i'm giving you freedom, my love
✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧
Z krátkeho hovoru sa dozvedela, že dnes nemôže rátať s nijakým akčným dobrodružstvom pod velením Min Yoongiho.
Jeho zachrípnutý hlas bol pre Gen jasným znamením, že si ich včerajšie korčuľovanie vybralo svoju daň.
Bol šiesty deň. Veru šiesty a zdalo sa, že dnes bude porazeným práve on. Nakoľko sa nevládal dostaviť pred prah Suk Hwanových dverí, Gen mala víťazstvo v hrsti. Cítila sa však previnilo. Možno, ak by sa držala pôvodného plánu, Yoongi by bol zdravý. Takto ho nechcene obrala o predposlednú šancu.
A preto sa rozhodla, že mu udelí milosť. Obmotala si okolo krku teplý šál, utiahla si v páse béžový trenčkot a pobrala sa k jeho domu.
Akonáhle ho uvidela, prešiel jej po chrbte mráz. Spomienka na tú prekliatu noc, kedy ho pristihla s milenkou, bola ešte stále čerstvá. Mala nutkanie vziať nohy na plecia a utekať sa schovať za Hwanieho.
Nie, necúvni. Aj keď by si mohla... Prečo by raz nemohol prehrať, hm?
Možno preto, lebo nechcela, aby prehral. Napriek tomu všetkému, čo jej spôsobil, zlomil jej srdce a zradil jej dôveru, stále ho mala rada. Naďalej sa roztápala pri pohľade do jeho očí. Bola azda hlúpa či naivná? Určite. Mala sa poučiť z predošlej chyby, no ona vstúpila zas a raz do tej istej kaluže. A prečo? Pretože Min Yoongiho milovala. Zaslúžil si však od nej druhú šancu? Zajtrajšok, hádam, všetko odhalí.
Nech jej ale srdce bude hoci aj žalostne zavýjať, či jej trhať city na márne kúsky, nemôže ustúpiť od svojho verdiktu.
Svoj kľúč mu v zápale hnevu nestihla vrátiť. Teraz sa jej hodil. Odomkla povedomé dvere, cez ktoré naposledy bežala so slzavým zrakom. Privítalo ju známe prítmie, čo tu panovalo už odpradávna. Pamätala si, že keď sem po prvýkrát vkročila, sťažovala si na chlad a tmu. Pokúšala sa chodbu viackrát presvetliť, no nič nezabralo. Akoby sa proti jej invázii dom bránil.
Nikto ju neprišiel privítať šťuchnutím do nohy. Holly možno oddychoval pri krbe, alebo preskúmaval útroby obrovského domu. To ho nikdy neprestalo baviť.
„Yoongi~ssi?" odvážila sa nazrieť do obývacej izby, no nebol tam. Dokonca ani Holly, ktorý zvykol spávať na svojej obľúbenej huňatej deke.
Dúfam, že sa v tomto počasí nerozhodol pre prechádzku.
Vzápätí si však za prehnané strachovanie vynadala. No aj keby, bolo to jeho rozhodnutie...
Zostávalo ešte zopár miest, kde by naňho mohla natrafiť. Mohol byť u seba v pracovni, i keď to bolo málo pravdepodobné, alebo v spálni. Oboje však znamenalo, že sa bude musieť vyšplhať po schodisku až tam hore, kde sa jej najhoršia nočná mora zhmotnila pred očami.
Musíš sa od toho odosobniť, prikázala si a stúpala nahor.
„Yoongi~ssi?" pootvorila dvere od spálne, ale nikoho tam nenašla. Automaticky zvraštila nos. Tú miestnosť nenávidela.
Periny boli perfektne ustlané, čo sa Yoongimu vonkoncom nepodobalo. On sa takýmito maličkosťami zväčša nezaoberal.
Ani vo svojej pracovni nebol. Tečúcu vodu nepočula, takže ani kúpeľňa neprichádzala do úvahy. I keď... V Tägu zvykol vysedávať vo vani s laptopom v lone. Netušila prečo, ale bolo to tak.
