✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Nestihla sa ani poriadne opýtať na to, aké má Yoongi úmysly, keď jej pred tvár strčil dva, na pohľad známe, lístky. Gen sa rozžiarili oči, akoby si pod stromčekom našla vysnívaný darček.

Yoongi zakúpil vstupenky do jej obľúbenej galérie. A nie do len tak hocijakej galérie, no do tej zameranej na architektúru a dizajn.

„Naozaj si ma prekvapil. Nečakala som, že ma sem vezmeš," udivene sa obzerala a v kožených rukavičkách drtila papierové lístky. Budova galérie bola už na skok.

„Posledné mesiace si spomínala, že by si šla. Tak som sa činil. Veď čo ak je to moja posledná príležitosť? Nesmiem ju premárniť," sám si nechcel túto skutočnosť pripustiť k telu. S neúspechom od prvého dňa síce nerátal, no postupom času, ako sa nad tým všetkým hlbšie zamýšľal zistil, že je to viac-menej nemožné. Áno, Gen mala veľkorysosti na rozdávanie, ale on to zbabral. Zničil medzi nimi dlhoročnú dôveru a sedem dní... Sedem dní bolo málo na nápravu. Preto sa z nich snažil vyžmýkať maximum, vyčariť jej na tvári úsmev hoci aj miliónkrát a splniť staré resty.

„Nemohol som si ju nechať ujsť..."

„Yoongi~ssi, nerob predčasné závery," jej tenké obočie sa sformovalo do prísnej grimasy a oči jej akosi pošedli, „týždeň ešte nie je u konca. Sľúbila som ti, že ak nájdeš odpoveď na moju otázku, potom neodídem."

„Je tu ale háčik, Gen~ssi..."

„Áno?"

„Ale nič, nechaj to tak."

„Yoongi~ssi," neoblomne sa zastavila a potiahla ho za rukáv čiernej páperovej bundy. „Počkaj."

Uposlúchol, no jeho výraz bol čoraz neprítomnejší. Gen sa začínala obávať, že plamienok, čo v ňom pre pár dňami zahorel nádejou, pomaly pohasínal.

Nie všetko sa musí skončiť tragicky, Yoongi~ssi. Aj ja som si to myslela, ale už viem, že to bola chyba.

„Čo ťa trápi?"

„To, čo som urobil..."

„Pokiaľ úprimne ľutuješ, potom na konci môžeš vyhrať. Nie je neskoro. Ešte sa smieš stať víťazom."

„Lúzer nemôže vyhrať, Gen~ssi."

„Čo sa stalo, Yoongi~ssi?"

Nesnaž sa mi nahovoriť, že nechceš vyhrať ani v živote... Nesnaž. Nie po tom, čo sme navštívili Jebudo.

„Dnes máš zlý deň."

„Hm..."

„Vieš čo zvyknem vravieť, keď máš náladu pod psa? No, spomínaš si?"

Spomínam si dobre, no ja nechcem aby si si ma znovu obľúbila. Už si tým nie som celkom istý.

A odrazu naozaj nechcel, pretože si uvedomoval, že by ju mohol sklamať aj v budúcnosti. A ublížiť Gen bolo preňho omnoho bolestivejšie ako ublížiť sebe. Pokiaľ by bôľ na jej duši, v jej ovisnutých kútikoch pier, dokázal preniesť na seba, urobil by to. Neznášal ju, neskutočne ju nenávidel, lebo ho stále milovala. A to... To nebolo vôbec správne.

„Nájdi niečo, čo ťa rozveselí. To sú tie slová," napovedala mu potichu.

„Si mrzutý a ja tomu rozumiem, ale je piaty deň a navyše, celkom pekné počasie. Možno až príliš pekné na to, aby sme ho strávili v galérii. Tak poď," zavelila a pohotovo ho chytila za studenú ruku. „Viem presne kam ťa vezmem. Je to len kúsok odtiaľto."

Gen ho priviedla na miesto, o ktorom by sa mu mohlo nanajvýš tak zdať v snoch. Pomýšľal na kaviareň, kníhkupectvo, herňu... Rátal takmer s hocičím, no rozhodne nie s preplneným klziskom. Zatiaľ, čo sa prizeral na zdatných korčuliarov, Gen si už vyzúvala členkové topánky.

„Necítim sa dobre. Asi počkám tu. Tu za mantinelmi."

„Ale no tak, Yoongi~ssi. Nebuď bábovka. To zvládneš. A navyše," usmiala sa, „bude to zábava."

