✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

„Dobre, takže... Vysvetli mi to ešte raz, lebo stále nerozumiem tvojmu potrhlému plánu, ktorý si uskutočnil bez zapojenia čo i len jedinej mozgovej bunky." Sara si skľučene stisla koreň nosa. Už dve hodiny počúvala Jiminove objasnenie, avšak stále tomu nechápala. Čo už dočista spadol z višne?

„A čo som mal podľa teba robiť, Sanei?"

„Nemôžeš si iba tak vziať decko z decáku a priniesť mi ho sem so slovami vyrytými na perách - Na, vezmi si ho. Odteraz si matkou."

„Ale ja som nad tým veľmi dlho premýšľal," obhajoval sa Jimin. „Nechcem, aby si zanevrela na náš vzťah. Nemôžem sa ťa vzdať. Ak moju lásku nevieš prijať, možno ju prijmeš od niekoho iného."

„Jimin, uvedomuješ si, čo si práve spôsobil?"

Samozrejme, že si toho bol vedomý. Nebol predsa mentálne zaostalý. Tiahlo mu na tridsať a okrem toho, že mal za sebou úspešnú kariéru, nedosiahol v tomto vzťahu takmer nič. Po ôsmich rokoch so Sarou, ktorá stále ignorovala jeho úprimnú lásku, mal toho už dosť.

Tak celkom si neadoptoval dieťa. Jeho bývalá spolužiačka pracovala v sirotinci, a tak sa rozhodol, že ju požiada o pomoc. Nakoniec mu po šarmantnom prehováraní vyhovela. On si však Jisunga nevybral, to on si vybral jeho. Veril v to, že ak toto neprehodnotí Sarine zmýšľanie, tak je naozaj beznádejným prípadom. Sara, ktorá o lásku doteraz iba príležitostne zavadila, potrebovala konečne zistiť, aké je to byť skutočne milovaný. Pokiaľ popierala jeho náklonnosť budiž, no tú detskú nebude môcť.

„Behom jedného dňa si zo seba spravil rodiča a mňa si do toho tiež zatiahol. Vieš, že s deckom na krku by som ťa neopustila!"

Áno, presne preto je môj plán brilantný, Sanei.

„Ako to chceš zvládnuť, hm? Chodíš do práce tak ako ja. No a ja sa vraciam až po deviatej. Nemáš pre to dieťa ani zariadenú izbu, nemáš preň žiadne oblečenie, hračky..."

„Myslím, že to zvládneme," povedal Jimin. „Soa a Seokjin sú ti dobrým príkladom a to majú obaja relatívne vyčerpávajúce zamestnania."

„Tak mi teda povedz, ty génius, čo si vymyslel."

Rezignovane klesla na opačnú stranu sedačky.

Sara nebola ničia matka a ani ňou byť nechcela. Bohato jej stačilo, ak sa na piatkovom posedení Soa sťažovala na svoje dve deti. Samozrejme, že ich nadovšetko ľúbila, no rodičovstvo prináša so sebou neskutočne veľkú zodpovednosť a obetavosť. A na to Sara nebola pripravená.

„Jisung už do školy chodí, má všetky pomôcky, učebnice a školskú tašku. Oblečenia veľa nemá, ale to viem zariadiť aj sám. Rovnako aj to, že ho vyzdvihnem z družiny. A o jeho izbu sa neboj. Hosťovská je dosť veľká."

„A kto mu bude variť?"

„Nie si presvedčená o mojich kulinárskych vlohoch?"

„Jimin, prestaň žartovať," zamračila sa. „Toto vôbec nie je téma, ktorú by si mal brať na ľahkú váhu. Starať sa o dieťa nie je jednoduché."

„Sanei, ono to v skutočnosti nie je až také ťažké. Isteže prichádzajú momenty, kedy to bude náročné, ale o tom je život, nie? Zvládneme to."

„Čo ak to nezvládnem ja?"

„Prešla si si omnoho horšími skúškami než je táto," Jimin prehovoril o čosi jemnejšie a dúfal, že po čase svitne Sare, ako veľmi sa mýlila. Aj keď ho momentálne považovala za najväčšieho idiota on vedel, s akým rizikom šiel do tohto bláznivého risku.

„Som si istý, že ti Anoki pozmení pracovný čas, ak jej o Jisungovi povieš."

„To nebude problém," povzdychla si a neveriacky naňho pozrela: „Myslíš to smrteľne vážne?"

„Čo konkrétne?"

„Tvoje divadielko," poobhliadala sa vôkol seba, „Jisunga."

„Sanei, nemôžeš si len tak vziať dieťa z roztopaše. Adopcia je na dlhé lakte. Myslíš si, že by som svojím rozhodnutím chcel ublížiť jemu, nebodaj tebe?"

