✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen už ani nerátala, koľko sĺz za posledné dva dni vyronila. Pri každom ďalšom náreku ju nepríjemne pálili oči. Snažila sa dovolať Ember, ktorej by sa mohla vyžalovať s jedným z najväčších problémov svojho doterajšieho života, no ne updvíhala.

Tešila sa na piatok. Aj keď slovo tešiť sa nebolo práve tým najvhodnejším. Aspoň by však vypadla z domu a stretla sa s kamoškami. Určite ju pochopia, poľutujú, dajú jej za pravdu, že jej odchod bol správnym krokom. No bol? Hoci nenávidela Min Yoongiho, stále sa jej za ním cnelo. Sedem rokov je priveľa na to, aby ich človek len tak zahodil za hlavu.

Mobil jej vedľa postele zavibroval. Nemusela sa ani pozrieť na obrazovku, hneď vedela kto to je. Yoongi ju bombardoval telefonátmi už od minulej noci a svoju nádej nestrácal ani po štyridsiatich nevydarených pokusoch.

„Prečo mi nedáš pokoj?" pritisla si vankúš na tvár. Čosi ju nutkalo prijať hovor, aby naňho mohla nakričať a povedať mu, aký sa z neho vykľul kretén. A predovšetkým, aký kretén je ona sama. Ona, ktorá mu na to divadielko skočila. Čo keď jej okolo úst mazal med? Mal ju vôbec niekedy rád? Úprimne rád? Čo ak si počas celých rokov užíval za jej chrbtom s inými ženami? Takáto myšlienka jej zovrela srdce.

„Gen?" dvere od hosťovskej izby, ktorú od včerajška okupovala, sa pootvorili. V nich stál jeden z mála mužov, ktorý ju ešte nestihol sklamať - Suk Hwan.

„Hwanie, nechaj ma osamote, prosím. Nechcem sa o tom rozprávať..."

Už niekoľký raz sa s ňou pokúšal nadviazať rozhovor o jej zármutku, avšak stále sa vykrúcala.

„Kým chceš u mňa bývať, musíš mi objasniť presný dôvod, ktorý ťa sem dohnal."

Ubolene po ňom zagánila. Suk Hwan postrádal empatiu. Ani Yoongi žiadnu nemá... Letmo si spomínala na časy, kedy na Suk Hwana žiarlil. Považoval ho za jej nápadníka.

„Dohnal ma sem Yoongi."

„Áno, ja viem, no... Ako to chceš ďalej riešiť?"

„Ďalej? Hwanie, on pochoval všetku nádej s činom, ktorý spáchal. Ja sa k nemu už nevrátim. Nikdy."

„Nikdy? Si si istá, že to nepreháňaš, Gen? Veď vieš, chyby sa stávajú a ak by ste si to vyrozprávali, tak-"

„Jedine, ak by dokázal zvrátiť čas," prerušila ho rázne. „Neviem, koľko neúspešných vzťahov máš za sebou ty, ale ja ich mám celú zbierku."

Spomínala si na Guida, ktorý jej neukradol iba srdce, no aj sny. Jej tvorbu, jej dôveru... Všetko. Po jeho odchode si povedala, že viac nedopustí, aby jej niekto znova pošľapal dušu. Nanešťastie sa to Yoongimu prepieklo.

Suk Hwan si povzdychol. Poznali sa síce dlho, no ani zďaleka o nej nevedel všetko. Nepredpokladal, že dnešok niečo zmení, ale aj tak mal potrebu urobiť jej láskavosť.

„Možno si pre tento svet príliš dobrá," zamyslel sa držiac ju vo svojom náručí. Gen sa neubránila ďalším slzám a smoklila mu do trička.

„Alebo som príliš hlúpa na to, aby sa som sa poučila zo svojich chýb..." dodala, keďže to bola prijateľnejšia teória. Vo svojich skoro tridsiatych rokoch ešte nenatrafila na človeka, ktorý by jej bol dokonalým odrazom. Keď si pomyslela na Viu s Namjoonom, ktorí k sebe pasovali akoby boli jeden druhému predurčení, bolo jej smutno. S Anoki a Hoseokom to bolo rovnaké, Soa a Seokjin sa dopĺňali dokonca aj v trápnych vtipoch.

Lenže Gen si nespomínala na to, kedy by jej Yoongi zaželal pekné ráno. Dokonca sa už ani neusmieval. Ako dlho sa už spolu nezasmiali? Čo ak ich vzťah stratil potenciál ešte kdesi na začiatku, no Gen to prehliadala a radšej žila vo svojej bubline?