Ostávala jej posledná miestnosť, do ktorej sa ešte nepozrela. Jej pôvodná izba, kde zvykla pobývať niekoľko mesiacov po tom, čo sa presťahovali do Soulu. Mala vtedy ťažké skúšky, zatvárala sa tam na dvadsaťštyri hodín, aby ju Yoongi nerozptyľoval. No odvtedy čo skončila, využívala ju maximálne tak na čítanie kníh a maľovanie. Bolo to, bezpochyby, najtichšie miesto v celom dome.
Nazrela dnu, no okamžite sa na ňu vyrútilo známe karamelové stvorenie. Holly ju vítal skackaním a chvostom priateľsky švihal zo strany na stranu.
Yoongi sa rozvaľoval na jej starej posteli. Privíňal si k sebe staré povliečky a zdalo sa, že čosi objíma. Akonáhle k nemu podišla uvidela, že to bolo oblečenie. Jej starý sveter, ktorý tu zabudla...
Gen si kľakla k posteli a ruka jej vystrelila k jeho čelu. A ozaj mal horúčku. Kropaje potu sa mu kĺzali po spánkoch, nos mal červený a rozdráždený vreckovkami. Gen si veľmi dobre pamätala na to, keď ho zastihla v podobnom chorobnom opantaní po prvýkrát. Bránil sa zubami-nechtami, opovrhoval jej pomocou. Za tých osem rokov bol však on tým, na koho sa nalepil každý bacil v okolí.
„Gen~ssi," akoby sa zrazu z ničoho nič prebral, pery sa mu pohli vo vyslovení jej mena. „Čo tu robíš?"
„Prišla som ťa pozrieť," vyriekla. „Tvoj telefonát ma rozrušil."
„Hm," pomrvil sa na úzkej posteli, „myslím, že korčuľovanie povesím na klinec."
„Súhlasím," usmiala sa. „A prepáč, Yoongi~ssi. To ja som ťa donútila."
„Ešte to môžeš napraviť," vnukol jej nádej, „tým, že mi odpustíš."
„Ak by to bolo také ľahké," hrala sa so svojimi prsteňmi na rukách a povzdychla si. „Lenže nie je. Zajtrajšok snáď prinesie odpovede..."
„A čo dnešok?"
„Môžem tu zostať a postarať sa o teba."
„Gen~ssi..."
„Prečo vlastne spíš tu a ešte aj s mojím svetrom? Veď ho celý dokrčíš," odpoveď však sama dobre poznala.
„A prečo nespíš ty so mnou?"
„Čože?!"
Bolo obdivuhodné, koľko si toho Yoongi dovolil. Najmä za posledné dva dni. Možno predsa len nebolo najmúdrejšie ľutovať ho tým bozkom na líce...
Gen sa nestihla včasne ubrániť ani napriek tomu, že bola skutočnou majsterkou bojových umení.
Stiahol ju k sebe na hegľavú posteľ a miesto jej starých handier obmotal paže okolo jej trupu.
„Čo si myslíš, že robíš?"
„Túlim sa?"
„Ale ja som ti predsa neodpustila!"
„Iba chvíľku, Gen~ssi," prosíkal. „Ešte dve minútky."
„Ani o sekundu viac."
„Rozkaz."
Kupodivu dodržal svoj sľub. Zjavne však podnietený istým strachom, že by mu skutočne zmastila tvár.
Keď konečne zaspal, voľný čas strávila s Hollym. Taktiež Yoongimu pripravila čaj a jej povestnú polievku. Tú zeleninovú bez štipky mäsa, nad ktorou sprvu ohŕňal nos, ale napokon mu zachutila.
Ách, bodaj by sme sa mohli vrátiť späť, Yoongi~ssi. Celkom mi to chýba. Nehovorím, že Soul je škaredé mesto, no Tägu... Tägu malo v sebe akési čaro.
