✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Nevidela ich desať rokov. Na tento jediný okamih čakala celých desať rokov. Mohol nadísť aj skôr, no zbabelosť a strach jej nedovoľovali konať rýchlejšie.

Mráz jej nevedome prebehol po chrbte. Nemohla cúvnuť, bol to jednosmerný lístok, ktorý nemožno zameniť za spätný. Pokiaľ sa čoskoro neodhodlá urobiť prvý krok, mohlo by byť neskoro.

Dlane sa jej potili, prsty sa jej v zarytých pästiach šmýkali a ona tu zostala sama. Jimin sa vytratil podľa pôvodného plánu. A nech by sa obhliadala akokoľvek, určite by ho nikde nezazrela.

Tváre rodičov rozpoznala bez problémov. Pôsobili však akosi strhanejšie, ako dve bábky, ktoré sa bezvýznamne potulujú svetom.

Desať rokov bol krutý podraz osudu. Avšak kľúčový, aby aj oni sami pochopili, v čom urobili zásadnú chybu.

„M-mami? Oci?" tie oslovenia pre ňu boli takmer cudzie. Nepoužila ich odvtedy, čo utiekla z domu a povedala si, že čo nevysloví, to nebude až tak bolieť.

Matka sa jej okamžite rozbehla naproti. Zovrela ju v tom najpevnejšom objatí, aké len vedela v danej chvíli vynaložiť. Sara ucítila tú povedomú vôňu, ktorá sa nehľadiac na roky, vôbec nezmenila.

„Sara," ledva sa jej to meno predralo cez červené pery. Slzy jej nekontrolovateľne stekali po lícach, končekmi prstov sa dotýkala jej tváre, akoby mohlo ísť iba o zákerný prelud.

„N-nemôžem tomu uveriť," pomedzi svoje hlasné vzlyky sa ledva dokázala bolestne pousmiať. Najradšej by svojej dcére rozdrvila všetky kosti.

„Veľmi ma to mrzí," iba táto letmá fráza jej unikla, pretože bola naozaj šokovaná toľkou náklonnosťou.
Nepočítala a ňou ani v najdivokejších snoch, nakoľko bolo zvyknutá, že jej rodičia sú od prírody chladní a seriózni ľudia.

„Si to naozaj ty? Si to ty, Sara?" prezerala si ju, akoby nespoznávala jej črty. Znova jej schmatla do dlaní tvár. „To je zázrak!"

„Sara," jej otec neprekypoval šťastím, ale s tým - prirodzene - počítala. On vždy žil viac pre prácu ako pre rodinu. Pokiaľ si svoje prehrešky aj uvedomoval, len málokedy si ich pripúšťal. Nejeden človek by si pomyslel, že tento jeho ležérny postoj pôsobil veľkým nezáujmom. Ani po odlúčení, ktoré trvalo desať rokov, sa mu pery nerozpili ani o milimeter do náznaku úsmevu. Jeho oči nezahatala ani sebamenšia opona sĺz, jeho hlas sa vôbec netriasol.

„Otec," pokiaľ by bola mladšia, neodvážila by sa mu vzdorovať.

Niežeby stratil autoritu, no ona už nebola tým malým dievčatkom. Bola dospelou ženou, ktorú nemusel nikto karhať za to, že domov doniesla zhoršenú známku.

„Kde je tvoj priateľ?"

„Myslela som, že sa budeš zaujímať o mňa, nie oňho."

„My si už nemáme čo povedať, Sara."

Bol presne taký, na akého si spomínala. Otec, ktorý bol večne zašitý v labáku. Otec, ktorý si zakladal na jej prospechu, pretože tie číslice na papieri mu boli prednejšie než čokoľvek iné. Otec, ktorý nikdy neodpúšťal.

Matka ju tuhšie objala, akoby sa ju snažila ochrániť pred slovným útokom a pery sa jej skrivili do nevraživej rovnej čiary.

„No tak kde je?" William pokračoval vo svojej pesničke; nevzdával sa svojho pôvodného zámeru, kvôli ktorému sa nakoniec nechal prehovoriť.

„Otec dajme si najskôr kávu, potom sa s ním stretneme spolu. Musel ísť ešte niečo vybaviť, o hodinu dve bude naspäť."

„Hodina či dve je pridlho."

„Jimina z tohto celého vynechaj," mračila sa.

„Správaj sa slušne, Will. Sara ti nič neurobila, sama sa s nami chcela stretnúť. Mali by sme ju vypočuť a predovšetkým by sme mali vyriešiť naše desaťročné resty. Pokiaľ nemáš záujem, tak tu zostaň. My ťa potom vyzdvihneme. Ale ja som sem neprišla preto, aby som svoju dcéru stratila nadobro."

Will sa ako tak primäl k tomu, aby držal jazyk za zubami. Vliekol sa za Sarou o niekoľko metrov pozadu a hneď ako vyhlásila, že si môžu sadnúť na kávu, začal sa stavať na zadné.

