. Si spitý pod obraz boží, Yoongi! A podviedol si ma. Podviedol! Ak mi ešte povieš, že to nebolo po prvý raz, na prahu svojho domu ma už neuvidíš. Nikdy." Hlas sa jej nekontrolovateľne triasol.

„Zlato, prosím," možno predsa len z neho vypätím nečakaného pristihnutia vyprchalo čo-to z prebytočného alkoholu.

„Nie, Yoongi. Nie..." Krútila hlavou. Vybavili sa jej všetky pekné spomienky, od chvíle čo sa prvýkrát stretli v tokijskej kaviarni až po to, ako si spolu nažívali v stiesnenom byte v Tägu. Tie spomienky boli príliš vzácne na to, aby boli takto surovo zničené. O tom ale ona nerozhodovala.

„No tak, Gen~ssi. Hej. Hej, pozri na mňa," pristúpil k nej držiac jej tvár vo svojich dlaniach. „Pozri sem. Pozri na mňa. Ja ti to všetko vysvetlím." Ako mohol byť jeho tón po tom všetkom takmer úplne pokojný? Čo už vážne nemal srdce? Nezdal sa byť nervózny, nehabkal kvôli opitosti a pokojne k nej prehováral akoby sa nič nestalo. Pomedzi to zotieral jej krokodílie slzy, čo vyronila iba kvôli nemu.

„N-nie, Yoongi. Pusť ma."

„Veľmi ťa ľúbim. Ba čo viac, milujem ťa. To, čo si videla... To bolo len hlúpe nedorozumenie," pokúšal sa ju presvedčiť.

„Prestaň mi už klamať! Prosím, prestaň s týmto divadlom. Nešlo o nedorozumenie. Vyspať sa s niekým je úmyselný čin, nie sprostá náhoda!"

„Možno som sa nechal trochu uniesť, priznávam, no veľmi si mi chýbala. Veľmi," naklonil sa k nej skúmajúc svojimi vrelými perami jej krk. Gen ho však od seba okamžite odtisla.

Odrazu tie miesta, ktorých sa dotkol, akoby boli pliagou. Akoby bola jej koža poškvrnená tým, čo pred pár minútami spáchal. Nechcela k tomu pristúpiť, no zrazu... Zrazu sa jej hnusil. Jeho tvár, jeho hlas, jeho telo. Všetko. Tie pery už viac nepatrili jej a ani tie vety, čo z nich unikali, nie.

„Chápem tvoje veľké rozhorčenie. Potrebuješ čas. Spolu nájdeme cestu, uvidíš. Východisko z tohto omylu. Tá žena pre mňa nič neznamená, Gen~ssi."

„Takže si sa ňou nechtiac vyspal? Nechtiac si ju priviedol do našej postele, do tohto domu a nemal si ani toľko sebakritiky, aby si ju pretiahol na obliečkach, ktoré som nekúpila ja? Choď do čerta, Yoongi!"

„Prosím ťa, upokoj sa..."

„Mal si ma vôbec niekedy rád?"

„Môžeš sa prestať pýtať na také hovadiny? Dobre vieš, že pre mňa znamenáš celý svet!"

„A preto si ma podviedol? Koľkokrát si to už urobil, hm? A buď úprimný."

„Vážne si myslíš, že je to pre mňa ľahké?" na tvári sa mu zračil ten nechutný dominantný úškrn, ktorý zo srdca nenávidela. Vtedy si uvedomila, aká bola v jeho ponímaní podradná. „Chodíš si po svete s tým svojím malým sprostým skicárom a myslíš si o sebe, že si ktovie akým umelcom, no v skutočnosti si nikým. Pretože pokiaľ by si bola pravým umelcom, nerobila by si reklamnej agentúre zasrané animácie! Nehovoriac o tom, ako náš intímny život stagnuje. Kedy sme sa spolu naposledy vyspali, čo? Nemusíš odpovedať, je to už skurvene dlho!"

