✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Deň, kedy Gen konečne uvidela tú prekliatu budovu nemocnice poslednýkrát, bol pre ňu vykúpením. Považovala to za akúsi symboliku, že všetko zlé, čo sa dosiaľ udialo, zostane za tými bielymi stenami už naveky pochované. Verila, že s Yoongim môžu začať odznova. Teda nie úplne odznova, ale aspoň s osvieženými myšlienkami.

Spolu, ruka v ruke, kráčali bočnou uličkou, kde sa neponevieralo až toľko ľudí. Tí by boli pre Yoongiho iba zbytočným rozptýlením a kvôli nim by mohol stratiť ako-takú orientáciu.

Keď k nemu vzhliadla, zakaždým jej úzkosť stiahla žalúdok a v očiach ju zaštípali slzy.

Žiť s pocitom, že Yoongi už pravdepodobne nikdy neuvidí jej tvár a ani okolitý svet, ju desilo.

Usmieval sa. Možno v tú osudovú noc musel zaplatiť za svoje prehrešky privysokú daň. Nakoniec sa s ňou však zmieril a prijal ju ako svoju nemennú súčasť. A to bolo niečo nesmierne obdivuhodné.

Často o sebe vravíš, že nie si silný človek. No ja si nie som istá, či by som sa sama dokázala prehrýzť cez takú bolesť ako ty. Nevidieť? Ako sa len musíš cítiť? Vieš tak dobre skrývať svoje pocity... Alebo si nad tým skutočne nelámeš hlavu? Prečo by si aj? Nad niečím, čo nemožno zmeniť...

Doktori Yoongiho prepustili hneď ako sa zlepšil jeho stav. A nielen ten fyzický, ale aj psychický. Čím dlhšie pobudol medzi múrmi svojej skromnej izby, tým sa javil byť silnejší. Takmer, ako keby sa vrátil ten starý dobrý Min Yoongi.

„Povedz mi," vyzval ju opatrne. „Čo je také fascinujúce na mojej tvári, keď z nej nemôžeš spustiť oči?"

„A nepovedz nejaké tie otrepané gýče typu, že sa miluješ dívať na moju tvár, pretože je krajšia než západ slnka za letného večera..."

„Yoongi, prosím ťa. Ty si ten najškaredší muž, ktorý mi ukradol srdce. Takže si nemažme med okolo úst," odvetila so smiechom.

„Myslím, že som došla k záveru..."

„Naozaj?"

„Podľa mňa si z nás dvoch ty ten silnejší."

Yoongi len záporne kýval hlavou, avšak kútiky úst sa mu vytáčali nahor.

Pravdaže, Min Yoongi. Ty so mnou nemôžeš ani raz súhlasiť, čo?

„Ty si zostala aj vtedy, keď som ti ublížil. A nie raz, ale opätovne. Možno to bolo správne riešenie, no ja som si uvedomil, že nie som schopný žiť bez tvojej prítomnosti. A i keď by som bol schopný obetovať svoj život pre tvoje vlastné šťastie, skrátka to tak osud nechcel. Ak by to bolo v tvojich rukách, tiež by si ma nenechala urobiť to. Radšej by si sa trápila so mnou, než slobodne odletela za niekým, kto za to fakt stojí. Preto si myslím, že si silná. Rozhodne preto, lebo som ti nič nezľahčoval a v tej nemocnici si mi neustále bola k dispozícii. A to je to skutočné hrdinstvo, Gen~ssi."

Svoj monológ zakončil o dosť mäkkším tónom. Odznievala v ňom ako pokora, tak aj neopísateľná vďaka. Iba kvôli Gen dokázal nájsť správnu cestu a iba kvôli nej tu teraz s ňou kráčal po uliciach zimného Soulu.

„Prosím ťa, neobracaj všetko na hrdinstvo," poznamenala chladne, pretože si pevne stála za svojím. Ani jeden z nich by tu predsa nestál v takejto podobe a s takýmto zmýšľaním, ak by sa navzájom neovplyvnili.

„Vieš čo je zaujímavé?" Opýtala sa, pretože ju táto myšlienka zvnútra zožierala už nejaký čas.

„Čo také?"