„Jimin," odmlčala sa, „ale veď to si už urobil. Čo to nevidíš? Dal si mu ilúziu, že s nami zostane navždy."

„Ja som nikomu ilúziu nedal," ohradil sa. „Niekedy musíš urobiť hlúposť, pretože len tak sa ti odhalí cesta, ktorá ťa zavedie k cieľu. Viem, že si to Jisung nezaslúži, no urobím všetko, čo budem môcť pre to, aby som mu vynahradil svoj skutok. Aby tu bol nadovšetko šťastný."

A Sara držala jazyk za zubami. Nie kvôli tomu, že by nenachádzala trefné argumenty, no bola zaskočená Jiminovou láskou.

Jeho obeta bola srdcervúca. Už pred ôsmimi rokmi poznala, kam je schopný zájsť a koľko je ochotný obetovať pre ľudí, ktorých miluje, avšak niekedy zachádal za prijateľné medze. Čo ak ho táto nová skúsenosť naopak zničí? Taký pohľad by rozhodne neuniesla. Vždy som si myslela, že ja budem tým posledným dielikom skladačky, čo ťa zrazí na kolená. Nie však preto, lebo by si to z duše priala, no preto, lebo taká skrátka bola. A teraz Jimin krúžil príliš blízko slnka.

✧ [ᴊɪsᴜɴɢ~ssɪ] ✧

Jisungova nová izba bola pomerne priestranná, najmä pre dieťa jeho veku, no prirodzene si nesťažoval. Jeho posteľ bola gigantická. Mohol si vybrať, ako dnes bude zaspávať. Horizontálne, vertikálne, na pravej či ľavej strane. Z toľkých možností sa mu na drobnej tvári usídlil široký úsmev. Ten mu však opadol vo chvíli, keď sem vstúpil Jimin.

Bol to preňho zvláštny deň, hádam aj jeden z najzvláštnejších. Tento si určite zapamätá do konca svojho života, pretože svojou výnimočnosťou až-až prekvital. Veľmi sa tešil, že opustí múry sirotinca, ale aj tak mu bolo smutno za svojimi vychovávateľkami. Pomáhali mu s domácimi úlohami, boli preňho bútľavou vŕbou, venovali mu každý deň objatie, aj keď to mali prísne zakázané. Sympatie mohli spôsobiť potenciálnu rozmaznanosť.

Očakával, že jeho mama bude podobná vychovávateľkám. Aj tak na prvý pohľad vyzerala, veď takú peknú si ju ani len nevysnil. Mala vlnité vlasy a láskavé oči, no zároveň z nich vyžarovala aj neoblomnosť. V parku sa na ňu nechcel bezhlavo vyrútiť, ale ten pocit bol silnejší než on. Už sa veru načakal, nie jednu noc za ňou preplakal a dnes sa konečne dočkal. Srdce mu však zakvílilo, keď mu objatie vôbec neopätovala.

„Mal by si ísť spať," Jiminovi by sa tiež zišiel spánok, lebo skoro nabúral do lampy.

Jisung netušil, aký bude jeho otec. Jediný dospelý muž, s ktorým sa kedy stretol, bol riaditeľ ich sirotinca. Bol veľmi striktný, chladný a večne nasrdený. Nikdy sa neusmieval. Okamžite si teda vytvoril predstavu, že otec bude niekto, kto bude v ňom bude vyvolávať rešpekt. Niekto, kto mu neposkytne útechu, no zato ho naučí chodiť vo svete. Napriek tomu, že Jisung nepochyboval o Jiminových autoritatívnych predispozíciach, už na prvý pohľad sa neponášal na riaditeľa sirotinca.

„Prečo ešte nespíš, Jisung~ah? Nepáči sa ti tu?" Jimin si dovolil okupovať jeho posteľ, pretože by ho boli nohy zradili. Včerajšok spánku nezasvätil a dnešok bol preňho dosť vyčerpávajúci. Potreboval sa niekam na pár minút zložiť.

„Urobil som niečo zlé?" opýtal sa Jisung.

„Prečo si to myslíš?"

„Nemá ma rada..." Jimin chcel už-už namietať, no Jisung pokračoval: „Počul som váš rozhovor, oci. Ja viem, že som nemal načúvať, ale bolo to počuť až sem hore. Prisahám. Mama sa hnevá, že?"

„Nie, nie.. Vlastne trošku, ale na teba nie, Jisung~ah," postrapatil mu tmavé vlasy, „hnevá sa na mňa. Z teba je priam nadšená, len to nevie dobre vyjadriť."

„Naozaj?"

„Naozaj," privlastnil si jeden z mäkkých vankúšov pohodených ledabolo po posteli. V takomto prítmí mu mimovoľne oťažievali viečka.