Začula, ako si to niekto lenivými krokmi mieril po schodoch priamo k nej.
Yoongi sa prebral zo svojho poobedného zdriemnutia. Vlasy mu po bokoch odstávali, deka sa mu plietla popod nohy.
„Zacítil som jedlo, a tak som prišiel," pokúsil sa odľahčiť atmosféru na mieste, ktoré ich pred šiestimi dňami surovo rozdelilo. Na mieste, s ktorým sa momentálne spájali viac zlé spomienky ako tie dobré.
„Uvarila som polievku. Pomôže ti zotaviť sa. A aj čaj. Dáš si?"
„Ďakujem."
To jediné zo seba ako-tak vysúkal, zatiaľ čo sa pohotovo načiahla po jeho obľúbenom hrnčeku.
„Lipový med by sme mali mať v špajzi, pokiaľ si ho nevyhodil von oknom."
„Prečo by som to robil?"
„Pri tebe človek nikdy nevie."
„Nevyhodil by som med, za ktorý som zaplatil dvadsaťtisíc wonov."
„Niekedy vieš byť taký lakomý..."
„Na tebe som však nikdy nešetril," a skutočne sa šiel pozrieť do špajze, aby si mohol horkastý čaj osladiť.
„Takže bude zelená polievka."
„Yoongi~ssi, ona sa nevolá zelená, ale-"
„Ja viem, no odjakživa som jej inak nepovedal."
„Áno," nemohla sa ubrániť pred toľkou nostalgiou. Obdobie ich spoznávania, kedy si úplne nerozumeli a učili sa žiť v prítomnosti jeden druhého boli cenné.
Gen sa naňho smutne zadívala, keď si porovnával silu s viečkom od medu.
Ak by si sa mohol opäť vrátiť do tých čias, urobil by si tak, Yoongi~ssi? Aj keby si stratil prítomnosť?
„To, že si dnes prišla... Neporušila si tým dáke sprosté pravidlo?"
„Tvorca sa nepriznáva k podvádzaniu. Tušila som, že na tom budeš zle. Prirodzene som ti chcela pomôcť, veď mi na tebe stále záleží. Osem rokov neviem zahodiť za hlavu, aj keď ty si to zjavne dokázal..."
„Ani raz som neobhájil svoju neveru. Myslel som na teba neprestajne."
„O to je to horšie, nie? Bolo by ľahšie, pokiaľ by si ma nemal pred očami."
„Ja viem," povzdychol si premiešavajúc, po okraj naplnený, hrnček, o ktorý si potom zohrieval studené dlane. „Ak by som ťa celých osem rokov nemiloval, ver, že by sme spolu už neboli, Gen~ssi."
„Prečo vlastne nespíš v spálni?"
„Už to nie je miesto, kam by som sa mohol uchýliť," priznal sa, „v mysli sa mi vynárajú nočné mory. Príšery, čo mi trhajú tupými zubami mäso z kostí. Prenasleduje ma svedomie, Gen~ssi. A je len jedno útočisko, kde si môžem oddýchnuť od tých zjavov v mojej hlave."
„Yoongi~ssi," prestrašene k nemu podišla, „o akých zjaveniach to hovoríš?"
„Ty ich nemôžeš vidieť a som za to vďačný," hrnček vystriedal za jej ruky: „Nechcem, aby si viac trpela..."
„Ale to nie je v poriadku. Prečo si sa mi o tom ani raz nezmienil?" ublížene mu vyčítala. O to intenzívnejšie, lebo v jeho zreniciach dočista vymizla nádej, ktorá tam pred pár dňami ešte plápolala. Toto nebola ľahká téma. Nemohli ju bezočivo ignorovať.
„A čo by to zmenilo, hm? Vrátila by sa ku mne? To sotva," sám rozhodol, akoby bol v dome jediným sudcom. „Ja viem presne ako premýšľaš. Poznám ťa. Toto sú iba moji démoni a ja sa s nimi musím vysporiadať sám."