„Zaobídem sa aj bez kávy," namietal.

A tak šli bez neho. Annika neprestajne odbáčala pohľadom ku svojej dcére a nemohla uveriť, ako mohla tak rýchlo výrasť. Väčšmi už v tvári nemala vpísanú detskosť.

Annika rýchlo pochopila, že jej odchod z domova očividne prospel. Bohvie, akým by bola človekom, ak by sa k tomu nikdy neodhodlala. Bola by šťastná? Znenávidela by ich oboch? Súrne potrebovala poznať odpovede.

Obe sedeli za okrúhlym stolíkom v rohu kaviarne, dlaňami stískali papierové šálky, v ktorých sa prevaľovala káva. Áno, Sara stále nemohla odolať tej opojnej vôni, ale tentoraz si dopriala len latté. Pravdaže, bezkofeínové.

„Musíš mu to odpustiť," prehovorila k nej matka. „Nevie kontrolovať svoje emócie. Tešil sa na teba, no ego mu nedovolí odpustiť ti. Skrátka to nemá v povahe."

„Otec je výborný vedec, ale otrasný rodič. Nezáleží mi na tom, aké boje so sebou zvádza, on sa o tie moje taktiež nikdy nezaujímal. Ide mi len o to, aby si nič nekompenzoval na ľuďoch, ktorí pre mňa znamenajú všetko. To nedovolím."

Annika bola prekvapená, ako veľmi Sara vyrástla. Nevideli sa toľko rokov. Sara mala sotva osemnásť. Vycestovala do zahraničia skúsiť šťastie. Bez peňazí, bez školy, bez pomoci či podpory rodiny.

Bola vskutku hrdá. Hrdá na to, ako sa prekonala a hrdá na to, že sa odvážila vzoprieť sa otcovi, ktorého večne počúvala na slovo. Bola hrdá na to, čo všetko dokázala. Všetky jej práce, ktoré vyšli, mala doma na polici a dookola ich čítala. Zatiaľ čo ich jej manžel obratne pálil v krbe, ona sa prostredníctvom kníh mohla k dcére dostať aspoň o kúsoček bližšie.

„Som neuveriteľne vďačná, že si ma sem pozvala. Som rada, že si mi dala druhú šancu. Ja viem, že som nebola príkladnou mamou. Teraz by som obetovala hoci aj všetko, len aby si sa vrátila domov.

„Nevyčítaj si to, prosím. Ja som rada, že si mi dovolila stretnúť sa s tebou. Už dlho ma trápil fakt, že spolu nekomunikujeme. Jimin ma naviedol správnym smerom a aj kvôli nemu tu spolu sedíme. Pokiaľ sa chceš niekomu poďakovať, potom jemu."

„Môžeš mi..." neodhodlala sa pokračovať ďalej, pretože sa strachovala, že jej Sara nedovolí načať túto osobnú tému.

„Čo?"

„Ale nič..."

„Chcela by si o ňom vedieť viac?"

Annika nesmelo prikývla.

„Jimina som spoznala pred ôsmimi rokmi v Pusane. Vtedy som šla na návštevu ku svojej veľmi dobrej kamarátke, ale osud zariadil, že so mnou nemohla zostať, a tak chcela, aby na mňa niekto dozrel. A i keď som si ho zozačiatku vôbec nepripúšťala k telu, pomaličky som mu začala podliehať. Úprimne, podľa mňa je nemožné nemilovať ho. Mali sme síce niekoľko nezhôd, ale to je už za nami. Neopustil ma a pomohol mi postaviť sa späť na nohy. Teraz si neviem predstaviť, že by z môjho života odišiel."

Každe jedno slovo bolo pravdivé. Čo kedysi prehliadala, čo kedysi v ňom zaslepene postrádala, nedokázala momentálne oceniť žiadnymi slovami. Nebolo pre ňu možné predstaviť si druhého človeka, ktorý by sa podobne správal, pretože bola hlboko presvedčená o tom, že Park Jimin je výnimočný. A zároveň nenahraditeľným kúskom skladačky v jej ubolenom srdci.

„Rozprávaš s obrovskou vášňou; ešte som ťa takto nepočula hovoriť. Ako zdatný lingvista som si tento detail všimla hneď," usmiala sa Annika.

Najradšej by skákala od radosti. Saru poznala ako dievča, ktoré nikdy nemalo priateľov a o nejakej bližšej známosti si ani nedovolila polemizovať. Pravdepodobnosť, že by jej dcéra niekomu odhalila svoju skutočnú tvár, bola mizerne nízka. O to viac ju tešilo, že sa to Jiminovi podarilo. Priala si, aby ho konečne mohla uvidieť na vlastné oči.
Žiť so Sarou osem rokov a vydržať po jej boku by bolo samovraždou pre nejedného muža. Niežeby svoju dcéru kritizovala alebo by jej nechcela dopriať to najlepšie, no smola ju skrátka sprevádzala už od narodenia. Rovnako ako William, obaja boli nevšednými povahami, ktoré razantne presadzovali individualizmus.

