✧ [ᴊɪᴍɪɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Väčšinu noci prebdel nad beznádejnými písomkami svojich študentov. Pomimo toho však aktívne rozmýšľal nad nápadom, ktorý mu skrsol v hlave pri stretnutí s Yoongim a Hoseokom. Bol to bezpochyby zložitý, riskantný a šialený plán, ale mohol by fungovať.

Mezonet bol bez Sary akosi zvláštne prázdny. Dokonca sa mu zazdalo, že aj listy malého banánovníka ovísali, akoby za ňou trúchlil.

Vedel presne, kam odišla, pretože to bolo jediné miesto, na ktorom mohla byť sama a navyše, k nikomu inému sa nemohla neohlásene nasťahovať. Dokonca ani ku Kyungminovi.

Načiahol sa za svojím mobilom. Chcel sa uistiť, či je Sara v poriadku. Nemohol ju predsa náročky ignorovať, aj keď si nič iné neželala.

„Ako sa cítiš?"

„Jimin? Prečo mi voláš tak neskoro? Veď sú už bezmála tri ráno..."

„Tušil som, že nebudeš spať," pousmial sa. „Si okej?"

„Som, ale to neznamená, že sa vrátim. Potrebujem si isté veci prejsť hlavou. Pre oboch bude naše rozdelenie prospešné. Uvidíš, že takto budeme obaja šťastnejší. Prosím, ver mi."

„Ťažko sa dá veriť klamstvám, Sanei," prstami si zašiel do mokrých vlasov, keďže ho po ceste domov zastihol lejak.

„Zajtra sa o tom porozprávame, dobre?" navrhol jej. Už sa na ňu nezlostil. Veď ani nemal prečo. Kvôli Kyungminovi? To snáď nie! Teraz by sa nad tým iba schuti zasmial. Sara ho potrebovala rozčertiť, aby jej napokon vyhovel v úteku.

„Hneváš sa?"

„Na teba určite nie."

„Tak na Kyungmina?"

„Hnevám sa na seba," odmlčal sa, „že som dopustil, aby si človek, ktorého milujem neuvedomoval, akú nesmiernu cenu pre mňa má."

„Jimin..." Sara si smutne povzdychla.

„Nemusíš na to reagovať. Stretnime sa zajtra o piatej v našom obľúbenom parku. Čo ty na to?"

Sara nachvíľu zaváhala: „Budem tam."

„Potom je to odo mňa všetko, Sanei. Pokiaľ by si čokoľvek potrebovala nezdráhaj sa zavolať. Pekné sny."

„Počkaj!"

„Áno?"

„... Mrzí ma to."

Narovnal sa. Na pohovke sa dosiaľ hrbil ako dáky starček. Z jej úst málokedy zaznelo ospravedlnenie. Jednoducho nebola typ, ktorý by mal slovo - prepáč - bežne na jazyku. Konflikty riešila útekom a on vedel, že je to v nej zakódované od predošlého života v zahraničí.

„Jimin? Haló? Si tam?"

„A-áno, prepáč. Asi sem len vletel motýľ a ja som nachvíľu spanikáril," rýchlo si vymyslel čo najdôveryhodnejšiu výhovorku, šúchajúc si boľavé oči: „To je v pohode, Sanei. Ráno je múdrejšie než večer. Budeme sa rozprávať, dokým to spoločne nevyriešime, okej?"

„Uhm. Čo inak robíš? Opravuješ písomky svojich žiakov?"

„Sú to absolútne nekultúrne hovädá. Dnes môže študovať moderný tanec asi každý, kto má zazobaného tatíka. Mám svoje decká rád, no občas to flákajú, pretože svoje nedostatky zapĺňajú peňažnými darmi pre školu. Iný by ich mohol nazvať aj zlyhaním."

„Potom by si ma k nim mohol pripísať..."

„Sara," Jimin sa prísne zamračil, „prestaň s tým. Bavili sme sa o sebapodceňovaní už stokrát."

„Nazvi to sebaľútosťou, je to konkrétnejšie."

„Nechcem počuť podobne ladené vety, lebo vezmem auto a pôjdem ťa vyzdvihnúť z tej diery, v ktorej sa zašívaš."

