✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen nemohla v noci spať. Nebolo to len preto, lebo nespavosťou trpela často, no najmä kvôli tomu incidentu. Bolo to naozaj až také zlé?

Neustále sa prehadzovala z jednej strany na druhú. Keď sa vrátila z polnočnej prechádzky, Suk Hwan už tuho drichmal.

Ako som to mohla dopustiť?

Naozaj mu nevenovala dostatočnú pozornosť? Naozaj sa zaoberala iba prácou? A nebola to náhodou jeho vlastná ideológia? Nebol on tým, kto staval prácu nad vzťahy? Moju prácu a náš vzťah nemôžeš porovnávať, Gen~ssi. Je to niečo diametrálne odlišné.

Možno sme nemali nahrádzať jeden extrém druhým, Yoongi~ssi. Možno to bola zlá taktika, ktorá sa nám neskôr škaredo vypomstila...

Nech sa snažila akokoľvek, nedokázala zaspať. Nedokázala to, pretože za zatvorenými viečkami videla iba jeho. Jeho, ako zlomeného človeka. Sčasti zlomeného alkoholom, sčasti zlomeného previnením, sčasti zlomeného i prácou, ktorá pochovala ich vzťah.

Chcel ma požiadať o ruku? Po celé tie roky schovával prsteň, no nikdy nepokľakol. Nie je to znamenie, že ma v skutočnosti nechce? Prečo si mi to povedal, Min Yoongi? Teraz sa kvôli tomu budem ešte viac trápiť.

Myšlienkami odbočila k Vii, ktorá sa vydala približne pred troma rokmi. Pomaly sa začal každý zabárať do manželstva a slobodomyseľných už veľa nezostávalo. Iba ona, Pagetová, Sara a Ember. Od Sary však vedela, že Taehyung chce Ember požiadať o ruku čoskoro. Anoki zas nechcela podľahnúť stereotypu obrúčky. Nuž a Sara bola svojská.

A potom sme tu my, Yoongi~ssi. Dvaja workoholici, ktorí si nedajú prestávku a ledva sa ráno pozdravia. Kde nastala chyba? Kedy sa to začalo uberať tým nesprávnym smerom? Potrebujem poznať odpovede. Musím ich poznať. Čo najrýchlejšie.

Lenže zákutia a odbočky minulosti boli priveľmi vratké a nebezpečné.

Na čo si sa to dal, Yoongi~ssi? Víťaz prvého večera zostal anonymný. Čo si pre mňa prichystáš zajtra?

Zajtrajšok musí priniesť ovocie, inak z toho dočista zošaliem...

Piatkové posedenie pri káve opustila predčasne. Kým sa dostala spod nechtov Pagetovej, mohlo ubehnúť aj dvadsať minút. Ponáhľala sa. Yoongi mal pre ňu pripravený ďalší skvelý program.

S ostatnými dievčatami sa dnes necítila komfortne. Pramenilo to najmä z toho, že Anoki, ako správna novinárka, rada rýpala do záležitostí, ktoré s ňou mali pramálo spoločné. Dnešok nebol žiadnou výnimkou a vďaka nej museli všetky tri výjsť s kožou na trh.

Chúďa Ember, tá to má hádam najťažšie.

„Budem hádať. Zámerne ma prehliadaš," zamrmlal Yoongi, keď okolo neho s nezáujmom prešla.

„Mala by som na to adekvátny dôvod," zastavila a preložila si ruky na prsiach. „Na tvoje pomery si prišiel skoro."

„Neprišiel. Tvoje hodinky idú o päť minút pozadu," takmer by sama zabudla.

„Tak už poď, náš program nepočká," popohnal ju a nasadol do auta.

Aj k tomu vozidlu mala citové puto, keďže s ním zvykli jazdiť do Tägu. Dokonca podnikali aj dvojdňové výlety, spávali pod šírim nebom a z plechoviek pili citrónovú sódu.

„Mám sa pýtať, čo máš v pláne?"

„Potom by som ti dal príležitosť na výhru," odpovedal, „a to nechcem."

„Naozaj si myslíš, že na konci týždňa prídeš na to, ako vrátiť čas?"

