✧ [ᴇᴍʙᴇʀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Ember sa mnohokrát snívalo o otcovi. Cítila sa previnilo, keď od neho odišla, pretože jej poslaním bolo naňho dohliadať, starať sa oňho a robiť mu spoločnosť. Nikoho iného okrem nej už nemal. Vyčítala si, že bola mizernou dcérou, o nič lepšou od svojho milovaného bračeka, ktorého už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidí. No i tak bola s Taehyungom šťastná. Sprvu sa obávala opustiť Amsterdam, no onedlho novej krajine prepadla. Začala opäť študovať, po nociach maľovala na staré oblečenie van Goghove a Pissarrove obrazy a dalo sa povedať, že si užívala tento voľný spôsob života. S otcom sa kontaktovala každý druhý deň a dokázali sa rozprávať pokojne aj do rána.

Ember teraz krivila tvár do vystrašenej grimasy. Rukami sa zapierala o umývadlo v kúpeľni. Svet sa jej pred očami točil ako na horskej dráhe. Ničomu nerozumela a zároveň, rozumela úplne všetkému. Mráz jej dýchal na krk pri predstave, čo všetko sa mohlo udiať. Z tejto šlamastiky viedlo iba jediné východisko.

„Nie, nie, nie... To nemôže byť pravda. Nesmie to byť pravda. Prosím!" vzlykala bezmocne pomedzi to, ako sa jej slzy trieštili o hrany umývadla.

V mysli si prehrávala predošlú udalosť, ktorá by ju mohla utvrdiť v tom najhoršom. Pamätala si na to akoby to bolo včera. Nekontrolovateľne sa rozplakala.

Od zlosti hodila o stenu kúsok plastu, ktorý donedávna kŕčovito gniavila vo svojich dlhých prstoch. Každý môže pochybiť a toto určite pochybilo tiež! Muselo!

Podvedome sa chlácholila. Možno ešte mala nádej.

Ráno to bolo ako zvyčajne hlučné, nieslo sa v znamení dopravnej špičky. Uponáhľaní chodci do seba občas vrážali, staré paničky na okraji parku venčili svojich uštekaných ši-cu.

Ember sa z domu podarilo vykradnúť nepozorovane. Vďačila tomu najmä vyčerpávajúcej noci, ktorú Taehyung strávil na pľaci. Zdalo sa teda, že šťastie stálo po jej boku. Ak by zastihla Taehyunga v bdelosti, neodišla by bez toho, aby mu nevysypala pravý dôvod.

Mohla si chytiť taxík, no sama vedela, že jej pobyt na čerstvom vzduchu prospeje. Ak sa jej obavy naozaj vyplnia, radšej si predtým dopraje očisťujúcu prechádzku. Nesmie sa zrútiť ako domček z kariet, ako dáka precitlivená pubertiačka. Aká irónia, že vo svojich dvadsiatych troch rokoch možno prvýkrát pozabudla na niečo tak zrejmé a dôležité.

Zavinula sa do svojej prešívanej bundy. Tohtoročný november bol vskutku studený.

Ember vyvrátila hlavu k mrakodrapu, kde sídlilo vydavateľstvo N.Mogsoli. Zvykla sa tam zastaviť, keď mala väčšiu pauzu medzi hodinami. S Anoki síce sem-tam prehodili pár slov, zväčša však nenachádzali spoločnú reč. Najradšej sa bavila so Sarou, ale aj Gen bola k nej zakaždým milá. Vždy keď potrebovala, mohla sa na ňu obrátiť. Akurát dnes jej nezdvíhala mobil, čo bolo veľmi podivné.

Zastavila pred tou pekelnou budovou, ktorá mala odkryť skutočnú pravdu. Jej žalúdok zaúpel, hlava sa jej opäť zatočila. Ak by mohla, zvrtla by sa a utekala ďaleko preč.

No vedela, že by jej to svedomie nedovolilo. Jemne si zahryzla do spodnej pery a vykročila na recepciu.