„Očividne to však nezvládaš. Prosím, Yoongi~ssi, dovoľ mi pomôcť ti. Nesnaž sa ma tentoraz obísť a láskavo pokračuj. Aké ilúzie sa ti premietajú pred očami?"
On sa nanajvýš ustato usmial. Bol to presne ten typ úsmevu, ktorým sa ju usiloval povzbudiť. Vždy môže byť horšie, to z neho sršalo.
„Tie najdesivejšie," odvetil pošepky, ako keby ho mohli obludy skrývajúce sa v tmavých kútoch začuť. Síce sa ich bál, no neutekal pred nimi. Zmieril sa s tým, že sa pre nich raz stane potravou.
„Yoongi~ssi, povedz mi, že za to môže tvoja horúčka."
„Potom by som trpel horúčkou už od narodenia..."
Všimol si ako sa jej vo veľkých očiach formujú slzy.
„Gen~ssi, prosím ťa, neplač. Nemáš najmenší dôvod plakať," pokúšal sa ju utíšiť, no ona nevnímala jeho chlácholivé slová.
Neverila mu ani nos medzi očami. Napriek tomu, že sa javil byť počas predchádzajúcich dní zanietený, zjavne ju oklamal. Jeho únava bola spôsobená tým, že ho naháňali výčitky svedomia a depresia.
Tá depresia tu možno bola už predtým a ty dobre vieš ako bojuje proti bludom, ktoré vidí...
Alkohol. Ten prekliaty alkohol.
„Gen~ssi..."
„Si normálny?!" vyletela po ňom búšiac mu do hrude, vybíjajúc si na ňom tak veškerú zlosť. „Kedy si... Kedy si konečne uvedomíš, ty idiot zasraný, že svojím nezáujmom ubližuješ aj mne? Dobre, nemusí ti na sebe záležať, aj keby malo, no mne hej. Ja ťa milujem, čo to, dočerta, nechápeš? Rozhodol si sa nebojovať proti svojím démonom, lebo si myslíš, že si to zaslúžiš. Nie, nezaslúžiš a pokiaľ som tu ja, tak by si to mal vedieť. Ak by si mi odišiel zo života... Ani si nevieš predstaviť, akú prázdnotu by som mala v srdci. Yoongi~ssi, prosím! Prosím, začni bojovať! Aspoň raz sa vzopri svojmu odvekému nepriateľovi. Bojuj a ak nie kvôli sebe, tak kvôli mne. Nesmieš ma nikdy opustiť, rozumieš? Nemôžeš! Nie takýmto strašným spôsobom!"
Jemu jej výčitky, ostré vety, v ktorých sa odrážala pestrá škála emócií, splývali do jednej veľkej masy. Masy, ktorej nerozumel, ktorá mu bola cudzia, no zároveň tak blízka. Vonku sa po terase zakrádala ďalšia z jeho nočných môr. Zmohol sa na to, aby ju uprene sledoval, ale nedokázal ju vymaniť zo svojej hlavy. Nechal ju naďalej sa vyškierať, vyvaľujúc naňho svoje mŕtvolne biele buľvy.
„Yoongi~ssi," nekompromisne ho potiahla za vlasy, aby prestal pohľadom prepaľovať okná na terasu: „Yoongi~ssi, sľúb mi, že sa nevzdáš. Prosím ťa."
„To nemôžem," zamrmlal naprosto zdrvený osudom, ktorý si sám zapríčinil. „Čo ak to potrebujem, Gen~ssi? Nič iné si nezaslúžim a teba už vonkoncom nie..."
„Prestaň trepať hovadiny, sám tomu neveríš..."
„Možno, ale verím v to, že by po tvojom boku mal stáť niekto lepší. Niekto, kto nebude zbabelec."
Bolo to skutočné? Nachvíľu sa pozastavil, pretože jeho líca zahatalo čosi vrelé. Rinulo si to cestu smerom k jeho brade.
Ja... Plačem?