„Oci..." Jisung pošepol a štuchol ho do líca, „oci, nespi."

„Ja nespím. Len oddychujem."

„A čo mama?"

„Čo s ňou?"

„Nemal by si sa o ňu postarať?"

„Mal by som?"

„Oci! Veď si ju musíme chrániť. Čo ak nám ju niekto ukradne?"

Jimin sa rozospato pousmial: „Neboj sa, tvoja mama sa vie brániť lepšie ako ja. Nikto nám ju neukradne."

„Ale oci..." zamrmlal Jisung nespokojne a vyliezol na jeho chrbát. Zapieral sa doňho dlaňami a snažil sa ho prinútiť vstať.

„Daj mi ešte päť minút, Jisung~ah."

A tak ho uposlúchol. Bolo by predsa drzé, ak by bojkotoval. Stále predsa nevedel, ako sa k nemu Jimin bude chovať.

„Oci?"

„Hm?"

„Prečo vám to s mamou trvalo tak dlho?" spýtal ležiac vedľa neho. „Prečo ste neboli so mnou už od samého začiatku?"

„Niekedy," lenivo rozlepil unavené oči, „nie všetko vychádza podľa našich plánov."

„Ale už ma neopustíte, že nie?"

Jimin mu nemohol sľúbiť nič, čo nebolo isté, ale mohol mu zatiaľ dať lásku. A tá občas zavše stačila.

„Možno áno, keď ma nenecháš vyspať sa," pohrozil mu odľahčene a sledoval jeho rozkošné pobúrenie. Potom si ho k sebe pritiahol do objatia.

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Sara si ráno dopriala rovno dvojitú šálku kávy. Podvedome vytušila, že bude pre ňu dnešok hotový zabiják. Čakala na správy od Kyungmina, no ten sa na ňu v práci sotva pozrel. Pravdepodobne v tom mal prsty Jimin.

V N.Mogsoli mala byť až o hodinu, ale najradšej by sa tam pobrala okamžite.

S Jisungom sa po prvom stretnutí v parku vôbec nerozprávala. Túto iniciatívu ochotne prenechala Jiminovi. Hodila mu na gauč prikrývky presne tak, ako na ňu apeloval, ale v noci sa už na prízemie nevrátil.

Dosiaľ mala pokojné ráno doplnené horkými dúškami silného životabudiča. Presne takto si predstavovala ideálny štart do nového dňa.

„Budem tam prvý!"

„Nie, nebudeš, Jisung~ah! Opováž sa ma predbehnúť!"

„Už som tam! Už som tam!"

A už tam bol. S tým rozdielom, že sa pošmykol na parketách a narazil Sare do nôh.

Zdá sa, že pohodové ráno sa práve skončilo...

Jiminovi na tvári zamrzol úsmev. Sara by svojou mimikou mohla vyvraždiť celé národy.

„A-ahoj, mami." Jisung sa rýchlo vysúkal zo zeme. Pred jej pohľadom uhýbal podobne ako Jimin.

„Dobré ráno, Sanei."

„Prečo sa naháňate po schodoch? Jisung, Jimin, veď je to nebezpečné! Aspoň jeden z vás by mal mať dosť rozumu na to, aby to vedel."

„Sanei, nepozeraj sa tak na mňa!"

„Mami, bola to len hra... A nič sa nám nestalo. Vidíš? Sme okej!"

„Už vás nechcem vidieť utekať po schodoch, od toho tam nie sú," pery zomkla do rovnej čiary a pomaly sŕkala svoju kávu.

„Áno, mama."

„Áno, Sanei."

Jisung sa odšuchtal na stoličku pri stole a netrpezlivo vyčkával na svoje raňajky.

„Myslím, že čo sa týka komandovania, nebudeš mať najmenší-"

Ani to nestihol dopovedať a Sara mu vrazila lakťom pod rebrá: „Prestaň, Jimin. Ja na tie tvoje vtípky nemám náladu. Ešte stále sa na teba hnevám."

To, že sem privedieš dieťa neznamená, že spolu budeme tvoriť šťastnú rodinku. To si vyhoď z hlavy!

„Naleješ mi, prosím ťa, kafé?"

„Vezmi si moje," podala mu šálku a odišla ku šporáku, aby skontrolovala svoj prvý raňajkový výtvor. Zvyčajne si pre seba nevarila a s varením pre druhých už vonkoncom nemala prax.

„Sanei... Ono to zhorelo," spoza jej pleca sa ponad šporák nakláňal zvedavý Jimin, posudzujúc čiernu zrazeninu, čo sa pripálila o dno hrnca.

„Aj ty onedlho zhoríš, ak mi budeš stáť za chrbtom. Veď ja vidím, že to zhorelo!" odsunula ho nabok, pretože jej zavadzal, a pokúsila sa ako-tak vzkriesiť svoj nepodarok. Toto Jisungovi servírovať nemohla.