Neprestajne ho prehovárala, obmäkčovala jeho nepoddajnú myseľ, až kým sa jej nepodarilo pozmeniť jeho pôvodné stanovisko. Yoongi ani nevedel ako sa to všetko zbehlo, náhle stál na ľade a silno zabáral ohryzené nechty do mantinelov.

„Keby si len videl svoj výraz," chichotala sa Gen na plné hrdlo.

„Prečo ma nútiš, Gen~ssi? Mohli sme ísť do galérie..."

„No kedy by sme si potom zakorčuľovali, hm? Zima netrvá večne a ty si stále zalezený vo svojom štúdiu," ohradila sa.

„Že ty chceš, aby som si dnes rozbil hubu?"

„To vieš," prižmúrila oči. „Yoongi~ssi, ja nie som proti tebe. Snažím sa ti iba zlepšiť deň a priviesť ťa k iným myšlienkam."

„Darí sa ti v tom fakt výborne."

„Iba to skús," držala ho za obe ruky, aby sa konečne odlepil od okraja. Pokojne si mohol vypožičať aj podpornú figurínu, vďaka ktorej by nestratil nad svojím telom kontrolu. Vyrukoval však, že nie je žiadne neschopné decko.

Po necelých dvadsiatich sekundách sa mu rozišli nohy a takmer spravil šnúru, ktorú by mu mohol závidieť aj Jimin.

Gen počula ako zahrešil a neubránila sa ďalšej vlne smiechu.

„Yoongi hyung! Yoongi hyung!"

Kto by bol predpovedal, že sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytne aj Misun s Jungkookom. Gen vedela, že sa Misun kedysi venovala krasokorčuľovaniu a čo sa týka Jungkooka, tomu šlo všetko akosi od ruky. Lenže Yoongi...

Gen sa naňho pozrela a videla nemotorné vrece zemiakov. Ledva sa držal na chudých nohách.

„Aké skvelé, že sme na seba natrafili," potešila sa Misun a zatlieskala rukami.

„Yoongi hyung, netušil som, že vieš korčuľovať," začudoval sa Jungkook.

„Len aby si ty čochvíľa-"

„Práve sme prišli," zahovorila ho pohotovo Gen. „Mali sme ísť do galérie, ale je priveľmi pekné počasie."

„Súhlasím," pritakala Misun, „dnes je dokonalý deň. Yoongi oppa, páči sa ti korčuľovanie?"

„Ani si nevieš predstaviť ako, Sun."

Mohlo to od neho vyznieť ironickejšie? Gen o tom pochybovala. Jej rozpačitý úsmev nahradilo fľochnutie.

„Žiaden strach, určite sa do toho dostaneš. Jungkookovi to trvalo zhruba desať minút. Zvykneš si," povzbudzovala ho Misun.

„A čo tu vlastne robíte vy?"

„Máme rande," odvetil Jungkook. „Chystáme sa zájsť na film, no ešte predtým na horúcu čokoládu. Povedal by som, nech sa pridáte, ale iba teraz ste prišli. Možno nabudúce..."

Yoongi hádam po prvýkrát, odkedy vstúpil na ľad, bol rád, že sa nikam nemusí trepať vo štvorici. Jeho antisociálne ja kdesi vnútri radostne výskalo. Bohato mu stačila Gen a aj pred ňou by sa občas zašil vo svojom štúdiu.

„To znie skvelo. Budeme radi, že Yoongi~ssi?"

„Určite."

Akonáhle sa však od nich vzdialili, obaja okamžite zmenili svoje postoje.

„Mám ich rada, ale nikdy," pokrútila hlavou Gen. Pre ňu boli obaja mladí zaľúbenci akosi príliš akční a hŕ hŕ... Postrádali všetko to, čo momentálne prežívali oni. Predsa len sa poznali kratšie.

„Čítaš mi myšlienky."

Pomaly sa vzchopil. Domnieval sa, že si prinajlepšom natrhol stehenné svaly. Zapotácal sa a pevnejšie sa zakvačil do Geniných pliec.

„Mieniš sa tu po mne sápať počas celej hodiny?" myklo jej kútikmi úst.

„Mala si ísť radšej s Jungkookom..."

„Áno, ale ja by som šla len s tebou."

„Prečo?"

„Pretože ma baví dívať sa ako padáš na riť," prehovorila žartovne. „S tebou je zábava, Yoongi~ssi."

„Veď si pri mne ani nezakorčuľuješ a od toho sem ľudia predsa chodia."

