✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Anoki bola zo Sarinej novinky nadšená. Energicky si vmiešavala lyžičku hnedého cukru do kávy. Veľmi dobre sa jej počúvalo, že jej na krku prischlo dieťa.

„Takže ti neprekáža, ak budem chodiť z práce skôr?"

„Zbláznila si sa? Už bolo na čase! Choď domov a uži si voľno s Jisungom. Nemáš jeho fotku?"

„Nie, vlastne žiadnu nemám."

„Nemáš ani jedinú fotku svojho syna?" podpichla ju.

„On nie je môj syn, Anoki. Ja som ho nechcela."

„Cez to všetko si zostala," oprela sa dozadu o svoje kožené kreslo a zasnívala sa, „lebo miluješ Jimina."

Sara zaťala zuby. Našťastie to jej šéfka nevidela. Nemala rada, keď sa Anoki správala detinsky. Veď bola z nich najstaršia.

„Čo ten trpký výraz? Nechci mi nahovoriť, že za tých osem rokov si ani raz nepriznala, že Jimina miluješ. To ti neuverím, Sara~ssi."

Ich vzťah bol odjakživa komplikovaný, posplietaný prapodivným preukazovaním si náklonnosti, teda aspoň z jej strany.

„Preto som chcela odísť. Dať mu šancu na lepší vzťah, no on ma nepočúva a sabotuje každú moju snahu. Zakaždým si nájde niečo, čím mi zabráni v úteku."

„Park je očividne viac prešpekulovaný, ako sa na prvý pohľad javí," poťukala ceruzkou o štós papierov: „Myslím, že by si mala utekať jedine k nemu. Ak po ôsmich rokoch stále cíti to, čo cítil na začiatku, potom je to z jeho strany úprimné. Mala by si s ním zostať a konečne mu prejaviť lásku. Pokiaľ ho teda máš rada. No obe vieme odpoveď."

„Možno by bolo najlepšie, ak by som ostala sama," objímajúc sa rukami podišla k veľkému oknu, z ktorého dovidela na maličkých ľudí na ulici. „Ako osamelý vlk..."

„Prestaň trepať hlúposti, vy dvaja k sebe patríte," Anoki ku svojej kamarátke pristúpila a položila jej ruku na rameno. „Sama vieš, že sa nemýlim, Sara~ssi. Pusti si ľudí do srdca a uvidíš, že ti naplno odovzdajú svoju lásku."

✧ [ᴊɪᴍɪɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Jimin sa po zdĺhavej porade náhlil, aby vyzdvihol Jisunga zo školy. Všetko mu vychádzalo len tak-tak, no do cesty sa mu priplietol ďalší problém. Linka metra zabrzdila uprostred tunela s hlásením technickej chyby.

Vlasy mu dupkom stali. Každou pribúdajúcou minútou z neho viac a viac opadávala trpezlivosť. Svoje hodinky hypnotizoval a modlil sa, nech sa už, dopekla, pohnú. Ubehla hodina. O takomto čase mal byť nastúpený pred Jisungovou školou a čakať naňho. Obával sa, že sa mu niečo stane, no nemohol mu ani len zavolať. Jednak kvôli zlému signálu a jednak preto, že mu ešte nestihol zadovážiť mobil.

Akonáhle sa vlak pohol, Jiminovi trochu odľahlo. Zo stanice bežal najrýchlejšie ako vedel, presvišťal cez niekoľko postranných uličiek až ku škole. Potom nedočkavo otvoril dvere a cez vrátnicu sa prešmykol dovnútra. Tam si ho už všimla mladá vychovávateľka.

„Potrebujete pomôcť?" poupravila si ťažké fascikle a milo sa usmiala.

„Prišiel som si po Jisunga," vyhŕkol.

„Po Jisunga? Och, áno. Spomínam si. Meškáte."

„Vážne ma to mrzí, no niečo sa dnes dialo s metrom..."

„Chceli sme vám volať, či si poňho prídete, no boli ste nedostupný. To chúďa si už oči vyplakalo..."

„Čo?"

„Je to tak. Nič ho nedokázalo upokojiť."

Nezabudni si večer pred zrkadlom jednu vraziť, Park Jimin...

Ak by vyrazil skôr, ak by predpovedal, že v metre nastanú komplikácie, radšej by si požičal bicykel svojho kolegu a pedáloval bárs aj naprieč celým Soulom. Nechcel si predstaviť uplakaného Jisunga.