„Ukáž," Jimin odvážne vstúpil do hry. Sarinu zuhoľnatelú kašu bezcitne šmaril do koša.

„Jimin!"

„Prepáč, miláčik, no toto by nezachránil ani Suga," prehovoril a poobracal si v ruke panvicu. „Sleduj a uč sa, Sanei. Jisung~ah! Omeletu alebo miešané vajíčka?"

„Omeletu!" zvískol Jisung. Svojím príborom hladne búchal o drevený stôl.

Sara sa nestačila čudovať. Jimin sa v kuchyni zvŕtal ako skúsená gazdiná. Nič mu neprihorelo, vždy bol v správnom čase na správnom mieste a dokonca stihol uvariť aj zelený čaj.

Jisung sa schuti pustil do svojej šťavnatej prekladanej omelety. Ako sa Sara prizerala Jiminovmu vareniu, aj jej začalo škvŕkať v žalúdku. Chvíľu lačne hypnotizovala Jisungovu omeletu.

„Chceš tiež?" pobádal ju Jimin šeptom.

„Ty veľmi rád provokuješ, že?"

„Preto má toľké Armys milovali a ešte stále milujú," pritakával na jej slová vychutnávajúc si okamih, kedy mal navrch.

„Mimochodom," odmlčal sa, „nemusíš odpovedať, Sanei. Jednu ti na cestu urobím, nech sa nepovie. Nemáš zač."

Kto by bol povedal, že dnešné ráno nebude až také otrasné? Veď ono by popravde aj bolo, nebyť Jimina, ktorý ich zachránil.

„Mami, to nevadí. Tá kaša sa ti nabudúce určite podarí," chlácholil ju Jisung popri tom, ako ho precízne omotávala do obrovskej šály. Vonku mrzlo a počasie sa ponášalo viac na zimné než jesenné.

„Ale ockova omeleta bola vážne super, že?"

„Uhm," zohla sa k jeho vetrovke a kontrolovala, či si pozapínal každučký gombík.

„Mami? Hneváš sa na mňa?"

„Nie."

„Ocko síce povedal, že sa nehneváš, no ja si myslím, že áno."

„Prečo?"

„Si tak chladná. Mamy... Vieš, mamy by sa mali správať inak."

Sara mala najväčšiu chuť odísť z domu bez Jimina a Jisunga. Vlastne, kde toľko trčal? Pokiaľ by po celom mezonete nehľadal svoje hodinky, nemusela by byť atakovaná takýmito bolestnými vetami. Bolo také náročné pochopiť, že túžila len po pokoji? Po mieste, kde by ju nik nesúdil a kde by mohla žiť šťastne až do smrti?

„Prepáč. Ja som to tak nemyslel," zamrmlal Jisung na ospravedlnenie. „Ja ťa mám rád takú aká si. Si predsa moja mama. Iba moja," načiahol k nej svoje paže, no Sara zostala stáť ako obarená.

„No tak, Jisung~ah, aj ja chcem objatie!" Jimin sa vyrútil spoza rohu. Na zápästie si pripínal svoje stratené hodinky.

„Pôjdete metrom?" spýtala sa Sara krátko po tom, čo sa obaja navzájom vystískali.

„Bude to tak najlepšie. Je to pár staníc odtiaľto. Potom nastúpim na druhú linku a zveziem sa do práce."

„A stíhaš?"

„Ja vždy stíham, Sanei."

„Keby niečo, volaj..."

„A ty sa porozprávaj s Anoki ohľadom svojho pracovného času."

„Preberiem to s ňou."

Zopár minút ešte šli spoločnou trasou. Potom sa ich cesty rozišli úplne opačnými smermi.

„Jisung~ah, pozdrav sa, musíme už ísť."

„Ahoj, mama. Už teraz mi chýbaš," sladko sa rozlúčil, kývajúc na ňu huňatými rukavicami.

„Pekný deň aj tebe a poslúchaj. Vidíme sa večer."

„Maj sa, Sanei, a nech sa k tebe Kyungmin ani len nepokúsi priblížiť!"

„O tom ešte hodíme reč, Jimin. Nemysli si, že neviem, čo sa medzi vami dvoma stalo!" prepálila ho karhavým pohľadom.

~

hello guys!

what's up?

dnes som sa zobúdzala do dobrej snehovej kalamity. heh, nemám rada sneh :'(( ale vonku je stále celkom príjemne

akurát ležím v bublinkovom kúpeli, takže som sa dokopala k ďalšej kapitole. dúfam, že ste si takúto odľahčenú časť užili ^^

snáď sa uvidíme čoskoro, sweeties

sga. ( ꈍᴗꈍ)