✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen neprítomne civela na mastnú žemľu vo svojich rukách. Ešte sa jej stále triasli po tom, čo prežila menšie adrenalínové dobrodružstvo. O tom, že by ju Yoongi vystavil podobnému nebezpečenstvu sa jej ani nesnívalo.

On, narozdiel od Gen, nezostal iba pri prezeraní si jedla. Jeho žalúdok už kvílil od hladu.
Sladké pečivo, grilované mäso, sýte dressingy, roztavený čedar... Čo viac si mohol človek priať?

„Neješ," všimol si, „prešla ťa chuť?"

„Prečo si to urobil, Yoongi~ssi? Prečo si nás zatiahol do tej štvrte?"

Odpoveď bola zrejmá.

„Nuž, aj na miestach, ktoré sú najväčšmi zanedbané či zdevastované, môže vykvitnúť kvet. Ako symbol nádeje, ktorý sa nedá odoprieť."

Hráš mi na city poéziou? Yoongi~ssi, to vôbec nie je tvoj štýl...

„Bolo to riskantné..."

„Celý tento týždeň je riskantný," oponoval jej pomedzi jednotlivé sústa. „Pre mňa aspoň určite. Ak by som neriskoval, nemal by som šancu vrátiť čas. A ja ťa potrebujem..."

To hovoríš stále.

Gen nešikovne skladala zo servítky origami. Na konci sa však rozpadoli a nezostalo z nich nič iné, než pôvodný pohúžvaný kus papiera. Celkom ako Yoongiho myseľ. Pokúšala sa ho naviesť k iným myšlienkam, snažila sa mu vštiepiť do hlavy veci, ktoré jej prekážali, no naostatok boli stále na začiatku.

Na city jej nehrali žiadne sladké frázy, nemohol ju ovplyvniť ani milými pozornosťami. Yoongi si rýchlo uvedomil, že toto nie je cesta, ktorou by sa mal najbližšie dni uberať.

„Bol som idol, ktorý sa v očiach mnohých správal povýšenecky. Viem to. Všímal som si okolie, v ktorom som sa pohyboval. Taktiež viem, čo si o mne druhí myslia. Tebe to azda nikdy neprišlo na um, alebo možno aj áno, ale nebrala si si to k srdcu. Myslím, že posledné mesiace si na mňa pozerala tak, ako sa na mňa počas môjho výslnia pozerali tí, ktorí sa neunúvali spoznať ma. Ako na zazobaného, bezcitného nafúkanca, ktorý by si luxusné pokrmy spomedzi zubov vyškrabkával zlatým špáradlom."

„Nie si zazobanec," ohradila sa Gen, „a i keď moja nenávisť vzrástla, toto by som o tebe jakživ nepovedala. Yoongi~ssi, tentoraz mi krivdíš..."

„Azda som spochybil, ale dnes som ti chcel ukázať pravý opak. Viem byť štedrý, viem byť láskavý aj pozorný voči ľuďom, ktorí sú slabí a zaslúžia si pomoc. Lenže kdesi na rázcestí som zabudol, že taký istý postoj by som mal zaujímať k človeku, ktorý mi svoju lásku nezištne odovzdával po celé tie roky."

Chcela sa do konverzácie zapojiť, ale hlas jej zamrel v hrdle.

„Ja som nikdy nechcela žiadne šperky ani kabelky, drahé topánky. Túžila som len po jedinom, Yoongi~ssi..."

„... Po mojej náklonnosti," doplnil ju trpko, „ja viem."

„A preto sme tu," upustila z ruky žemľu.

Obaja zrazu prestali byť akosi výreční, radšej sa pobrali do vlastných svetov, kde bolo všetko v najlepšom poriadku a oni boli opäť šťastní. Ako veľmi si želali, aby svoje predstavy mohli pretaviť do každodennej reality.

Gen nepochybovala o jeho veľkom srdci, no ich komunikácia zapríčinila mnohé nedorozumenia. Možno, ak by obaja popracovali na rozhovoroch a vzájomných pocitoch, k nevere by, hádam, ani nedošlo.

„Si dobrý človek, Yoongi~ssi," vyslovila, „ale si otrasný v socializácii."