Keď ho vychovávateľka odviedla do prázdnej triedy, uvidel ho sedieť na drevenej lavici. Nohy mu viseli vo vzduchu. Z plecniaka si vytiahol svoj ošúchaný skicár, ktorý dostal minulý rok na narodeniny a ceruzkou škriabal po papieri.

„Jisung~ah!" Jimin sa k nemu rozutekal a kľakol si pred lavicu, „prepáč mi. Odpusť, že meškám. Mrzí ma to."

„Oci? Čo tu robíš?" Jisung udivením vytreštil oči.

„Ako to myslíš, že čo tu robím? Prišiel som si po teba. Dal som ti sľub, nepamätáš?"

„Myslel som si, že už neprídeš..."

„Jisungie, prečo by som nemal prísť?"

„Myslel som si, že si si to nakoniec rozmysel..."

„Čo také?"

„Myslel som, že ma už nechceš."

Jiminovi navrela v hrdle guča previnenia. Skutočne si Jisung namýšľal, že by ho opustil? Prečo by ho mal odkopnúť ako dáku špinavú handru? To by nikdy neurobil!

„Ako ti to mohlo napadnúť? Dal som ti predsa svoje slovo," prehovoril, „alebo nie?"

„Ja viem, no-"

„Potom to nespochybňuj, Jisung. Ja by som sa ťa nezriekol," vravel a pomohol mu zbaliť si všetky veci, ktoré mal rozhádzané po lavici.

Spoločne opustili múry školy. Jisungovi trochu odľahlo. Zrak sa mu síce ešte ligotal slzami, ale už sa mu žiadne nekotúľali po okrúhlych lícach. Zababušený vo svojej šále počúval, ako mu prvý tohtoročný sneh vŕzga pod topánkami.

„Máš chuť na niečo nezdravé, Jisung~ah?"

„Mama by s tým asi nesúhlasila, či?"

„Stojí pri nás šťastie, lebo tu nie je a nemôže nám to zatrhnúť."

„Mám chuť na ryžové koláčiky," povedal Jisung nadšene.

„Hm... Moja reč. Tak poď. Nejaké si zoženieme."

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Sara bola nadmieru prekvapená. Otočila kľúčom v zámke a zistila, že je mezonet prázdny. V takú neskorú hodinu jej to prišlo čudné. Drobný banánovník zaryto čušal a jeho lesklé zelené listy sa zasa prehýbali k zemi. A to ho včera polievala.

Kde sa flákajú? Už tu mali dávno byť...

Neprestajne zízala na nástenné hodiny. Anoki ju pustila skôr a teraz netušila, čo má od dobroty robiť. Pomaly už pila štvrtú kávu a od stresu si hrýzla vnútornú stranu líc.

Mám Jiminovi zavolať? Mohlo sa im niečo stať? Nestraš! To je hlúposť...

Sara už-už vytáčala jeho číslo. Do bytu sa však v tej chvíli prihnali dvaja oneskorenci.

Jisunga videla ako prvého. Ledva ju pozdravil. Za chrbtom nešikovne schovával nahryznutý ryžový koláčik. Bol akýsi pochmúrny, alebo sa jej to iba zazdalo? Nestihla sa ho ani opýtať, lebo svižne vybehol po schodoch a zmizol za dverami svojej izby.

„Nevedel som, že bude Anoki taká štedrá," Jimin zo seba zvliekal prešívaný kabát. „Ale nenamietam."

„Neviem, o čo sa snažíš, Jimin. No nech je to už čokoľvek, prestaň s tým."

„No tak, Sanei, to sa s tebou nedá ani flirtovať?"

„Skúšaj to pokojne aj každý deň. Stále sa hnevám."

„Ešte stále?" skormútene po nej zopakoval. „Nuž, čo sa dá robiť. Dnes mi hrejivé objatie opäť poskytne náš drahý gauč."

„Keď sme sa pred troma dňami rozprávali, mal si ma vypočuť. Nevidím v našom vzťahu perspektívu a-"

„Sama neveríš tomu, čo hovoríš," tvrdohlavo jej priložil ruku na ústa a pošepky dodal, „navyše, Jisung~ah môže načúvať."

„Urobil si prevelikú hlúposť..."

„Akú?"

„Priviedol si ho sem. Priviedol si sem dieťa a dal si mu falošnú nádej, že nadobudne perfektnej rodiny, lásky a že získa domov. Bol to od teba nesmierne krutý ťah. A to všetko si podstúpil len preto, aby si ma tu držal. Nemáš výčitky svedomia?"