„Ja si to nemyslím, Gen~ssi," pozrel na ňu sebavedome, „ja som si istý."

Pravdou však bolo, že o tom nebol úplne presvedčený. Pohyboval sa na tenkom ľade. Mohol sa buď stať šampiónom alebo večným zatratencom. Záležalo, ako preukáže Gen svoju lásku. Stále bolo však otázne, či mu odpustí. Dúfal, že áno. Yoongiho srdce by neunieslo jej neprítomnosť.

Ako sme sa mohli takto odcudziť?

Doviezli sa do diskutabilnej štvrte. Nejeden snob by sa bál, že mu miestni kľúčmi poškriabu matný lak, alebo rozbijú kovom lemované okná. Yoongi však nemal čas strachovať sa o svoje auto. Mal svoj hlavný cieľ a nezaujímalo ho, čo všetko bude musieť obetovať pre dnešné víťazstvo.

„Prečo sme tu? Nebodaj chceš, aby nám niekto za rohom podrezal krk," utekala za ním.

Múry činžiakov boli rokmi obité, zdevastované graffiti, machom, močom, aj zaschnutou krvou. Na niektorých stenách sa monumentálne vynímali stopy po výstreloch z revolveru. Okolité mačky na ľudí prskali, srsť mali ulepenú od špiny. Nad týmto kúskom Soulu sa vznášali sivé mračná.

„Skús mi dôverovať bez ohľadu na to, aké ťažké to pre teba musí byť."

„A ty nemáš strach?"

„Prečo by som sa mal báť?"

„Otvor oči. Pozri sa, kam si nás dostal. Do jednej z najhorších častí mesta, kde je neradno potulovať sa aj za bieleho dňa. Radšej poďme, kým si na nás niekto nezlúskne," potiahla ho za ruku, avšak jeho dlaň vykĺzla bez ťažkostí. Yoongi naďalej pokračoval vo svojej ceste.

„Yoongi~ssi!" bezradne dupla čižmou o zem. „Ty sa rád zahrávaš s ohňom, že hej?"

„Gen~ssi, dôveruj mi. Nikdy by som neohrozil tvoj život," zastavil sa, no neobzrel sa za ňou. Na pleci si narovnal veľký plátený vak, ktorý so sebou vláčil.

„Čo to tam vlastne máš? Vôbec mi neodpovedáš na otázky."

„Ja ti na ne odpovedám svojou mlčanlivosťou."

„Potom ti ja odpoviem päsťou, čo ty na to?"

Yoongi sa nad tým zasmial. Už dlho ho nepočula smiať sa. Bolo to divné, ale nie nepríjemné.

„Myslím to vážne. Čo máš v tom pytli?"

„Niečo, čo môže pomôcť druhým."

„Čože? Nehraj sa na Robina Hooda."

„Poď so mnou a čoskoro sa dozvieš viac," prehováral ju a znova vykročil vpred.

„Yoongi~ssi!" potichu naňho zahrešila, ale nepohla sa ani o centimeter. Zrazu sa jej však zazdalo, že ju ktosi z okien starého činžiaka pozoruje. Ak by tu zostala sama, rozhodne by svojich protivníkov zložila precíznymi džudo chvatmi. No aj tak sa radšej ukryla v Yoongiho tieni.

„Predsa len si zmenila názor?"

„Drž hubu."

„Ako povieš."

„Kam to teda ideme?"

Ticho.

„Yoongi~ssi..."

Zasa ticho.

„Zámerne ma ignoruješ?"

„Chcela si po mne, aby som držal hubu."

„Tak teraz to už definitívne viem..."

„Čo také?"

„Viem, že na konci týždňa prehráš."

„Obdivuhodné, ako rýchlo vyhlasuješ predbežné výsledky. Je to veľmi povzbudivé."

„Uvidíme, aký budeš hrdina, keď sa ťa za rohom pokúsi znásilniť zhrbená babka. Nebiješ sa príkladne."

„A preto si za mnou šprintovala?"

„Nenávidím ťa," zahundrala si sama pre seba. Kráčali smerom k budove, ktorá do miestneho pochmúrneho kontextu vzhľadovo nezapadla.