„Tak ma nauč."

„Mám ťa učiť? Ako?"

„Nauč ma rozprávať sa s tvojím srdcom."

„To by moje srdce, v prvom rade, muselo mať jazyk..."

~

Nasledujúceho dňa sa doobeda stretli v meste. Yoongi jej síce povedal, kde má naňho počkať, ale nezmienil sa o dnešnom programe. Tretí deň prišiel svižne. Už mu nezostávalo toľko času, no určite v rukáve schovával moment prekvapenia. Do noci rozmýšľala nad tým, čo bude program zahŕňať, ale netrúfla si hádať. Mohlo to byť niečo špeciálne či azda niečo jednoduché? Snáď to nebude nebezpečné ako včera...

„Dobré ráno, Gen~ssi," svet, ktorý sa jej mihal pred očami bol znenazdajky zahmlený cudzími dlaňami.

„Čo to zasa vystrájaš?" oborila sa naňho.

„Ako som sem šiel, v parku som zazrel mladých ľudí, ktorí sa správali podobne. Ten chalan podišiel zozadu k dievčaťu a zakryl jej oči. Ona sa, na rozdiel od teba, však smiala."

„To je milé," podotkla, „ale od teba rozhodne nie. Nemusíš sa hrať na poblázneného tínedžera, Yoongi~ssi," vymotala sa spod jeho rúk.

Po prvýkrát za dlhý čas ho videla akosi zvláštne oblečeného. Tú žiarivú mikinu si na ňom naposledy všimla, keď sa promenádovali naprieč Tägu pred piatimi rokmi. To, že by sa dobrovoľne nasúkal do niečoho, čo priťahovalo pozornosť už zdiaľky, jej prišlo čudné.

„Vystúpil si zo svojej komfortnej zóny?"

„Raz si povedala, že sa ti páči."

„Chcel si na mňa zapôsobiť?"

„Ani nie," pomykal plecami, „ale pokazila sa mi práčka."

„Len tak z ničoho nič?"

„Aj to sa stáva, Gen~ssi."

„Tak dobre," poupravila si svoju baretku, „kam pôjdeme?"

„Tam, kde sme sa po prvýkrát stretli."

„Do Tokia?"

„Do kaviarne," poopravil ju. „Jedna je hneď za rohom. Dúfam, že tentoraz tvoj mobil nerozbijem..."

A či chcela a či nie, znova jej pri tých dávnych spomienkach na augustové Japonsko zabrnela šija.

Kaviareň, ktorú vybral, bola zastrčená v bočnej uličke, kde by si svojich priaznivcom získala veruže ťažko. Neupútala ani svojimi minimalistickými prvkami, po skromnom interiéri sa ponevierali chuchvalce prachu. Takých kaviarní bolo v Soule habadej. Ba aj krajších, no Yoongi si vybral práve túto.

Túto, ktorej položky menu sa dali spočítať na jednej ruke. Žiadna juhoamerická káva filtrovaná cez kryštáliky zlata, žiadne orechové varianty mlieka. Nič, čo by mladých prilákalo. A čerešnička na torte, nijaká wifi.

„Toto je najhorší podnik v meste," zašepkala za chrbtom čašníka, ktorý obsluhoval vedľajší stôl, „aspoň pre väčšinu."

„A pre teba?"

„Dokonalé. Vieš, že mám rada takéto miesta."

„Sú ideálne na kreslenie, všakže?"

„Už ste si vybrali?" ich nádejný rozhovor prerušil čašník. Jeho úzke oči blúdili po nových zákazníkoch, ako keby nemohli uveriť, že sa sem uchýlil niekto pod hranicou šesťdesiatpäť rokov. Notes mal poctivo pripravený a prstami mu podvedome mykalo.

Yoongi pozrel na Gen.

„Ja si dám kapučíno."

„Pre mňa americano."

„Bude to všetko?"

„Áno."

Gen by si za normálnych okolností vypýtala affogato, no vzhľadom na obmedzený rozpis nápojov predpokladala, že najbližšie k affogatu bude mať kapučíno.