„Mýliš sa. Ľudia sem chodia, lebo je to zábava. Utužuje to ich puto. S otcom som často chodievala na klziská, sú to moje najmilšie spomienky. A my dvaja sme sem nezavítali ani raz. Už bolo načase."

„Mne osobne by nevadilo, pokiaľ by sa to preložilo o rok."

„Ja viem, no o to je to teraz vzrušujúcejšie. Poď, Yoongi~ssi."

Konečne sa posunuli, držali sa neďaleko mantinelu, aby sa Yoongi mohol pri páde aspoň zachytiť. Určite po príchode domov nájde na svojich nohách a zadku fialové a zelené modriny.

Potom, znenazdajky, korčule ho zas zradili.

„Si v poriadku?"

„Budeš mi platiť nové kĺby, Gen~ssi."

„Musíš byť opatrnejší," len tak-tak sa bránila smiechu, „ale zlepšuješ sa."

„Som zvedavý, ktorá časť môjho tela si to odnesie nabudúce," prstami si prešiel po líci, ktoré si takisto obtrel o drsný povrch. „Korčuľovanie sa mi nepáči..."

„Prepáč, Yoongi~ssi," ohrnula spodnú peru, „nabudúce vyberieš ty."

„Na jar si spolu zahráme basket."

„Ale... To nie je fér! Veď ma úplne zničíš!"

„A toto ti snáď príde fér? Kvôli tebe sa tu znemožňujem pred malými faganmi!"

Bolo očividné, že robili šou pre celé klzisko. Rodičia prítomných detí po nich zazerali výchovnými pohľadmi a svojim ratolestiam zakrývali uši. Oni dvaja si z toho však nič nerobili.

„Dobre, dobre," rezignovane k nemu obrátila dlane, „povedala som ti prepáč. Chcela som ťa len rozveseliť."

„Ešte to môžeš napraviť."

„Ako?"

Yoongi nabral odvahu, aby sa pustil mantinelu a doširoka roztvoril svoju náruč.

Gen dramaticky pretočila očami.

Nemala by si. Tento týždeň je kľúčový. Nemôžeš ho tu objímať, ešte predsa nevyhral. Nesmieš mu to uľahčiť.

„Si staré decko, Yoongi~ssi," zahundrala Gen a letmo ho objala.

„Ehm, ehm."

„Čo?"

Yoongi ublížene ukázal prstom na svoje načervenalé líce.

Gen si povzdychla a nahla sa k nemu, aby mu mohla to boľavé miesto pofúkať.

„Lepšie?"

„Mohlo by byť aj-"

Nestihol to ani dopovedať, keď mu Gen z ničoho nič vtisla naň bozk.

„Čo si to..."

„O tom pomlčíš," pohrozila mu. „Len aby sa vedelo, toto sa nikdy nestalo. Inak by si si mohol namýšľať, že si túto hru už vyhral. Nevyhral."

„Ale Gen~ssi," zatváril sa väčšmi skľúčene s viditeľným afektom, „ono to ešte stále bolí!"

„Nie, nebolí. Už žiadne bozky, objatia, ani náklonnosť. Je koniec, Yoongi~ssi. Prestaň ma vydierať."

„Kúpim ti affogato," presviedčal ju s bradou položenou na jej pleci.

„Povedala som nie."

„S karamelovým topingom a k tomu tiramisu."

„Nie."

„Tak tiramisu a jahodové mochi."

„Jahodové?"

„Akékoľvek len budeš chcieť."

„Vážne?"

Yoongi horúčkovito prikývol.

„Tak fajn," sama sebe nadávala, že sa nechala podplatiť obľúbenými sladkosťami a kávou, lenže v tejto zime bolo náročné odolávať pokušeniu. Najmä, ak najsladšia položka z menu bol samotný Min Yoongi.

Toto kolo je remíza.

A jej pery sa opäť stretli s jeho lícom.

~

hello guys!

no čo? ako sa máte? povedzte, prejedli ste sa tento rok zemiakovým šalátom tak ako aj ja? alebo ste si strážili porcie?

samú ma prekvapuje, že sa vidíme takto skoro, ale povedala som si, že vás poteším. navyše táto kapitola nie je dlhá a ani náročná na city ^^ tie skutočné zabijáky ešte len prídu, hehe.

čo si myslíte o yoongiho zmýšľaní? raz o gen~ssi bojuje, inokedy sa chce vzdať a navždy zaliezť do svojho štúdia... existuje podľa vás návod ako si ju získať späť? alebo sa mu naozaj nedá odpustiť? a najmä, ako by ste reagovali vy? let me know~

be patient and eat well!

sga. ( ꈍᴗꈍ)