Sara sa tomu zronene zasmiala. Smiech u nej nepočul už veľmi dlho, pretože spolu väčšinou nežartovali. Vlastne, keď sa nad tým Jimin zamyslel, už dlho sa ich vzťah uberal zlým smerom, akurát pred tým zatváral oči. Nechcel si to pripustiť a nechcel si to pripustiť ani teraz.

Pretože ak ju ešte dokáže rozveseliť, potom má nádej.

„Choď si ľahnúť, Jimin. Zajtra musíš do školy," pošepla starostlivo.

„To znie akoby som študoval."

„Vieš, ako som to myslela..."

„Viem a pôjdem. Nemaj obavy."

„Tak dobrú noc."

„Sladké sny, Sanei."

~

Jimin mal šťastie, že sa v N.Mogsoli pracovalo od skorého rána.

Z Namchan-Dongu vyrážal v stave, kedy nevedel, či si do hrnčeka leje kávu alebo kolu. Možno aj oboje naraz, aby sa celý deň ako-tak udržal na nohách. Samozrejme, že sa na ňom podpísala nespavosť spojená s nekonečne dlhým rozjímaním. No keďže mal v dnešnom rozvrhu pár voľných hodín, plánoval, že si zdriemne v kabinete.

Anoki pohľadom rýchlo kmitala po stránkach ranného výtlačku. Za uško držala biely hrnček s nápisom - Najlepšia šéfka na svete. Okuliare sa jej zošmykávali na špičku guľatého nosa, čierne vlasy mala zviazané do nízkeho copu. Na koženej stoličke sedela v károvaných chino nohaviciach a v smotanovej blúzke s nazberkanými rukávmi.

„Ach, Jimin~ssi. Aké milé prekvapenie," okamžite postrehla jeho prítomnosť. Oči stále neodliepala od novín. „Dúfam, že si dnešné číslo kúpiš. Je to tutovka a Sare sa podarilo urobiť skvelé zábery. Asi jej za to zvýšim plat."

„Dobré ráno aj tebe, Anoki," pristavil sa pri jej stole.

„Ojoj. V noci si toho veľa nenaspal, čo?" Anoki pohotovo odpratala dnešný výtlačok a utrápene naňho pozrela.

„Ani mi nehovor."

„Smiem ti ponúknuť kávu?"

„Radšej nie. Za posledných šesť hodín som vypil štyri. Srdce mi búši ako divé."

„Dobre teda," Anoki si pomaly odpila. „Čo ťa k nám privádza?"

„Jeden z tvojich zamestnancov."

„Ó, naozaj? Ktorému chceš zlámať väzy?"

„Volá sa Seon Kyungmin."

„Seon Kyungmin? Ten najhorší z nich. To mi mohlo napadnúť. Je to lenivé prasa, ktoré čoskoro poletí na moju rohož. Avšak ako fotografa ho ohovárať nemôžem. Čo urobil?"

„Povedzme, že si privlastnil niečo, čo patrí iba mne..."

„Hm, asi tomu už začínam rozumieť," palcom a ukazovákom si trela bradu. Oči jej zaiskrili vzrušením. „Všimla som si, že sa akosi často obšmieta okolo Sary, no nemyslela som si, že to zájde tak ďaleko."

„Bol by som ti vďačný, Anoki, ak by si ma za ním odviedla. Budeš taká láskavá?"

„S radosťou, Jimin~ssi. Myslím, že raňajkuje s ostatnými redaktormi. Poď za mnou," dopriala si posledný dúšok silnej čiernej kávy a vyhúpla sa zo svojej stoličky.

Seon Kyungmin sa na svoje publikum vyškieral od ucha k uchu. Fotoaparát sa mu hompáľal na krku ako drahý šperk. Vášnivo rozhadzoval rukami, aby na seba upútal pozornosť rozospatých kolegov.

Tak toto je on? Seon Kyungmin? Vysoký nie je, krásy veru nepobral a má celkom nevýraznú pochudnutú postavu.

Jimin okamžite analyzoval svoj cieľ. Musel predsa vedieť s akým mužom má tú česť. Anoki si to všimla.

„Jimin~ssi, nehrabe sa ti ani po členky."