Z jej okien sa vyrojilo niekoľko párov hladných očí. Bolo ich dosť, Gen ich nedokázala spočítať. Okrem ľudských sa tam našlo aj zopár psích a mačacích.

Čo máš v pláne? Hádam ma nebudeš citovo vydierať...

„Gen~ssi, je správny čas prezradiť ti, prečo sme tu," zvesil zo svojho uboleného pleca ťažké vreco.

„Toto je miesto, kde Sookbon poskytuje útočisko pre všetkých ľudí, ktorí si požiadajú o pomoc. Nachádzame sa pred nefunkčnou nemocnicou. Vláda ju pred desiatimi rokmi prestala financovať, a tak schátrala. Odvtedy sa stala, paradoxne, tým najbezpečnejším územím v štvrti."

Gen neverila, že by táto zrúcanina zvládla ochrániť hladné vlky, ktoré sa tu po nociach dozaista potulovali. Ba naopak, dvere sa zdali byť hegľavé, zámky vylomené, podaktoré okná vybité.

„Títo ľudia potrebujú jedlo, potrebujú šatstvo, potrebujú niečo, čo by im aspoň nachvíľu navodilo pocit šťastia. Si skvelá rozprávačka a si rovnako skvelá v kreslení. Dúfal som, že by si ich mohla zabaviť. Rozjasniť im skleslé tváre."

„To nemôžeš myslieť vážne, Yoongi~ssi..."

„Smrteľne."

Gen si všimla skupinku zvedavých detí, ktoré sa odvážili prísť bližšie. Zväčša šlo o utečencov z domova alebo o siroty. Niekoľko psov bolo taktiež prítulných a svojimi čiernymi ňufákmi jej vrážali do lýtok.

Potom sa v dave vykreslila postava plnoštíhlej ženy s ružovými lícami a čiernymi lokňami. Doširoka otvárala svoju náruč.

„Prišiel si! Po tak dlhom čase ťa opäť vidím. Poď sem, no len poď," lákala ho do svojho vrúcneho objatia.

„Sookbon, to ja som rád. A priviedol som so sebou aj-"

„Samozrejme! Spomínal si mi," Sookbon ukázala na Gen svojím malým prstom. „Pekná tvár, drzý úsmev, nezbedné oči. A pozri, dokonca už z teba zošedivela!"

„Teší ma, madam," Gen pred ňou sklonila hlavu.

„Aká som ja madam," oprášila zo svojich ramien sneh. „Som len Sookbon. Povedz, si dobrá v umení?"

„No ja-"

„Výborne!" naradostene zatlieskala. „Bola by som ti nesmierne vďačná, ak by si mojím ľuďom porozprávala dajaký slušný príbeh. Môžeš si vymyslieť hocičo, môžeš aj niečo nakresliť. Pokojne popusť uzdu svojej fantázie, medze sa ti tu nekladú, zlatíčko."

Ale Yoongi~ssi v tú noc povedal, že moje kresby nie sú umením.

Tajomstvo Yoongiho vreca bolo konečne odhalené. Nachádzalo sa v ňom množstvo jedla, zväčša fastfood, teplé deky, vankúše, huňaté rukavice, šály, čiapky, mydlá, zubné pasty, maškrty a jedlo pre psov, sardinkové konzervy pre mačky a mnoho ďalších praktických vecičiek.

Gen vypočula Sookbon. Nemohla predsa ohrdnúť.

Naozaj sa jej podarilo rozosmiať ľudí, ktorí sa nahromadili v jednej z nemocničných miestností. Deti k nej vzhliadali s otvorenými ústami, čudovali sa jej netradičným vlasom. Dospelí jej ďakovali a ukláňali sa jej.

Spoznala výnimočné osoby, ktoré by rozhodne mali v bežnom živote potenciál, avšak šťastie ich oblúkom obišlo. Sami však vraveli, že pokiaľ majú jeden druhého, nič iné netreba. Každé prebudenie sa do nového dňa je požehnaním, ktoré sa nasledujúci deň nemusí zopakovať. Je to smutné, ale reálne. A bohužiaľ tak reálne ako skutočnosť, že ani všetky Yoongiho prachy by nestačili na ich záchranu.