„Keď sme sa po prvýkrát stretli v Tokiu, nedokázali sme spolu komunikovať. Teda zvládli sme to, ale nebolo to plynulé a museli sme si hľadať iné cestičky. Lenže naša komunikácia prestala fungovať najmä v posledných mesiacoch, keď už obaja ovládame náš spoločný jazyk. No nie je to smiešne? Nie je to dychberúce? Nie je to všetko ironické?"

„Hádam je to o tom, že keď niečo z dlhodobého hľadiska vlastníš, berieš to ako samozrejmosť. Ja som tak tvoju prítomnosť taktiež vnímal a bola to obrovská chyba. Takéhoto pochybenia sa však dopúšťajú všetci, pretože nevzniká podvedome. Stereotyp je náš veľký nepriateľ, nad ktorým sa ťažko vyhráva. V Tokiu to bola celkom iná situácia," mudroval.

„Bál som sa, že ťa už neuvidím a stratím ťa ešte skôr, než ťa stihnem spoznať."

„Padol si mi na balkón," spomínala si, „pamätám si tvoju beznádej, no stále neviem jej pravý dôvod."

„Pretože ten dôvod už nie je viac dôležitý."

„Mohol by si mi to predsa povedať. Po toľkých rokoch je to už snáď jedno, nie?"

„Keďže na tom nezáleží, neoplatí sa v minulosti rýpať. Nechajme ju takú aká je, pretože zmeniť ju je nemožné. Dosť mi dala zabrať zmena v našom vzťahu, na nejaký čas by som si chcel vziať dovolenku..."

Gen sa musela uškrnúť nad jeho slovami. Dovolenka? Tú si mal v nemocnici, či sa mýlim? A čo za príbeh sa skrýva v tom auguste, keď mi to nemôžeš prezradiť, hm?

„Mimochodom, Suk Hwan bol zlatý a zašiel k Hoseokovi, aby vyzdvihol Min Hollyho. Vedel, že nepôjdeme taxíkom, ale pešo, a tak nám chcel uľahčiť situáciu ako sa len dá. No nie je to od neho milé?"

Suk Hwan. Že ty sa nikdy neprestaneš chvastať pred mojou Gen?

„Stačí, keď skončíme k Suk Hwanovi, vezmeme batožinu a Hollyho, a potom pôjdeme domov?"

„Áno, presne tak."

No Gen stále desila predstava, že v tom dome bude musieť prečkať ďalšiu dlhú noc. Najmä po tom, aké zlé udalosti sa za tými chladnými stenami udiali. Momentálne sa nad tým tmavým domom rozhostilo akési pochmúrne zlostné šero, ktoré nie a nie ustúpiť. Obávala sa, že keď tam ostanú, Yoongiho problémy sa prinavrátia.

Našťastie netrvalo dlho, kým sa dostali ku Suk Hwanovmu domu. No už teraz si veľmi detailne vedela predstaviť, ako im otvorí dvere s červeným nosom a uslzenými očami.

Tá tvoja zákerná alergia Hwanie... Snáď si v poriadku.

Robil pre ňu veľa. Viac než si zaslúžila a rozhodne viac, než mu mohla sama dať.

Jediné šťastie, ktoré postretlo Min Yoongiho bolo, že už asi do smrti neuvidí tú dokonalú tváričku Suk Hwana. Nanajvýš mu stačilo počuť jeho sladký hlas na to, aby sa mu zježili všetky chĺpky na šiji.

„Suk Hwanie!" Počul, ako jej bunda zavadila o tú jeho v priateľskom objatí. Musel si to priznať - trošku naňho žiarlil.

Keby mu oči dovolili, sám by sa presvedčil o tom, že Suk Hwanova roztomilá tvárička bola zamestnaná vyčínaním jeho alergie. Tým, že sa obetoval kvôli Gen, si sám privodil migrény, rozsiahle opuchy, slzenie zraku, nehovoriac o jeho nadmernej spotrebe vreckoviek.

„Vyzeráš o dosť zdravšie," podotkol pri pohľade na Gen, ktorú si prezeral, ako keby spolu neboli celú večnosť. A pritom od ich posledného stretnutia ubehol sotva týždeň.

Avšak Suk Hwan nebol až tak ďaleko od pravdy. Gen naozaj začala hýriť optimizmom. Bol rád za príchod starej dobrej Gen, ktorú spoznal vtedy v Tägu.

„Škoda, že ja to isté nemôžem povedať o tebe," len sťažka sa jej darilo potláčať v sebe chichot, nakoľko jeho opuchnutá tvár pripomínala nepodarený ryžový koláčik.