Opäť jej zavibroval mobil. Zas to prekliate číslo.

„To je on?" opýtal sa Suk Hwan. „Mala by si to zdvihnúť."

„Nezdvihnem."

„Gen..."

„Nie, Hwanie. Toto je čisto záležitosť medzi mnou a Yoongim."

„Nemôžeš pred pravdou utekať navždy..."

„Ja neutekám. Ja ju už dávno poznám. Iba nechcem, aby ma zranila viac ako je potrebné."

„Čo ak sa kvôli tomu trápi?"

„Potom nech sa trápi. Nič lepšie si ani nezaslúži..."

„Predstav si, že teraz stojí na okraji mosta a je odhodlaný skočiť do rieky pod sebou. Keď to zdvihneš, môžeš mu zachrániť život. Čo urobíš?"

„Suk Hwan, ak je odhodlaný skočiť, tak to urobí bez ohľadu na to, či mu zdvihnem alebo nie. Nemyslíš?"

„Zdvihni."

„Nie."

„Gen..."

„Nechcem ho už nikdy vidieť! Nikdy!" rozhodila prudko rukami.

Suk Hwanovi sa cez výraz prehnalo sklamanie. Za oknom začal ktosi nahlas trúbiť. A ten otrasný zvuk, čo pílil uši, neutíchal.

„Komu preplo?" Gen si silnejšie pritlačila vankúš na uši.

„Netuším," Suk Hwan prikročil k oknu, prstami odrhnul žalúzie a nazrel von.

„Gen?" obrátil sa k nej, zatiaľ čo sa rozvaľovala na posteli.

„Choď toho suseda vyhnať a odkáž mu, že mu posielam vztýčený prostredník..."

„Obávam sa, že to nie je náš sused."

„Tak kto?"

„Zdá sa," nemohol sa ubrániť menšiemu úškrnu, „že tvoj telefonát dorazil pred môj dom."

Gen sa bránila zubami-nechtami, nechcela ísť na ulicu čeliť človeku, ktorý ju sklamal na plnej čiare.

Suk Hwan ju však dohnal až na verandu a to iba v košelovom pyžame. Rukou si clonila tvár pred jesenným slnkom, ktoré sa na ňu vyškieralo spoza chudobných vetví.

Yoongi na ňu uprel svoju pozornosť. V očiach sa mu čosi zajagalo, akási iskrička šťastia, že mal opäť príležitosť vidieť ju. Gen nemala ani najmenšie poňatie, ako mu príšerne chýbala počas tých ukrutne dlhých dvoch dní. Veľký dom sa bez nej stal opusteným miestom, ktoré mu nonstop pripomínalo vlastný prehrešok. Jediná miestnosť, čo ho lákala, bola tá s alkoholom.

Gen sa k nemu bála prikročiť. Rukami objímala stĺp, ktorý podopieral striešku nad verandou a mlčky sa modlila, aby sa odtiaľ Yoongi čo najrýchlejšie vyparil.

Vyzeral skormútene, vyzeral unavene, vyzeral, ako keby dožíval a nie žil v najväčšom rozkvete svojho života. Bol belší než obyčajne, na tvári sem-tam popraskaná koža, akoby noci netrávil v spálni, no v záhrade. Hánky mal zodraté a červené.

„Už aj bež preč," prikázala mu, keď sa k nej pomaly plížil.

„Gen~ssi. Porozprávajme sa, prosím."

„Našiel si spôsob ako vrátiť čas?"

„Pracujem na tom," povedal, „už som blízko."

„Tak sa sem vráť, keď získaš všetky odpovede."

„To nemôžem..."

„Prečo nie?"

„Pretože bez teba nedokážem žiť," pokorne sklonil hlavu.

„Na to si mal myslieť skôr než si ma podviedol."

„Nemilujem ju a-"

„Ja nepotrebujem poznať tvoje odôvodnenie. Nevrátim sa k tebe. Už nie..."

„A keď zvrátim čas?" z tých troch viet mu prešiel mráz po chrbte. Jej verdikt bol krutý, tak krutý, že sa mu z neho podlamovali nohy. Ak by mohol, vrátil by sa späť v čase a zbil by samého seba za to, že si dovolil spôsobiť prehrešok takému anjelovi.

„Potom si to nebudem pamätať," zašemotila.

„Gen..." Yoongi sa nadýchol. „Daj mi jeden týždeň a pokiaľ na konci nebudem schopný vrátiť čas, potom sa naše cesty už nemusia pretnúť."

„Žiadaš odo mňa jeden týždeň?"

„A každý jeden deň strávim s tebou."