Jimin zvážnel. Byť znova obvinený nebolo preňho nič nové, no byť obvinený z toho, že zničil Jisungovi vyhliadky do budúcnosti, to naozaj nestrpel. Hádam si predsa nemyslela, že to všetko urobil z roztopaše.

„Nie, nemám. Ja ho neopustím."

„Ako môžeš vysloviť takú hlúposť?"

„Hlúposť?"

„To, že pracuješ s deťmi ešte neznamená, že sa o nejaké vieš postarať. V práci máš toho vyše hlavy. Ak si Jisunga necháš, bude vyrastať bez tvojej prítomnosti. Uvedomuješ si to vôbec?"

„Aj by som súhlasil, pokiaľ by som bol naďalej súčasťou skupiny, ale teraz je to celkom iné. Aj keby mám zmeniť povolanie, hoci aj nepracovať, preňho by som to urobil. Nenazdávaj sa, že som do sirotinca prišiel, náhodne nanňho ukázal prstom a odniesol si ho ako nejaké prašivé šteňa. Nemysli si, že sa zahrávam s jeho citmi, pretože z nás dvoch si sa práve ty vždy pohrávala s tými mojimi, Sara."

Na moment zatajila dych. O Jiminovi fakt pochybovala. Ako by mohol mať Jisung všetko potrebné? Ako by mu mohol všetko splniť? Ako by mu mohol vynahradiť oboch rodičov? Jimin drvivú väčšinu života strávil zavretý medzi stenami štúdia alebo na pódiu. O vonkajšom svete toho príliš nevedel. Nemôže predsa nonšalantne tvrdiť, že sa netreba o Jisunga báť. Veď Jimin nevie zapnúť ani len blbú sušičku...

Nie. Nedokáže sa postarať o dieťa. Nie je na to ešte pripravený.

„Nechcem, aby Jisung trpel napriek tomu, že si dobrý človek. Nie, si skvelý človek, ale ešte zďaleka nie si rodič. Na to, aby si ním bol, musíš ešte veľa trénovať."

„Potom mi dovoľ trénovať..."

„To dieťa si určite prešlo peklom, prečo by malo znášať trhliny v tvojom rodičovstve?"

„Žiaden rodič nie je perfektný."

„Jimin, ale ja ho nechcem."

O jej názore na deti vedel už niekoľko rokov. V ich spoločnosti sa cítila čudne a netušila, ako má s nimi jednať. Ako sa má zachovať a ako ich utíšiť. Jej materský inštinkt zlyhával na plnej čiare.

„Daj šancu jemu, keď mne ju dať nechceš," odvetil zaťato. „Jisungie si zaslúži miesto v tvojom srdci. Tak prosím, aspoň raz pre niekoho otvor svoje srdce. Aspoň jediný raz."

~

Nasledujúce ráno sa zobudila vo svojej studenej posteli. Nemohla dobre spať, za zatvorenými viečkami ju naháňali obavy a strašili nočné mory. Dnes bol piatok, posledný deň, ktorý strávi v práci. Potom sa pred ňou bude črtať väčšia dilema. Víkend. Štyridsaťosem hodín, kedy bude doma nielen Jimin, ale aj Jisung.

Bolo čosi po štvrtej. Ideálny čas, ktorý mohla využiť na premýšľanie pri šálke horkého kafé.

Hneď, čo sa vysúkala spod perín, jej kroky nasledovali do kuchyne.

Napočudovanie, nebola hore sama. Za stolom sa hrbil Jisung a čosi čarbal na prázdny zdrap linajkového papiera.

Chcela mu popriať dobré ráno. Hromadili sa v nej aj iné otázky, napríklad, čo tu tak skoro robil? Učil sa? Písal esej?

„Dobré ráno, Jisung."

„Dobré," stroho odvrkol a zaboril svoj nos do zapísaného papiera.

Pracuje na domácej úlohe? Možno na projekte?

„Čaká ťa náročný deň?"

„Ani nie..."

„Tak prečo nespíš?"

„Cvičím. Chcem sa zúčastniť jednej súťaže."

„Áno? A akej?"

„V písaní. Máme vymyslieť čo najoriginálnejší príbeh. Téma je voľná a rozsah minimálne tri strany, ale asi to vzdám."

„Prečo?"

„Nie som v tom dobrý. Nechápem písaniu. Tomu ako ukladať slová, ako tvoriť priamu reč. Proste nechápem."