„To je mi jasné."

„Seon, poď sem," oslovila ho stroho, s rukami preloženými na hrudi.

„Dobré ránko, šéfka. Čo horí?" Kyungmin si nenechal pokaziť dobrú náladu. Stále sa naširoko usmieval a zvedavo pokukoval po Jiminovi. Javil sa mu byť povedomý, len nevedel odkiaľ.

„Tuná môj priateľ si chce s tebou skočiť na slovíčko," povedala. Odprevadila ich do malej kuchynky a vzápätí odišla, aby im dožičila súkromie. Na zatvorené dvere sa však nalepila a so zatajeným dychom počúvala.

„Prepáčte, ale poznáme sa?"

„Ja ťa poznám veľmi dobre, Kyungmin~ssi."

„Fakt? Skadiaľ? Neboli sme spolužiaci na strednej?"

„Vieš, bozkávať moju priateľku nie je práve udalosť, na ktorú by som len tak zabudol."

Kyungminovi sa z tváre vytratila všetka farba. Zrazu mu úsmev opadol, jeho hnedé oči sa zaligotali strachom.

„Och, ty budeš priateľ Sary, že? Jimin, myslím."

„Výborne, Kyungmin~ssi. Poznáš ma," naklonil do strany hlavu. „Tak mi teda povedz, ako je možné, že si s vedomím o mojej existencii okupoval Sarine pery, hm?"

„Vôbec neviem o čom to hovoríš..."

„Vínový festival v Soule. Tá fotka. Ja som ju videl."

„B-bol to len priateľský bozk, n-nič viac. Prisahám!"

„A preto habkáš, že?" Jimin cítil, ako v Kyungminovi mocnel strach, až sa mu klepali ruky. „Neviem ako ty, ale ja svoje kamarátky vášnivo nebozkávam."

„Ja a Sara spolu nič nemáme!"

„To mi je jasné Kyungmin~ssi," prikyvoval. „Určite ide len o veľké nedorozumenie, že?"

„Som tak rád, že to chápeš!" Kyungmin si šťastne vydýchol. Bál sa, že sa fyzickému kontaktu nevyhne.

Jimin sa však po ňom zahnal, zostal však len pri zastrašení. Kyungmin sa mykol, zakrývajúc si všemožne tvár predlaktiami. Toľko k jeho nevinnosti.

„Pokús sa, aby v budúcnosti nedošlo k ďalšiemu podobnému nedorozumeniu, lebo jediné, s čím budeš potom flirtovať, bude moja ruka."

„A-áno, pane," odvetil so sklonenou hlavou.

„Výborne," potešil sa Jimin. „A nezabudni byť dôsledný v práci. Nechceš o ňu prísť, či sa mýlim, Kyungmin~ssi?"

A Anoki, ktorá sa ešte stále tlačila na dvere, sťažka zadržiavala svoj škodoradostný smiech.

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Sara sedela na starej lavičke, ktorú z jednej časti obrastali lišajníky. Pobudla tu už nejaký ten čas. Niežeby Jimin meškal, o čom bola presvedčená, že aj tak bude, ale rozhodla sa prísť skôr. V práci ju dnes nik nasilu nedržal. Anoki ju dokonca nenápadne hnala z redakcie. Neprekážalo jej to. Dívať sa na jesennú scenériu na ňu pozitívne vplývalo.

To, že ju v tichu preruší naliehavý telefonát, však nepredpokladala.

„A-ahoj, Sara. Máš chvíľku? Neotravujem ťa?"

„Gen~ssi? Ty plačeš? Preboha, si v poriadku?"

Zvyčajne spolu neviedli rozhovory cez mobil. Obom vyhovovali stretávky naživo či už pri káve a zákusku, alebo len pod jej domom. Počula Genine vzlyky, ktoré sa šírili cez maličký reproduktor. Nemala najmenšie poňatie o tom, čo sa jej mohlo stať, no očividne ju to muselo veľmi zasiahnúť.

„Odpustila by si človeku, ktorý ťa zranil zo všetkých najviac?"

„Čože? Kto ťa zranil, Gen~ssi?"

„Odpovedz, prosím."

„Záležalo by na tom, ako veľmi by toho daný ľutoval."