„Yoongi~ssi, nevzdávaj-"
„Milujem ťa," pohotovo jej schytil tvár do dlaní. „Veľmi ťa milujem, no toto želanie ti nemôžem splniť. Je mi ľúto, že som pre teba nebol dostatočne dobrým priateľom. Starala si sa o mňa a ja som to bral ako samozrejmosť. Obetovala si pre mňa všetko a teraz musím ja obetovať všetko pre teba."
„Aj ja ťa ľúbim, Yoongi~ssi. Ale prestaň s takýmito rečami. Desia ma..." hlasnejšie smoklila snažiac sa priblížiť k jeho tvári, no nedovolil jej to.
„Mrzí ma, že nemôžem o teba bojovať, no týmto ti dávam možnosť krajšej budúcnosti. Hocikto, dokonca aj ten prekliaty Suk Hwan, ti bude lepším partnerom."
„Ani toho najdokonalejšieho partnera by som za teba nevymenila..."
„Prišiel som na to, ako zmeniť čas, Gen~ssi."
„Nie, Yoongi~ssi, ešte si na to neprišiel..."
„Ale áno," ubezpečoval ju. „Čas je relatívny. Nájdi si niekoho lepšieho a s jeho pomocou budeš schopná pretvoriť minulosť aj prítomnosť. Nesmiem dovoliť, aby som ťa stiahol do hlbín, v ktorých sa momentálne sám topím."
„Ty tomu naozaj nerozumieš?" hlas jej náhle zamrel v hrdle, akoby jej ho niekto ukradol. Pravdou však bolo, že jej Yoongi ukradol nielen hlas, no najmä srdce. Čo ukradol, ba jej ho nemilosrdne vyrval z hrude.
„Si jediný muž s ktorým chcem pretvoriť prítomnosť a s ktorým chcem budovať budúcnosť. Neodstrkuj ma od seba, to nie je-"
A potom ju umlčal. Umlčal ju tým jediným možným spôsobom, ktorý v tom momente bol dostatočne účinný. Naposledy, vážne naposledy, chcel zažiť ten neskonale nádherný a oslobodzujúci pocit, čo ho chránil pred nástrahami vlastnej mysle. A ani teraz nebolo výnimkou, že akonáhle medzi ich perami vymanil prebytočný vzduch, pokrútené príšery zmizli. Vyparili sa, akoby vôbec nejestvovali.
Yoongimu odľahlo. Bodaj by to tak bolo naveky, lenže on sa rozhodol potrestať za všetky svoje chyby. On si nezaslúžil dobrý koniec, aj tak bol jeho život dosť svetlý vzhľadom k tomu, akých zverstiev sa dopáchal. A Gen bola najlepšou osobou ktorú kedy spoznal. Iba vďaka nej prežil tak dlho, no ona v jeho prítomnosti pomaličky mrela.
Niečo za niečo, Gen~ssi. Teraz je čas, aby som vyložil na stôl karty.
Yoongi tuhšie stisol viečka a oveľa surovejšie sa natisol na jej slané pery.
„Ja viem, že to nie je správne," oddialil sa od nej s finálnym preslovom, „no ja tiež nie som správny. Ďakujem ti, Gen~ssi, ale musíš odísť. Odíď a osloboď sa odo mňa. My si už viac nepatríme, lebo ja... Ja už patrím niekomu inému."
A Gen, bohužiaľ, presne vedela komu. Po chrbte jej prešli zimomriavky a dala by aj ruku do ohňa za to, že na krátku chvíľu zazrela, ako ho jedno z tých pekelných monštier pevne drží za plecia.
~
hello guys!
what else can I say?
surprised? 👀
me too...
anyway, pokojne ma prizabite, pokojne sa tu vyplačte... do what you need, it's your business ^^
ja len dodám, že som na túto časť nemala toľko času ako na ostatné, ale chcela som vám ju dopriať ako taký menší darček k Silvestru. takže sa opsravedlnujem za možné preklepy a chybičky TT
stay strong and patient!
sga. ( ꈍᴗꈍ)
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top