„Hwanie, vážne budeš v pohode?" Chcela sa uistiť.

„O mňa sa neboj," jemne odohnal jej ruku, ktorá sa chcela dotknúť jeho červeného líca, pretože dráždiť Min Yoongiho, by bolo to posledné, po čom by dnes túžil. Už i tak na sebe cítil jeho prenikavé zazeranie.

Azda by bolo múdrejšie, ak by sme sa už konečne porozprávali, no nie?

Suk Hwanovi detské škriepenie s Yoongim iba prekážalo. Najmä mu vadil fakt, že aj po toľkých rokoch si stále zadubene myslel, že mu chce prebrať Gen. Nie, nebola to pravda. Veď Suk Hwan bol ešte tým, čo sa usiloval o to, aby s Yoongim zostala.

Poďme zakopať vojnovú sekeru, čo ty na to, Yoongi?

Gen so Suk Hwanom dotrepali batožinu až na verandu.

✧ [ʏᴏᴏɴɢɪ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Nebyť náhody, že si Gen zabudla vo svojej provizórnej izbe hnedú ceruzku na oči, hádam by sa mu vhodná situácia nenaskytla.

„Môžeme sa porozprávať?" Pokúsil sa načať konverzáciu čo najviac neutrálnou otázkou, ktorá Min Yoongiho nemohla nijako vyprovokovať. Teda, aspoň si to myslel.

A predsa zatínal ruky v päste a hrýzol si vnútornú stranu líc. Aký neskutočný odpor sa v ňom nahromadil za celé tie roky?

„Netuším, kedy toto divadlo vlastne začalo, či to bolo ešte v Tägu alebo až v Soule, ale mňa to už prestáva baviť," šiel rovno na vec, nakoľko sa mu nepodarilo o navodenie pohodovej atmosféry. Yoongiho zarytosť úspešne sabotovala každý Suk Hwanov pokus.

„Správame sa ako malé deti na pieskovisku. Tebe to snáď neprekáža, Min Yoongi? Tá naša vzájomná nevraživosť?" Pýtal sa, nepovoľujúc vo svojom náruživom prejave, „jediné, čo spolu zdieľame, je naša sympatia voči konkrétnej žene. A aj keď som to vyhlásil bezmála už miliónkrát, stále sa predo mnou hráš na hluchého. Ja som ti Gen nikdy nechcel odoprieť, nechcel som si ju ukrátiť pre seba. Všetko, čo robím, pramení z nášho skvelého priateľstva a-"

Yoongi pozdvihol ruku, aby naznačil Suk Hwanovi time-out. Z jeho hlasu mu nepríjemne rezonovalo v hlave a o jeho objasnenia už vonkoncom nejavil záujem.

Priahol len po tom, aby držal jazyk za zubami.

„Ďakujem, že si sa postaral o Gen," ledva sa mu táto veta predrala z hrdla von.

„Čože?"

„Keď som zlyhal, zostal si pri nej. Vážim si, že si na ňu dohliadal, aj keď ťa fakt nemám rád," pokrčil nad Suk Hwanom nosom, no jeho preafektované gesto bolo výrazne strojené.

Suk Hwan neveril vlastným ušiam. Skutočne vyšli tieto slová z úst večne mrzutého Min Yoongiho? Napriek jeho zháčeniu v hlase si ctil tejto ohromnej poklony, keďže doteraz po sebe iba potíšku zahlídali.

„A taktiež ti ďakujem za Hollyho," tú poslednú vetu vďaky zašomral tak nezrozumiteľne, že z toho započul iba meno jeho psa. Yoongi sa necítil najlepšie; byť milý k Suk Hwanovi mu dávalo poriadne zabrať.

Spomenul si na tú malú pojašenosť plnú kučeravej srsti, ktoré bude zo sedačky tepovať ešte dva mesiace. Útlymi prstami si prešiel v hustých červených vlasoch.

„Kedykoľvek, ale radšej už nikdy."

Yoongi sa sprisahanecky usmial. Za túto krátku poznámku si uňho nazbieral zopár plusových bodov. Skôr než stihli ukončiť konverzáciu, Gen sa objavila medzi dverami náramne spokojná, že našla svoju stratenú ceruzku.