Domov sa jej razom nechcelo ísť. A to bolo pritom už takmer deväť hodín. Slnko už dávno nesvietilo a ulice sa ponorili do hútnej tmy.

Deti, ktoré sa v útočisku vyskytovali, obdivovali jej výnimočné oči a hľadeli na ňu ako na rozprávkovú bytosť. Vlasy jej zaplietali do rôznych smiešnych účesov a vrkočov. Z tašky jej potiahli obľúbený rúž, s ktorým si kreslili po tvárach.

Sookbon nemohla byť šťastnejšia. Spolu s Yoongim sa prizerali na Gen, ktorá sa naháňala s deckami a zo všetkých síl sa pokúšala zachrániť svoj zneužitý rúž.

„Ech, asi má niečo do seba."

„Je nenahraditeľná," pritakal Yoongi.

„Musíš jej ukázať, že si chlap a že si jej hodný," šťuchla ho prstom do brucha. „Si chudý až na kosť. Mal by si so sebou niečo robiť, mladý pán."

„Mladý," pousmial sa, „Sookbon, ja už najmladší nie som."

„To si povedz, keď budeš mať na krku päťdesiatku. No teraz ma pozorne počúvaj," naklonila sa k jeho uchu. „Dokáž jej, že chýb sa dopúšťa každý, ale nie každý má odvahu priznať si ich."

„Čo ak má pravdu, Sookbon? Čo ak sa to nedá nijako napraviť?"

„To je kravina," odfrkla si. „Napraviť sa dá všetko. Dôležité je, či vieš ako na to."

„Každú noc kvôli tomu nespím."

„Potom máš víťazstvo vo vrecku."

„Nemyslím si, že mi to Gen zabudne..."

„Tak sa nesnaž zmeniť minulosť."

„Lenže ja musím."

„Prečo?"

„Lebo ju milujem."

„Keď ju naozaj miluješ, potom ti odpustí."

„A ako ju mám o tom presvedčiť?"

„Tým, že pravdivo oľutuješ svoje činy. Tým, že jej ukážeš svoje pravé ja. Niet nad úprimnosť, Yoongi~ah."

~

Nastal čas, aby sa spoločne pobrali k zaparkovanému autu. No Gen sa obávala. Nechcela z bývalej nemocnice vytiahnuť päty.

„Nezavoláme si taxi?"

„Neblázni. Taxíky sa zámerne vyhýbajú tejto štvrti. Všetci vedia, aké je to tu večer zradné."

Gen sa triasli ruky. Čudovala sa, ako môže byť Yoongi taký pokojný.

„Už tam budeme."

„Čo keby sme utekali?"

„To nie je dobrý nápad."

Míňali ošarpaný panelák, pri ktorom sa zdržiaval starý muž. Len tak-tak stál na krivých nohách. Vrásky mu zakrývali ohyzdnú tvár, pivo sa mu zachytávalo na žltkastých fúzoch, mdlé oči sa Gen zabodávali do duše ako ihly.

Kostnatými prstami sa načiahol po jej kabáte, ale Yoongi ju pohotovo potiahol k sebe. Nakoniec sa jej podarilo vymaniť spod rúk toho starého chlapíka, ktorý sa rehotal na plné hrdlo.

„Dávaj pozor," zasipel Yoongi. Bol dostatočne zamestnaný obhliadkou tmavého okolia. Spod nočnej opony sa mohol kedykoľvek vynoriť hocijaký kriminálnik.

„Yoongi~ssi, dnes tu nezomrieme, že?"

„Áno. Zomrieme," súhlasil s ňou.

„Nežartuj! Čo necítiš, že nám smrť dýcha na krk?"

„Nemáš sa čoho báť."

Prechádzali okolo posledného činžiaku, ktorý ich delil od auta. Tri minúty chôdze a budú tam. A potom vypadnú preč. Chvalabohu.

„Predstav si, ako sa pôjdeme najesť. Určite si hladná. Gen~ssi. Mysli na pekné veci, ktoré by ťa rozveselili."