„Toto si si zabudla doma," z objemného vrecka mikiny vytiahol známy blok viazaný v čiernej koži. Ten skicár si prešiel už mnohými pohromami, raz jej padol do kaluže, potom naňho vyliala svoj obľúbený malinový čaj a naposledy sa na ňom usadili pozostatky karamelovej zmrzliny.

„Naozaj?" sama bola prekvapená. Pamätala si, že tú noc odchádzala rozzúrená a oslepená valiacimi sa vodopádmi sĺz, no ani vo sne by jej nenapadlo, že by pozabudla na takú podstatnú súčasť jej života. Posledné dni boli pre ňu náročné, väčšinu preplakala v posteli a vankúšové návleky musel Suk Hwan furt zvliekať.

„Viem, že neznášaš, keď si v ňom listujem, ale..." odmlčal sa a bruškom palca prešiel po koženej väzbe, „nemohol som odolať a ty si ma po prvýkrát nemohla zastaviť."

„Yoongi~ssi, ako sa opovažuješ-"

„Možno som hlúpy, ale nikdy by mi nenapadlo, že by si práve mnou zaplnila svoj skicár. Myslel som, že kreslíš iba architektúru a niekedy to, čo ťa zaujme, lenže... Na každej druhej strane som ja. Neviem, odkiaľ si splašila predlohy, no sú úžasné. Je to krásne. Teda až na jeden dôležitý fakt..."

„Osoba na nich nie je krásna," na jazyku sa jej automaticky vybavili tieto slová, tak typické pre ich prvé stretnutie v Japonsku.

„Presne tak."

„Mojimi predlohami bola realita. Pozorovala som ťa. Teda nie okato, lebo si si ma dosiaľ nevšimol, ale ja zbožňujem... Teda zbožňovala som, keď som mala správnu príležitosť nakresliť ťa. Nikdy som ti o tom nepovedala, no teraz to už vieš. Ak by si si prezeral moje predchádzajúce skicáre, našiel by si tam omnoho viac náčrtov."

„Prečo?"

„Lebo..." hľadať správne slová bolo občas o dosť zložitejšie, ako odhodlať sa neverbálne, „milovala som ťa. A zakaždým, keď som šla do Tägu za tvojimi rodičmi, alebo si neprišiel domov kvôli práci, prezerala som si kresby, aby som si navždy zapamätala tvoju tvár. Aby som sa uistila, že jedného dňa sa vrátiš alebo ja sa vrátim ku tebe. Niekedy som s tými kresbami aj spávala... Aké zahanbujúce, že?"

„To fakt?"

Gen netušila ako sa dostať z tejto pasce, a tak sa načiahla po svojom vlastníctve. Prstom ukázala na maličký náčrt, ktorý vznikol ešte na začiatku júna: „Vidíš? Toho dňa sa ti pokazilo auto a rozhodol si sa, že predtým ako zavoláš do servisu, pozrieš sa na ten problém sám. Sedela som pri dverách a kreslila som, ako sa skláňaš nad kapotou."

„Bol to otrasný deň..."

„Ale pekná spomienka."

„Možno pre teba. Vtedy som za tú opravu vysolil cez miliónov wonov!"

Gen sa pousmiala.

„S dovolením," zahundral prichádzajúci čašník, pretože sa Gen zapierala lakťami o okrúhly stolík. Akonáhle mu uvoľnila priestor, podsunul jej pod nos aromatickú kávu.

„Prečo sme spolu vlastne prestali chodiť von? Prečo sme prestali navštevovať podobné podniky?" kládol si jednu otázku za druhou.

„Čo ja viem," pomykala plecam. „Bol si priveľmi zažratý do svojej práce..."

„Je pozoruhudné, že náš vzťah vydržal do súčasnosti, nie?" sám nenabral dostatok odvahy na to, aby sa jej díval do očí. „Keď počúvam iných ako si vážia svoje priateľky, pripadám si ako sebecký idiot. Pochopil som, že si ťa nezaslúžim, ale ja sa chcem zmeniť. Sľúbil som, že nebudem ako Guido a aj keď som ti nevzal umenie, vzal som ti srdce. A to je omnoho horší zločin, Gen~ssi..."