„Môžeme vyraziť," vyriekla, no samej sa jej nechcelo do toho otrasného tmavého domu, kde Yoongiho strašili prízraky.

„Och, prerušila som váš rozhovor?"

Naozaj sa spolu bavili? Bez toho, aby si skočili do vlasov? Dnešok je vskutku zázračný...

„Nie, to vôbec nie," Suk Hwan sa ošíval a prestupoval z nohy na nohu.

„No tak fajn," Gen zmätene pomykala plecami, pretože ich reči ju ani prinajmenšom nepresvedčili. Narovnala si tašku a na rozlúčku sa ešte tuho objala s jej drahým Hwaniem.

„Drž sa. Dúfam, že ti tá alergia čoskoro ustúpi. Teraz vás už nechám osamote, ak ste preberali niečo "dôležité," či nebodaj "nevhodné ženskej prítomnosti." Yoongi, počkám ťa opodiaľ."

„Gen má rozhodne na lepších priateľov," Yoongi si v tomto prípade nemohol dať servítku pred ústa, no dodal, „ale asi taký príšerný nebudeš."

Otvorene povedz, že žiarliš, Min Yoongi.

„Od teba si to fakt cením," Suk Hwan si založil ruky na hrudi a nenápadne odbočil pohľadom k čiernemu autu, v ktorom sa Gen maznala s Hollym.

„Ak jej však ešte raz ublížiš, alebo jej nebodaj zlomíš srdce, zostane u mňa navždy. Pre jej vlastné dobro."

Yoongimu trhalo perami. Na jednej strane by Suk Hwanovi jednu vrazil, no to by ho najskôr musel vidieť.

„Budem na to myslieť," prikývol a, na počudovanie, vystrel k Suk Hwanovi dlaň, aby naveky pochovali nezmyselné spory.

Suk Hwan si s ním nakoniec potriasol.

„Mám ťa odprevadiť k autu?"

„Som slepý, nie hlúpy. Cestu nájdem aj sám," odvážne odcekol, no akonáhle vykročil po schodoch, ktoré pokrývala vrstva tenkej poľadovice, takmer zletel na zem. Nebyť, pravdaže, Suk Hwana, ktorý s tým vopred rátal.

„O tom nepochybujem, Yoongi. No aj tak som sa chcel Gen ešte na niečo opýtať, takže..."

Takže šiel s ním, i keď to priamo nepovedal, pretože by tým naštrbil Yoongiho ego. Bezmocnosť, ktorú prinášala jeho nová diagnóza, bola preňho skutočne zdrvujúca. Suk Hwan sa mu však pokúsil pomôcť čo najmenej očividným spôsobom. A to si, aj keď to otvorene nepriznal, veľmi vážil.

~

hello guys! ( '◡‿ゝ◡')

opäť vás vítam pri novej časti Paper Airplanes. minule som sa k vám prihovárala z môjho výletu do Senca, tentoraz som mala zájsť do Modry (ale autobus sa rozhodol, že nepríde a mne už omŕzala prdel :')). takže som Ľudovíta odložila na inokedy a zamierila do kaviarne mého mládí. jk, zvykla som sem chodiť zo školy a chcela som si pripomenúť staré zlaté časy. pri mojej bývalej škole krásne rozkvitajú sakury, prechádzať sa popod ich púdrové kvety patrí medzi highlighty môjho dňa. no ale späť ku kaviarni. kedysi bývala gýčovejšia a taká... rokoková, hehe. no kávu mali celkom obstojnú. bohužiaľ, mali. no aj pri kyslom kapučínku som bola odhodlaná dokončiť túto kapitolu.

konečne sme mali menší bro bonding medzi hwaniem a yoongim, hehe. i like them actually, mohli by sa stretávať častejšie, nemyslíte?

okrem toho vám dávam do pozornosti knižku Nowhere girls. pokiaľ vás zaujíma feminizmus, kultúra znásilnenia alebo aj lgbt+ komunita, odporúčam všetkými desiatimi. kniha sa venuje rôznym témam, rovnako dôležitými pre mladých ľudí a aj citlivejšie časti podáva autorka veľmi decentne. nie je to úplne ľahké čítanie, ale rozhodne hodné pozornosti.

pre dnešok je to vše, uvidíme sa nabudúce.

drink good coffee, read, vibe and be positive!

sga. ( ꈍᴗꈍ)