Emberina jediná spása nakoniec potvrdila jej najhoršiu obavu. A potvrdila ju s tým typickým nacvičeným úsmevom.

Poležiačky sa zmohla iba na to, aby svoje vydesené zelené oči prišpendlila na sonografickú obrazovku.

„Gratulujem, slečna Hagenová. Budete matkou."

Utiekla by hoci aj cez okno. Vetu, ktorá unikla z doktorových úst, bola priveľmi krutá na to, aby ju s nadšením akceptovala.

„Ach, vy plačete? Sestrička, podajte slečne Hagenovej vreckovku," povedal doktor a spoza hranatých okuliarov podrobne skúmal Emberin bojazlivý výraz: „Predpokladám, že to asi nebudú slzy šťastia, všakže?"

Ember sa od neho zahanbene odvrátila.

„Takže áno," skonštatoval. „Nuž, uznávam, že ste ešte veľmi mladá. Študujete?"

Ember pritakala.

„Dobre. Nebudem vás ďalej trápiť. Aj tak pochybujem, že sa na tú obrazovku chcete pozerať. Vo vašom prípade je to pochopiteľné."

Sestrička jej konečne podala balíček vreckoviek, no ani tie nestačili na to, aby do seba vsiakli jej nárek.

„Neviem, avšak sám dedukujem, že sa o tom teraz nechcete baviť. To však neznamená, že by ste mali mlčať, slečna Hagenová. Napriek tomu, že sa vám teraz zrútil život pamätajte, že nič nie je až také katastrofálne. Nič nie je čierne alebo biele. Ak chcete počuť môj názor, pozerajte sa na svet z toho sivého pohľadu. Nie všetko, čo považujeme za chybu, je aj skutočne chybou. Prosím, nemyslite si, že sa vás snažím prehovoriť, božechráň! Veď máte svoju vlastnú hlavu. Ste dospelá a rozhodnúť sa musíte sama. Ale zvážte to. Nerobte unáhlené závery. A keď si budete istá, zavolajte sem do ordinácie," poradil jej doktor. „Mimochodom, ak vás to zaujíma, približne v polovici decembra by už malo byť zreteľne vidieť pohlavie vášho dieťaťa. Moje dvere sú vám vždy otvorené, slečna Hagenová."

Domov si už radšej vzala taxík. So žalostnou novinkou sa bála vstúpiť do útrob ich domčeka, pretože netušila, ako na to celé zareaguje Taehyung. No zaslúžil si poznať pravdu. Skôr či neskôr by ju aj tak zistil...

„Ember? To si ty?" zvolal Taehyung z kúpeľne.

„Áno, to som ja."

„Už som ťa chcel ísť hľadať," s mentolovou penou okolo úst pribehol k nej, aby sa mohol skutočne presvedčiť o tom, či to bola ona a nie nejaký podvodník s identickým hlasom.

„Kam si zmizla? Nenechala si mi odkaz," premeral si ju zvedavo. „Stalo sa niečo? Si bledá. Nebodaj si plakala?"

„Taehyung... Musím ti niečo povedať," zajakala sa.

Taehyungovi už po brade na pohúžvané tričko stekala pena zo zubnej pasty.

„Bolí ťa niečo? Je ti zle, Emb?"

„Kiežby," v očiach sa jej znova začali formovať slzy. „Kiežby to bola iba fyzická bolesť, Tae."

„Preboha," opatrne jej položil ruky na plecia a vystrašeným pohľadom hľadal akúkoľvek nápovedu, ktorá by mu prezradila viac o jej probléme. „Čo sa deje? Trpíš depresiou alebo takým niečím?"

Zmohla sa len na nesúhlasne potrasenie hlavou.

„Myslíš si, že sa na teba budem hnevať, Emb? Dobre vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek. Veď sme ako spriaznené duše, nie?"

„Taehyung, ja som..." ani na pár nádychov nezvládla túto otrasnú vetu dopovedať. „J-ja som tehotná."

O zem zarinčala jeho kefka, ktorú mal ešte donedávna zakliesnenú v pravom kútiku úst.