„Ja ho tak neznášam. Neznášam. Skutočne ho nenávidím!"

Koho neznášaš, Gen~ssi? Yoongiho?

„Najradšej by som ho udrela, dala mu okúsiť vlastnú medicínu, ale nemôžem! Sara, ja to nemôžem urobiť. Som na to príliš slabá..."

„Čo nemôžeš urobiť? Upokoj sa, prosím. Keď budeš kričať, k ničomu rozumnému sa nedopracujeme..."

„Nedokážem mu byť neverná," trúchlila.

„Nie, to hádam nie! Yoongi ťa podviedol?" čudovala sa Sara. Rozhodne musela počuť zle.

„A určite nie raz," zasmoklila. „Som si istá, že sem skôr či neskôr príde a bude sa ma snažiť získať späť, no ja ho už nechcem, Sara. Povedz, prečo to tak príšerne bolí?"

Sama si podobnou bolesťou prešla neraz. Prvýkrát, keď opustila rodičov a odišla do New Yorku za svojím snom. Neskôr pochopila, že sa rodine nemôže nič rovnať. Ani diamanty, luxus, popularita... Bola to bolesť, ktorú nemožno zaplátať peniazmi.

„Musí to bolieť, lebo iba potom vieš s istotou povedať, že to bolo skutočné..."

„Č-čo mám teda robiť? Bojím sa, Sara..."

„Nemaj strach, Gen~ssi. Jediné, čo musíš urobiť je to, aby si sa upokojila. Dopraj svojmu telu odpočinok. Pospi si. Uvidíš, že zajtra to bude o trošilinku lepšie. Ty si to síce zozačiatku neuvedomíš, no po čase pochopíš."

„Tak d-dobre..."

„A ešte jedna vec," napadlo jej. „Za žiadnu cenu neignoruj Yoongiho. Uvedomujem si, že po ničom inom teraz netúžiš. Rada by si mu rozdupala ego, ale potom by si to určite ľutovala. Výčitky by sa skôr či neskôr dostavili. Pokiaľ sa na to budeš cítiť, stretni sa s ním. Neodstrkuj ho, nebolo by to múdre. Mohlo by ťa to mrzieť."

„Veď ty odstrkuješ Jimina neustále."

„Áno, ale to predsa neznamená, že je to správne."

„Stretneme sa, všakže? Ako každý piatok..."

„Pravdaže, Gen~ssi."

Sara sa nestihla ani poriadne otriasť z desivej novinky, keď v diaľke postrehla Jimina. Nevyzeral zle, ale viditeľne sa na ňom podpísala nespavosť a ich včerajší konflikt.

Ležérne sako mal prehodené cez plece. Nakoľko však mrzlo, Sara to nevidela ako najmúdejšiu voľbu.

Musela si priznať, že jej srdce urobilo zopár kotrmelcov. Najradšej by v sebe emócie dusila, no nie vždy sa jej to podarilo. Skôr, než mu stihla vôbec čo-to povedať, zarazila ju jedna skutočnosť. A to tá, že sa jej na kolená vyšvihlo akési dieťa.

Šokovane vytreštila oči na to drobné stvorenie, ktoré sa k nej túlilo.

Čo to má znamenať?! Jimin, ja ťa vážne zabijem!

„Čakal som na teba celé roky," zamumlalo jej do kožušinovej vesty. „Už som pomaly prestával veriť. No teraz si tu a ja ťa môžem konečne objať, mama."

~

hello guys!

máte veľa otázok?

nečudujem sa.

som nadšená, že vám môžem dopriať ďalšiu časť z PA, ale uvedomujem si, že to vo vás vyvoláva ešte viac otázok. čo to ten jimin vyviedol, hm? don't ask me, ja som len pozorovateľ a rozprávač 🌝

čo hovoríte na nášho drahého Kyungmin~ssiho? máte ho radi alebo sa vám protivý? och a pravdaže! ako si jeho vzhľad predstavujete?

dostali ste niečo na Mikuláša? tell me more a ak budete dobrí, pokojne pošlite sladkosti aj mne. nenahnevám sa...

be patient and happy!

sga. ( ꈍᴗꈍ)