„Ak budeš mať aspoň o trošku viac otvorenú myseľ ako otec, potom si ho obľúbiš. Je to dobrý človek - najlepší, akého poznám."

„Pozri," odvetila Annika, „nemusím ho milovať. Stačí mi vedieť, že si spokojná a šťastná."

„Snažila som sa posilniť jeho angličtinu, ale stále to nie je najlepšie..."

„Komunikácia ťa trápiť nemusí," mávla nad tým rukou, „pred zhruba štyrmi rokmi som sa začala venovať novým jazykom, ktoré zahŕňali ako japončinu, tak aj kórejčinu."

„To myslíš vážne?"

„Vidíš? Nebolo to márne, teraz si môžem precvičiť znalosti. Dúfam, že to nebude bieda, nechcela by som sa pred ním strápniť.

~

Bolo načase vzoprieť sa svojmu ďalšiemu strachu - stretu otca s Jiminom. Nemohla to navždy odkladať a akonáhle začal byť Will nevrlý, uznala za vhodné, že lepšia príležitosť sa už nenaskytne.

Nemohla zo svojho otca spustiť oči ani na sekundu. Obávala sa, že urobí nejakú hlúposť. Zdalo sa, že Annika si to rovnako uvedomovala.

Jimina pri hovore varovala, nech si na jej otca dáva pozor, no nezdalo sa, že by si jej slová pripúšťal k srdcu. Skôr nad tým iba pobavene krútil hlavou.

Sara si ho všimla ako prvá. Predieral sa cestujúcimi k nim s mobilom pritisnutým na uchu a s neveľkou kyticou v tej druhej.

William s Annikou ho spozorovali až o niekoľko sekúnd neskôr.

Sara sa modlila, aby sa Will upokojil.

Avšak, nestalo sa. William sliedil očami po Jiminovi a akonáhle sa im všetkým mierne uklonil, rezko sa k nemu vrhol so zdvihnutou rukou.

Sara sa doňho ešte stihla zakvačiť, ale bolo neskoro.

Jimin prekvapený z toho, čo sa práve udialo, iba vyplašene zízal pred seba s dlaňou pritisnutou na líci. Nechápal ničomu, hlavne nie tej potupe, ktorej bol takto verejne vystavený.

Ťažko polemizovať nad tým, čo sa Willovi premielalo v hlave. Pokiaľ bola Sara komplikovaná osôbka, on bol stonásobne komplikovanejší. V Jiminovi zjavne videl vďačný terč, či azda dôvod, prečo sa Sara nikdy nevrátila domov.

„Will! Čo vyvádzaš?!" Annika sa ho pokúšala zadržať, lebo jeho zlosť neutíchala. Pokúšal sa vyvliecť spod dvoch párov rúk a medzitým nenávistne gánil po Jiminovi.

„Pusť ma, Annika! Ja som ešte neskončil!"

Sara ho ozaj nespoznávala. Síce ho nikdy nezažila ako toho najviac milujúceho otca, teraz väčšmi pripomínal zviera ako človeka. Tá krutosť prepletená s dravosťou, vlasy, čo sa mu lepili na spánky a zlostne zaťaté zuby...
Presne tohto sa obávala.

Do očí sa jej natisli slzy, no prešla na druhú stranu, čo najďalej od Williama, aby si zastala vedľa Jimina.

„Tak kvôli tomuto si odišla? Kvôli tomuto si opustila úplne všetko?! Toto je tvoja vďaka za celé tie roky?! Bezo mňa by si tu nebola, Sara! Kde je tvoja vďaka? Kde?!"

Odmietala mu odpovedať, ba odmietala sa naňho i dívať. Možno, ak by bola mladšia, pridala by sa na jeho stranu, pretože by mala strach z toho, čo by nasledovalo. Zakaždým jej dával pocítiť, že mu musí byť za život zaviazaná.

Nečudo, otec. Teraz viem, prečo som si nikdy nedokázala vážiť samu seba.

Cez to všetko čo jej spôsobil, nemohla sa naňho hnevať dlho. Jej myseľ nezahatala nenávisť, len prostá ľútosť. Ľútosť voči človeku, ktorý nevie čo je láska.

„Odpovedz mi! Tak už mi konečne odpovedz!" kričal po nej.

Sara mu však neodpovedala.

Všimla si, ako sa sem ochranka z diaľky rútila.

„Will, už dosť!" kázala mu Annika z posledných síl krátko predtým, ako sa jej vymkol spod kontroly a nebezpečne sa zahnal po Sare.

~

i hate this chapter

peace. 🖖

stay strong and hydrated!

sga. ( ꈍᴗꈍ)