✧ [ᴊɪᴍɪɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Chýlilo sa k ďalšiemu novembrovému večeru, avšak tentokrát nie v Namchan-Dongu, ale v Seodaemun-Gu.

Do baru dorazil ako posledný, poriadne zadýchaný s rozlietanými vlasmi a nakrivo zapnutým kabátom. Okuliare mu krivo sedeli na nose. Sám z nich nebol ktovie ako nadšený. Zrak sa mu za posledné dva roky neskutočne zhoršil.

Hoseok s Yoongim už dávno sedeli za barovým pultom, pred nimi sa črtali zelené fľašky sodžu. Horlivo medzi sebou diskutovali, akoby sa blížila apokalypsa.

„Ešteže si prišiel, Jimin. Neuveríš, čo tento trkvas vyviedol!" žaloval Hoseok na svojho priateľa.

„Nestihol som si ani sadnúť a už som potrebný v tejto debate?"

„Nie, nie si. Môžeš odísť," odvrkol Yoongi. Nezdalo sa, že by si Hoseokove slová pripustil k telu. Lakťom sa naďalej opieral o pult a zrakom hypnotizoval štamperlík s priehľadným alkoholom.

„Čo mu je?" Jimin sa naklonil bližšie k Hoseokovi.

„To by ti mal povedať sám, že Yoongi~ssi?"

„Choď do riti, Hoseok! Nemám na tvoje reči vôbec náladu," zamrmlal nasrdene a obrátil do seba sodžu. Jimin na ňom videl, že sa muselo čosi zlé prihodiť. Nie vždy bol síce prívetivý, ale podobne sa správal najmä v situáciách, keď niečo poriadne pokašľal. Stavil by sa aj o svoje okuliare, že šlo o záležitosť úzko spätú s Gen.

„Už sa vrátila z Tägu?"

„Sara sa ti o tom nezmienila?"

„Nebol na to čas..."

„Včera večer pricestovala do Soulu, avšak nedá sa povedať, že by jej Yoongi vystrojil práve ideálne privítanie."

„Hoseok, ak sa naďalej budeš o mne vyjadrovať ako o handre, preletíš cez tamten stôl," pohrozil mu Yoongi so stisnutými perami, ktoré si potichu žiadali viac a viac chľastu. Pod očami mal výrazné čierne kruhy a na ľavom líci... Modrinu?

„Pohádali ste sa?" tipoval Jimin.

„No tak mu to už povedz, Yoongi~ssi! Mne si to predsa povedal."

„Hej a ty si začal vystrájať ako debil..."

„Pokiaľ mu to nepovieš ty, poviem mu ja," vyhrážal sa odutý Hoseok.

„Yoongi podviedol Gen," ledva počuteľne pošepol Jiminovi.

„Čože si?!" Jiminovi sa rozšírili oči prekvapením a zároveň aj zhrozením. Nervózne si narovnal okuliare.

Predstavil si vysmiatu a večne dobrosrdčenú Gen. Debatovali spolu často a Jimin si bol istý, že niet osoby, ktorá by lepšie pasovala k Yoongimu. Bola človekom, ktorému by za žiadnu cenu nemalo byť ublížené. Ba naopak, Yoongi by si ju mal vážiť...

„Povedz, že žartuješ..."

„O tomto by som nikdy nežartoval, Jimin."

Yoongimu potemnel zrak. V ruke drvil prázdny štamperlík.

„Čo si urobil sa zmeniť nedá, ale dôležité je... Čo ťa k tomu viedlo? Gen je skvelá žena a pokiaľ viem, počas tých siedmich rokov ste nemali medzi sebou nijaké veľké hádky. Či sa mýlim?"

„Gen~ssi je skvelá," Yoongi po ňom neprítomne zopakoval. Nemýlil sa. Bola úžasná každou bunkou svojho tela. Ako som mohol byť taký hlúpák. Ako som mohol zničiť náš vzťah? Ako?