„Niekto nás sleduje," zdôverila sa mu so svojou domnienkou. Zazdalo sa jej, že počuje blížiace sa kroky.

„Ja viem."

Zatmelo sa jej pred očami.

Šľapaje, ktoré ešte nevyšli spod rúška na mesačný svit ich friško dobiehali

„Začni utekať."

„Čože?"

„Bež," v rýchlosti jej do vrecka ukryl kľúče od auta a postrčil ju, aby sa konečne rozhýbala.

Sama poriadne netušila, prečo ho poslúchla. Mohla mu pomôcť, džudo bolo jej parketou. Nohy jej však protestovali a myseľ jej dala jasný pokyn. V aute bude bezpečnejšie.

Nikto iný jej neskrížil cestu a auto nebolo poškodené ani poškriabané.

Neváhala a naskočila doň. Kľúč vylovila z kabátu a nedočkavo naštartovala.

Čakala minútu, čakala dve. Čas sa vliekol neskutočne pomaly. Nechty zarývala do volantu, zrak neodtrhávala od spätného zrkadla. Sledovala, či ho v diaľke nezazrie.

Dvere spolujazdca sa prudko otvorili a Gen bola okamžite pripravená brániť sa zubami-nechtami.

„Poďme," Yoongiho nezameniteľná biela hlava vyčnievala z temnoty.

Gen pritlačila špičkou čižmy na pedál.

Dlho ešte mlčali. Gen sa pokúšala mať oči iba na ceste, no nedarilo sa jej v tom. Každý moment úkosom blúdila k Yoongimu. Nemal na sebe ani jediný škrabanec. Ako to?

„Nabudúce vyrazíme skôr," vyriekol.

„Tvoj humor nie je na mieste."

„Môj humor je vždy na mieste."

„Yoongi~ssi, mohli sme tam zomrieť!"

„Ale žijeme," oponoval jej. „Štipka adrenalínu človeku neublíži, či?"

„Si blázon," pery sa jej sformovali do úzkej čiary. „Nehovor, že si nemal strach..."

„Pravdaže som mal strach. Iba hlupák by sa nebál."

„Ako si unikol?"

„Porozprával som sa s nimi."

„Veľmi smiešne."

„Fajn," odvetil. „ Zobral som nohy na plecia a urobil si kolečko okolo starého futbalového ihriska."

„Počkaj. Chceš mi nahovoriť, že vieš utekať?"

„Ráno som si vzal lieky na reumu. Mal som šťastie."

„Už nikdy takto neriskuj, prosím ťa."

„Nechcel som ťa ohroziť, nebol to môj zámer."

„Prečo si ma tam vôbec ťahal? Neľutujem to, ale ľutujem, že si sa mohol zraniť. Čo keby ťa nejaký násilník dobodal nožom?"

„Nikto sa dnes večer nechystal zomrieť. Ja ešte nemôžem zomrieť, Gen~ssi."

„Och nie," okamžite vedela, kam tým mieri.

„Skôr než zgegnem ti musím ukázať ako sa dá vrátiť čas."

„Áno, takmer by som zabudla..."

„Takže sa poďme najesť a ja ti rozpoviem, prečo práve táto štvrť a Sookbon. Dobre?"

Gen sa rozhodovala, či ho pošle do riti, alebo mu ustúpi. Prázdny žalúdok ju nakoniec prehovoril.

„Dobre, ale platíš ty."

~

hello guys!

za veľký výskyt chýb tentoraz neručím. je momentálne jedna hodina ráno, ja mám za sebou písomne spracovanie dvoch knižiek a idem od únavy odpadnúť. takže ak natrafíte na veľké chyby, let me know please 🥺

dnešná časť bola trošku iná ako zvyčajne, možno viac humorná. yoongi sa zahral na santa clausa a šiel navštíviť svoju starú známu s darčekmi pre rovnakých vyvrheľov, ako je aj on sám. pokiaľ si snažíte vybaviť sookbon v predošlých poviedkach, vzdajte to. v dnešnej kapitole mala svoju premiéru.

stay patient and drink a lot of tea!

sga. ( ꈍᴗꈍ)