„Bol by horší, ak by si si to neuvedomil. Ver mi."

Hnevala sa, to áno, ale Yoongi sa jej tu citovo zosypal. Alebo nie zosypal, skôr vyznal. A s otvorenosťou zápasil hádam odjakživa, keďže jeho vernými spoločníkmi boli prevážne štyri biele steny.

Rýchlo uchopila svoj skicár, vytiahla z tašky ceruzku, ktorú nosila pre každý možný prípad a zo dva razy si odchlipla z horkého kapučína.

„Chystáš sa kresliť?"

„Uhádol si."

„A čo konkrétne?"

„Konkrétne teba."

„Mňa?" zarazil sa, „prečo by si to robila?"

„Prvýkrát som ťa kreslila v Tokiu, tak prečo si to nezopakovať?"

„Dôvod?"

„Predtým sa ti kresba, ktorú so vytvorila, nepáčila, pretože sa ti nepáčil človek, ktorého zobrazovala. No ja som povedala, že ťa vidím odlišne. Nazdávam sa, že je správny čas, aby som ťa opäť nakreslila. Tentoraz poriadne. Takže sa vystri a nemrač sa. Hlavne buď prirodzený."

Yoongi sedel ako päť peňazí, snažil sa nehrbiť a nehrať sa s háčkovaným obrusom, čo nervózne žmolil. Chladný pohľad Gen, ktorá skúmala sebamenšiu nedokonalosť jeho výrazu, ho privádzal do šialenstva a rozpakov.

Po približne hodine prestala ceruzou kmitať po papieri. Chvíľu si obzerala dielo, ktoré vytvorila. Následne skicár obrátila k nemu. Mohol mu čeliť zoči-voči. Človek, ktorého stvorila, sa naňho vôbec neponášal. Usmieval sa, v rukách stískal žltú kyticu ľubovníka. V očiach sa mu odrážala neha. Akoby ho zastihol lejak, vlasy sa mu lepili na spánky a zo šálky na stole sa ku stropu zvíjali kúdoly pary.

„Spýtal by som sa, kto to je-"

„Agust."

„Agust," zopakoval so zatajeným dychom. Pichlo ho pri srdci. Pamätal si, ako ho oslovovala počas prvého dňa, čo sa spoznali. Všetko mu začalo dávať zmysel. Nakreslila Agusta a nie Yoongiho. Nakreslila toho, do koho sa po prvýkrát zamilovala. Toho dotyčného vtedy skutočne zastihol lejak. Čo však znamenal ten kvet? Na ten si nespomínal.

„Ľubovník je liečivá bylina, Yoongi~ssi," prezradila mu šeptom, akoby sa mu zdôverovala s obrovským tajomstvom, „napomáha pri boji s depresiami, so strachom aj úzkosťami. Keď sme sa vtedy stretli v tokijskej kaviarni, sprevádzal ťa strach. Strach z toho, že ťa nájdu, strach z toho, že nebudeš schopný napraviť svoje chyby. No i strach zo samého seba."

„Ale ja sa usmievam..."

„Áno, pretože sa pozeráš na osobu, ktorá ťa z tohto stavu dokázala vyslobodiť."

„Takže sa pozerám na teba."

„Nie, Yoongi~ssi," tajuplne sa jej nadvihli kútiky úst, „pozeráš sa na seba. To je odpoveď na otázku, ktorú si kladieš. Nevieš sa vysporiadať s vlastnými démonmi. Vždy ti to robilo značné problémy. Teraz ti síce napoviem, ale len raz," naklonila sa k nemu bližšie, aby zreteľnejšie počul jej zvučný zamatový hlas: „Najskôr sa pokús sústrediť na to, ako si získať seba."

~

hello guys!

čo vám ako prvé napadlo, pri názve hipericium perforatum? žeby aj náš tajuplný ľubovník? 👀

dúfam, že dnešnú časť ospravedlníte, ale mám tak trošku zas naponáhlo :') do sviatkov to už asi lepšie nebude, ale musíme pracovať s tým čo máme...

stay patient, in christmas mood and be kind to yourself! ❤️

sga. ( ꈍᴗꈍ)