„Hyung," Hoseok ho pohotovo schytil za zápästie, keď chcel gestom privolať barmana. „Vypil si už tri fľaše, to je viac než dosť."

„Ty mi nebudeš rozkazovať, Hoseok!"

„Yoongi~ssi," zakročil Jimin a veľavýznamne naňho pozrel, „musíš si ju získať."

Min Yoongimu sa na perách zaleskol arogantný úsmev. Netušil, či sa má zasmiať nad jeho hlúposťou, alebo odtiaľ rovno odísť. Neznášal, keď sa musel rozprávať o svojich vlastných problémoch, pretože bol presvedčený, že mu nemôže nik pomôcť. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade, avšak tušil, že si už nepomôže ani on sám. Zašiel priďaleko. „Povedala mi, že sa vráti..."

„To vážne povedala?" začudoval sa Hoseok.

„Áno. Keď vrátim čas."

„Nie je dôležité zaoberať sa časom, ktorý sme už dávno premárnili, hyung. Viem si predstaviť, ako veľmi ťa to deptá, ale musíš sa pozerať dopredu. Musíš si Gen získať, no bude to neporovnateľne ťažšie. Ale len ak ju stále..."

„Stále," prerušil ho náhle Yoongi, „stále je pre mňa všetkým."

„Potom sa nesmieš vzdať."

„Čo ty o tom vieš, Jimin?"

Ja toho viem omnoho viac ako vy dvaja dokopy...

„Ja poznám Gen~ssi najdlhšie a nie je práve typ, ktorý by odpúšťal. A mne už dozaista nie," vyhlásil Yoongi. „Je koniec. Posral som to. Čas vrátiť neviem..."

„Yoongi~ssi, to že cestu nevidíš ešte neznamená, že neexistuje. My ti ju pomôžeme nájsť, ale najprv," Hoseok od neho odsunul sodžu, „najskôr musíme vyriešiť tvoj problém s alkoholom."

„Gen si ma nezaslúži. Možno som jej týmto chtiac-nechtiac doprial voľnosť. Môže si nájsť niekoho lepšieho. Niekoho, kto bude stáť za to. Niekoho kto bude vtipný, pozorný... Niekoho, kto jej bude nosiť každý deň kvety a nebude taký debil ako ja. Napríklad Suk Hwan."

„Sebaľútosť si strč do zadku. Rozprávaš nezmysly, hyung," povedal Jimin. „Gen bola s tebou, lebo ťa milovala. Pointa spočíva v tom, mať rád niekoho aj s jeho nedostatkami. Ani Suk Hwan nie je bezchybný."

„Určite má menej chýb než ja..."

„Možno. No záleží na tom? Nech hovoríš čo chceš, ak by si ju videl so Suk Hwanom, asi by si mu jednu natiahol."

„Už niekoľko rokov ho chcem udrieť do tej peknej tváre..."

„Yoongi!" Hoseok sa pohoršil. „Nemôžeš len tak pre zábavu tĺcť ľudí..."

„Je to skôr potešenie," pomykal plecami, „nazvi to ako chceš."

„A bolo pre teba tiež potešením spať s inými ženami poza jej chrbát?" Yoongi mal skutočne málo od toho, aby Hoseoka nezdrapil za predok košele a nešmaril s ním o barový pult. Mal ho síce veľmi rád, ale občas naozaj nevedel, kedy držať hubu.

„Nezáleží na tom, s koľkými ženami si spal, ak odhalíš, kde tkvie podstata problému," Yoongi aj Hoseok boli relatívne prekvapení z toho, ako sa Jimin šikovne chopil tejto témy.

„Nevera nevzniká z roztopaše. Musíš mať na ňu dôvod. Akonáhle na to prídeš, môžeš pracovať na tom, aby si tomu v budúcnosti predišiel. A pokiaľ to už vieš, musíš sa o tom s Gen porozprávať."

„Jimin~ssi, nepôjdeš kandidovať do politiky?" podpichol ho Hoseok. „Hovoríš, akoby bol život malina."