„Tomu nerozumiem."

„Ak mám vrátiť čas, musím poznať minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Dovoľ mi vziať si jeden týždeň z tvojho života, aby som našiel odpovede."

Genin pohľad potemnel, no nie kvôli hnevu, ale kvôli jeho prefíkanosti.

To nezvládneš, Yoongi. Sám si sa odsúdil na smrť...

„Jeden týždeň. Pokiaľ mi na konci povieš, že si prišiel na riešenie, nemusí byť všetko stratené."

✧ [ᴇᴍʙᴇʀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Taehyungova reakcia na Emberinu novinku bola zvláštna. Čelo sa mu orosilo potom, ústa mal pootvorené v šoku a oči vytreštené, akoby už veľmi dlho nepočul taký blud. Na moment sa Ember zmocnila panika. Nespomínal predsa Taehyung, že má rád deti?

Našťastie jeho grimasu vystriedala iná. Oveľa radostnejšia.

„T-takže sa nehneváš?" Ember sedela na pohovke a v dlaniach nervózne žmolila vreckovku.

„Mám sa hnevať na teba? A to už prečo, Emb?" ani sa nenazdala a tu už jej tvár držal vo svojich veľkých dlaniach. „Som z tej správy priam nadšený!"

Škoda, že ja to isté povedať nemôžem...

Ember nebola proti deťom, to vôbec nie, no sama bola ešte mladá na to, aby jedno vychovávala. Mala veľké plány do budúcnosti, chcela doštudovať, nájsť si dobrú prácu... Chcela sa postarať o otca a navštevovať ho v Amsterdame ako sa len bude dať. S dieťaťom na krku to také jednoduché nebude. A veľmi pochybovala o tom, že by Taehyung svoju hereckú kariéru zavesil na klinec iba preto, aby mohol vychovávať dieťa. Ich dieťa.

„Chápem tvojím obavám," vyriekol. Sám by si vedel sotva predstaviť rodičovstvo v tak mladom veku.

„Veľmi ma mrzí, ak som ti zničil všetky sny... Nebolo to úmyselné. Prisahám."

Ember sa od neho odvrátila. Bolelo ju dívať sa mu do očí. Spomínala si na ten osudový deň, kedy ho stretla v jej rodnom meste. Ak by som mu vtedy nepomohola, takéto problémy by som nemusela vôbec riešiť...

„J-ja však nie som pripravená, Tae. Naozaj nie som. A to dieťa si nezaslúži matku, ktorá by ho nedokázala milovať."

„O čom to rozprávaš, Emb? Ty vieš dať lásky aj za stotisíc ľudí!"

„Záleží však, komu ju mám dať. Ale je to moja vina," vyhlásila. „Je to moja vina a ja za to musím niesť zodpovednosť."

Taehyung zreteľne počul jej beznádejný nárek. Srdce mu šlo puknúť od toho, že sa kvôli nemu Ember trápila. Človek, ktorého nadovšetko zbožňoval. Mala ho rada práve takého, akým vždy bol. Nikdy sa ho nepokúšala zmeniť.

Ako som jej mohol zničiť všetky sny?

„Spolu to zvládneme," nádejal sa. „Ver mi. Zvládneme to, Emb. Ja ťa predsa neopustím."

„Prečo sa to stalo práve nám?"

„Život ponúka veľa prekážok a zdolať niektoré z nich si vyžaduje maximálne úsilie," povzdychol si, držiac ju sa za ruku. „No ty máš mňa. A ja mám zas teba. Spoločne zdoláme každú z nich. Áno?"

Ember si všimla jeho chmúry. Nehody sa stávali a aj keď bolo ľahké predísť niečomu podobnému, zvrátiť minulosť bolo jednoducho nemožné. V tomto prípade určite. Nechcela vidieť Taeho smutného.

„Chcem, aby si vedela, že nech sa už rozhodneš akokoľvek, budem stáť pri tebe. Až do konca."

~

hello guys!

máme tu stred týždňa a s ním kratučké pokračovanie Paper Airplanes. dnes je to bohužiaľ kratšia časť, ale čo sa dá robiť.

dúfam, že sa máte dobre či už v škole alebo práci. Vianoce sa nám pomaly, ale isto, blížia a ja už sedím nalepená na obrazovke a pozerám vianočné filmy. ktoré sú vaše obľúbené? let me know!

PS: som trošku pozadu, ale čo hovoríte na Super Tuna? pravdepodobne som väčší skvost ešte nepočula a tá choreografia... och, so sexy 😩

be strong, patient and hydrated!

sga. ( ꈍᴗꈍ)