„Hádžeš vinu na mňa? Na mňa?!" tiež naňho zvýšila hlas: „Ako sa opovažuješ? Ja sa, na rozdiel od teba, starám aj o iných ako len o seba. Chodím za tvojimi rodičmi do Tägu, aj keď mi v práci nechcú dať voľno. Myslíš si, že je im po vôli dávať mi neustále dovolenku? Riskujem kvôli tebe svoj flek, zatiaľ čo ty šukáš každú druhú štetku, ktorú zhrabneš na ulici!"

„Škoda, že aj tie štetky sú lepšie než ty..."

Gen nedokázala zastaviť svoju ruku. Po odznení jeho poslednej vety toho mala už dosť. Dosť na to, aby si uvedomila, v akom klame doteraz žila. Trvalo jej sedem rokov na to, aby pochopila, do akého parchanta sa to vlastne zamilovala.

Yoongi sa zmätene chytil svojho líca šokovaný tým, že si dovolila naňho siahnuť.

Gen ho však udrela poriadne silno. Určite dostatočne na to, aby ho to ako-tak priviedlo do normálneho stavu. V očiach ho zaštípali slzy.

„Zlato, ja... Mrzí ma to. Ja som to tak nemyslel. Musíš mi veriť. Je mi to ľúto, ja..."

„Ani nevieš, aký si mi odporný. Ani si nevieš predstaviť, ako to všetko bolí!" a skutočne to bolelo. Bola to jedna z najhorších bolestí, aké kedy pocítila.

Nech jeho zovňajšok pôsobil chladne, taktiež sa v ňom čosi pohlo. Jeho správanie bolo ovplyvnené zostatkovým alkoholom a teraz by si najradšej sám vrazil za to, ako sa k nej vyjadril.

„Gen~ssi, prosím ťa, nechcel som ťa zraniť..."

„Ale znova si to urobil. Neustále ma zraňuješ, Yoongi!" zavzlykala.

„P-prosím... Nesmieš ma opustiť. Veľmi ťa prosím. Neopúšťaj ma."

Gen zazrela, že aj jemu sa po tvári hrnuli slzy. Celé telo sa mu chvelo akoby v spálni bolo pod nulou.

„Na to si mal myslieť skôr."

„Ja viem..." ledabolo sa prstami zakvačil o jej trenčkot, lebo kolenami klesol na zem. „Urobím však čokoľvek pre to, aby si zostala."

„Čokoľvek?"

„Čokoľvek," dosvedčil.

„Tak potom," odmlčala sa, „potom vráť naspäť čas."

Obaja nariekali a Yoongi prosil; úpenlivo prosil do posledného možného momentu. Až dokým mu dočista nezamrel hlas v hrdle. Tuho zarýval svoje nechty do jej kabátu, nechcel sa jej pustiť. Nemohol sa jej pustiť, lebo vedel, že keď povolí, už si ju ťažko znova získa. Lenže jeho prosby nestačili. Nestačilo ani to, že ju na kolenách žobronil o to, o čo sa sám pripravil svojou nerozvážnosťou.

Urobím čokoľvek, Gen~ssi.

Potom vráť naspäť čas.

Bezmocne sa díval na to, ako odchádzala. Bezmocne prihliadal, ako polovica jeho srdca odchádzala taxíkom preč bez toho, aby sa za ním, čo i len cez plece, obzrela.

Urobím čokoľvek.

Tak potom vráť naspäť čas.

Vráť sa dozadu o pár hodín.

Zmeň krutú minulosť, čo sa hádam zmeniť nedá.

Vráť čas, Yoongi~ssi.

A keď ho vrátiš...

Akoby som ani neodišla.

~

hello guys!

vidíme sa dáko skoro, že? ale keď ležíte v bublinkovom kúpeli, tak dobre sa opravujú kapitoly...

druhá časť je za nami, pokúsila som sa dávať aj pov's nech to máte prehľadnejšie. uvidíme, ako vám to bude vyhovovať ^^

v Paper Airplanes zosobňujem typické klišé záležitosti vo vzťahoch, nevera je tu na prvom mieste. všetci vieme, že som basic b so... <(￣︶￣)>

hope you enjoyed and be ready for next one!

sga. ( ꈍᴗꈍ)