„Veď aj je. Život si ľudia komplikujú sami. Pritom je úplne prostý. Narodíš sa, študuješ, nájdeš si prácu, spoznáš lásku, založíš si rodinu, zostárneš, a bum, potom umrieš. Je to kolobeh každého z nás. Ľudia však majú potrebu všetko zveličovať, pretože sa nám naše problémy zdajú byť kolosálne. Keď sa však nad tým zamyslíme, tak zistíme, že aj tá kolosálna šlamastika má nakoniec pomerne jednoduché riešenie."

Spoločne sa pobrali z baru. Na oblohe sa už značne vynímal okrúhly mesiac, čo sa sem-tam schoval za sivé mračná. Za ten večer stihli rozobrať iba Yoongiho neveru, ale Jiminovi to neprekážalo. On sám počas toho, ako dával rady svojmu kamarátovi zistil, čo musí urobiť pre to, aby Sare ukázal správnu cestu. Hoseok s ním zozačiatku kráčal po rovnakých uliciach, pretože sa mal stretnúť pred N.Mogsoli s Anoki.

„Poriadne si zavaril, všakže?" nemohol si pomôcť, no neustále myslel na Yoongiho prešľap. Neveril, že by bol Yoongi niečoho podobného schopný.

„On sa nevzdá," zamračil sa Jimin. „Poznáš ho možno aj najlepšie. Teraz ledva výjde z domu a určite ho nezastavíme v tom, aby nesiahol po chľaste. S tým sa však musí popasovať sám, hyung."

„O čom si chcel diskutovať ty?"

„Medzi mnou a Sarou to nevyzerá najlepšie..."

Nehovor!

Pomyslel si Hoseok ako sa blížili ku križovatke. Nech ich oboch poznal pomerne dobre, podľa neho si neboli súdení. Sara si od neho vždy udržiavala viditeľný odstup a do vzťahu sa nehrnula. Jej láska bola veľmi špecifická.

„Viem, čo urobím."

„Počúvam."

„V správny čas sa to dozvieš, hyung. Bude to už čoskoro," sľuboval mu Jimin. „A bude to zaujímavé, možno až šialené."

„Šialenosť je moje prostredné meno," lišiacky sa zaškľabil. „Dúfam, že to Saru nadobro presvedčí a prestane zmätkovať ako tínedžerka."

„Nie je ako tínedžerka, Hoseok~ssi. Je len komplikovaná..."

„Tak teraz si znel presne ako moja Haebalagi. Vždy sa jej rovnako zastáva."

„Vážne? Keď už sme pritom, hovorí ti niečo meno Seon Kyungmin?"

„Hm, nie je to jeden z tých fotografov? Marí sa mi, že naňho Anoki nadávala, ale pozeral som vtedy tanečnú šou, tak neviem."

„Myslíš, že príde zajtra do práce?"

„Prečo by nemal? Pracuje predsa rovnako ako Sara, či?" Hoseok si ho skúmavo premeral. „Čo sa stalo? Chceš mu zašpiniť objektív?"

„Len si s ním potrebujem pohovoriť."

No to určite.

„Budeš potrebovať pomoc?" ponúkol sa mu Hoseok.

„Nie, hyung. To sú moje starosti," zakvačil sa mu okolo pliec. Bol už najvyšší čas rozlúčiť sa.

„No dobre. Tak o tri dni, Jimin~ssi?"

„O tri dni," nakrátko prikývol a sledoval ako Hoseok prebehol cez prechod na druhú stranu k budove N.Mogsoli.

~

hello guys!

dnes vám prinášam celkom krátku kapitolu, no určite z pohľadov, ktoré ste nečakali, hehe. dovolila som si zahrnúť do Paper Airplanes aj Ember~ssi, ale jej pov bude do budúcna skôr výnimočný.

myslím, že po vypätých kapitolách je táto trochu oddychovejšia. dúfam, že ste si ju užili a samozrejme zjav nášho drahého Hoseoka som nemohla vynechať.

be patient, hydrated and stay cozy!

if you have questions, give it to me ^^

sga. ( ꈍᴗꈍ)