„Tak prečo sa chceš zúčastniť? Je to povinné?"

„Ani nie. Iba chcem, aby si bola na mňa hrdá."

Sara prestala fúkať do svojej vrelej kávy. Hádam len nepovedal, že chce súťažiť kvôli nej. Ona sa po odchode do NYC taktiež pokúšala osloviť svojich rodičov prostredníctvom písania. Vkladala doň úsilie, lamentovala nad dobrým dejom, lebo stále existovala pravdepodobnosť, že si to raz prečítajú.

„Ocko mi rozprával, že si v tom výnimočná. Unikátna. Vraj si sa s talentom už narodila. Chcel som ti dokázať, že to zvládnem. Že keď budem na sebe tvrdo pracovať, možno ma budeš mať rada. Že keď budem ako ty, prestaneš ma od seba odstrkovať..."

On počul ten včerajší rozhovor, že? On to celé počul...

„Netuším, prečo nás s ockom neľúbiš, no... Ja ti dokážem, že si zaslúžim druhú šancu. Prosím, dovoľ mi to."

Sara kŕčovito zovrela uško šálky. Srdce jej v hrudi každým nádychom nahlas pukalo.

Potichu si vedľa neho prisadla a nazrela do jeho poznámok. V tvári jej čosi zmäklo. Možno jej predsa len Jisung nebol až taký ľahostajný.

„Nemusíš mi dokazovať nič, Jisungie. Dospelí občas netušia, čo hovoria. Niekedy svoje slová nemyslia vážne, len zabudnú na to, aby nad nimi poriadne pouvažovali. Ja som hrdá."

„Ale ja chcem byť ako ty..." ublížene vyriekol. Naozaj to chcel skúsiť.

„Buď sám sebou," poradila mu, „Jisung, nemusíš byť dobrý v písaní na to, aby som ťa mala rada. Je normálne, ak v tom nevynikáš. Svet sa kvôli tomu nezborí."

„Lenže ja nie som dobrý ani v matematike, ani v tanci, ani v speve, ani v písaní... Prečo neviem to, čo viete vy s ockom?"

„Pretože..." zamyslela sa, „pretože každý sme iný. Ak by sme všetci ovládali to, čo ostatní, potom by sme nemali možnosť individuálne sa rozvíjať. To znamená, že by sme už neboli výnimoční."

„A je každý človek výnimočný?"

„To neviem, ale ty určite si," usmiala sa a prstami mu prešla po hebkých vlasoch.

„Je pre teba aj ocko výnimočný?"

„To vieš, že áno."

„Tak prečo sa hádate?"

„Je to... Komplikované," povzdychla si. „Ľudia, ktorí sa majú radi, sa často hádajú. Isto si sa aj ty sem-tam pohádal so svojimi kamarátmi, no aj tak ich máš stále rád, nie?"

„A to v tom nie je žiaden rozdiel?" neveriacky nadvihol obočie.

„Na čo hľadať rozdiely, keď môžeš hľadať podobnosti?" odpovedala mu otázkou. „Sľubujem, že sa s tvojím ockom už hádať nebudem. Ale len ak mi sľúbiš, že nebudeš načúvať." Sara k nemu vystrela otvorenú dlaň.

„Platí."

„Stále ti záleží na tej súťaži?"

Prikývol.

„Tak mi podaj pero, prosím. Spolu sa na to pozrieme."

„Ty mi s tým pomôžeš?"

„Uvidíš, že to bude tá najlepšia súťažná poviedka zo všetkých," zaiskrilo sa jej v očiach.

„Ale mama! Má to byť predsa moja práca..."

„Neboj sa, Jisung~ah. Len opravím drobné chybičky krásy," a už-už začala čítať jeho naškriabaný text.

~

hello guys!

what do you think about this chapter? i think it's kinda cute but also heartbreaking T^T

stihol sa vám jisung dostať pod kožu, alebo ste stále meh?

fan fact -> Sara na začiatku spomína, že je Anoki najstaršia, aj keď sa tak nespráva. and she's right, pretože naša drahá šéfka N.Mogsoli sa narodila v roku 1991 a v PA má 34 rokov. hah, crazy...

na druhej strane, Ember je najmladšia, v PA má len 23 ^^

pokiaľ by vás zaujímalo ich zodiac signs -> Anoki (♊), Ember (♋)

have a nice evening or day

sga. ( ꈍᴗꈍ)